O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. Ako však dokazuje prípad slávneho poľského básnika, diplom skutočne nie je iba kus papiera a hoci jedinec môže dosiahnuť úspech aj bez titulu, niektoré dvere mu jednoducho ostanú zatvorené.
Zrejme to tak bolo od počiatku vpísané do hviezd, že na romantikov čakali rozbúrené vlny bičujúce všetky druhy emócií do úplného maxima, ale ich plavba bola väčšinou až priveľmi krátka. George Byron, Alexander Puškin, ale aj „traja bardi“ poľskej literatúry však dokázali aj za pár rokov života naplniť pohár života až po okraj, či dokonca ho i preliať.
Najslávnejší z tria bardov poľského romantizmu Adam Mickiewicz, označovaný aj ako poeta poľskej prítomnosti (Juliusz Słowacki je známy ako chválorečník poľskej minulosti a Zygmunt Krasiński zas ako prorok poľskej budúcnosti), síce zomrel ako päťdesiatšesťročný, čo bolo v porovnaní s jeho druhmi úctyhodné číslo, ale zároveň strávil počas svojho života v milovanej domovine omnoho menej času, ako by si bol sám želal. Napriek tomu na Poľsko nikdy nezabudol a Poliaci nikdy nezabudli na neho. Čo však pred svojím odchodom zabudol, bol akýkoľvek doklad o svojom vzdelaní.
Učiteľstvo – istota práce
Prelom 18. a 19. storočia priniesol Poliakom mnoho zlomových dejinných udalostí: najprv definitívne rozdelenie Republiky oboch národov, následne vznik légií v exile, Napoleonov varšavský experiment, až napokon etablovanie Kongresového kráľovstva na čele s ruským cárom. Nie je bez zaujímavosti, že sen stať sa spasiteľom poľského národa dostal Alexander I. aj vďaka vplyvu svojho najlepšieho priateľa a ministra, poľského kniežaťa Adama Jerzyho Czartoryského. Knieža síce neskôr upadol u cára do nemilosti, ale Alexander I. sa už svojej poľskej orientácie nevzdal a aj vďaka jeho nariadeniu získali Poliaci bez štátu aspoň centrum vzdelávania.
Univerzita vo Vilniuse, hoci sa nachádzala na ruskom území, bola v prvých dekádach 19. storočia bezpečným prístavom poľských študentov. Vyučovacím jazykom tu bola poľština a kurátorom okresu sa stal práve knieža Czartoryski, ktorý svoju moc patrične využíval a prispieval k rozvoju poľského umenia, literatúry, jazykovedy a k budovaniu povedomia o zaniknutej vlasti.
Do takéhoto inšpiratívneho prostredia zavítal v roku 1815 aj mladý Adam Mickiewicz. Pôvodne študoval na inštitúte matematiky a fyziky, ale od úvodu ho nesmierne lákali prednášky z filológie, politiky či literatúry. Napokon v roku 1819 promoval ako učiteľ, keď do priebehu štúdia zasiahla smrť jeho otca a Adam sa kvôli budúcnosti rozhodol prestúpiť na pedagogickú fakultu, keďže štúdium učiteľstva garantovalo budúce pracovné miesto.
Zrod romantika
Ako to už na univerzite býva, tie najdôležitejšie udalosti sa odohrávali mimo prednáškových sál. V roku 1817 založil Mickiewicz spoločne so skupinou priateľov tajný spolok Filomati – z gréckych slov filein a mathésis, teda milovníci učenia. Ich hlavnou agendou bola sprvoti len spoločenská osveta, ale čoskoro sa spolok vyprofiloval na pronárodnú organizáciu. Študenti študovali poľské dejiny a sami produkovali rôzne letáky a príručky volajúce k zmŕtvychvstaniu poľského národa. Lídrom týchto politicky motivovaných aktivít sa stal práve Mickiewicz a pokračoval v nich aj po svojej promócii už z pozície učiteľa v Kaunase.
Aktivity Filomatov však, pochopiteľne, neunikli pozornosti cárskej tajnej polície. V roku 1823 bola organizácia odhalená a jej členovia postavení pred tribunál. Mickiewicz bol odsúdený na päťročné vyhnanstvo, väčšinu trestu si však odpykal v Petrohrade a v Moskve, s výnimkou krátkeho pobytu na Kryme, čo v konečnom dôsledku nebol až taký krutý rozsudok, vzhľadom na to, že mohol pokojne skončiť aj zabudnutý a zamrznutý kdesi na Sibíri.
V priebehu týchto rokov publikoval aj jedno zo svojich najznámejších diel Konrad Wallenrod, a to napriek jeho zjavnému nacionalistickému podtextu, ktorý však moskovskí cenzori, zápasiaci sami medzi sebou o lepšie postavenie, prehliadli.
Európske potulky
Po piatich rokoch povinného pobytu mu bolo udelené povolenie opustiť Rusko a Mickiewicz neváhal. Navštívil Berlín, kde si vypočul prednášku slávneho filozofa Hegla, spoznal aj nemeckého romantika Goetheho, následne cestoval po talianskych mestách, dostal sa aj do Ženevy, kde sa stretol s druhom – básnikom Zygmuntom Krasińskim. Keď v novembri 1830 vypuklo vo Varšave povstanie, vydal sa z Ríma, kde dovtedy prebýval, hneď do vlasti, avšak hranice Kongresového kráľovstva nikdy neprekročil, zostal napokon len v Poznani, ktorá bola centrom územia, ktoré po delení Poľska pripadlo Prusku. Jedným z dôvodov, prečo už Mickiewicz nepokračoval vo svojej ceste ďalej, 
bola zrejme aj nepriaznivá politicko-vojenská situácia, keďže v auguste 1831, teda vo chvíli keď pricestoval do Poznane, už bola iniciatíva v ruských rukách a poľská vláda sa márne snažila zachrániť upadajúcu bojaschopnosť.
Eskalácia veľkej poľskej emigrácie po neúspešnom povstaní 1830/1831 bola impulzom aj pre Mickiewicza, ktorý sa z Ríma presťahoval do nového domova väčšiny jeho krajanov, do Paríža. Na brehoch Seiny vytvorili exulanti mnoho salónov, kde sa produkovala a zveľaďovala poľská kultúra a umenie, no nevyhýbali sa ani politickým debatám. Napokon, práve v Paríži sídlila aj najvplyvnejšia politická frakcia poľskej emigrácie, známy Hôtel Lambert vedený Adamom Czartoryskim, ktorý si v nasledujúcich rokoch vydobyl pozíciu improvizovanej exilovej vlády.
Slávny, ale zakázaný
Počas prvého parížskeho pobytu napísal Mickiewicz aj svoj najslávnejší počin – rozsiahly epos Pan Tadeusz, ktorý sa stal nielen národným symbolom, ale je tiež považovaný za klenot svetovej literatúry.
Medzi rodákmi bol literát pomerne známou postavou už predtým, no autorstvo Pana Tadeusza mu prinieslo ohlas aj v ostatných európskych krajinách, a zároveň spôsobilo, že sa dostal na čiernu listinu zakázaných autorov a pašovanie i čítanie jeho diel sa stalo na území rozdeleného Poľska nelegálnym.
Na vlastnej koži to v roku 1837 pocítila skupinka študentov Jagelovskej univerzity, ktorí boli na popud ruského veľvyslanca obžalovaní z organizovania stretnutí tajného spolku. Krakov bol v tom čase slobodným mestom, avšak rozborové krajiny tam delegovali vyslancov, ktorí ovplyvňovali chod samosprávy a aspoň takto nepriamo dokázali zamedziť vzniku revolučných propoľských buniek. Na základe celoeurópskych skúseností predchádzajúcich desaťročí boli za najnestabilnejší a najpodozrivejší prvok spoločnosti považovaní práve študenti a už najmenšie podozrenie spôsobilo, že sa niekoľkí v roku 1837 dostali až pred súd. Obvinení boli z organizovania tajných stretnutí s politickým kontextom, pričom jednou z konkrétnych vykonávaných aktivít malo byť čítanie Pana Tadeusza. Tento prípad sa našťastie pre študentov skončil pre nedostatok presvedčivých dôkazov ich oslobodením, ale dokazuje, za aké nebezpečenstvo boli považované Mickiewiczove knihy.
Sláva nestačí
Ako však sám literát čoskoro zistil, na prižmúrenie oka nad pravidlami niekedy nestačí ani svetská sláva. V roku 1839 pricestoval do švajčiarskeho Lausanne, kde sa uchádzal o miesto profesora latinčiny. Potrebu stabilného príjmu pocítil najmä potom, ako sa v roku 1834 oženil a následne sa mu rodina rozrástla o syna Władysława a o dcéru Máriu.
Predpoklady na voľné miesto vskutku spĺňal. Vyštudoval učiteľstvo literatúry a pred odhalením spolku Filomatov pôsobil v Kaunase ako profesor latinskej literatúry. Švajčiarskym úradom však čestné slovo, akokoľvek známeho literáta, jednoducho nepostačovalo a žiadali od Mickiewicza dôkaz o tom, že je skutočne vyštudovaný magister.
Na prvého barda poľskej literatúry sa však usmiala šťastena. V čase jeho štúdií nebol predsa kurátorom okresu Vilnius, pod správu ktorého spadala aj univerzita, nik iný než knieža Adam Czartoryski. Mickiewicz preto neváhal a napísal do Paríža prosbu, aby knieža potvrdil jeho titul a zároveň aj fakt, že Mickiewicz vyučoval v Kaunase a že k tomuto povolaniu pristupoval zodpovedne a svedomito, pričom pripojil tiež prosbu o rýchlu odpoveď.
Czartoryski neváhal a krajanovi pomohol, čo je zrejmé nielen z toho, že Mickiewicz voľné miesto naozaj dostal, ale aj z ďalšieho listu, ktorý adresoval Czartoryskému do Paríža s úprimným poďakovaním nielen za rýchlu odpoveď, ale aj za láskavé slová, ktorými knieža Mickiewicza opísal.
Bohatí a chudobní zároveň
Švajčiarska anabáza nemala dlhé trvanie. Napriek faktu, že rodina nikdy predtým a ani nikdy potom nežila v takých dobrých podmienkach a literát nikdy nezarábal viac než počas necelých dvoch rokov v Lausanne, materiálna hojnosť nedokázala nasýtiť hlad ducha. Manželia, zvyknutí na čulý národný ruch parížskych salónov, sa v obklopení švajčiarskej prírody cítili osamelo.
Keď sa preto v roku 1840 naskytla príležitosť na návrat, rodina zanechala materiálnu istotu a vydala sa späť do Paríža. Ich rozhodovanie neovplyvnil ani fakt, že vedenie univerzity ponúklo Mickiewiczovi v snahe odhovoriť ho od odchodu vyšší plat, a najmä zmenu dovtedajšej dočasnej profesúry na trvalú. Ako však napísal Mickiewicz v liste Czartoryskému: „Ľúto mi bude za Lausanne, ale tu ide o dobro, ktoré môžem v Paríži vykonať a zlo, ktorému môžem zabrániť“ (BCz 6342).
Mimochodom, garantom jeho vedomostí a kvalít, vďaka ktorým následne dostal parížske miesto profesora na Katedre slovanských jazykov Collège de France, bol opäť Adam Jerzy Czartoryski.
Archívne pramene:
Biblioteka Książąt Czartoryskich w Krakowie – rękopisy:
- BCz 5358.
- BCz 6342. Tom 2.
Použitá literatúra:
- Koropeckyj, R.: Adam Mickiewicz: The Life of a Romantic. Ithaca – London 2008.
- Pruszyński, K.: Opowieść o Mickiewiczu. Warszawa 1998.
- Wyka, K.: Mickiewicz, Adam Bernard. Polski Słownik Biograficzny XX, 1975, 694 – 705.
Obrazová príloha: O. Zajac, wikipedia.org
vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.