10 najlepších tankov druhej svetovej vojny 

Vojenská technika prešla počas druhej svetovej vojny obrovským skokom vo vývoji. Nevyhol sa ani tankom, ktoré získali nezastupiteľné miesto na bojisku. Ktoré z nich však boli tie skutočne najlepšie? Na túto otázku zrejme neexistuje úplne objektívna odpoveď. Napriek tomu sme po dôkladnom zvážení zostavili rebríček desiatich najlepších. Pri každom type sme brali do úvahy jeho nesporné kvality, ale aj faktory, ktoré jeho úspešnosť limitovali – a medzi ne patria aj okolnosti, za akých boli nasadené.

1. miesto: T-34

Ak si položíme otázku, ktorý tank vyhral druhú svetovú vojnu, odpoveď je jednoznačná: sovietsky T-34. To by samo osebe stačilo na prvenstvo v rebríčku bez toho, aby sme museli niečo dodávať. Poďme sa naň však pozrieť bližšie.

Keď ho v roku 1940 zavádzali do služby, bol najmodernejším tankom na svete. Až na to, že o ňom svet v tej dobe ani netušil…

Mal výrazne zošikmený pancier, ktorý lepšie odolával zásahom, jednoduchú konštrukciu, výkonný dieselový motor a silnú výzbroj v podobe 76 mm kanóna. Charakteristickým prvkom boli aj široké pásy, ktoré znižovali tlak na pôdu, a tým zlepšovali priechodnosť v teréne.

Nečudo, že T-34 bol v lete 1941 na začiatku operácie Barbarossa pre Nemcov veľmi nepríjemným prekvapením. Na ich veľké šťastie však trpel ešte detskými chorobami – najmä prevodovky sa často kazili a vzduchové filtre boli mimoriadne nekvalitné. Navyše sovietski tankisti boli v tom čase len slabo vycvičení. Mnohé T-34 tak v roku 1941 vyradili skôr poruchy ako nepriateľ.

Nevýhodou bola aj malá veža, do ktorej sa zmestila len dvojčlenná posádka. Veliteľ a strelec v jednej osobe tak bol v boji preťažený. Nemci vo svojich tankoch uprednostňovali trojmiestne veže s nabíjačom, strelcom a veliteľom tanku, ktorí si mohli lepšie podeliť jednotlivé úlohy.

Napriek všetkým nedostatkom dokázali viacerí tankisti na T-34 účinne bojovať od samého začiatku vojny. Spomeňme toho najúspešnejšieho – Dmitrij Lavrinenko zničil od júna do decembra 1941 52 nemeckých tankov. Zahynul 18. 12. 1941 pri mínometnom prepade, keď bol mimo svojho tanku. Počet jeho víťazstiev do konca vojny žiadny spojenecký tankista neprekonal.

T-34, samozrejme, neostal na úrovni roku 1941. Už verzia so 76 mm kanónom mala postupne niekoľko typov veží. Na konci roku 1943 sa objavila výrazne upravená verzia s 85 mm kanónom, ktorá mala novú väčšiu vežu s trojčlennou posádkou. Tá mohla opäť konkurovať novším nemeckým tankom.

Čo však bolo najväčšou výhodou T-34, bol ich počet. Jednoduchá konštrukcia (ale aj továrne ležiace mimo dosahu nepriateľa) umožňovala rýchlu masovú výrobu, ktorá nakoniec do konca vojny dala viac ako 34 000 kusov T-34/76 a 19 000 kusov T-34/85. Spolu tak do konca vojny vzniklo v Európe viac ako 53 000 tankov T-34.

Všetkých nemeckých tankov, samohybných diel a stíhačov tankov vzniklo dokopy okolo 50 000. Samotný T-34 tak prekonáva celú nemeckú produkciu obrnených bojových vozidiel.

2. miesto: M4 Sherman

S počtom 50 000 kusov vyrobených počas vojny je americký Sherman druhý v poradí hneď za T-34. Aj v našom rebríčku skončil druhý.

Podobne ako T-34, ani Shermanu sa počtom vyrobených kusov nemôže rovnať žiadny nemecký typ (o talianskych a japonských nehovoriac). A hoci ho novšie nemecké typy kvalitatívne prekonávali, dobrou taktikou, výraznou početnou prevahou a dobrou delostreleckou a leteckou podporou (o ktorej Nemci mohli len snívať) dokázali spojeneckí tankisti prikloniť misky víťazstva na svoju stranu.

Zámerne hovoríme o spojeneckých, nie o amerických tankistoch. Vyše 17 000 vyrobených Shermanov totiž používali Briti, 4 000 mala sovietska armáda a ďalšie mali napríklad Francúzi alebo Číňania. Briti boli dokonca prví, ktorí ich bojovo nasadili. Tristo Shermanov dostali akurát včas, aby im pomohli vyhrať v bitke o el-Alamejn. V Afrike sa prvé verzie Shermanov so 75 mm kanónom vyrovnali nemeckým PzKpfw III a IV. S ťažkými Tigrami sa, samozrejme, merať nemohli.

Pre plánovanú inváziu do Európy vyvstala potreba Shermany modernizovať, aby sa mohli postaviť novším nemeckým typom. Úplne nové typy tankov Američania nechceli zaviesť, aby to nenarušilo výrobu a dodávky. Preto v prvom rade vylepšili výzbroj. Američania začali používať väčšie veže so 76 mm kanónom s dlhšou hlavňou, a tým aj s vyššou úsťovou rýchlosťou strely a s vyššou prieraznosťou. Briti namontovali do tanku Sherman svoj vynikajúci 17-librový kanón, ktorý mal ešte lepšie vlastnosti. Takéto tanky sa nazývali Firefly a dokázali si poradiť aj s Tigrom.

Na Shermanoch bojovalo aj najväčšie americké tankové eso Lafayette Pool, ktorý vo Francúzsku zničil 12 nemeckých tankov a 258 ďalších vozidiel vrátane obrnených transportérov a samohybných diel. Jeho príbeh dokumentuje úspechy i neúspechy Shermanov. Postupne bojoval na troch tankoch tohto typu a všetky mu zničili. Dvakrát vyviazol bez úhony, v treťom prípade prišiel po zásahu z nemeckého 88 mm kanóna o nohu a vojna sa pre neho skončila.

Kanaďan Sydney Valpy Radley-Walters zničil so Shermanom Firefly 18 nemeckých tankov a je tak najúspešnejším esom západných Spojencov.

3. miesto: PzKpfw V Panther

Nemecký tank Panzerkampfwagen V by vo vyrovnanom stretnutí jeden na jedného mal vysoké šance poraziť T-34 i Sherman, ktoré obsadili prvé dve priečky. Pantherov však postavili len okolo 6 tisíc, čo sa s počtami jeho spojeneckých súperov nedá porovnávať. Navyše sa objavil relatívne neskoro, až v roku 1943. Pri prvom bojovom nasadení v bitke o Kursk trpel detskými chorobami a poruchy vyradili veľké množstvo tankov, rovnako ako v prípade T-34 dva roky predtým. A to je práve kameň úrazu hodnotenia Panthera – mal síce výrazne zošikmený pancier, dobré jazdné vlastnosti a kvalitnú výzbroj, ale T-34 mal tieto vlastnosti už o dva roky skôr.

Samozrejme, kanón Panthera bol po dvoch rokoch podstatne lepší ako kanón tanku T-34/76. Mal kaliber 75 mm, ale dĺžku hlavne až 70 ráží, čo sa prejavilo na vysokej úsťovej rýchlosti. Znamená to, že hlaveň bola dlhá 70 x 75 mm, čiže 5,25 m.

Je zaujímavé, že Sovieti Panther často radili do kategórie ťažkých tankov. S hmotnosťou 45 ton bol o 13 ton ťažší ako T-34/85 a o 15 ton ťažší ako Sherman.

PzKpfw V Panther bojoval až do konca vojny v čoraz horších podmienkach – Nemci museli ustupovať, vzdušná prevaha Spojencov rástla, problémy s dodávkami paliva sa stupňovali, klesala kvalita výcviku posádok i kvalita ocele použitej na pancier.

Napriek všetkým problémom ostával Panther až do konca vojny hrozivým protivníkom. Ponúkal tiež spomedzi nemeckých tankov najlepší pomer ceny a výkonu (bol iba o niečo drahší ako PzKpfw IV).

Najúspešnejším tankistom na Pantheroch bol Ernst Barkmann, ktorému sa prisudzuje 82 víťazstiev nad spojeneckými tankami na východnom i na západnom fronte. Pre objektivitu treba uviesť, že aj jeho tank bol niekoľkokrát zničený a on bol pritom zranený, ale dožil sa konca vojny.

4. miesto: PzKpfw VI B Tiger II

Nemecký ťažký tank na prvý pohľad predbehol svoju dobu. Mal moderné účelné tvary s mohutným pancierom a so silnou výzbrojou v podobe 88 mm kanóna s dĺžkou hlavne 71 ráží. Určite by sa nestratil ani 10 rokov po vojne. Prečo teda nie je na prvom mieste? Odpoveďou je číslo 490, čiže celkový počet vyrobených tankov tohto typu. V druhej svetovej vojne bolo 490 tankov, akokoľvek kvalitných, iba kvapkou v mori, ktorá nijako nemohla ovplyvniť jej výsledok.

Navyše aj taký kvalitný tank mal svoje nedostatky. Na svoju hmotnosť 70 ton mal príliš slabý motor a vysokú spotrebu. Tá výrazne limitovala jeho účinnosť v čase, keď sa situácia s dodávkami paliva v nemeckej armáde neustále zhoršovala.

Posádky však stroj, nazývaný aj Königstiger (Kráľovský tiger), obľubovali, pretože poskytoval kvalitnú ochranu (čelo trupu malo 150 mm hrubý pancier, čelo veže až 180 mm) a aj napriek nepriaznivým podmienkam s ním do konca vojny dosahovali celý rad víťazstiev. Jeho kanón dokázal na vzdialenosť 500 m preraziť 217 mm pancier, na vzdialenosť 1500 m prerážal ešte stále vynikajúcich 171 mm. Ako sme však už napísali, bola to iba kvapka v mori.

V súvislosti s Tigrom II treba spomenúť aj Kurta Knispela, najúspešnejšie tankové eso všetkých čias. Väčšinu zo svojich 168 víťazstiev získal práve na ňom. Na začiatku operácie Barbarossa slúžil na PzKpfw IV a za dva roky dosiahol 12 víťazstiev. Na začiatku roku 1943 sa preškolil na Tiger, s ktorým bojoval pri Kursku. Neskôr slúžil na Tigroch II na západnom a opäť na východnom fronte. Zomrel na samom konci vojny 28. apríla 1945 na južnej Morave v poľnej nemocnici po zranení v boji.

5. miesto: PzKpfw VI Tiger

S menom tanku Tiger sa zrejme niekedy stretol aj človek, ktorý sa o históriu druhej svetovej vojny vôbec nezaujíma. Je to prosto legenda, jednoznačne najznámejší nemecký tank. Objavuje sa takmer v každom filme, v každých spomienkach veteránov. Až má niekedy človek pocit, že to bol pomaly najrozšírenejší nemecký tank a vyrábal sa v tisícových sériách. Za tri roky ich však vzniklo iba 1350.

Najväčším problémom Tigra bola totiž jeho náročná výroba – náročná na čas, na počet robotníkov, na materiál i na peniaze. Udáva sa, že za cenu jedného Tigra sa mohli vyrobiť dva tanky Panther, tri stíhačky Messerschmitt Bf 109 alebo štyri samohybné delá StuG III. Otázkou (i keď hypotetickou) tak ostáva, či by väčší prínos pre nemecké vojnové úsilie neznamenalo 2700 Pantherov, 4050 Bf 109 alebo 5400 StuG III.

Keď sa však prvé kusy Tigra objavili na fronte v roku 1942, znamenalo to pre protivníka šok. Ťažký tank úplne novej koncepcie prakticky nemal súpera. Čelný pancier korby bol hrubý 100 mm, čelo veže malo 120 mm. Posádky ho zvykli v tom čase nazývať životnou poistkou, pretože odolával väčšine vtedajších zbraní. Jeho 88 mm kanón s dĺžkou hlavne 56 ráží si hravo poradil so všetkými nepriateľskými tankami. Kráľom bojiska bol Tiger ešte aj po väčšinu roku 1943, v ďalšom roku už Spojenci na východnom aj na západnom fronte vo väčšej miere nasadzovali nové, výkonnejšie kanóny, pre ktoré už nebol takým ťažkým orieškom.

Nedostatkom Tigra bol, podobne ako pri iných nemeckých ťažších tankoch, jeho motor. Na hmotnosť 60 ton bol príliš slabý. Navyše stredný tank Panther, ktorý bol menej náročný na výrobu, sa ukázal porovnateľne účinný. Keď sa objavil dokonalejší Tiger II, produkcia prvého Tigra sa v auguste 1944 skončila.

S Tigrom je spojená aj kariéra jedného z najznámejších nemeckých tankistov, Michaela Wittmanna. Na východnom i na západnom fronte zničil 138 nepriateľských tankov. Pri akcii vo Villers-Bocage v Normandii 13. júna 1944 sám zničil okolo 14 britských tankov a 15 obrnených transportérov. Šťastena ho opustila 8. augusta 1944, keď zahynul aj s celou posádkou. Okolnosti jeho smrti nie sú presne známe, s najväčšou pravdepodobnosťou jeho Tiger zničili Shermany Firefly.

6. miesto: IS-2

Moderný sovietsky ťažký tank vznikol v roku 1943 ako náhrada za stroje KV. Písmená v jeho názve znamenajú meno sovietskeho vodcu (Iosif Stalin). Prvýkrát sa na fronte objavili v apríli 1944 a spolu ich vyrobili necelých 3500. K tomu je možné prirátať ešte zhruba stovku tankov IS-1, ktoré boli prakticky rovnaké, ale niesli slabší kanón kalibru 85 mm.

Tank IS-2 mal pancier dosahujúci maximálnu hrúbku 120 mm, výzbroj tvoril mohutný kanón kalibru 122 mm. Jeho vlastnosti však neboli až také dobré, ako v prípade 88 mm kanóna Tigra II. Na vzdialenosť 1 km dokázal preraziť „iba“ 150 mm hrubý pancier. Mal však podstatne vyššiu hmotnosť a účinnosť výbušného granátu. To súvisí so sovietskou filozofiou tankovej vojny. Kým nemecké ťažké tanky boli určené na boj so strojmi protivníka, úlohou sovietskych ťažkých tankov bolo vytvárať prielomy v silno opevnených pozíciách nepriateľa. Na boj s obrnencami boli určené stíhače tankov a masy stredných tankov. Preto boli priority, čo sa týka hlavnej výzbroje IS-2, iné.

Zaujímavé je, že hmotnosť IS-2 bola 46 ton, čo je prakticky rovnaká hodnota ako pri nemeckom strednom tanku Panther. Konštruktéri sa oproti KV poučili a šetrili hmotnosť, kde sa dalo.

V boji sa IS-2 osvedčil ako odolné vozidlo, mal však dva nedostatky. Prvým bola malá zásoba munície. Granátov kalibru 122 mm sa do tanku zmestilo iba 28 kusov (Tiger II viezol až 86 granátov) a navyše boli rozdelené na dve časti. To znižovalo rýchlosť nabíjania, a tým aj rýchlosť streľby na maximálne 2 – 3 rany za minútu. Druhou nevýhodou bola absencia vlastného poklopu pre vodiča. Ten musel v prípade zásahu tanku vyliezť von zo svojho miesta cez vežu, čo znižovalo jeho šance na záchranu.

7. miesto: PzKpfw IV

Najpočetnejší nemecký tank PzKpfw IV nebol žiadnou prelomovou konštrukciou. Jeho podvozok s listovými pružinami dokonca predstavoval krok späť v porovnaní s modernejšími podvozkami s torznými tyčami. Miesto v rebríčku si zabezpečil najmä spoľahlivou službou počas celej vojny.

Úlohou tohto stredného tanku bola pôvodne podpora pechoty. Bol vyzbrojený 75 mm kanónom s krátkou hlavňou (iba 24 ráží), ktorý mal síce účinné výbušné granáty, ale jeho vlastnosti v boji s obrnenou technikou neboli nijako oslnivé.

Na boj s tankami mal slúžiť PzKpfw III. Potom čo sa na východnom fronte objavili nové typy výrazne odolnejších tankov, vyvstala potreba prezbrojenia. Do menšieho PzKpfw III sa však väčší kanón nedal namontovať. Pre PzKpfw IV to znamenalo novú prioritu – boj proti tankom. Dostal nový 75 mm kanón s dĺžkou hlavne 43 ráží a neskôr až 48 ráží. Neskoršie verzie mali ešte prídavný pancier okolo veže i bokov korby (tzv. Schürzen), ktorý výrazne zmenil ich siluetu. V tejto podobe dokázal stále držať krok so strednými tankami protivníka.

Pôvodných verzií A až F s krátkym kanónom vzniklo okolo 1100. Neskorších verzií G až J s dlhým kanónom postavili okolo 7400.

Čo je na tomto tanku mimoriadne, je veľký počet špecializovaných vozidiel, ktoré na jeho podvozku vznikli. Boli to samohybné útočné delá StuG IV a Brummbär, niekoľko verzií stíhača tankov Jagdpanzer IV, stíhače tankov Nashorn, protilietadlové tanky Möbelwagen, Wirbelwind, Ostwind a Kugelblitz a samohybné húfnice Hummel. Celkový počet tankov PzKpfw IV i vozidiel, ktoré vznikli na jeho podvozku, sa pohybuje okolo 13 500.

8. miesto: KV-1

Keď v lete 1941 zaútočili Nemci na Sovietsky zväz, boli ťažké tanky KV jedným z nepríjemných prekvapení, ktoré tam na nich čakali. Pomenované boli po poprednom sovietskom politikovi Klimentovi Vorošilovi. Tieto stroje v tom čase nemali nikde vo svete obdobu. Mali relatívne silnú výzbroj i mohutný pancier – ten dosahoval pri rôznych verziách maximálnu hrúbku 75 až 90 mm.

Ťažké tanky odolávali bežným nemeckým kanónom kalibru 37 mm a 50 mm. Väčšinou si s nimi poradili až ťažké kanóny FlaK kalibru 88 mm. Stroje KV však trpeli častými poruchami, na ktorých sa podieľali aj neskúsené posádky. Poruchovosť najmä prevodovky a spojky sa nikdy nepodarilo úplne odstrániť, a tak sovietski tankisti trávili veľa času opravami alebo vyťahovaním uviaznutých strojov. Preto nikdy neboli veľmi obľúbené.

Keď si k tomu prirátame, že vo veži niesli rovnaký 76 mm kanón ako prvé verzie T-34, tak netrvalo dlho a sovietske velenie si uvedomilo, že ich úlohy môžu s podobnou účinnosťou plniť aj omnoho lacnejšie stredné tanky. V roku 1943 sa preto ich výroba zastavila. Nahradili ich silnejšie a modernejšie stroje IS-2, ktoré sme si už predstavili. Spolu vzniklo okolo 4700 tankov KV-1.

9. miesto: Churchill

Typický predstaviteľ britskej konštrukčnej školy – silný pancier, ale nijak výnimočná výzbroj. Prvé verzie mali maximálnu hrúbku panciera 102 mm, ale vo veži mali iba dvojlibrový kanón kalibru 40 mm. To je na taký ťažký tank (38 ton) smiešne málo. Až neskôr dostal 57 mm kanón a verzie Mk.VI a VII niesli 75 mm kanón, ktorý bol už predsa len účinnejší. Verzie Mk.V a VIII zas niesli 95 mm húfnicu.

Verzie Mk. VII a VIII tiež dostali silnejší pancier (maximálna hrúbka až 152 mm), čo z nich robilo mimoriadne odolné tanky. Vďaka tomu ich posádky obľubovali. A hoci vyzerali neohrabane (a často sa to o nich aj píše), opak bol pravdou. Výnimočné boli najmä ich výkony pri jazde do svahu. V Tunisku sa v bitke o Longstop Hill dokázali tri Churchilly vyšplhať na 540 metrov vysoký kopec so strmými kamennými svahmi a zlikvidovať tam nemecké pozície, ktoré blokovali ďalší postup. Nemci pritom pokladali tamojší terén pre tanky za nepriechodný.

Na slabšiu výzbroj Churchilla sa treba pozerať s vedomím, že to bol v prvom rade tank na podporu pechoty. To však neznamená, že si nevedel poradiť s obrnencami protivníka. Na svedomí má napríklad prvý Tiger vyradený v tankovom súboji v Afrike i prvý Panther zničený západnými Spojencami v Taliansku.

Vďaka svojim rozmerom a stabilite bol vhodnou základňou pre špecializované tanky – napr. mostné, odmínovacie alebo ženijné, ktoré odpaľovali silné nálože na ničenie prekážok a opevnení. Tieto tanky vrátane plameňometných verzií sa uplatnili pri vylodení v Normandii.

Všetkých verzií vyrobili spolu viac ako sedemtisíc.

10. miesto: PzKpfw 38(t)

Pôvodne sme sem chceli zaradiť stredný tank PzKpfw III. Ten tvoril do roku 1942 základ výzbroje nemeckých tankových síl, a hoci jeho produkciu v roku 1943 ukončili, až do konca vojny sa na jeho podvozku vyrábalo úspešné samohybné útočné delo StuG III – s 10 600 kusmi najpočetnejší typ nemeckého obrneného bojového vozidla.

Zo symbolických dôvodov sme však na koniec rebríčka zaradili PzKpfw 38(t) – ľahký tank, ktorý by sa nemohol postaviť žiadnemu z doteraz uvádzaných strojov. Kategória ľahkých tankov však bola v prvej polovici svetového konfliktu veľmi rozšírená a toto je najlepší ľahký tank vojny.

Tento typ vznikol v pražskej továrni ČKD, ale československá armáda ho nestihla zaradiť do výzbroje. Po obsadení Čiech a Moravy a po vzniku Protektorátu sa stal vítanou posilou Wehrmachtu.

Väčšina ľahkých tankov mala svoje slabiny. Sovietske typy T-26 a BT boli relatívne dobre vyzbrojené, ale mali slabučký pancier, iba 15 až 20 mm. Nemecký PzKpfw II mal slabú výzbroj, iba 20 mm kanón. Francúzske stroje Renault R35 a Hotchkiss H35 výrazne limitovala ich jednomiestna veža. Veliteľ tanku bol totiž v boji mimoriadne preťažený.

PzKpfw 38(t) však kombinoval kvalitné jazdné vlastnosti (mal dobrý podvozok a motor) s pomerne dobrým pancierom (až 50 mm pri neskorších verziách) a s primeranou výzbrojou (kanón kalibru 37 mm bol akýmsi štandardom ľahkých tankov).

Jeho zaradenie do rebríčka však nie je len symbolické, má aj svoje realistické dôvody. Hoci sa tank ako taký prestal vyrábať v roku 1942, na jeho kvalitnom podvozku vznikla celá plejáda vozidiel – tri typy stíhačov tankov Marder, dva typy samohybných húfnic Grille, prieskumný tank Aufklärungspanzer 38, protilietadlový tank Flakpanzer 38, ale hlavne moderný stíhač tankov Hetzer.

Ľahkých tankov vyrobili 2500, ale vozidiel na ich podvozku vzniklo ďalších 4000.

O jeho kvalitách svedčí aj to, že s jeho predĺženým a rozšíreným podvozkom pod označením PzKpfw 38(d) sa počítalo pre všetky vozidlá ľahkých i stredných kategórií pri plánovanom zjednotení a zjednodušení výroby v Nemecku. Tieto plány zhatil koniec vojny.

Obrazová príloha: M. Barič