Málokedy sa v dejinách štátu udeje aféra, ktorá sa nedotkne len jednotlivcov, ale zatrasie celou spoločnosťou, a rozdelí ju na dva skoro na smrť znepriatelené tábory. Málokedy sa v dejinách štátu udeje aféra tak nespravodlivá a pre jej obete tak ponižujúca. A málokedy sa obyčajný súdny prípad rozrastie na udalosť, ktorá je označovaná ako „Tá Aféra“.
Alfred Dreyfus (1859 – 1935) sa narodil sa v Alsasku v meste Mulhouse (Mülhausen) v rodine židovského továrnika. Po vypuknutí francúzsko-pruskej vojny v roku 1870 sa však rodina presťahovala do Paríža. Po štúdiách sa Alfred dal na vojenskú dráhu a postupne sa vypracoval na kapitána delostrelectva. Naďalej sa vzdelával v oblasti vojenstva, až kým v roku 1893 neukončil štúdium s vyznamenaním. Ešte toho roku bol dosadený do generálneho štábu armády. Treba podotknúť, že bol prvým a zároveň jediným Židom v generálnom štábe.
Antisemitské nálady vo Francúzsku
Dreyfusov prípad bol výbuchom neznášanlivosti, výrazom rasových a nacionalistických predsudkov a vášní. Dá sa povedať, že aféra ukončila obdobie, keď si Židia v západnej Európe mysleli, že sa ich definitívna asimilácia do spoločnosti blíži ku koncu. Tento pocit bol silný hlavne vo Francúzsku, kde sa tešili občianskym slobodám zanechaným revolúciou. Židov bolo vo Francúzsku málo, zo 45 mil. obyvateľov tvorili menšinu o počte asi 86 000 ľudí. Židia sa považovali za Francúzov, o čom svedčí napríklad i to, že medzi ich modlitbami sa nachádzala aj jedna výslovne za Francúzsko. Dokonca aj rabíni sa začali obliekať a správať viac-menej ako katolícki kňazi. Židia, až na asi 500 ortodoxných, sa od Francúzov neodlišovali ani jazykom, ani oblečením, a vlastne ani zvykmi. Ich asimilácia bola skoro dokonaná.
V krajine však napriek tomu narastal antisemitizmus. Ten mal dve úrovne. Tá prvá bola pseudovedecká: Židia boli považovaní za menejcennú rasu. Druhou bola obyčajná ľudská závisť. Ak mali byť Židia menejcenní, ako to, že boli úspešní? Odpoveďou bolo, že podvádzali a konšpirovali. Každý, kto mal v 90. rokoch 19. storočia akýkoľvek vzťah k Nemecku, bol podozrivou osobou a pre alsaských Židov to platilo dvojnásobne. Krajina ešte stále zle niesla porážku a stratu územia z roku 1871. Keď v roku 1894 podpísali Francúzsko a Rusko spojeneckú dohodu, ktorá bola namierená proti Nemecku, stali sa Židia ešte podozrivejšími, keďže sa o nich vedelo (hlavne o tých, ktorí pochádzali z Ruska), že cársky režim nemajú v láske.
Antisemitizmus vzrástol hlavne po škandále so stavbou Panamského prieplavu, ktorý skrachoval v roku 1892. Vtedy boli za vinníkov označení Rotschildovci a barón Jacques de Reinach (taktiež Židia). To ešte viac podporilo antisemitizmus, posilňovaný navyše pamfletmi ako Židovské Francúzsko (La France juive) alebo až fanaticky antisemitskými novinami ako La Libre Parole. Autorom oboch diel bol Edouard Drumont, ktorý dokonca založil aj Antisemitskú ligu.
Aféra sa začína
To, čomu dnes hovoríme „Dreyfusova aféra“, vzniklo relatívne banálne. V septembri 1894, po vojenských francúzsko-ruských rokovaniach o spojeneckej zmluve, sa zistilo, že päť tajných dokumentov (tzv. Bordereau – rukopisné poznámky) o novej výzbroji francúzskeho delostrelectva sa dostalo do rúk nemeckej výzvednej služby. Presnejšie, našli sa v koši nemeckého vojenského atašé. Zradca sa hľadal medzi delostreleckými dôstojníkmi v generálnom štábe, ktorí mohli mať styky s Nemeckým cisárstvom. Pre určitú podobu v rukopise a aj vinou antisemitizmu padla vina na Dreyfusa, ktorého 15. októbra i zatkli.
V prípade však chýbali priame dôkazy, váhalo sa s obžalobou a aj procesom. Nakoniec sa však proces – aj na Drumontovo naliehanie – v októbri 1894 začal. Trval do decembra. V priebehu procesu sa vyskytli viaceré doslova zvláštne skutočnosti, ako napríklad to, že obžalovanému a ani jeho obhajcovi nebol na nátlak ministra vojny generála Augusta Merciera ukázaný „tajný spis“, ktorý mal obsahovať doklady o Dreyfusových stykoch s Nemcami, dokonca priamo s cisárom Viliamom II.
Výsledkom toho všetkého bolo, že Dreyfus bol 22. decembra 1894 odsúdený k doživotnému väzeniu na galejách na Diabolskom ostrove pri pobreží Guayany. Navyše bol 5. januára 1895 verejnou degradáciou zbavený všetkých hodností. Zaujímavosťou je, že na degradácii sa ako divák zúčastnil aj istý T. Herzl. Ten opúšťal budovu za kriku rozzúreného davu, ktorý žiadal smrť Dreyfusa aj Židov. Ani nie o pol roka vydal Herzl knihu Židovský štát – manifest moderného sionizmu.
Snahy o očistenie
Až do roku 1897 bežali snahy o obnovenie procesu. Dreyfusovi obhajcovia sa opierali o fakt, že napriek tvrdeniu novín sa Dreyfus nikdy nepriznal a že jeho rukopis sa nestotožňoval s písmom na papieri, ktorý sa našiel na nemeckom veľvyslanectve. Rokovania o obnovení procesu však boli veľmi náročné, keďže armáda považovala za obrovskú urážku to, žeby niekto mohol pochybovať o správnosti rozsudku. „Antidreyfusardi“ tvrdili, že štátny záujem stojí nad spochybňovaním rozsudku. To bolo ešte umocnené faktom, že armáda bola dedičkou slávnych víťazstiev od Slavkova, Marenga, Eylau a iných, bola nositeľkou zašlej slávy Francúzska a podľa slov Anatola France-a „bola tým jediným, čo nám ostalo zo slávnej minulosti“.
Prvými, ktorí sa Dreyfusa zastali, boli novinár B. Lazar (ten už v roku 1896 vydal pamflet, v ktorom po prvýkrát nadhodil antisemitský aspekt aféry), politik a právnik J. Reinach (synovec baróna Reinacha), predseda senátu A. Scheurer-Kestner a nový náčelník vojenskej kontrarozviedky, podplukovník G. Picquart. V marci 1896 Picquart zachytil telegram adresovaný nemeckým veľvyslanectvom majorovi hulánskeho pluku Ferdinandovi Walsin-Esterhazymu. Po ďalšom vyšetrovaní vyšli najavo fakty, ktoré za špióna označovali práve majora Esterhazyho.
Esterhazy sa v roku 1894 naozaj stal nemeckým agentom. Konal však absolútne amatérsky a list so zoznamom dokumentov, ktoré mal odovzdať Nemcom, sa dostal na oddelenie kontrašpionáže. Paradoxne, táto sekcia pracovala asi ešte amatérskejšie než samotný Esterhazy, keďže všetky dôkazy smerovali práve proti nemu. Skoro nič nenasvedčovalo, že by špiónom mal byť niekto z generálneho štábu a niektoré Dreyfusa doslova vylučovali. Napriek tomu však neexistovalo žiadne protidreyfusovské armádne sprisahanie, všetci zainteresovaní konali v dobrej viere, že pomáhajú Francúzsku. Výnimkou bol iba major Henry z oddelenia kontrarozviedky, ktorý si dôkazy proti Dreyfusovi priamo vymýšľal.
Keď sa časť týchto informácií dostala na verejnosť, začal svoj vlastný útok proti Dreyfusovým obhajcom i Drumont. Už týždeň pred samotným procesom písal, že za zradu je zodpovedné celé židovstvo. Židovská obec vrátane piatich armádnych generálov sa snažila vec bagatelizovať. Picquarta nadriadení presunuli do Tuniska a keď sa mu aj napriek tomu podarilo informovať tlač, bol zatknutý, odsúdený za porušenie predpisov a prepustený z armády. Armádna pýcha a predsudky porazili fakty, a dokonca aj zdravý rozum. Neskôr bol Picquart znova zatknutý a na rok uväznený. Jeho správa sa ale dostala do rúk A. Scheurer-Kestnera a v roku 1898, keď sa blížili parlamentné voľby, sa celý prípad stal politickou záležitosťou.
Žalujem
V rovnakom čase, ako bol Picquart odsúdený, bol Esterhazy oslobodený a stal sa takmer národným hrdinom. Za Esterhazyho sa postavila Liga francúzskej otčiny, armáda a klerikálne kruhy, hlavne z radov augustiniánov. Podporu im vyjadrovala aj politická pravica. Spomedzi ich členov môžeme spomenúť aj spisovateľov Ch. Maurrasa a E. Degasa. Naopak, medzi podporovateľov Dreyfusa patrila tzv. Liga za ľudské práva, ktorá spájala umelcov (Anatole France, Claude Monet, Marcel Proust) a vedcov a politickú ľavicu.
Asi najväčším zlomom v afére bol článok Emila Zolu, v tom období najčítanejšieho francúzskeho autora, J´accuse (Žalujem). Článok, napísaný formou listu adresovaného prezidentovi republiky, žaluje ministrov, členov súdu a vlastne celý generálny štáb. Bol uverejnený 13. januára 1898. Zola nazval rozsudok hanbou Francúzska. Dá sa povedať, že odo dňa vydania článku sa zo súdnej kauzy stala záležitosť politická a vznikla „Tá Aféra“. Už nešlo iba o nespravodlivé odsúdenie jedného Žida, ale o to, či môže armáda a vláda, údajne v štátnom záujme, zbaviť človeka jeho práv. 17. januára vypukli antisemitské búrky vo viacerých francúzskych mestách, boli ničené výklady židovských obchodov a v Alžíri bola vyrabovaná celá židovská štvrť. Situácia zašla až tak ďaleko, že diplomat vracajúci sa z Istanbulu sa vyjadril: „Nech poviete čokoľvek, ste označení buď za priateľa alebo nepriateľa Židov alebo armády.“
O mesiac neskôr sa pred súd dostal aj Zola za to, že v článku napísal, že Esterhazyho oslobodenie bolo nariadené zhora. Verejnú mienky vo Francúzsku to definitívne rozdelilo, pričom obe skupiny, dreyfusardi aj antidreyfusardi, pokračovali v zápase. Napokon bol Zola odsúdený na jeden rok väzenia. Na radu priateľov však pred uväznením ušiel do Británie.
Keďže situácia sa nezmenila ani po voľbách 1898, začal socialista Jean Jaurès vydávať sériu článkov, ktoré začali kriticky rozoberať argumenty, ktoré hovorili proti Dreyusovi. Rovnako Georges Clemenceau, budúci francúzsky premiér, písal v liberálnych novinách L´Aurore denné úvodníky, ktoré sa zaoberali aférou. Na strane dreyfusardov stáli aj novovznikajúce médiá: fotografia a biograf. Už v roku 1899 natočil dokumentarista G. Mèlies 11 krátkych filmov, ktoré rekonštruovali udalosti aféry.
Karta sa obracia
Nezaháľali ani antidreyfusardi. Napríklad generál Cavaignac, ktorý menovite uviedol doklady, ktoré ukazovali na Dreyfusovu vinu. Bol medzi nimi aj tzv. Panizzardiho list, v ktorom taliansky vojenský pridelenec písal nemeckému kolegovi Schwartzkoppenovi a ktorý údajne usvedčoval Dreyfusa. List bol však vyrobený plukovníkom Henrym, ktorý sa dostal na miesto predtým odsúdeného plukovníka Picquarta. Krátko po jeho zverejnení vyšlo najavo, že ide o podvrh vytvorený spojením dvoch iných listov.
Cavaignac nariadil nové prešetrenie, ktoré dopadlo pre antidreyfusardov zle – Henry bol zatknutý, vo väzení spáchal samovraždu, a Cavaignac abdikoval. Situácia sa vyostrila dokonca natoľko, že sa zdalo, že vo Francúzsku každú chvíľu vypukne vojenský prevrat. Aby sa situácia upokojila, dal tzv. kasačný, teda najvyšší odvolací súd vyhlásenie, že ešte raz prešetrí Dreyfusov prípad a požiadal ministra vojny o predloženie „tajného listu“. Henry sa ešte pred samovraždou priznal, že vyrobil falošný Panizzardiho list, ktorý potvrdzoval Dreyfusovu vinu, keďže bol o nej presvedčený.
Na začiatku roku 1899 vyústilo napätie v krízu. 16. februára zomrel prezident F. Faure, ktorý bol striktne proti revízii procesu, a nastúpil E. Loubert. Nacionalisti sa pokúsili využiť túto situáciu na prevrat. Počas Faureho pohrebu chceli získať vojenský oddiel a presvedčiť ho, aby pochodoval na Elyzejský palác. Namiesto toho však nechal veliteľ oddielu vzbúrencov zatknúť. Napätie neustávalo, nový prezident Loubert bol napadnutý iným nacionalistom, čo viedlo k pádu vlády. Nová vláda pod vedením Waldeck-Rousseaua bola naklonená obnove procesu, pre ktorú získala i dostatok hlasov.
Oslobodený!
Od 8. augusta do 9. septembra 1899 sa v Rennes konal ďalší súd. Dreyfus prišiel z Diabolského ostrova v zúboženom stave. Vlasy mu obeleli, trpel maláriou a skoro nebol schopný hovoriť. Hoci Esterhazy utiekol z krajiny, čím sa de facto priznal k činu, bol Dreyfus zasa odsúdený, tentokrát na 10 rokov väzenia s poľahčujúcimi okolnosťami. A keďže sudcovia vedeli, že za vlastizradu je možný len doživotný trest, znamenal tento ortieľ ústup antidreyfusardov. Prezident udelil Dreyfusovi okamžite zo „zdravotných dôvodov“ milosť a Waldeck-Rousseau nechal odhlasovať zákon o všeobecnej amnestii pre účastníkov aféry.
Tým sa záležitosť viac-menej skončila, hoci Mathieu Dreyfus, J. Jaurès a J. de Reinach sa aj naďalej snažili o úplné očistenie. To sa podarilo až 13. júla 1906, keď kasačný súd zrušil aj druhý rozsudok. Augustiniáni museli opustiť Francúzsko a poslanecká snemovňa (po voľbách ovládaná ľavicou) odhlasovala zákon, ktorým povýšila Picquarta na generála (neskôr sa stal ministrom obrany) a Dreyfusa, ktorý sa vrátil do armády, na majora.
Víťazom aféry sa stal samotný Dreyfus a celá strana dreyfusardov. No medzi týmito ľuďmi vyčnieval jeden človek. Émila Zola, ktorý sa konca aféry a ani úplného Dreyfusovho očistenia nedožil. O slávnom spisovateľovi na jeho pohrebe iný slávny muž, Anatole France, povedal, „že sa na okamžik stal svedomím celého ľudstva“.
Literatúra:
- Duby, G.: Dějiny Francie: od počátku po současnost. Praha 2003.
- Dreyfus, M.: Dreyfusova aféra, jak jsem ji zažil. Praha 1978.
- Johnson, P.: Dějiny židovského národa. Praha, 2011.
- Maurois, A.: Dějiny Francie. Praha 1994.
- Kudrna, J. a kol.: Dějiny Francie. Praha 1988.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a Francúzsku v druhej svetovej vojne.