Medzi rokmi 1810 až 1815 sa stane Sara „Saartjie“ Baartman, zotročená khoisanská žena, najžiadanejšou atrakciou známou ako „Hotentotská Venuša“. Milióny divákov v Anglicku a Paríži zaplatia, aby mohli vidieť jej telo v dôkladne zinscenovanej „etnopornografickej“ šou. Po jej smrti ju vypitvajú vedci a jej kostru, sadrový odliatok a orgány vystavia v múzeu. „Hotentotská Venuša“ zásadne zmenila európske chápanie inakosti. Jej príbeh inšpiroval mnohé umelecké, literárne a antirasistické diela. Zmienky o nej nájdeme u Victora Huga, Charlesa Darwina, Arthura Conana Doyleho, Jamesa Joyceho a Sigmunda Freuda. Ovplyvnila maliarov ako Édouard Manet a Piccaso. Jej posmrtná pitva ovplyvnila rasové vedy. A polemiky vôkol jej príbehu dodnes neskončili.
Hlas zo záhrobia
V roku 2010 uviedli francúzske kiná film Čierna Venuša. Film okamžite otvoril dvesto rokov trvajúce diskusie o osude Sary Baartmanovej. Rozhorčená francúzska verejnosť dokonca požadovala zrušenie názvu parížskej ulice, nazvanej po slávnom francúzskom anatómovi Geogesovi Cuvierovi, ktorý vykonal jej pitvu. Príbeh Sary Baartmanovej je pretkaný mnohými interpretáciami. Neexistuje žiadna iná postava z 19. storočia, ktorá by otvorila toľko otázok v európskych kultúrnych dejinách.
Sara sa stala symbol koloniálneho vykorisťovania a dehumanizácie. Symbolom zneužívania afrických tiel na zábavu a vedecké state. Feministické štúdie využívajú jej príbeh, aby poukázali na mužskú nadvládu a ponižovanie žien. Stále inšpiruje aktivistov bojujúcich proti rasizmu a kolonializmu. Vystavovanie jej ostatkov ovplyvnilo právnické a diplomatické diskusie o rešpektovaní autonómie a dôstojnosti všetkých osôb. Jej príbeh odhaľuje fatálne prepojenie masovej zábavy s rasovými vedami v 19. storočí. Ideologicky motivované štúdie vykreslili a vykresľujú Saru ako priam „archetyp“ zneužívania „čiernych“ žien. A v neposlednom rade sa jej posmrtná pitva považuje za akt vedeckého znásilnenia.
„Hotentoti“
Z výskumu Pamely Scullyovej a Cliftona Craisa vieme, že Sara sa narodila niekedy okolo roku 1777 v Južnej Afrike. Patrila medzi Khoisanov, pôvodných obyvateľov juhozápadnej Afriky. Khoisanský jazyk, typický klikacími spoluhláskami, znel ušiam holandských kolonizátorov ako zvuk „hot en tot“, a tak výsmešne nazvali túto skupinu „Hotentoti“. Pre Európanov, ktorí považovali jazyk za jeden z kľúčových znakov civilizovanosti, to znamenalo, že „Hotentoti“ možno neboli ani súčasťou ľudského druhu.
Nesmierny záujem európskych prírodovedcov však vyvolal – ako aj neskôr miliónov divákov, platiacich za vystavovanú „Hotentotskú Venušu“ – fyzický výzor Khoisanov a zvlášť ich žien. Predovšetkým výrazné nahromadenie tukového tkaniva na zadku (steatopygia) a podlhovasté telo medzi pyskami ohanbia (genitálny prívesok) khoisanských žien. Telá khoisanských žien sa stanú súčasťou toho, čo Marguerite Johnson a Alistair Rolls nazvú „koloniálnou a lekárskou etnopornografiou“. Antropológ Claude Blanckaert uvádza výroky vplyvných prírodovedcov 19. storočia, ktorí považovali Khoisanov za „ohavnú rasu“, zmietanú „zúrivými sexuálnymi vášňami“, za sexom posadnutú skupinu s nízkymi morálnymi a intelektuálnymi schopnosťami.
Khoisanov, dehumanizovaných a zredukovaných na pohlavie, zaradia do hypersexuálneho prírodného druhu Homo hottentotus. Druh, ktorý zastal vo vývoji niekde medzi človekom a opicou. Stanú sa spodinou ľudstva a príkladom extrémnej degenerácie. A aj „Hotentoti“ vložia do európskej predstavivosti presvedčenie o primitívnych a sexom posadnutých „černochoch“.
„Hotentoti“ boli antropologickou legendou a záhadou dovtedy, kým na európsku pôdu nevkročila Sara Baartman. Najprv sa stane erotickou a exotickou „kuriozitou“, predvádzanou v divadlách a kaviarňach európskych miest, následne anatomickým „exponátom“. A nakoniec vypitvaným antropologickým „objektom“, ktorý v podobe sadrového odliatku a kostry uvidia počas dlhých dvesto rokov milióny divákov a turistov v parížskom múzeu v Jardin des Plantes.
Sara
Keď jej rodina upadla do otroctva, vyrastala Sara na koloniálnej farme bývalého otroka Pietera Cesarsa. Neskôr odchádza do Kapského mesta do služby Pieterovho brata Hendrika a jeho manželky. Nie je vylúčené, že Hendrik Cesars nútil Saru k prostitúcii. V jej čase ťažilo Kapské mesto z námornej ekonomiky. Do prístavu vstúpilo tisíce vojakov, ktorí hľadali zábavu. Clifton Crais tvrdí, že Sara v Kapskom meste postrehla záujem európskych mužov o telá afrických žien.
Rachel Holmes upozorňuje, že Sara ako aj tisíce iných otrokov vstúpila na začiatku 19. storočia do dejinného paradoxu. Na jednej strane stála osvietenská myšlienka ľudskej slobody a na druhej kapitalistická vízia voľného trhu. Lenže otroci, ktorých ich páni nemali záujem vzdelávať, sa stali súčasťou raného kapitalizmu ako negramotní a s jedinou komoditou: ich vlastným telom. Pre otrokyne bol predaj vlastného tela jednou z mála príležitostí, ako získať peniaze. Peniaze, za ktoré mohli vyplatiť seba a svoje deti, a vstúpiť tak do slobodnej komunity.
Sara prežila v Kapskom meste asi pätnásť rokov. Naučila sa holandsky a mala dve deti. Všetky zomreli ešte v detskom veku a ich mená nie sú zaznamenané. Rok pred svojou smrťou s ňou viedol rozhovor jeden parížsky novinár. O deťoch pomlčala. Ťaživá trauma, na ktorú bolo lepšie zabudnúť.
Anglicko
V Kapskom meste predvádzala Sara svoje telo vojakom v námornej nemocnici. V nemocnici sa stretla s lodným chirurgom Alexandrom Dunlopom. Ten v nej uvidel finančnú príležitosť a navrhol jej cestu do Anglicka. Sara a Cesars najprv s cestou do Anglicka nesúhlasili, ale Dunlop ich presvedčil s tým, že sa podelia o zisk.
Sara prišla do Londýna v roku 1810. Hlavné mesto koloniálneho impéria bolo v tom čase centrom takzvaných „freak show“ – masového obchodu s ľudskými chorobami, „ľudskými obludami“ a „divmi prírody“. V tejto atmosfére, slovami Rachel Holmes „deformitománie“, sa Sara rýchlo stala senzáciou. „Hotentotka“ naplnila potrebu publika túžiaceho vidieť exotiku a príšeru zároveň.
Dunlop zmenil Saru na rasizovaný a sexualizovaný objekt: na „Hotentotskú Venušu“. Kým „Venuša“ bola narážkou na sexualitu, pojem „Hotentotka“ odkazoval na všetko, čo bolo zvláštne, cudzie, sexuálne deviantné a telesne nadmerné. Pred tisíckami platiacich divákov náhle predstúpilo obnažené ženské telo, tak odlišné od európskych tiel. Už nebola živou bytosťou, ale „kuriozitou“, ktorá jasne ukazovala na deliacu čiaru medzi „nami“ a „druhými“.
Londýn takmer cez noc zachvátila Saro-mánia. Jej telo vylepia na plagáty, píšu o nej články, básne a kreslia karikatúry. Jej vystúpenie obsahovalo tanec a hru na hudobné nástroje. V Londýne sa naučí anglicky, prijme krst v kostole v Manchestri, no najväčšiu pozornosť vyvolávala jej zväčšená zadná časť tela a pohlavné orgány. Sara nikdy nevystupovala nahá, avšak diváci si ju mohli ohmatať alebo do nej pichať palicami. Dunlop sa nemýlil – Európania uvideli Saru ako „divošskú kuriozitu“, ktorá prišla z koloniálneho inosveta.
Francúzsko
V roku 1814 sa Cesars a Sara presunuli do Paríža. Jej život sa dramaticky zlomil v okamihu, keď ju Cesars predal krotiteľovi zvierat s umeleckým menom Reaux. Reaux vystavoval Saru po celý rok 1815. Predvádzal ju v kaviarňach a reštauráciách a občas jej nasadil obojok. Pracovala desať hodín denne, znášala pohľady a výsmešky prizerajúcich sa divákov.
V roku 1815 už Sara ovládla predstavivosť Európanov ako „prototyp“ hypersexualizovaných Afričanov. V čase, keď prichádzajúca moderna rozpletávala kedysi pevné pravdy, náboženské istoty a tradície, potvrdila Sara aspoň predsudok o pevných hraniciach medzi „divochmi“ a „civilizovanými“.
Rok 1815 priniesol Francúzsku veľké zmeny. V dôsledku slabej úrody vystrelili ceny potravín, Napoleon opäť získal moc, aby ju následne stratil pri Waterloo. Diváci nemali peniaze na zábavný priemysel a Sara začala chorľavieť. Reaux vtedy pochopil, že musí Saru predať inak. Z erotickej a exotickej „kuriozity“ sa stáva antropologickým „exponátom“.
Georges Cuvier
V marci 1815 Sara privolila, aby ju študovala a maľovala skupina vedcov. Sara však neodhalila to, čo ich zaujímalo najviac – svoje pohlavné orgány. Medzi prizerajúcimi bol aj Georges Cuvier. Francúzsky anatóm, v tom čase považovaný za génia a za jedného z otcov porovnávacej anatómie a zakladateľa paleontológie. Jeho klasifikačný systém živočíchov sa používa dodnes. Cuvierove spisy mali mimoriadny vplyv na Charlesa Darwina. A Cuvier je jedným zo 72 vedcov, ktorých meno vyryli na prvom poschodí Eiffelovej veže.
Cuvier chcel získať ukážku každého minerálu a všetkých živočíchov a rastlín na planéte. Zhromažďoval kostry, lebky a časti tela. V jeho zbierke však chýbala „hotentotská“ žena. Vďaka Sare získal príležitosť študovať „Hotentota“ priamo vo svojom laboratóriu. Ako napísali Pamela Scully a Clifton Crais, stretnutie Sary Baartmanovej s Cuvierom zmenilo beh dejín.
Freak šou
Pascal Blanchard tvrdí, že príchod „Hotentotskej Venuše“ do Európy zásadne zmenil európske chápanie inakosti. Do jej príchodu vystavovali „exotické a divoké exempláre“ (napríklad Indiánov, ktorých doviezol Krištof Kolumbus alebo Hernán Cortés) iba na šľachtických a kráľovských dvoroch. „Hotentotská Venuša“ vstupuje do Európy už ako objekt masovej zábavy. Hoci Sara hovorila holandsky, anglicky a trochu francúzsky, už nikdy nebude videná viac než len telo.
Pre Saru sa stane osudovým, že v čase jej príchodu boli koloniálne impéria na vrchole svojej slávy. Zároveň raný kapitalizmus hľadal nové formy zábavy pre masy divákov. Podnikatelia so zábavou pochopili príležitosť, ktorú ponúkalo vystavovanie „exotických cudzincov“. Fenomén „ľudských zoologických záhrad“ zasiahol všetky západné krajiny. Navyše, prepojenie masovej zábavy a ranej antropológie prišlo v ére vytvárania národných identít. Neboli to iba vedci so svojimi rasovými klasifikáciami, ale hlavne populárne „ľudské šou“, svet zábavy, divadla a cirkusu, ktoré masám ukázali jasné rozdiely medzi „nami“ a „druhými“.
Počas 19. storočia zažívali obyvatelia Európy rýchle a brutálne spoločenské zmeny.Nevídaná rýchlosť dopravy, dobývanie koloniálnych oblastí, zrýchlenie tempa mestskej práce, vznik priemyslu či rozpad tradícií vytvoril dopyt po nových istotách. Divadelné a cirkusové vystavovanie „odlišnosti“ neprinášalo iba veľké zisky, ale aj vytúžený pocit z vlastnej „normálnosti“ a „civilizovanosti“.
Medzi rokmi 1885 a 1890 však väčšina antropológov začala túto masovú zábavu kritizovať. Tvrdili, že „vystavované exempláre“ majú ďaleko od autenticity a sú len komerčným obchodným artiklom. Zároveň s pádom koloniálnych ríš padol aj celý fenomén „ľudských zoologických záhrad“. Bolo však neskoro. Prichádza 20. storočie a obdobie, keď sa masy ako aj celé národy zaradia do pripravených rasovo-farbených škatuliek.
Pitva
Sara Baartman pravdepodobne zomrela dňa 29. decembra 1815 v Paríži na zápal pľúc. Hoci výnos z roku 1813 zakazoval pitvy mimo Lekárskej fakulty Parížskej univerzity a nemocnice Pitié, v múzeu Jardin du Roi (dnes Jardin des Plantes). pripravili pitevný stôl.
Nepoznáme identitu všetkých zainteresovaných. Z dôvodu, že Cuvier bol redaktorom správy, vznikne mýtus o osamelom, posadnutom vedcovi, ktorý počas tmavej noci 30. decembra 1815 vypitval telo africkej ženy, aby si tým potvrdil svoje rasistické predsudky.
Cuviera nezaujímala príčina smrti Sary Baartmanovej. Zaujímali ho konkrétne časti jej tela. Cuvier najprv z mŕtveho tela zhotovil sadrový odliatok. Z mŕtveho tela vyrezal genitálie, mozog, obličky, prsia, oči, vnútornosti, srdce, časti kože, jazyk a tukovú hmotu zo zadnej časti tela a uložil ich do konzervačných nádob. Nakoniec hodiny vo vriacej vode rozpúšťal spojivové tkanivá, aby oddelil mäso od kostí. Kosti následne poskladal do kostry, ktorú pripojil k svojej rozsiahlej zbierke. Pitva trvala šestnásť hodín.
Robenie vedy
O pitevnej správe sa aj dnes vedú značné diskusie. Ak však odložíme, slovami Pierre-André Taguieffa, „anti-rasistický aktivizmus“, zistíme, že Sarina pitva neprekračovala bežné postupy porovnávacej anatómie v 19. storočí. Keď v roku 1832 Cuvier zomrel, skupina vedcov vypitvala aj jeho telo. Výstižne k tomu napísal Phillipe Taquet: zbytočné boli obe pitvy, sú však dôkazom toho, ako ľudia v 19. storočí chápali samých seba.
Antropológia 19. storočia zdedila rôzne rasové triedenia ľudí. Ľudské skupiny zaradili vedci do štyroch alebo piatich regiónov. Každý geografický región obývala skupina, ktorá mala spoločné niektoré fyzické znaky. Tieto prvé rasové klasifikácie boli geometrické. Akoby sme na list papiera nakreslili vedľa seba päť štvorcov a do každého štvorca zapísali zoznam spoločných fyzických znakov pre danú skupinu.
Tieto prvé klasifikácie sa zásadne zmenia počas kolonializmu. Idey pokroku spojené s presvedčením o kultúrnej a civilizačnej nadradenosti Európanov prekreslia rasovú geometriu na rasovú hierarchiu hodnôt. Na liste papiera už nebudú štvorce nakreslené vedľa seba, ale nad sebou. Na vrchole hierarchie bude „nadradený biely“ Európan a na spodku nejaký typ „podradnej tmavej“ rasy.
Túto hodnotovú rasovú hierarchiu fatálne premenia Darwinove objavy. Už nepôjde iba o rasovú hierarchiu ľudí. Myšlienka evolúcie človeka z opice vloží do rasovej hierarchie zavádzajúcu tézu o evolučnom pokroku ľudí, o vývojovej kvalite ľudských skupín. Vrchol hierarchie obsadí „evolučne kvalitná biela“ európska alebo (kaukazská) rasa a na spodku bude opica (primát). Odteraz budú rané antropologické vedy hľadať dôkazy telesnej a morálnej nadradenosti „bieleho“ Európana.
Christelle Patin upozorňuje, že dnešné myslenie je orientované na pojem osoby – človek ako psychologická a telesná jednota. Porovnávajúca anatómia 19. storočia však videla osobu inak. Identitu človeka tvorila jeho matéria, jeho „kosti a mäso“. Navyše, za kľúčové rasové znaky vybrali vedci iba niektoré časti tela: kostru, lebku, mozog a pohlavné orgány. Neskorší rasizmus túto myšlienku využije a zredukuje človeka na jeho matériu – na jeho „mäso“.
Aby vedci určili postavenie daného druhu (rasy) v hierarchii, rozobrali telá takpovediac na súčiastky a porovnávali postavenie, tvar a veľkosť orgánov. Následne zaradili danú rasu do hierarchie, ktorá ale nebola iba evolučná. Bola to zároveň aj hierarchia morálna, civilizačná, charakterová a inteligenčná. Celý pitevný postup vytváral dojem „objektívnej“ vedy, ktorá priamo skúma viditeľné fakty. Lenže vedci už vopred postavili na vrchol hierarchie postavenie, veľkosť a tvar orgánov Európanov. Rasovú hierarchiu tak od začiatku zaťažili kultúrne predsudky.
O tom, ktorý človek patril do vývojovo „menejcennej“, „podradnej“ či „zaostalej“ rasy už nerozhodovalo, či daný človek ovládal jazyky alebo aké boli jehointeligencia, charakter či talenty. Aj Cuvier uviedol v pitevnej správe, že Sara mala dobrú pamäť a rozprávala holandsky, anglicky a francúzsky. Ďalej upozornil, že vedela hrať na viacero hudobných nástrojov. Lenže jej „mäso“ – jej postavenie, tvar a veľkosť telesných orgánov – sa natoľko vzďaľovalo od „európskeho ideálu“, že ju zaradil do skupiny ľudí, po ktorej nasledovali už len primáty. Sara bola „podradnou“, pretože jej anatómia údajne ukazovala na príliš veľkú hĺbku evolučného času. Bola „zaostalým vývojovým“ druhom.
V 19. storočí však existovali aj iní vedci, ktorí z veľkosti a postavenia telesných orgánov „Hotentotov“ vyvodili odlišné závery. Francúzsky prírodovedec Antoine Desmoulins obhajoval ich umelecké nadanie a vynaliezavosť. Tvrdil, že „jemná a duchaplná fyziognómia“ svedčí o tom, že sú inteligentní. Za morálne a intelektuálne absurdné vyhlásil ich prirovnanie k opiciam. Cuvier sa však spojil s mocnými priateľmi a zabezpečil, aby Desmoulinsovu kritiku odmietli vtedajšie vedecké kruhy.
Pohlavné orgány
Cuvierova správa z pitvy položila základy legendy o „Hotentotoch“. O rase prirovnávanej k opiciam. A slávna správa pretrvá storočia, pričom bude citovaná najvyplnenejšími odborníkmi. Čo je však dôležité, Cuvier mal černošského sluhu, ktorého inteligenciu a charakter opakovane vydvihoval. Z jeho listov vieme, že odmietal delenie ľudí podľa sfarbenia kože.
Niektorí bádatelia preto upozornili, že namiesto hrubého rasizmu, znevažujúceho sfarbenie kože, prenikajú pitevnou správou erotické až pornografické tóny. Správa opakovane redukovala Saru na jej pohlavné orgány. Bola to nakoniec sexualita, ktorá určila jej samotnú podstatu ako človeka. Marguerite Johnson a Alistair Rolls hovoria o scientia sexualis. Keď je chlipnosť, perverznosť a nezriadená sexualita vždy vkladaná do tiel tých „druhých“.
Životný príbeh Sary Baartmanovej odhaľuje, ako sa na rasizme podieľa aj fascinácia sexom. Do „menejcenných rás“ sa od vytvorenia prvých rasových klasifikácií budú pridávať odkazy na fyzickú „ohavnosť“, „škaredosť“ a sexuálnu neviazanosť. A „nadradené rasy“ budú nositeľmi „čistoty“, „mravnosti“ a „panenskosti“. Triedenie ľudí do rás vždy obsahovalo „kritériá“, ktoré podprahovo odkazujú na sexualitu a „rozmnožovanie“. Perverzné fantázie o sexualite „druhých“, ktoré sa skrývalo za autoritu údajne objektívnej rasovej vedy.
Návrat
Cuvier postavil Sarin mozog a genitálie priamo pred dvere svojich súkromných apartmánov. A sadrový odliatok, kostru, genitálie a mozog vystavili v parížskom Musée de l’Homme. Zostali tam až do roku 1974, teda viac než 150 rokov. Sara na dve storočia zmizla z histórie. Všetko sa zmení na konci 20. storočia, keď harvardský paleontológ Stephen Jay Gould spomenul „Hotentotskú Venušu“ vo svojej vplyvnej knihe Ako nemerať človeka (1981). Neskôr nachádza v Musée de l’Homme vystavené ostatky Sary v konzervačných nádobách a o svojom objave napíše štúdiu (1985).
Okamžite prišli protesty. V roku 1982, po kritike, že výstava znevažuje Afričanov a ženy, pracovníci múzea exponáty odstránili. V 90. rokoch 20. storočia vznikol nával novinárskych, umeleckých a akademických prác o Sare Baartmanovej. Stala sa súčasťou amerických „kultúrnych vojen“ spojených zo vzostupom černošských a feministických štúdií. A po objave jej ostatkov sa k nej prihlásila aj postapartheidová Južná Afrika. Po svojom zvolení za prezidenta požiadal Nelson Mandela o repatriáciu Sariných pozostatkov. Po zložitých diplomatických rokovaniach francúzska vláda súhlasila a jej ostatky pochovali v marci 2002 v provincii Východne Kapsko.
Post Scriptum
Posmrtná pitva Sary Baatmanovej potvrdila, že „menejcenné“ alebo „odlišné rasy“ nevlastnia svoje telo ani po smrti. Sú len témou „výskumu“, „analýz“, „štúdií“ alebo „politických opatrení“. Sara sa stala objektom vznikajúcej populárnej zábavy. Slovami Claude Blanckaerta aj objektom „úprimného barbarstva akademickej vedy“. Toto „úprimné barbarstvo“ akademičiek a akademikov pokračuje dodnes.
Sarin príbeh neraz využíva akademická veda na vykreslenie údelu všetkých „černošských žien“ v koloniálnych spoločnostiach, na zdôraznenie dominancie „bielych“ vedcov nad „čiernymi ženami“. Prenikol tiež do politík globálneho feminizmu, do ideologického vytvárania priepastí medzi „bielymi“ a „čiernymi“. A to všetko napriek tomu, že Sara sa nikdy nehlásila k „čiernej identite“. Juhoafrický prezident Thabo Mbeki využil pohreb jej ostatkov na obvinenie Európanov a celej západnej vedy z rasizmu.
Celým 19. storočím sa niesli diskusie o rasách. No neboli to len akademické diskusie. Téma rasy prenikla aj do oblasti zábavy. Masy, zneistené spoločenskými zmenami, po tisíckach konzumovali vopred pripravenú neautentickú „odlišnosť“. Tomuto dopytu vyšli v ústrety po sláve túžiaci vedci a zaplnili ním aj múzeá a galérie. Aktuálne nahradili divadlá a jarmoky 19. storočia sociálne siete a hollywoodska produkcia.
Sarin príbeh ukazuje, že každá generácia, ktorá čelí neistote a otrasu „pevných právd“, bude od zábavného priemyslu a svojich vedcov žiadať nové narysovanie hraníc medzi „nami“ a „odlišnými“. Tragický príbeh Sary Baartmanovej sa stále neuzavrel.
Použitá literatúra
- Blanckaert, C.: Voyages naturalistes: En Hottentotie au dix-neuvième siècle. In: Blanckaert, C. (Ed.): La Vénus hottentote: Entre Barnum et Muséum. Paris 2023, 195 – 289.
- Blanchard, P.: De la Vénus hottentote aux formes abouties de l’exhibition ethnographique et coloniale : Les étapes d’un long processus (1810 – 1940). In: Blanckaert, C. (Ed.): La Vénus hottentote: Entre Barnum et Muséum. Paris 2023, 35 – 63.
- Crais, C./Scully, P.: Sara Baartman and the Hottentot Venus: A Ghost Story and a Biography. Princeton 2009.
- Cuvier, G.: Extrait d’observations faites sur le cadavre d’une femme connue à Paris et à Londres sous le nom de Vénus Hottentotte. Mémoires du Muséum d’histoire naturelle, t. III, 1817, 259 – 274.
- Gould, S. The Hottentot Venus. In: The Flamingo Smile. New York 1985, 291 – 305.
- Holmes, R.: African Queen. New York 2007 (a) The Hottentot Venus. London 2020.
- Johnson, M./Rolls, A.: Georges Cuvier’s Autopsy Report on Sara Baartman: A translation and commentary. In: Terrae Incognitae, 55 (2), 170 – 195.
- Patin, Ch.: Les huit éléments du corps de Saartjie Baartman: Entre perspectives et interrogations In: Blanckaert, C. (Ed.): La Vénus hottentote: Entre Barnum et Muséum. Paris 2023, 387 – 399.
- Taquet, Ph.: Les corps de Sarah Baartman et de Georges Cuvier: Sous le regard de la science du dix-neuvième siècle”. In: Blanckaert, C. (Ed.): La Vénus hottentote: Entre Barnum et Muséum. Paris 2023, 169 – 193.
Obrázova príloha: Wikimedia Commons
Mgr. Milan Hrabovský, PhD. v Ružomberku absolvoval Stredné odborné učilište Papierenské a Strednú Zdravotnú školu Márie Terézie Schererovej. V roku 2010 získal na Katedre filozofie a dejín filozofie Univerzity J. A. Komenského v Bratislave titul PhD. Bol štipendistom nadácie Ryoichi Sasakawa Young Leaders Fellowship Fund (2003) a štipendijného programu Gisely Fleischmann (2007). Absolvoval študijný pobyt ako ISGAP Scholar-In-Residence na St. John's College - Oxford University (2019). Je autorom kníh Rasová mytológia (2011), Anticiganizmus a antisemitizmus (2012), Rasa: rasová klasifikácia ľudí (2018), Kone, psy a ľudia: o slove rasa, rasových klasifikáciách a rasizme (2020). S profesorom Nižňanským je spoluautorom učebnice Rasizmus, antisemitizmus, holokaust (anticiganizmus) (2013). Viac ako 15 rokov sa zaoberá komparatívnym výskumom rasových klasifikácií a rasizmom.
