Pri Slavkove sa stretli traja cisári, v Rusku ukázala svoju silu neľútostná zima a pri Lipsku bojovalo viac ako 600 000 vojakov všemožných národností. Predsa sa však žiadna z týchto epizód napoleonských vojen nevyrovná mohutnosti, akou otriasa mysľou všetkých znalých dejín slovíčko Waterloo. Mesto čítajúce cez 30 000 obyvateľov sa síce môže popýšiť zmienkou už z roku 1102, no až do roku 1815, a v podstate ani po ňom nemá žiadne oslnivé dejiny. Na svetovú slávu mu postačuje onen osudný 18. jún 1815.

 

Uplynul zhruba mesiac od obrovských osláv 200. výročia poslednej veľkej bitky napoleonských vojen a akákoľvek spomienka na Waterloo sa vrátila do svojej typickej pozície. Do slovníka profesionálnych historikov i  amatérskych nadšencov. Mediálny boom, ktorý sprevádzal tretí júnový týždeň roku 2015, i značný čas pred ním utíchol a dnes by ste článok o belgickom bojisku hľadali v bežných periodikách veľmi ťažko.

Samozrejme, nebudeme sa tváriť, že ide o akt neočakávaný, veď je prirodzené, že v spravodajských periodikách prinášajúcich desiatky nových informácií deň čo deň, nemá väčšina udalostí nárok na viac ako oných „päť minút slávy“.

Upokojenie hladiny mediálnych vôd ale zároveň prináša priestor na zhodnotenie s dávkou, pre objektivitu nadmieru potrebného, odstupu.

 

Waterloo ako medzník

Jedna z prvých otázok, ktorú si človek pri pohľade na všetku tú pozornosť z polovice júna položí, bude zrejme smerovať na význam či na výnimočnosť bitky pri Waterloo. V čom sa odlišuje od iných vojenských stretnutí? Prečo má práve Waterloo taký celosvetový ohlas?

Odpovedí môže byť niekoľko, pričom spolu vytvárajú jednu komplexnú mozaiku. Vzhľadom na rozsah článku a snahu podať čo najviac informácií sa v tomto prípade uchýlim ku generalizácii, ktorá býva občas nevyhnutná. Hádam mi to čitateľ odpustí…

Najlaickejšia možnosť odpovedať sa núka vo frazeologizme, ktorým sa Waterloo stalo. Kto by slovo nepoznal ako synonymum pre totálnu porážku a skazu všetkých nádejí? Pre milovníkov švédskej hudby je zas pripomienkou jej najúspešnejšej kapely.

Waterloo významným pomedzím svetových dejín. Skutočne, ak by sme hľadali jeden prívlastok, ktorý by bitku z 18. júna 1815 vystihol v  celej jej podstate, ja osobne by som nevolil slovo skaza či koniec, ale medzník (vojenský, diplomatický, nacionalistický, ekonomický a sociálny).

Prijať všetky hrôzy vojny z obdobia medzi rokmi 1792 – 1815 znamená tiež pochopiť, že po Waterloo nabrala vojna vďaka technickému pokroku ešte desivejšie rozmery. Práve Napoleonov posledný súboj bol zároveň labuťou piesňou vojenskej doktríny založenej na ľudskej sile. Ďalším veľkým európskym konfliktom bola de facto až krymská vojna – a nie nadarmo sa označovala ako prvá moderná. Využitie bojovej techniky začalo naberať kontúry, ktoré v 20. storočí priniesli milióny obetí. Kto je ochotný popustiť uzdu krvavej romantike vojenského umenia, ten môže spokojne povedať, že s posledným francúzskym karé pri Waterloo definitívne zhynula rytierskosť.

V diplomatickej a nacionalistickej rovine sa diali dôležité udalosti už v samotnom období napoleonských vojen pred bitkou, ale dôležitá je skutočnosť, že sa novovytvorená Svätá aliancia pokúsila po definitívnej Napoleonovej porážke zahatať všetky pokusy o zmenu na starom kontinente. Cieľ zachovať v Európe mier bol šľachetný, ale túžba vykonať to za každú cenu neudržateľná. Akokoľvek viac či menej nepriateľsky nazerala Európa na vnútropolitický vývoj vo Francúzsku od vypuknutia revolúcie v 1789 až po Napoleonov pád, jednoznačne ovplyvnil takmer každú jednu z európskych mocností i globálne dejiny ako také.

Tu by som ja osobne hľadal význam Waterloo. Predstavuje zlomový bod, ktorým sa skončilo dlhé obdobie vojen, ktoré Európu bez pochýb vyčerpali a ublížili jej. Zároveň sa v tomto období zrodilo mnoho ďalších rozhodnutí, ktoré predznamenali vývoj nasledujúcich desaťročí.

Po roku 1815 sa mení ľudská spoločnosť. Nie je to zásluha belgickej kampane, išlo o dlhodobejší a komplexnejší proces. Bitka pri Waterloo musí mať svoje významné miesto pri zrode modernej spoločnosti ako hraničný bod, za ktorý sa už nedalo napriek úporným snahám vrátiť.  Práve tu možno hľadať korene revolučných hnutí a celoeurópskych zmien 19. storočia, ktoré viedli k modernému svetu, aký poznáme dnes

Dvojsté výročie

Po mojom malom zamyslení by som chcel upriamiť pozornosť na už spomenuté slávnosti a mediálny záujem, ktoré sprevádzali dvojsté výročie bitky, ktorú pôvodne Napoleon nazval bitkou pri Mont-Saint-Jean. V priebehu júna a už aj predtým sa o nej popísalo a povedalo naozaj mnoho.

Medzi najviac prepierané kauzy možno zaradiť správu, že Francúzsko protestovalo proti výrobe výročnej euromince, či rezervovaný postoj francúzskej vlády k spomienke. V Paríži sa rozhodli, že nebudú vstupovať do citlivej historickej témy a priamo v Belgicku zastupoval krajinu galského kohúta len veľvyslanec. Na druhej strane, pri Waterloo nechýbal princ Charles Bonaparte, pra-pra-pravnuk najmladšieho Napoleonovho brata Jerôma, ktorý sa postaral o jeden z najemotívnejších momentov celej slávnosti, a síce, keď si podal ruky s potomkami Napoleonových súperov –  britského vojvodu Wellingtona a pruského maršala Blüchera.

Niektoré periodiká tiež prebrali správu, podľa ktorej mal historik Bernard Coppens uskutočniť prelomový objav ohľadom chybnej mapy, zapríčiňujúcej francúzsku prehru. Faktom je, že Coppens túto teóriu publikoval už pred desiatimi rokmi knižne (publikácia sa volá Waterloo – Les Mensonges a obsahuje i analýzu mnohých iných aspektov bitky). Nejde teda o žiadnu prevratnú novinku a okrem toho, hoci je jeho práca kvalitná, musíme si v tomto prípade uvedomiť, že bitku pri Waterloo rozhodol celý rad chýb na jednej a správnych rozhodnutí na druhej strane. A svojou mierou prispela napríklad aj príroda – nočným dažďom.

V každom prípade je pri záujme o správne pochopenie celej belgickej kampane a všetkých dôležitých faktorov možné nájsť na knižnom trhu niekoľko prác, ktorých rozsah a kvalita ponúkne čitateľovi všetky potrebné informácie. V rámci jazykovo dostupnej literatúry treba určite siahnuť po dvojzväzkovom diele Jiřího Kovaříka, fanúšikom napoleonských dejín dobre známeho autora. Pri znalosti anglického či francúzskeho jazyka sú možnosti, pochopiteľne, ešte oveľa širšie.

Samotné pripomenutie bojov, ktoré organizátori pripravovali niekoľko rokov, vstúpilo do dejín ako najväčšia historická rekonštrukcia na európskom kontinente vôbec. Zúčastnilo sa jej okolo 4500 nadšencov z 52 krajín, 100 diel a 300 koní. V rámci víkendu prebehli dve bojové ukážky, všetky tri armády mali rozložený svoj tábor, ktorý bol prístupný divákom a okrem toho prebiehal aj ďalší program. Celú parádu videlo okolo 200 000 platiacich divákov a rozpočet, s ktorým organizátori operovali, sa pohyboval na hranici 10 miliónov eur! Dojmy a zhodnotenie tejto akcie si môžete prečítať v článku od prezidenta Central European Napoleonic Society Jakuba Samka, odkiaľ sú aj uvedené číselné hodnoty.

 

Hlasy od Waterloo

Nebolo by správne ukončiť článok o Waterloo bez akejkoľvek referencie na samotnú bitku. Literatúry je na trhu dostatok, niektorej kvalitnejšej ako inej, ale okrem prác, ktoré napísali historici, sú skvelým prameňom pre napoleonské obdobie mnohopočetné memoáre. I k štúdiu bitky o Waterloo treba jednoznačne odporučiť memoárovú tvorbu.

Verný svojmu menu ostáva i v otázke Waterloo slávny Marcellin de Marbot, ktorého vo svojej poslednej vôli spomenul i sám Napoleon a jeho memoáre patria medzi najcitovanejšie a najčítanejšie dokumenty onej éry. V tomto prípade už nejde o zápis memoárov, ale o zachovanú listovú korešpondenciu. Marbot vstupoval do belgickej kampane v roku 1815 ako plukovník, no ešte pred Waterloo ho povýšili na generála, čo však v dôsledku porážky už nebolo oficiálne potvrdené. So svojimi husármi bojoval na pravom krídle francúzskej armády, teda na miestach, kam v podvečer vpadli Blücherovi Prusi a definitívne tak zlomili boj v prospech koaličnej armády (pozri mapu).

„Nemôžem sa z našej porážky spamätať…! Nechali nás tam manévrovať ako trdlá. Takmer počas celej bitky som s plukom kryl pravé krídlo nášho vojska. Uistili ma, že tam dorazí maršal Grouchy. Toto miesto bránil len môj pluk, tri delá a prápor ľahkej pechoty, čo je veľmi málo. Miesto maršala Grouchyho odtiaľ prišiel Blücherov zbor…! Dokážete si predstaviť ako nám dali… Rozbili nás a v okamihu sme mali nepriateľa za naším chrbtom…“ (Marbot 1999)

Tento list je datovaný na 26. jún 1815 a Marbot v jeho druhej časti jasne dokladá, v akom rozklade sa ocitla francúzska armáda po Waterloo: „…vojaci však dezertujú do vnútrozemia. Nikto ich nedrží a v kraji sa potuluje 50 000 mužov, ktorých by stačilo zhromaždiť… Všetci si berú dovolenky, dostavníky sú plné dôstojníkov, ktorí odchádzajú preč. Potom chcite, aby ostali vojaci! Do týždňa to nebude ani jediný, iba ak by ich zastavili tresty smrti.“ (Marbot 1999)

Mimochodom, práve na Grouchyho sa Napoleonovou zásluhou zvrhla veľká ťarcha viny za porážku pri Waterloo, keďže to bol Grouchy, ktorého Napoleon poveril prenasledovať Prusov po bitke pri Ligny 16. júna 1815, ktorí potom vpadli pri Waterloo do francúzskeho pravého boku. Opäť však ide o omnoho komplikovanejší problém. V krátkosti len povedzme, že chybu urobil napríklad i Napoleon, ktorý veril, že pri Ligny definitívne porazil Prusov a to, čo Grouchy nasleduje, sú už len zvyšky ich vojsk, zatiaľ čo v skutočnosti to bola hlavná armáda, ktorá potom zasiahla pri Waterloo.

Siahnuť sa oplatí i po pamätiach doktora Larreya, ktorého po Waterloo zajali Prusi: „Nastala noc a Larrey bol ďaleko od svojich krajanov, okrem niekoľkých lekárskych pomocníkov a tiež francúzskych vojakov, ktorí ležali na poli pri Waterloo. Prechádzal okolo sprevádzaný skupinou chirurgov, keď ho predbehla skupina pruských kopijníkov.“ (Larrey 1861) Ako slávny lekár dopadol, to sa dočítate vo zvyšku jeho memoárov, poprípade i v mojom staršom  článku.

Z ďalších dokumentov stoja za pozretie pamäti člena 2. ľahkého bataliónu King´s German Legion Friedricha Lindaua, časť z nich preložil Miloslav Kolozmaník.

Skvelé spomienky pochádzajú aj z britskej strany, menovite napríklad delostrelec kapitán Mercer či Ross-Lewin patriaci k 32. pešiemu pluku Cornwall. spomínajú konkrétne na belgickú kampaň. Ross-Lewin napríklad opravuje obraz o smrti generála Thomasa Pictona:

„Silné zoskupenie francúzskej pechoty zaútočilo na naše ľavé krídlo a zatlačilo líniu. Sir Thomas Picton sa okamžite postavil na čelo svojej divízie, aby sa stretol s týmto útokom… Tento útok nás stál nášho galantného lídra, Sir Thomas Picton schytal guľku do svojho pravého spánku a padol z koňa na zem mŕtvy. Jeho telo odniesli z bojiska dvaja granátnici z 32. pluku, nie Highlanderi, ako to nesprávne zachytili maliar tejto smutnej scény.“ (Ross-Lewin 1904)

Uvedené krátke citáty sú pritom len zlomkom toho, čo možno k Waterloo nájsť. Literatúry aj memoárov je neúrekom a už tento samotný fakt ukazuje výnimočnosť 18. júna 1815. A hoci mnoho ľudí netuší, že sa bitka odohrala práve v tento deň, názov Waterloo im je bez pochýb známy. A tým sa nemôže pochváliť až tak veľa historických udalostí. Na záver možno už len moje skromné odporúčanie, aby ste pri štúdiu neostali len pri vojenskej stránke, lebo udalosti z leta 1815 mali omnoho širší význam.

Pramene

Marcellin de Marbot: Paměti (prel. Jiří Kovařík). Praha 1999.

Memoir of Baron Larrey. London 1861.

Použitá literatúra

Ross-Lewin H.: With „the Thirty-Second“ in the Peninsular and other campaigns. London 1904.

Internetové odkazy:

a) http://www.austerlitz.org/cz/waterloo-2015-200-vyroci-napoleonovy-definitivni-porazky/

b) http://napoleon-knihy.blogspot.com/2013/01/ostrostrelec-z-la-haye-sainte.html

c) http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/kto-osetroval-napoleonovu-armadu#.Vawh3vmEIUM

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Pôsobil na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.