Mesto ktoré povstalo z prachu, aj tak by sme mohli dnes nazvať svetoznáme Pompeje. Ktovie ak by onú nešťastnú noc sopka nevybuchla, či by mesto dnes získalo až takú slávu?

Z Ríma do Neapola sa vinie po pobreží tzv. Via del Sole – „slnečná cesta“ . Vidieť z nej modré more aj vysoké skaly a prechádza dedinkami, v ktorých obyčajné jedlo chutí ako špecialita z najlepšej reštaurácie. Táto cesta vedie okrem iných miest aj k Pompejám. K pravým starovekým Pompejám, ktoré všetci poznajú, lebo…

Pompeje ležia neďaleko Neapola v Kampánii ohraničenej na severe riekou Garigliano (anticky Liris), na východe horou Taburno, na juhu Sorentským polostrovom a na západe Tyrhénskym morom.

Prvé zmienky o Pompejách pochádzajú zo 7. stor. pred n. l. Historici sa domnievajú, že mohli byť založené mestom Týros pôvodne ako obchodná stanica. Grécke a etruské obyvateľstvo žilo spolu na tomto mieste do konca 5. stor. pred n. l., keď si toto územie podmanili Samniti.

Mesto vojenských veteránov

V období od 4. do 1. stor. pred n. l. sa na území Apeninského poloostrova odohrával zápas Ríma s ostatnými mestskými štátmi o hegemóniu. Boj sa nevyhol ani Pompejám a tie niekoľkokrát vzdorovali rímskemu obliehaniu. Kolóniou Ríma sa definitívne stali v roku 80 pred n. l. a dostali aj meno Colonia Cornelia Veneria Pompeianorum (Korneliova kolónia pompejskej Venuše podľa diktátora Sullu). V meste a jeho okolí Sulla usídlil asi 5000 rímskych veteránov a Pompeje boli správou podriadené bezprostredne rímskemu senátu. Čoskoro získali povesť rímskeho mesta nielen podľa mestskej správy, ale aj podľa architektúry, jazyka a zvykov.

Za vlády Augusta (27 pred n. l. – 14 n. l.) staré kampánske rody ustúpili pred ekonomickými zmenami do predmestských víl a obchodnícke mesto celkom prevážilo nad mestom patricijským.

Sopka Vezuv, vďaka ktorej sa mesto zachovalo, je dnes jediný činný vulkán na európskom kontinente (ak nepočítame ostrov Island a Sicíliu). Vezuv sa až do roku 62 n. l. považoval za vyhasnutý. V tomto roku za vlády cisára Nera sa hora rozochvela niekoľkodňovým zemetrasením, ktoré Pompeje zničilo v takom rozsahu, že senát s panovníkom váhali, či mesto obnoviť. Nakoniec sa rozhodli pre záchranu. Uplynulo 17 rokov, v priebehu ktorých sa v Ríme vystriedalo niekoľko cisárov a k moci sa dostal rod Flaviovcov. Pompeje boli novo vystavané a na občasné chvenie pôdy si obyvatelia zvykli.

Rok 79 n. l. bol prvým rokom vlády cisára Tita. Začiatkom leta toho roku tras zeme v Pompejách zosilnel. 20. a 21. augusta prestali spievať vtáci a psi začali vyť. Je možné, že niektorí obyvatelia sa pripravovali na odchod. Potom sa Vezuv na dva dni upokojil a ďalšie zemetrasenie prišlo až 24. augusta ráno. Kataklyzma vypukla  popoludní. Vezuv, ovenčený sadmi a vinicami, v niekoľkých fázach vychrlil obrovské množstvo horúcich plynov a hustého sopečného materiálu.

Očití svedkovia

Najslávnejší opis výbuchu, založený na očitom svedectve, poznáme vďaka korešpondencii Plínia Mladšieho s Tacitom. Plínius píše Tacitovi o smrti svojho strýka Plínia Staršieho, ktorý sa ako veliteľ loďstva v Misene rozhodol pomôcť obyvateľom pobrežných miest pod Vezuvom. Nakoniec však pri tomto pokuse sám skonal v Stabiách.

Plínius Mladší (Dopisy, VI, 16) opisuje výbuch týmito slovami: „Môj strýc bol práve v Misene, kde velil loďstvu. Bolo 24. augusta asi o jednej hodine popoludní, keď mu moja matka oznámila, že na oblohe sa dvíha mrak neobyčajnej veľkosti a podoby. Strýc sa zdvihol od stola a vystúpil na návršie. V diaľke sa dvíhal mrak, nedalo sa určiť, z ktorej hory, až neskôr sa zistilo, že to bol Vezuv. Jeho tvar najlepšie opisuje strom pínia. Ako prevysoký kmeň sa oblak dvíhal, až sa nakoniec rozprestieral v akejsi vetve, najskôr preto, že výbuch plynov, ktorý ho hnal tak vysoko, neskôr ochaboval a nemohol ho uniesť, alebo preto, že bol stláčaný vlastnou váhou. Chvíľu bol biely, chviľu špinavý a škvrnitý, podľa toho, čo so sebou dvíhal, zem či popol.“

Plínius Starší sa pre žeravý popol a pemzu, čo padali do jeho lodí, nemohol priblížiť k pobrežiu Pompejí, preto zamieril do Stabií, kde upokojoval Pomponia, vojenského druha, že sa nemá čoho obávať. Okúpal sa, navečeral s priateľmi, ktorých presviedčal, že plamene šľahajúce z Vezuvu sú len zapálené usadlosti vidieckeho obyvateľstva, a dokonca odišiel spať.

Keď sa zobudil, dvor vily bol značne zasypaný popolom a pemzou. Vstal a radil sa s priateľmi, či je bezpečné ostať v budovách, ktoré by sa mohli zrútiť vinou silných otrasov, alebo je lepšie prechádzať sa po voľnom priestranstve, kde hrozilo nebezpečenstvo od padajúcich sopečných kameňov. Nakoniec sa rozhodli pre druhú možnosť, najmä preto, aby zistili, či sa môžu nalodiť a odplávať. Na hlavu si šatkami priviazali vankúše a išli do prístavu. Rozbúrené more im však nedovolilo nalodiť sa. Na pobreží sa Plínius Starší zadusil sopečnými výparmi. Jeho telo našli tretí deň po jeho smrti, ako píše jeho synovec, keď sa konečne rozvidnelo (Plínius Ml., Dopisy, VI, 16).

Vo svojom druhom liste (Dopisy, VI, 20) písal Plínius Tacitovi o situácii v Misene, odkiaľ utekal na druhý deň po strýkovom odchode (25. august) spolu s matkou potom, čo „more pohlcovalo svoje vlastné vody a zemskými otrasmi sa odrážalo od pobrežia a na opačnej strane sa kľukatými a ohnivými čiarami roztrhol príšerný čierny mrak, ktorý sa znášal k zemi a zahaľoval more, obklopil ostrov Capri a zakryl výhľad na misenské predhorie“. Ďalej v liste opisoval, ako sa na nich začal znášať popol a deň sa zmenil na noc, paniku obyvateľov, ktorí v tme po ceste hľadali blízkych, ako sa rozvidnelo pomocou ohňa, ktorý našťastie zastavil dosť ďaleko od nich a ako opäť padla tma a museli zo seba neustále striasať popol, aby sa nezadusili.

Nielen Pompeje

Výbuch teda okrem Pompejí zasiahol aj niekoľko iných miest (Herculaneum, Stabie, Oplontis, Boscoreale…) a zmenil tvar kampanského pobrežia. Vedci konštatujú, že Plínius nezaznamenal priebeh celého výbuchu. Cassius Dio opisuje výbuch po 120 rokoch takto: „Potom vypukli horúčavy a prudké otrasy zeme, až celá pláň búrila a kopce podskakovali. Spolu s tým sa pod zemou ozývali strašidelné zvuky podobné hrmeniu a nad zemou zas zvuky podobné revu dobytka, more kypelo a obloha odpovedala dunením. Zrazu prepukol hrozný hrmot, akoby sa rúcali hory. Najskôr začali do výšky lietať ohromné balvany až na vrcholky, po nich vyrazil oheň a mračná dymu, ktoré zatienili oblohu. Aj slnko zmizlo ako pri zatmení. Z dňa sa stala noc a zo svetla tma. Niektorí ľudia si mysleli, že zaútočili giganti, lebo v dyme sa ukazovalo mnoho javov, iní zas, že nadišiel chaos a oheň spáli celú zem. Preto jedni utekali z domov von, druhí naopak, iní na breh a ďalší do mora v neopísateľnom zmätku. Medzitým vietor zdvihol ohromné množstvo popola, ktorý pokryl zem, more a naplnil vzduch a ku škode prišli ľudia, polia a dobytok, tak ako to náhoda chcela, skapali ryby, zahynuli všetky vtáky a boli zasypané dve mestá, Herculaneum a Pompeje, kde ľudia práve sedeli v divadle“ (preložil J. Šmatlák).

Tento opis chápu historici so značnou rezervou, predsa však napovedá niečo o situácii, ktorú Plínius nezachytil.

Výbuch Vezuvu mal päť fáz. Pompeje sa nachádzali v prvej línii. Prvou fázou bol iniciačný výbuch asi o deviatej hodine ráno 24. augusta, ktorý opisuje Cassius Dio. Z pomerne malého počtu nájdených kostier (asi 2 000) odborníci vyvodzujú, že väčšina obyvateľov 20 000-ového mesta sa stihla bezpečne vzdialiť a smrť zastihla tých, ktorí chceli zachrániť majetok alebo sa schovať v domoch.

Druhú fázu erupcie opisuje Plínius Mladší v liste o strýkovej smrti, keď si okolo jednej popoludní všimli zvláštny oblak. Táto fáza trvala až do jednej hodiny v noci 25. augusta a mesto bolo po nej zasypané popolom a pemzou do výšky 1 metra.

V tretej fáze vznikol na svahoch Vezuvu horúci lávový prúd, ktorý zničil Herkulaneum a vytvoril pyroklastickú vlnu, zloženú z jemného vulkanického popola a horúcich plynov. Toto všetko bolo posilnené tlakovou vlnou, ktorá zmietla a zabila všetko živé, čo v Pompejách ešte žilo.

Medzi pol ôsmou a ôsmou ráno 25. augusta sa cez Pompeje prehnala štvrtá a piata vlna, ktorá sa dostala do 14 kilometrov vzdialených Stabií a pohybovala sa na VIII. a IX. stupni Mercalliho upravenej stupnice.

Posledná vlna o ôsmej hodine zasiahla 29 kilometrov vzdialené Misenum, z ktorého utekal Plínius Mladší. Podľa neho sa Vesuv upokojil 26. augusta ráno. Celkom vychrlil asi 4 km³ magmy a 9 km³ sopečného materiálu. Pompeje zostali 4 až 6 metrov pod zemou a niekoľkokilometrová vzdialenosť od mora sa zmenila na 2 kilometre.

Po výbuchu

Po pohrome podľa Suetonia (Životopisy rímskych cisárov, VIII, Titus, 8) ustanovil cisár Titus zbor pre obnovu Kampánie (curatores restituendae Campaniae), ale Pompeje neobnovil. Vrátilo sa tam len niekoľko obyvateľov zachrániť pozostatky rodinného dedičstva a niekoľko zlodejov, ktorí sa chceli obohatiť na cudzom nešťastí. Na mesto okrem sopečného popola padlo aj zabudnutie.

Od roku 79 n. l. má Vezuv na svojom zozname 140 erupcií. Posledná sopečná činnosť spojená s malou zmenou jeho tvaru prebiehala od 18. marca do 4. apríla 1944. (zahynulo pri nej 26 amerických dôstojníkov). Táto finálna erupcia ukončila cyklus, ktorý začal v roku 1631. Dnes je na úbočí vulkánu observatórium, pod ním 5 km³ magmy, a 2 milióny obyvateľov pod horou dúfajú, že pokojné obdobie bude trvať ešte dlho.

Pramene

  • Plínius Mladší. Dopisy. Preložil Ladislav Vidman. Praha 1988.
  • Suetonius. Životopisy rímskych cisárov. Preložila Etela Šimovičová. Bratislava 2010.
  • Tacitus. Letopisy. Preložili Antonín Minařík a Antonín Hartman. Praha 1975.

Použitá literatúra

  • Brief guide to Pompei. Sopritendenza speciale per i Beni Archeologici di Napoli e Pompei. Miláno  2011.
  • Fryš, J.: Pompeje. Život ve stínu Vesuvu. Příbram 2000.

Obrazová príloha: Bontonfilm, www.wikipedia.org

Absolventka magisterského štúdia v odbore história Filozofickej fakulte Univerzity Komenského so zameraním na dejiny rímskeho cisárstva. Momentálne pracuje ako operatívec námornej prepravy a vo voľnom čase sa venuje popularizovaniu histórie článkami a recenziami kníh o histórii.