Dcéra cára Alexeja Sofia sa už v mladosti odmietla prispôsobovať tradíciám a presvedčila otca, aby jej doprial rovnaké vzdelanie ako jej bratom. Keď sa jej naskytla možnosť, chopila sa moci.
Sofia Alexejevna Romanovová (1657–1704) bola jednou z ôsmich dcér cára Alexeja I. a jeho prvej manželky Márie Miloslavskej. Z tohto manželstva pochádzali aj dvaja synovia: Fjodor III. a Ivan V. Z Alexejovho druhého manželstva s Natáliou Naryškinovou pochádzal syn Peter I. Veľký.
Ženský údel v Rusku
Ženy v Rusku sa neoprávnene považovali za pochabé, bezradné, morálne nezodpovedné bytosti, ktoré sa pri akejkoľvek príležitosti spúšťajú s každým. Aby sa udržala ich čistota, dievčatá boli zavreté doma. Keď otcovia dohodli svadbu, podľa tradície vzal otec nevesty malý bičík, zľahka ním šľahol dcéru po chrbte a odovzdal bič ženíchovi. Po svadbe sa žena stala v manželovej domácnosti živým inventárom. Manžel mal právo, priam povinnosť manželku vychovávať a trestať. Domostroj (Kódex riadenia domácnosti, 1556) odporúčal, aby „sa neposlušné manželky poriadne zbičovali, aj keď nie v hneve“. Aj dobrú manželku má jej muž vyučovať „občasným šľahnutím biča, ale jemne, v tajnosti a zdvorilo, pričom sa má vystríhať rán päsťou, ktoré spôsobujú modriny“. Ak sa manžel chcel rozviesť, mohol ženu dať do kláštora. Ak manželka neuniesla týranie a zabila muža, trestom bolo pochovanie za živa tak, aby jej vyčnievala hlava.
Cárovná mala síce pohodlnejší život, ale takisto sa považovala za nesamostatné stvorenie a nezúčastňovala sa vlády. Jej hlavnou úlohou bola rodina, modlenie, dobročinnosť. Riadila domácnosť, starala sa o šatník manžela a detí, dozerala na prácu šičiek. Mala tiež dohadovať manželstvá a vená pre mladé ženy zo svojej domácnosti. Voľný čas trávila kartovými hrami, počúvaním príbehov, sledovala spev a tanec slúžok, smiala sa žartom a vyvádzaniu svojich trpaslíkov. Večer mohla byť vyzvaná, aby navštívila svojho manžela. Keď cárovná ochorela, zavreli sa okenice a zatiahli závesy. Vyšetriť ju bolo možné len cez látku, pretože mužské prsty sa nesmeli dotknúť jej nahej kože. 
V chráme stála cárovná zakrytá závesmi, v sprievodoch kráčala za hodvábnymi zástenami. Ak sa vydala na púť, cestovala v zavretých kočiaroch či saniach.
Cárove dcéry prežili celý život na dvore, v tereme. Nesmeli sa vydať za Rusa, pretože tí im neboli rovní, nesmeli sa vydať ani za inoverca. Čas trávili vyšívaním, klebetením a nudou. Poznali len svojich príbuzných, patriarchu a niekoľkých vybraných kňazov.
Strelecké povstanie
Sofia trávila detstvo v tereme s matkou, sestrami a tetami, ale už čoskoro bolo zrejmé, že je výnimočná. Podarilo sa jej presvedčiť otca, aby sa mohla zúčastniť vyučovania určeného jej bratovi Fjodorovi. Ich učiteľom bol vynikajúci učenec Simeon Polockij, ktorý v Sofii spoznal „dievča veľkého rozumu a mimoriadnej chápavosti so zrelým mužským úsudkom“. Učil ju teológiu, latinčinu, poľštinu a dejepis.
Sofia mala 19 rokov, keď zomrel jej otec a na trón nastúpil Fjodor III. Už krátko po jeho korunovácii sa objavovala na schôdzach bojarskej dumy. Jej strýko Ivan Miloslavskij a hlavný radca Vasilij Golicyn sa s ňou bežne radili. Fjodor bol od narodenia chorľavý a v posledných dňoch jeho vlády si Sofia uvedomila, že ak sa vlády ujme Peter, o moc prídu jej strýkovia a ona sama sa bude musieť vrátiť do teremu. Keďže bojari sa nevedeli dohodnúť, či má vládnuť Ivan (starší, ale takmer slepý a chromý), alebo malý Peter (zdravý a na svoj vek veľký), patriarcha vyzval obyvateľov Moskvy, aby zvolili. Tí si vybrali Petra. Sofia žiadala patriarchu, aby aspoň vládli obaja bratia, ale odmietol.
Keď sa v Moskve búrili strelecké pluky, vyhovela regentka Natália (Petrova matka) ich sťažnostiam, dala streleckých plukovníkov zatknúť, degradovať, ich majetok rozdeliť medzi ostatných vojakov a nakoniec aj zbičovať. Strelecké pluky si uvedomili svoju moc a dospeli k záveru, že ich povinnosťou je očistiť štát od nepriateľov – bojarov a Naryškinovcov – to oni odsunuli právoplatného cára Ivana. Situáciu neupokojoval ani pyšný, prudký a nerozumný Natáliin brat Ivan. Rozšírili sa chýry, že sa k Sofii choval neúctivo a dokonca si položil na hlavu cársku korunu. Iniciátorom týchto chýrov zrejme bola samotná Sofia. Jej stávky boli najvyššie – ak by sa jej nepodarilo posadiť na trón svojho brata cároviča Ivana a vládnuť v jeho mene, skončila by v tereme alebo v kláštore.
Ráno 15. mája 1682 vbehli do streleckej štvrte Alexander Miloslavskij a Peter Tolstoj vykrikujúc: „Naryškinovci zavraždili cároviča Ivana! Na Kremeľ! Naryškinovci pobijú celú cársku rodinu. Do zbrane! Trest zradcom!“ V Kremli nestihli zavrieť brány, strelci sa zhromaždili pod Červeným schodiskom, chceli vidieť cároviča Ivana a žiadali vydanie zradcov – Naryškinovcov a Matvejeva. Natália vyšla na schodisko s cárovičmi Ivanom aj s Petrom. Za ňou stál patriarcha a bojari. Strelci boli zmätení. Prehovoril k nim ich niekdajší veliteľ Matvejev a uistil ich, že keď sa vrátia domov a poprosia o odpustenie, nebudú potrestaní. Situácia sa upokojila. No po odchode Matvejeva sa na strelcov rozkričal knieža Dolgorukij, nadával im a hrozil, že ak sa hneď nerozídu, dá ich zbičovať. Strelci si spomenuli na všetky príkoria a znovu sa rozzúrili. Vybehli hore, zdvihli ho nad hlavu a zhodili na kopije svojich druhov. Následne po celom paláci hľadali Naryškinovcov, aby ich pozabíjali. Večer postavili pri kremeľských bránach hliadky a ráno pokračovali v hľadaní „zradcov“. 
Keď už neúspešne hľadali tri dni, dali regentke ultimátum: ak nevydá Ivana Naryškina, pobijú všetkých bojarov v paláci. Vtedy sa ozvala Sofia: „Tvoj brat strelcom neunikne. Navyše nie je správne, aby sme kvôli nemu zahynuli aj my. Niet východiska. Aby si zachránila životy nás všetkých, musíš brata vydať (Massie 2012).“ Natália nemala na výber, zaistila mu posledné pomazanie, dala mu do rúk ikonu a vydala ho. Po dlhom mučení ho vyniesli na Červené námestie, kde mu najprv odsekli ruky a nohy a potom ho rozsekali na kusy.
Strelci si vymohli vyplatenie dlžného žoldu, vláda musela vydražiť majetky zabitých bojarov, aby to mohla splatiť. Dosiahli aj amnestiu za svoje činy a vztýčenie pamätného stĺpu, na ktorom budú uvedené mená všetkých „zradcov“. V záujme uzmierenia boli každý deň do Kremľa pozvané dva strelecké pluky. Teraz už nezostal nikto, kto by kládol Sofii odpor pri uchopení moci. Musela však počítať s tým, že keď Peter dosiahne plnoletosť, nenechá ju vládnuť. Dňa 23. mája strelci požiadali, aby obaja cároviči vládli spolu (bolo jasné, že ak sa im nevyhovie, znovu zaútočia) a aby bol Ivan „hlavným“ cárom. Cárovič Ivan mal zdravotné problémy, bol by radšej zvolil život v ústraní, ale súhlasil, že sa bude s bratom objavovať na štátnych akciách a niekedy aj v dume. Obaja chlapci boli mladí a nemohli vládnuť samostatne. Znovu prišlo posolstvo strelcov a žiadalo, aby sa regentkou stala 25-ročná Sofia.
Regentka
Sofia okamžite menovala do úradov svojich prívržencov. Jej najdôležitejším radcom bol Vasilij Vasiljevič Golicyn, skúsený štátnik s prozápadnými sklonmi. Plánoval vojenské reformy, nadviazanie trvalých stykov so západom, posielanie mladých Rusov na štúdiá na západ, stabilizáciu meny, vyhlásenie slobody vyznania, dokonca aj zrušenie nevoľníctva. Sofia pre neho stratila hlavu.
V prvých rokoch vlády sa Sofia nemohla verejne ukazovať – to bola úloha oboch cárov. Na štátnych listinách bola uvádzaná ako „najpravoslávnejšia princezná, sestra Ich Veličenstiev“. Na verejnosti sa objavovala oddelene od bratov, ale tak aby bolo zjavné, že im je prinajmenšom rovná. Keď z Moskvy odchádzali švédski vyslanci, zúčastnili sa najprv oficiálneho rozlúčenia s cármi, neskôr sa konala skutočná audiencia. „Vznešená cárovná, veľkokňažná Sofia Alexejevna, cárska výsosť Veľkej, Malej i Bielej Rusi,“ ich prijala na diamantovom tróne, v róbe zo striebornej látky pretkanej zlatom, lemovanej sobolinou, na hlave mala korunu z perál. Po krátkom rozhovore jej vyslanci pobozkali ruku a boli prepustení.
Bez ohľadu na plány nebola Sofiina vláda schopná skutočne reformovať spoločnosť. Pokus poraziť Tatárov bol napriek vojenským reformám neúspešný, kolonizácia Sibíri sa zastavila. Ruský obchod naďalej zostával v rukách cudzincov. Jediný úspech – udržanie Kyjeva – nastal v zahraničí. Aby Rusko získalo mesto Kyjev do večnej držby (dobyl ho Alexej a podľa zmluvy sa mal po dvoch rokoch vrátiť Poľsku), sľúbilo, že vyhlási vojnu Osmanom a zaútočí na krymského chána. Sofia menovala vrchným veliteľom Golicyna, ktorý viedol dve výpravy proti tatárskemu chánovi (1687, 1689). Obe výpravy boli sklamaním – prvú výpravu Golicyn na pol ceste obrátil späť a hlásil, že krymský chán bol natoľko vydesený, že sa ukryl niekde v horských pevnostiach na Kryme. Do Moskvy sa vrátil 14. augusta ako hrdina. Dostal pochvaly, statky i peniaze. Čoskoro však vyšla najavo pravda o jeho výprave. Krymský chán na jar 1688 podnikol útok na Ukrajinu, ohrozoval mestá Poltava a Kyjev, odviedol si 60 000 zajatcov. Golicyn musel zorganizovať druhú výpravu. Než vyrazil na juh, niekto sa ho pokúsil zavraždiť. 
Deň pred odchodom našiel pred dverami rakvu s odkazom, že ak toto ťaženie nebude úspešnejšie, skončí v nej. Druhá výprava proti Tatárom vyrazila v marci 1689, postup zdržala tuhá zima, potom rozvodnené rieky a bahno. V polovici mája došlo k prvému stretnutiu s Tatármi a 30. mája Rusi dorazili k hlinenému valu chrániacemu Perekopskú šiju. Keďže nemali obliehacie stroje, snažil sa Golicyn rokovať. Neuspel a musel znovu ustúpiť. V listoch napriek tomu opäť písal o veľkých víťazstvách.
Keď Golicyn s armádou dorazil do Moskvy, Sofia ho privítala už pri mestskej bráne. Peter však nepovažoval Golicynovu výpravu za úspech a až po dlhom presviedčaní súhlasil s udelením odmien.
Boj o moc
Odpor voči Sofii stále narastal. Navyše dospieval Peter a jeho príbuzní sa pripravovali na prevzatie moci. Sofia dosiaľ Petra nepovažovala za hrozbu, nechávala ho na pokoji v bývalom letnom sídle v Preobraženskom. Stále viac ho zaujímali vojnové hry a stavba lodí, než sedenie v dume. Obaja „chlapci“ však už boli ženatí, Ivan mal dokonca dcéry. Sofia vedela, že ak nezmení svoje oficiálne postavenie, čoskoro bude musieť prenechať vládu bratom. Už si nedokázala predstaviť, že by prišla o moc. V roku 1686 začala používať titul samovládkyňa, určený len cárom. Stále však nebola korunovaná. V lete 1687 dala zisťovať mieru podpory u streleckých plukov v prípade, ak by sa dala korunovať, no tie boli proti. Bojari sa obávali, že má v pláne vlastnú korunováciu, že chce zosadiť Ivana aj Petra a vydať sa za Golicyna.
Nepriateľstvo medzi Sofiou a Petrom narastalo. V deň sviatku zázračného zjavenia Panny Márie Kazaňskej sa obaja cári a Sofia odobrali do Uspenského chrámu. Po odslúžení omše Peter prišiel k Sofii a požiadal ju, aby odišla z procesie. Ak by bola odišla, znamenalo by to stratu tváre a moci. Preto si vzala od metropolitu ikonu a niesla ju. Nahnevaný Peter odišiel na vidiek a trucoval tam. 
Zatiaľ nikto nemal odvahu zaútočiť. Ani jedna strana nemala oficiálnu zámienku. Nikto neporušil žiadnu dohodu. Sofia síce mala početnú prevahu, ale nebola pomazanou panovníčkou a vernosť strelcov mala svoje medze.
17. augusta 1689 Sofia požiadala Šaklovitého (veliteľ strelcov, ktorý jej navrhol, aby dala pobiť Naryškinovcov a cárovnú Natáliu), aby jej pripravil sprievod vojakov na púť do Donského kláštora. Bol väčší než zvyčajne, pretože pri kláštore nedávno došlo k vražde. Reakciou na to bol anonymný list, ktorý tvrdil, že na Kremeľ v noci zaútočia Petrovi vojaci a zabijú Ivana a Sofiu. Šaklovityj nariadil posilnenie stráží, zavretie kremeľských brán a vyslal k Preobraženskému zvedov. Večer priniesol jeden z Petrových komorníkov do Kremľa cárov list. Vojaci ho zmlátili a priviedli k Šaklovitému. Jeden zo strelcov, špeh Naryškinovcov, usúdil, že je to začiatok útoku na Petra a vyrazil do Preobraženského. Po polnoci vbehol do Petrovej izby sluha kričiac, že musí utiecť a zachrániť si život, lebo strelci pochodujú na Preobraženské. Peter vybehol v nočnej košeli, sadol na koňa a pokračoval do Trojického kláštora. O dve hodiny sa k nemu pripojila matka, manželka a ďalší prívrženci.
Sofia vedela, že teraz musí postupovať veľmi opatrne. Nedokázala uspokojivo vysvetliť, načo potrebovala toľko vojakov na cestu do Donského kláštora. Cár k sebe povolal plukovníka Stremjanského pluku Cyklera, jedného z vodcov streleckého povstania a Sofiinho prívrženca. Ten nemohol neposlúchnuť pomazaného cára, a Sofia sa obávala, že by mohol prezradiť jej a Šaklovitého plány. Jej jedinou možnosťou bolo dosiahnuť zmierenie za každú cenu. Prostredníctvom posla požiadala Petra o návrat do Moskvy. Ten odvetil, že už nebude súhlasiť s tým, aby mu vládla žena. Napísal všetkým streleckým plukovníkom, aby prišli do Trojického kláštora. 
Keď sa o tom Sofia dozvedela, nariadila plukovníkom, aby sa nemiešali do sporu medzi ňou a Petrom. Plukovníci odpovedali, že sa neodvážia neuposlúchnuť príkaz pomazaného cára. Nato Sofia prikázala, aby bol každý, kto sa pokúsi odísť do Trojického kláštora, sťatý. Ďalší deň Peter oficiálne oznámil Sofii a Ivanovi, že povolal plukovníkov k sebe a Sofia sa má postarať o splnenie rozkazov. Regentka za ním poslala Ivanovho vychovávateľa a Petrovho spovedníka, aby mu vysvetlili zdržanie a poprosili ho o zmierenie. Neuspeli. Zároveň do Trojického kláštora odchádzalo čoraz viac mužov. Sofia požiadala patriarchu, aby sa pokúsil dohodnúť zmierenie s Petrom, ale ten sa tiež pridal k cárovi. Peter znovu poslal predvolanie plukovníkom a predstaviteľom Moskvy s dodatkom, že ak neposlúchnu, hrozí im trest smrti.
Sofia prepadala zúfalstvu a rozhodla sa ísť do Trojického kláštora sama. Vo Vozdviženskom narazila na Petrových vojakov, ktorí ju nepustili ďalej. Peter sa s ňou odmietol stretnúť a nariadil jej návrat do Moskvy. Sofia chcela pokračovať, ale vojaci jej v tom mali zabrániť aj silou. Nakoniec ustúpila. Do Kremľa dorazili listy od Petra, v ktorých zo sprisahania obviňoval Šaklovitého a bývalého Sofiinho učiteľa. Sofia sa pokúsila povzbudiť svojich prívržencov, vyšla na Červené schodisko a prosila ich, aby ju neopúšťali.
Peter pokračoval povolaním zahraničných dôstojníkov, plukovníkov a generálov. Po dlhšom váhaní poslúchli. To definitívne naklonilo jazýček váh víťazstva na Petrovu stranu. Strelci žiadali Sofiu, aby vydala Šaklovitého, inak sa vzbúria. Šaklovityj sa pri mučení priznal Petrovi k svojim zámerom zabiť jeho aj Natáliu a bol popravený. Vasilij Golicyn prišiel požiadať o milosť, a keďže nebol účastníkom sprisahania, dostal ju. Prišiel však o hodnosť bojara aj o všetok majetok a musel odísť do vyhnanstva.
Opustená Sofia čakala v Kremli. Šaklovityj ju neuviedol v zozname sprisahancov. Peter napísal bratovi, že odteraz by mali vládnuť len oni dvaja a že uznáva jeho „nadradenosť“ („Budem pripravený Ťa ctiť ako svojho otca“). Ivan nemohol nesúhlasiť. Sofii bolo prikázané, aby sa odobrala do Novodevičieho kláštora. Nemusela sa stať mníškou, dostala pohodlne zariadené miestnosti, no nesmela vychádzať z kláštora a navštevovať ju smeli len sestry a tety. Týždeň tomuto nariadeniu odolávala, ale nakoniec musela poslúchnuť. V kláštore strávila zvyšných 15 rokov života.
Keď v roku 1698 znovu povstali strelecké pluky, ich príslušníci po potlačení povstania pri mučení uviedli, že chceli zosadiť cára a požiadať Sofiu, aby vládla ako regentka v mene osemročného Petrovho syna Alexeja. Jeden zo strelcov dokonca uviedol, že od Sofie dostali dva listy, prepašované v bochníkoch chleba. Sofiina sestra Marfa jej posielala listy s informáciami o vývoji povstania. Peter sa vydal osobne vypočuť Sofiu, ktorá však poprela, že by písala strelcom. Cár rozhodol, že musí byť strážená ešte prísnejšie, bola donútená ostrihať si vlasy a pod menom Zuzana vstúpila do kláštora. V roku 1704 zomrela. Napriek neúspechu bola výnimočnou ženou, ktorá išla proti vtedajším konvenciám a prejavila vlastné mocenské ambície.
Použitá literatúra:
- Massie, R. K.: Peter the Great. His Life and World. Londýn 2012.
- Stellner, F.: Car je mrtev, ať žije carevna! Převraty na ruském dvoře v 18. století. Praha 2014.
Internetové odkazy:
Obrazová príloha: wikipedia.org, G. Kneller, N. D. Orenburgský, I. Repin, K. A. Westchiloff
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.