Každý z vás sa určite stretol so značkou šumivého vína Hubert. Možno však neviete, že sa za ňou skrývajú skutočné osoby s priezviskom odkazujúcim na patróna poľovníkov – sv. Huberta. Za úspechom tejto rodiny však stoja nielen úspešní, vzdelaní a schopní muži. Zásadnú rolu v nej hrali najmä tri ženy, ktoré v neľahkých chvíľach dokázali niesť ťarchu zodpovednosti za firmu i za rodinu…
Život všetkých troch žien Hubertových sa odohrával predovšetkým v „dlhom“ 19. storočí, v období nacionalizmu a veľkých vedeckých a kultúrnych zmien. Postavenie žien v uhorskej spoločnosti nebolo (z dnešného pohľadu) ideálne a menilo sa len veľmi pomaly. Život v meste organizovali muži, ktorí zastávali všetky významné pozície vo vedení mesta. Takisto to boli muži, ktorí riadili všetky oblasti obchodu. Ženám prináležali tradičné úlohy spojené predovšetkým s výchovou potomstva.
Nebolo ich mnoho, no našli sa aj ženy, ktoré samostatne podnikali a niektoré boli dokonca úspešnejšie ako ich mužské náprotivky. Ich postavenie bolo veľmi ťažké, lebo ženy sa na túto pozíciu spravidla nepripravovali, a teda im často chýbalo potrebné špecializované vzdelanie a skúsenosti. Ženy z rodu Hubertovcov sa k podnikaniu taktiež nedostali cielene, ale zhodou náhod či, možno presnejšie, súhrou špecifických okolností. Museli vyvinúť o to väčšie úsilie a ukázať talent – len tak si mohli vydobyť rešpekt v mužskom svete.
Tri svadby Kláry Pfeifferovej
Prvou úspešnou obchodníčkou nášho príbehu je Klára Hubertová. Klára sa narodila v roku 1781 v maličkej obci Liebing v Burgenlande na rakúsko-uhorskom pohraničí. Do Bratislavy prišla zrejme až krátko pred sobášom v roku 1804. Mladá asi 23-ročná nevesta si brala za manžela 60-ročného podnikateľa Vavrinca Nestera. Mnohí sa azda zamyslia nad motívom takéhoto vekovo nerovného sobáša. Vieme, že Klárin otec bol taktiež obchodníkom a tak išlo zrejme o dohodu medzi dvomi obchodnými partnermi. Nuž, ako z histórie vieme, láska spravidla nebola tým hlavným motívom a účelom manželstva.
Vavrinec Nester vlastnil v Bratislave firmu so stavebným drevom a na výkon tesárskych prác. Bratislava, vtedajší Pressburg či Prešporok, sa v 19. storočí rozrastala, mestom pulzoval domáci i cezhraničný obchod a k slovu sa postupne dostávala aj industrializácia. Drevo bolo stále základnou stavebnou surovinou a Nesterova firma si za roky existencie získala dobré meno.
Po smrti Vavrinca Nestera koncom roka 1819, keďže on nemal žiadnych potomkov, zdedila Klára celú firmu. Zareagovala, ako bolo v tom období celkom bežné, ďalším sobášom. Dňa 9. mája nasledujúceho roku si v Bratislave vzala za manžela účtovníka, syna stolárskeho majstra Kristiána Kindervatera. Tentoraz bol jej manžel o deväť rokov mladší, no to nehralo zásadnú rolu. Oveľa podstatnejšie boli pre Kláru znalosti a skúsenosti jej nastávajúceho, ktoré mohol uplatniť pri vedení jej firmy.
Pre Kristiána, ktorý pochádzal zo severu Durínska, sa tak otvorila príležitosť osamostatniť sa a stať sa spolumajiteľom úspešnej spoločnosti. Hoci Bratislava bola veľmi vzdialená od jeho rodného kraja, mohol sa tu pohodlne udomácniť, keďže jazyková bariéra neexistovala – v korunovačnom meste uhorských kráľov sa v tomto období rozprávalo hlavne po nemecky. Zároveň tu máme možnosť vidieť, že Bratislava bola tradične kozmopolitná a že ani vzdialenosť stoviek kilometrov od domova skrátka nebola dôležitá.
Kristián Kindervater však zanedlho zomrel. Nevieme, kde a ani presne kedy, zrejme to bolo na nejakej obchodnej ceste. Môžeme sa len domnievať, či šlo o nehodu, alebo o niečo iné. Faktom však zostáva, že Klára opäť zostala sama, vlastne tentoraz s jedným malým synom Kristiánom. Čerstvá dvojnásobná vdova sa rozhodla, že získala dosť praktických vedomostí a skúseností a bude viesť firmu vo vlastnej réžii.
Boháčka
Spoločnosť viedla sama niekoľko rokov a podľa všetkého úspešne. Keď sa totiž v roku 1829 po tretíkrát vydávala, v deň sobáša uzavrela so svojím manželom Jánom Hubertom predmanželskú zmluvu. Z nej vyplýva, že firma disponovala značnými aktívami. Klára si opatrila aj svedectvo od miestneho fyzikusa, ktorý potvrdil, že v jej pivniciach sa nachádza 300 vedier (cca 17 000 litrov) ročníkového vína od roku 1806. Vlastnila aj niekoľko domov a budov na Grösslingovej ulici a rôzny ďalší majetok. Z jej podrobne spísaného testamentu z roku 1840 možno o ňom získať slušný prehľad. Tvorili ho šperky zo zlata, briliantov a perál či strieborný riad. V spálni mala plachty zo zeleného hodvábu, periny plnené labutím perím a vankúše so srnčou kožou plnenou slivkami.
Jej imanie ju radilo medzi najlepšie situovaných obyvateľov mesta. Samozrejme, toto bohatstvo budovali už jej manželia, predovšetkým prvý z nich – Vavrinec Nester. Ako je však z testamentu zrejmé, Klára mala nielen podrobný prehľad o súkromnom majetku, ale dokonale poznala aj všetky účtovné knihy svojej firmy. Nadobudla výborné kontakty s mestskou elitou a aj vďaka tomu dokázala svojho jediného syna dobre zabezpečiť. Kristián vyštudoval právo, pracoval ako krajinský advokát a úradník Bratislavskej sporiteľne.
Jej tretí manžel Ján Hubert bol tesárskym majstrom a mal mnoho pracovných skúseností v stavebníctve. Niet preto pochýb, že aj tretie Klárine manželstvo bolo takpovediac „z rozumu“. Oproti svojej manželke bol Ján omnoho mladší (asi o 17 rokov) a podstatne chudobnejší, avšak s možnosťami, ktoré Klára ako žena nemala. S jej pomocou bol zvolený za člena vonkajšej mestskej rady (niečo ako dnešné mestské zastupiteľstvo), samozrejme aj preto, že figuroval ako spolumajiteľ úspešnej stavebnej firmy. No Klára neprenechala svojmu manželovi celé pole pôsobnosti a aj ona sa v podnikaní naďalej angažovala.
Klára v roku 1841 zomrela a Ján zdedil celú firmu. V jej vedení sa nestratil, no v osobnom živote sa začal správať, aspoň v zmysle všeobecnej kresťanskej morálky, jednoducho nemorálne. S Klárou žiadne deti nemali, no po jej smrti splodil jedného nemanželského syna s jednou milenkou, následne ďalšie štyri deti s ďalšou milenkou, so sestrou svojej chyžnej.
Františkino východisko „z krízy“
Františka Ostleitnerová porodila Jánovi Hubertovi štyri deti, z toho traja synovia sa dožili dospelosti. Ján Hubert si ju však napriek tomu zrejme neplánoval vziať. Situácia sa zmenila, až keď ochorel. Tesne pred svojou smrťou tak spoločne uzavreli sviatosť manželstva v Dóme sv. Martina. Zrejme môžeme pripísať k aktivitám novomanželky, že miestny farár do krstných zápisov ich detí pripísal poznámku, že boli legitimizované dodatočným manželstvom. Ján Hubert totiž o necelý mesiac po svadbe 10. júna 1851 zomrel. Príčinou bol zrejme zápal mozgových blán.
Františka Hubertová sa tak stala ďalšou majiteľkou firmy. Jej pozícia však bola ešte oveľa ťažšia než u jej predchodkyne. Mala tri malé deti vo veku od 2 mesiacov do 4 a pol roka, žiadne skúsenosti s vedením firmy a povesť Jánovej konkubíny. Napriek tomu sa novej situácie nezľakla a už krátko nato uverejnila v novinách Pressburger Zeitung oznam, že preberá podnik a že sa bude snažiť ponúkať najlepší možný tovar za čo najnižšie ceny. Možno mala aj ponuky na sobáš, no už sa nikdy nevydala. Spoločnosť nepredala, ostala celá v jej rukách. A opäť si musela počínať úspešne, pretože synom dokázala poskytnúť vzdelanie i možnosti ďalej zveľaďovať rodinné imanie.
Úspešní synovia
Najstarší syn Jozef Hubert (1846–1916) vyštudoval architektúru v Zürichu a po štúdiách sa usadil v Budapešti, kde sa z neho stal prominentný architekt, jeden z najvýznamnejších v celej krajine. Jeho budovy a prestavby budov môžete aj dnes obdivovať po celom bývalom Uhorsku. V Bratislave projektoval Pisztoryho palác či budovu Obchodnej a priemyselnej komory (obe budovy boli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky). Jeho pečať nesie aj romantická prestavba Bojnického zámku, ktorú si objednal gróf Ján Pálffy.
Druhým synom bol Ján Evangelista (1849–1882), ktorý mal krátky život, ale jeho meno žije v určitom kontexte dodnes. Pôvodne mal byť lekárom, študoval medicínu vo Viedni, no pre zlý zdravotný stav štúdium nedokončil.
Posledným synom bol František (1851–1920), ktorý v druhej polovici 70. rokov 20. storočia prebral po svojej matke firmu so stavebným drevom. František bol zároveň prvým spolumajiteľom firmy na výrobu šumivého vína v Uhorsku (zal. 1825). V roku 1877 však miesto vo vedení firmy prenechal svojmu bratovi Jánovi.
Zdá sa, že matka Františka stála za najdôležitejšími momentmi v živote jej synov. Ak by totiž rodinná stavebná firma počas Františkinho vedenia neprosperovala, nielenže by synov nemohla poslať na štúdiá, ale najmladší František by určite nemal potrebný kapitál na vstup do podnikania so šumivým vínom. Neskôr kúpil jeho brat Ján zvyšný podiel spoločnosti a František mu prenechal ten svoj. A za týmto historickým rozhodnutím stála najmä ich matka, ktorá Františkovi odkázala stavebnú firmu…
Františka Hubertová sa stiahla do úzadia a sledovala úspechy svojich synov. Z nemanželských detí sa stali významné osobnosti a meno Hubert sa stávalo v Bratislave a Uhorsku pojmom.
Fenomén
Možno ste už počuli známu legendu o tom, ako sa Paulína, mladá a krásna ošetrovateľka z bratislavského lazaretu, zapáčila francúzskemu vojakovi Johannovi Hubertovi. Ten sa tu kvôli nej usadil a začal vyrábať šumivé vína. No tak na tento príbeh rýchlo zabudnite, lebo to sa nikdy nestalo!
Pavlína pochádzala zo starej bratislavskej rodiny. Jej otec bol pekárskym majstrom, bohatým mešťanom a členom vonkajšej mestskej rady. V roku 1877 sa vydala za chorľavého Jána Evangelistu Huberta. Prekážkou nebolo ani rozdielne vierovyznanie oboch mladomanželov, Hubertovci boli totiž rímski katolíci a Habermannovci evanjelici. Oveľa dôležitejší, už tradične, bol „vklad“ manžela do ich spoločného života. Určite nie je náhoda, že Ján Evangelista sa výlučným majiteľom firmy na výrobu šumivého vína stal presne v čase, keď sa sobášil s Pavlínou. Navyše už o niekoľko mesiacov vstúpil do podnikania ako spoločník jeho švagor a neskôr aj svokor.
Ján Evangelista však nedokázal realizovať všetky svoje plány, ktoré v podnikaní mal. Prekážal mu v tom jeho zdravotný stav, ktorý zapríčinil aj jeho predčasnú smrť. Pavlína ostala sama s tromi malými deťmi a vo veku 24 rokov zdedila celú firmu, s ktorej vedením nemala žiadne skúsenosti. Tento jej osud veľmi pripomína situáciu jej svokry – i keď Pavlína mala okolo seba rodinu, svoju i manželovu, ktorá jej pomohla svojím vplyvom, kontaktmi i materiálne.
Na počesť svojho manžela pomenovala Pavlína Hubertová firmu Hubert J. E. a z tejto značky čoskoro spravila fenomén. Šumivé víno vyrábali jej zamestnanci originálnou francúzskou metódou – prirodzenou sekundárnou fermentáciou prebiehajúcou vo fľašiach. Mladá vdova sa napriek minimu skúseností a mladému veku rýchlo etablovala, rozšírila výrobu a zapracovala aj na marketingu. Ako zhodnotil už po jej smrti syn Henrik: „…spoločnosť nielenže rozvinula, ale dosiahla aj vysokú úroveň prosperity. Rozšírila pivnice, aplikovala najnovšie technické poznatky v odbore a rok čo rok množila zásoby šumivého vína v skladoch.“
Pavlína využívala aj rôzne marketingové stratégie na propagáciu spoločnosti. Boli to najmä dary v podobe fliaš so šumivým vínom na rôzne spoločenské udalosti a charitu – všade tam, kde mohla získať odberateľov.
K dosiahnutiu cieľa jej pomohla aj celková hospodárska situácia a priaznivé podmienky pre rozvoj obchodu so šumivým vínom. Zvýšil sa domáci dopyt a spoločnosť podporila predaj aj verejnou prezentáciou a získanými oceneniami. Jej hlavné odbytisko však bolo za hranicami. Vývoz smeroval do rôznych krajín, napríklad do Anglicka, Nemecka, Dánska, Nórska, Rumunska, Egypta, USA či do Južnej Ameriky.
Dieser Champagner ist vorzüglich!
Snaha Pavlíny Hubertovej o zveľadenie firmy bola korunovaná na miléniovej výstave v roku 1896 v Budapešti. Táto výstava bola súčasťou mileniálnych osláv, dovtedy najväčšej politickej, spoločenskej a kultúrnej akcie v dejinách Uhorska. Hubertovci tam mali firemný pavilón, kde propagovali svoje produkty. Návštevníci pavilónu vysoko hodnotili šumivé víno firmy Hubert J. E. a predovšetkým značku Gentry Club, ktorá sa „teší všeobecnej obľúbenosti a vďaka akosti, jemnosti a vôni môže stáť bok po boku s najlepšími značkami doma i v zahraničí“. Značka Gentry Club vyhrala dokonca veľkú štátnu zlatú medailu a cisár František pri ochutnávaní zvolal pamätné slova: „Dieser Champagner ist vorzüglich!“ (Toto šampanské je vynikajúce!).
Keďže Pavlína vedela, že konkurencia nespí a je treba myslieť do budúcnosti, rozhodla sa, že svojho syna Henrika vyšle na štúdiá do Francúzska a Nemecka. Jeho cesty do západnej Európy súviseli aj so silnou konkurenciou. Uhorsko bolo po Francúzsku najväčším výrobcom a vývozcom šumivých vín na svete. Samozrejme, nebolo to celkom neobvyklé, aj známy reštauratér Jakub Palugyay o niekoľko desaťročí skôr vyslal svojho syna do Francúzska, aby sa tam učil od tých najlepších. Pavlína teda nevymyslela koleso, ale inšpirovala sa overeným konceptom. Napriek tomu sú jej úspechy vzhľadom na jej štartovaciu pozíciu a postavenie ženy v spoločnosti nevšedné.
Pavlína viedla spoločnosť, neskôr i so svojím synom, až do zániku monarchie. Šumivé víno značky Hubert sa dostalo aj na stoly strednej triedy, no zároveň boli vína tej najvyššej kvality podávané na rôznych slávnostiach a pri výnimočných príležitostiach. Ich šumivé víno Gentry Club napríklad nechýbalo na slávnostnom bankete pri príležitosti otvorenia trate viedenskej električky vo februári 1914.
Po vystúpení zo spoločnosti zostala Pavlína činná vo verejnom živote, aktivizovala sa v rôznych spolkoch a pomáhala chudobným. Keď v roku 1924 zomrela, v bratislavských novinách sa objavili obsiahle nekrológy. Ich autori vykreslili Pavlínu ako mimoriadnu ženu, filantropku, matku a úspešnú podnikateľku. Je isté, že bez nej by značka Hubert nebola tým, čím je dnes – tradičným šumivým vínom, ktoré nám okamžite príde na myseľ celkom automaticky pri vyslovení slova „šampanské“.
Všetky tri ženy, Klára, Františka aj Pavlína, boli mimoriadne. Dokázali nielen úspešne zvládnuť svoju základnú dobovú spoločenskú úlohu – vychovať deti a dopriať im špičkové vzdelanie. Zvládli popritom úspešne viesť svoju firmu a zveľadiť ju. Aj dnes sú pre nás vzorom ženy, ktoré zvládajú starostlivosť o rodinu, domácnosť a zároveň si budujú svoju kariéru. Ako dobrý vzor a motivácia nám môžu poslúžiť nielen ony, ale aj ich dávne predchodkyne – ženy z rodu Hubertovcov.
Literatúra
- Hrivňák, Š./Tvrdoňová, I.: Majetkovo-právne dokumenty rodiny Hubert z rokov 1829–1848. Rukopis štúdie pre Zborník mesta Bratislavy, 2020.
- Karacsóny, V./Vidová, R.: Továreň na šumivé víno J. E. Hubert v Bratislave. In: Bratislava. Zborník mesta Bratislavy 12, 2000, 177–92.
Pramene
Fondy Archívu mesta Bratislavy
Obrazová príloha: Fondy Archívu mesta Bratislavy, Wikipedia
Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.
