Rok 1855. Krymská vojna zúrila už tretí rok, no nič nenasvedčovalo, že Rusi, skoro rok uväznení v Sevastopole, strácajú obranyschopnosť. Odolali štyrom veľkým bombardovaniam spojených britsko-francúzsko-taliansko-tureckých vojsk a napriek veľkým stratám a nedostatku všetkého od strelného prachu až po jedlo a šatstvo sa na ruskom veliteľstve začala plánovať ďalšia ofenzíva proti spojencom. Nikto nevedel, že týmto útokom si zabili príslovečný posledný klinec do rakvy.
V lete 1855 sa ruské oddiely v obkľúčenom Sevastopole nachádzali na pokraji porážky. Zúfalo chýbala munícia, jedlo a vojaci sa nachádzali na pokraji síl. Veliteľ mesta knieža Michail Dmitrievič Gorčakov a aj cár Alexander II. uvažovali, ako vojnu ukončiť so cťou. Cár si takýto koniec predstavoval ako poslednú veľkú bitku, ktorú aj keby Rusko prehralo, zachovalo by si svoju tvár. Hoci Gorčakov nezdieľal cárov zámer, pod jeho tlakom sa nechal presvedčiť o útoku do boku nepriateľských síl spoza riečky Čierna, hoci všetky tromfy by v tom prípade držali v rukách spojenci. V oblasti mali k dispozícií 120 000 mužov proti 90 000 Rusom, ovládali miestne vyvýšeniny a poľahky mohli na miesto bojov presunúť zálohy. Ak aj existovala nejaká šanca na prekvapenie, tá sa skončila úplne neskrývanými ruskými prípravami. Bez utajenia sa budovali mosty cez riečku a o útoku priamo hovorili ruskí zbehovia.
Katastrofa na riečke Čierna
Ruský plán spočíval v prechode riečky a následnom útoku na Feduchinské výšiny. Keďže však o utajení na ruskej strane nemohlo byť ani reči, spojenci už vopred prijali opatrenia. Deň útoku, 16. august 1855, sa nezačal dobre. Ruské delá nezačali páliť načas, samotné útočné sily sa zoskupovali veľmi pomaly a jazdectvo nestihlo vôbec zaujať svoje miesto. Napriek tomu sa začiatok ofenzívy vyvíjal dobre. Jednej z útočných kolón pod velením generála Nikolaja Andrejeviča Reada sa podarilo vytlačiť francúzske oddiely od riečky a postupovať na výšiny. Tu však narazila na rozhodný odpor, ktorý ešte znásobovala kartáčová streľba. Rusi utrpeli značné straty a už sa nedokázali pohnúť ďalej. Napriek tomu nebol útok odvolaný a pomaly sa menil na masaker. Druhá kolóna, vedená generálom Pavlom Petrovičom Liprandim, obsadila tzv. Telegrafnú horu, ale v dôsledku rozkazov, ktoré hovorili, že nemá postupovať, kým Read neobsadí výšiny, sa uspokojila len s delostreleckým ostreľovaním nepriateľa.
Útok na výšiny sa napokon skončil katastrofou. Generál Read zahynul, keď mu nad hlavou vybuchol delostrelecký granát a velenie pravého krídla prevzal Gorčakov. Ten najprv váhal s rozkazom na všeobecný ústup, ale pod tlakom narastajúcich strát ho nakoniec vydal. Bitka sa skončila veľmi rýchlo, už o tretej popoludní. Osem tisíc mŕtvych Rusov proti 1747 spojencom jasne ukázali pomer síl. Posledná ruská šanca na dôstojné ukončenie vojny sa rozpustila v krvi.
Priveľké straty oslabili už aj tak ťažko skúšanú mestskú posádku a Rusi sa sami odsúdili len do úlohy obyčajných štatistov. A spojenci si toho boli veľmi dobre vedomí. Už na druhý deň po bitke sa začalo ďalšie bombardovanie mesta. Francúzsky veliteľ Aimable-Jean-Jacques Pélissier chcel maximálne využiť moment prekvapenia. A tak sa ráno 17. augusta znova ozvali delá. Rusi, samozrejme, odpovedali rovnakou kartou, ale ich pozície boli postupne umlčované. Bombardovanie stále silnelo a pokračovalo aj v noci. Podľa svedkov pripomínal Sevastopol hromadu ohňa a prachu. Ruské delá už úplne mlčali, velitelia batérií dostali rozkaz maximálne šetriť pušný prach a náboje.
Peklo pokračovalo aj 18. augusta a s nezmenšenou intenzitou. Už od noci boli bastióny tak poškodené, že nedokázali zadržať paľbu a delové gule lietali do samotného mesta. Pred delostreľbou sa nebolo kam ukryť. Na hradbách denne padlo od 600 do 1500 vojakov, avšak zvyšní obrancovia neopúšťali svoje pozície a vyčkávali útok pechoty. Gorčakov, dobre si vedomý situácie, nariadil spustiť opatrenia na opustenie južnej časti mesta, ale až potom, čo bude dokončený most, tak potrebný na únik. Bolo nariadené, aby boli podmínované dôležité body obrany, medzi nimi aj Malachovská mohyla.
Mohol za to alkohol
Zo spomínaných obranných bodov bola najdôležitejšia Malachovská mohyla – kľúč k samotnému mestu. Pôvod jej mena je naozaj neuveriteľný. Vrch vypínajúci sa nad prístavom bol nazvaný po Michailovi Malachovovi, lodnom hospodárovi cárskeho námorníctva, zodpovednom za nákup zásob a účtovníctvo. No práve vďaka tejto funkcii nakupoval za cárske peniaze obrovské množstvo vodky, ktorú následne predával za premrštené sumy. Keď sa to dostalo na verejnosť, bol Malachov síce uväznený a odsúdený, ale vďaka konexiám na podplatených dôstojníkov a pašerákov alkoholu sa dostal von a otvoril si ilegálny obchod na svahu kopca.
Ten sa stal tak lukratívnym a známym, že sa rozhodlo, že sa kopec pomenuje po majiteľovi obchodu. A pritom bol alkohol jedným z dôvodov, prečo bola armáda v takom zlom stave, čo sa premietalo aj do neúspechov na bojiskách. Napríklad pred útokom na riečke Čierna dôstojníci štábu trávili namiesto plánovania útoku väčšinu času pitím, pričom o plánovanom útoku následne verejne hovorili. Mesto trpelo akútnym nedostatkom všetkého okrem alkoholu. Bolo ho toľko, že keď Briti vstúpili do jeho rozvalín, našli v ňom toľko vodky, že niektorí z britských vojakov dokázali byť celý nasledujúci polrok opití. Nemôžeme povedať, že bez alkoholu by mohli Rusi vojnu vyhrať, ale určite bol jedným z dôvodov, prečo ju prehrali.
Od 18. augusta pokračovalo bombardovanie, hoci jeho intenzita sa postupne znižovala. Obrancom sa podarilo opravovať a zosilňovať obranu mohyly. Bola už však tak poškodená, že sa nedala uviesť do plne bojaschopného stavu. Až 27. augusta sa podarilo dokončiť most cez zátoku na severnú stranu mesta. Napriek tomu príkaz na ústup neprichádzal. Bol za tým cár, ktorý pomýšľal na pokračovanie vojny aj po páde mesta. Preto sa napriek hláseniam, že spojenci chcú na konci augusta podniknúť všeobecný útok, Gorčakov rozhodol čakať. Na začiatku septembra dostal veliteľ mesta hlásenie, že mohyla je v strašnom stave. Veliteľ obranného pásma žiadal nové delá, robotníkov a materiál na opravu. Ale ničoho sa už nedostávalo. 5. septembra zosilnelo bombardovanie na úroveň polovice augusta. Začalo sa v poradí šieste bombardovanie mesta. Posledná ruská nádej na ústup sa rozplynula v prachu rútiacich sa budov.
Začiatok konca
Spojenci tento útok začali inak ako predošlé. Z pozorovania si boli dobre vedomí, že mohyla je na konci so silami. Nechceli Rusom ukázať, kam bude smerovať hlavný úder, preto bombardovanie zdanlivo necielilo na žiaden presný cieľ. No akoby náhodou sa okolo obeda delá začali zameriavať na mohylu a jej okolie. Takýto postup sa ukázal ako zdrvujúci. Boli zničené všetky strieľne, vysunuté predprsne a veľká časť obranného valu. Po celonočnej paľbe ostali z opevnenia mohyly ráno už len trosky. Bombardovanie pokračovalo celý nasledujúci deň. Prachu a dymu bolo toľko, že v meste samotnom panoval súmrak. V záplave tohto ohňa a síry si ženisti pomaly, ale isto, razili cestu ku kopcu a 7. septembra sa nachádzali len 25 metrov od mohyly. Obrancovia, stratiac za dva dni 4500 vojakov, 51 diel a všetky strieľne, im v tom nemohli zabrániť. Navyše boli stratené plte, ktoré prevážali cez záliv tak potrebný pušný prach. Obrancov nahlodával aj neskutočný psychický tlak, keďže 7. septembra, na výročie bitky pri Borodine, sa očakával generálny útok na hradby. Namiesto neho však stále prichádzal ohnivý dážď z vyše 700 hlavní.
Rusi, ktorí celý predchádzajúci deň a noc čakali na útok, sa ráno 8. septembra na 349. deň obrany stiahli, aby aspoň trocha nížili straty. Zdalo sa, že útok nepríde a spojenci mesto skôr zničia ako obsadia. Ale opak bol pravdou. Práve tento deň si Pélissier vybral na zúčtovanie s obrancami. Vpred malo ísť 11 divízií, spolu vyše 35 000 Francúzov, ktorých ešte podporilo 2000 Sardíncov a anglické jednotky. Okolo ôsmej ráno zrazu okolím mohyly otriasli 3 silné výbuchy, trhaviny sem vopred umiestnili francúzski ženisti. Následne samotnú mohylu zasypala ťažká delostrelecká paľba, ktorá trvala až do obeda. Potom náhle ustala a vpred vyrazili dva prúdy pechoty. Jeden útočil na mohylu, druhý smeroval proti druhému bastiónu. Na mohyle sa v tom okamihu nachádzalo 1400 vojakov, ale len 880 bolo v bojových postaveniach a prvému náporu čelilo len asi 60 vojakov. Ich veliteľ, generál Vilhelm Christofič Bussau, ktorý potom ako prišiel o svoju šabľu, vraj dokonca hádzal do Francúzov kamene, padol so svojimi mužmi, z ktorých prvý nápor prežilo len osem.
„Tu som a tu ostanem!“
Na francúzskej strane sa dopredu dralo 3300 mužov brigády generála Marieho Edmeho Patricea Mauricea Mac-Mahona. Rusi sa bili so všetkým, čo mali po ruke, ale Francúzov nešlo zastaviť. V priebehu pol hodiny obsadili kopec, ktorý predtým nemohli skoro rok dobyť. Traduje sa, že napriek tomu na chvíľu hrozilo, že sa v dôsledku strát Péllisier z kopca stiahne, hoci pramene o tom mlčia. Keď sa o tom Mac-Mahon dozvedel, predniesol slávnu vetu: „Tu som a tu ostanem!“ (Maurois 1994). Vrchol Malachovskej mohyly začali spojenci okamžite opevňovať a, paradoxne, Francúzi využívali predtým vybudovanú redutu, teda uzavretý kruh. Mal chrániť mohylu pred útokom z tyla, ale teraz vytvoril nepreniknuteľnú prekážku pred ruskými protiútokmi. Prudký boj sa rozhorel o druhý bastión, ktorý najprv Francúzi získali do svojich rúk, aby ho po ruskom protiútoku zasa stratili. Bastión zmenil v ten deň majiteľa celkovo šesťkrát, ale nakoniec ho Rusi udržali. Aj pri Malachovskej sa sformovali a podnikli tri po sebe nasledujúce útoky, ale jej noví majitelia vytvorili z bývalých fortifikácií smrteľnú pascu, ktorú Rusi nedokázali preraziť. Mohyla sa pevne ocitla v rukách Francúzov, ktorí tak získali kľúč od mesta.
V britskom sektore sa rozhorel boj o tretí bastión, Veľký Redan. Ten nebol predchádzajúcim bombardovaním až tak poškodený, preto boli tri britské útoky odrazené. Generál James Simpson, veliteľ britských vojsk, tak svojich mužov stiahol a nariadil ďalší útok na ráno druhého dňa. Ten mal byť koordinovaný spolu s francúzskym útokom na juhu mesta. Pélissier začal taktiež opevňovať mohylu, kam posielal všetko, čo mohol, okrem iného aj cisársku gardu. Na ruskej strane zavládla po strate mohyly panika. Gorčakov si bol dobre vedomý toho, že spojenci z nej môžu ostreľovať celé mesto s prístavom, a navyše hrozilo, že Francúzi prepravia vojakov na druhú stranu zátoky, čo by spečatilo ruský osud. Rozhodol sa preto, že opustí južnú časť mesta. Donútili ho k tomu aj obrovské straty. Len za deň bojov prišla jeho armáda o 13 000 vojakov, spojenci museli oželieť vyše 10 000 mužov.
Večer 8. septembra začali prvé ruské jednotky prechádzať na severnú stranu mesta. Pri ústupe boli podmínované dôležité oporné body, ktoré boli v noci vyhodené do vzduchu. Zničené boli aj lode v prístave. Jeden z posledných vojakov, ktorí 9. septembra 1855 opúšťali rozvaliny mesta, bol mladý dôstojník delostrelectva Lev Nikolajevič Tolstoj. Vtedy otriasli mestom dva posledné výbuchy, odpálené boli Alexandrovská a Pavlovská pevnosť. Z celého mesta ostali len ruiny, ktoré horeli ešte niekoľko dní.
Privysoká cena za víťazstvo
Spojenci pozorovali deštrukciu mesta, a tak sa prirodzene báli ďalších výbuchov. Prvé jednotky tak do mesta vstúpili až 12. septembra, ale napríklad ruský historik J. V. Tarle píše už o 10. septembri. Našli v ňom však len zranených a mŕtvych, nad mestom sa vznášal pach smrti. V meste sa preto nedalo ostať. V konečnom dôsledku spojencov toto draho vykúpené víťazstvo spomalilo a tí sa vôbec nehrnuli do útoku proti severnej strane mesta. Do novembra pokračovala pravidelná delostrelecká výmena, ale aj tá postupne utíchla. Rovnako sa skončili aj boje na celom Kryme, hoci obidve strany tu mali veľké armády. Zdalo sa, akoby nikto nevedel, čo ďalej. Cisár Napoleon III. dosiahol svoje veľké víťazstvo, definitívne rozbil koalíciu Svätej aliancie založenú v roku 1815 a ďalej sa mu pokračovať nechcelo. Briti, ktorí ešte plánovali zničiť ruský vplyv v Pobaltí a ovládnuť Kaukaz, na to sami nemali prostriedky.
Boje na Kryme si vyžiadali veľkú cenu. Na ruskej strane padlo alebo bolo zranených spolu viac ako 100 000 vojakov. Ďalších 300 000 padlo za obeť chorobám, podvýžive a celkovej vyčerpanosti. Medzi obete vojny možno zaradiť aj cára Mikuláša I., ktorý dostal na prehliadke vojsk odchádzajúcich na Krym na jar 1855 zápal pľúc a zakrátko zomrel. Na spojeneckej strane boli straty menšie, spolu asi 54 000 vojakov padlo alebo bolo zranených. Do tohto čísla však nie sú zahrnuté straty spôsobené chorobami (hlavne úplavicou), na ktorú zomrelo viac ako 90 000 mužov. Do štatistík nie sú započítaní ani Turci, ktorých straty dosiahli 120 000 mužov. Dá sa teda povedať, že cena, ktorú obe strany zaplatili na dobytie jediného mesta, bola taká, ako to presne opísal Napoleon III. – príliš vysoká.
Literatúra:
- Králiček, V.: Velký švindl: Krymská válka 1853-1855. Praha 2015.
- Maurois, A.: Dějiny Francie. Praha 1994.
- Schrad, M. L.: Dejiny písané vodkou. Alkohol, autokracia a tajné dejiny Ruska. Bratislava 2017.
- Tarle, J. V.: Krymská válka II. Praha 1951.
Obrazová príloha: R. Fenton, F. Roubaud, G. Shukaev, W. Simpson, wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a Francúzsku v druhej svetovej vojne.