Ľudácka čítanka je na slovenskom trhu pomerne neštandardným zjavom, no tým, ktorí budú chcieť úprimne pochopiť, ako fungovala propaganda či mechanika používania jazyka v období ľudáckej Slovenskej republiky, v nej budú mať dobrého sprievodcu na začiatku svojej cesty.
Vydavateľstvo Premedia vydalo v poslednom období niekoľko zaujímavých titulov, ktoré sa zameriavajú na slovenské dejiny v 20. storočí. Okrem tzv. klasických prác, akou bola napríklad biografia Alexandra Macha, vydala Premedia aj na slovenskom trhu pomerne neštandardnú čítanku historických textov. Nie náhodou pochádza „Ľudácka čítanka“ z pera toho istého autora ako spomínaný životopis Alexandra Macha, historika Antona Hruboňa.
Ľudácky svet
„Ľudáci“, resp. podporovatelia a členovia Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, boli dôležitou autonomistickou silou v medzivojnovom Československu. Aj keď existuje niekoľko publikácií, ktoré sa venujú či už dejinám tejto strany (Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945, ed. Róbert Letz), alebo jednotlivým persónam (najnovšie publikácie o Jozefovi Tisovi, Alexandrovi Machovi alebo Andrejovi Hlinkovi), je len málo publikácií, ktoré predstavujú čitateľovi „ľudácky“ svet prostredníctvom dobových dokumentov, ktoré sa nielen citujú, ale do značnej miery tvoria takmer celú publikáciu. Moje využívanie termínu „ľudácky svet“ nie je myslené doslova, i keď práve daná publikácia sa zameriava na obdobie, keď členovia HSĽS na Slovensku mohli formovať svet okolo seba podľa svojich predstáv – teda do tej miery, pokiaľ im to dovolila nacistická Tretia ríša.
Práve zameranie na mocenské vládnutie HSĽS je však aj jedným z limitov Hruboňovej najnovšej publikácie – dejiny HSĽS, a teda ľudáctva, sa v dokumentoch začínajú až od roku 1938. Samotný autor síce vo svojom úvode popisuje vývoj situácie v Európe a jej postupné zhoršovanie v 30. rokoch 20. storočia, ale prvý citovaný dokument pochádza až z 8. októbra 1938 – teda z obdobia už po Žilinskej dohode a po vzniku autonómie. Je pochopiteľné, že autor bol vzhľadom na obrovskú pramennú bázu, akú predstavuje ľudácka spisba z obdobia druhej svetovej vojny, nútený vybrať iba niektoré texty, ale datovaním až od jesene 1938 ukrátil čitateľa o pohľad na vývoj ľudáckej strany v medzivojnovom Československu.
Hruboň cituje nemeckého historika Ernsta Nolteho, ktorý označil obdobie európskych dejín medzi rokmi 1918 – 1945 za fašistickú epochu. Bolo by však zaujímavé aj detailnejšie sledovať vývoj HSĽS v tomto čase. Čitateľ sa v publikácii neoboznámi s ľudáckymi postojmi, napr. k organizácii Rodobrana, k vstupu do vlády, či k procesu s Vojtechom Tukom. Čítanka neobsahuje dobové texty na dané témy, a to napriek tomu, že napr. samotnú Rodobranu autor spomína na prvých stránkach knihy (s. 21).
Fašizácia jazyka
Podobne ako nemeckí historici, keď vytvárali kritické vydanie Hitlerovho Mein Kampfu, autor sa rozhodol nielen spracovať pôvodný dobový materiál, ale poskytnúť k nemu aj kritický komentár historika. Pri porovnaní s nemeckými historikmi mal odlišnú pozíciu, keďže nepracoval s jedným súvislým textom, ale si jednotlivé témy, ktoré tvoria súčasť publikácie, vyberal. Tento prístup je do veľkej miery výhodou, pretože sa autor mohol venovať mnohým aspektom ľudáckeho písomníctva a nemusel sa obmedzovať len na politické prejavy. Už v úvode autor upozorňuje čitateľa nielen na európsky vývoj, ale aj na špecifiká vo vzťahu medzi ľudáckou Slovenskou republikou a nacistickým Nemeckom. Zdôrazňuje preberanie termínov z nacistickej lexiky, pričom sám uvádza, že fašizácia jazyka sa najbadateľnejšie odrazila v terminológii použitej na protižidovskú kampaň (s. 23).
Publikácia pozostáva z ôsmich kapitol, ktoré sa zameriavajú na rôzne politické prejavy, ako aj texty nielen ľudáckych predstaviteľov, ale tiež reprezentantov kultúry (Dilong, Beniak). Pred každým dobovým textom sa nachádza stručný komentár autora, ktorý čitateľa v skratke uvedie do problematiky a upozorní ho na význam a špecifiká nasledujúceho textu. Dokumenty na seba nadväzujú chronologicky a začínajú, ako už bola spomenuté, na jeseň 1938, teda už v období autonómie. V relatívne stručných komentároch sa autor nevyhýba ani neuralgickým bodom obhajcov ľudáckeho režimu, resp. Jozefa Tisa, ako sú napríklad deportácie židovského obyvateľstva na jeseň 1938 (s. 35). Dobové texty boli vyberané pomerne obratne a čitateľ na niekoľkých stranách môže postrehnúť radikálne postoje a prejavy politických elít, ktorým nestačila autonómia, o ktorú tak dlho usilovali. Následne sa čitateľ zoznámi s textmi, ktoré pochádzajú z obdobia rokov 1939 – 1945, a môže si prečítať známejšie aj menej známe pramene, spojené napr. s deportáciami židovského obyvateľstva alebo s reakciou ľudáckeho režimu a jeho reprezentantov na vypuknutie Slovenského národného povstania.
Mordor sa vracia
Veľkým pozitívom knihy je aj to, že nekončí májom 1945, teda porážkou nacistického Nemecka a jeho satelitov. V predposlednej, ako aj v poslednej kapitole sa autor venuje predstaveniu ľudáckych textov, ktoré vznikali v povojnovom období. Hruboň si všíma zmenu naratívu v spoločnosti po páde komunistického režimu v Československu, ako aj väčšiu otvorenosť pri nekritickom velebení ľudáckej Slovenskej republiky a Jozefa Tisa. V kapitole s príznačným názvom „Mordor sa vracia“ autor uvádza: „kultúra značkovania si ‚svojho‘ terénu rôznymi nacionalistickými združeniami a stranami nebola ani tak skutočným vzdaním holdu, ale skôr provokáciou a testom, ako ďaleko možno zájsť. Historické osobnosti, tí ‚najvernejší z verných‘ ľudáckej idei, slúžili často len ako zástupné symboly pri úsilí niektorých subjektov rozčeriť spoločenskú hladinu, vyjsť vďaka mediálnej pozornosti z ulity svojej bezvýznamnosti a aspoň nachvíľku sa zviditeľniť pred celým Slovenskom“ (s. 320). Napriek tomu, že práve kapitolu obsahujúcu citáty textov z 90. rokov by sme mohli chápať ako istú formu záveru, chýba „Ľudáckej čítanke“ doslov historika. Pri niekoľkých kapitolách, ktoré sa zameriavajú na rôzne témy, by bolo vhodné publikáciu uzavrieť zjednocujúcim záverečným textom.
Ľudácka čítanka je zaujímavým počinom na slovenskom knižnom trhu. Môžeme sa, samozrejme, obávať aj toho, že niektorí čitatelia budú ignorovať kritické komentáre a budú čítať len dobovú tvorbu v snahe potvrdiť si svoje radikálne videnie sveta. Prirodzene, takémuto „použitiu“ diela nemôže autor „čítanky“ nijako zabrániť, aj keď sa ponúka otázka, či by sme pre minoritu pomýlených radikálov mali podliehať vedeckej autocenzúre. Tí, ktorí však budú chcieť úprimne pochopiť propagandu, ako aj používanie jazyka v období ľudáckej Slovenskej republiky, budú mať v podobe „ľudáckej čítanky“ dobrého sprievodcu na začiatku svojej cesty.
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.