Príbeh chlapca, ktorý zažil izraelsko-palestínsky konflikt na vlastnej koži 

Júsuf Bašír vyrastal v pásme Gazy v nepredstaviteľných podmienkach druhej intifády – palestínskeho povstania. Bašírovci sa stali väzňami vo vlastnom dome, ktorý na dlhé roky obsadila izraelská armáda. Júsufov otec napriek tomu nevzdal vieru v mierové spolužitie medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi a jeho presvedčenie nezlomilo ani to, keď jeho syna Júsufa postrelil izraelský vojak. Neskôr o svojich zážitkoch napísal strhujúcu autobiografiu, v ktorej vysvetľuje, prečo sa rozhodol ísť v otcových šľapajach. Z jeho knihy Slová môjho otca. Láska a bolesť v Palestíne vám prinášame ukážku.

4. Intifáda

V jedno svieže ráno začiatkom septembra roku 2000 som stál pred školou a rozprával sa s Umarom. Prvá hodina sa začínala už o niekoľko minút a on si, ako vždy, neurobil úlohy.

Rozmýšľali sme nad tým, čo sa s tým dá robiť za ten krátky čas, ktorý ostával do príchodu učiteľa. Zrazu sa pri škol­skej bráne zjavili študenti zo susednej strednej školy a kričali „Alláhu Akbar, Alláhu Akbar“ – „Boh je veľký, Boh je veľký.“

Bol nejaký sviatok, o ktorom som nevedel? Všetci vykri­kovali, že mierový proces zlyhal. Slovné spojenie „mierový proces“ som nikdy nepočul, a tak som netušil, o čom hovo­ria. „Mierový proces?“ rozmýšľal som. „Akože medzi mnou a otcom?“

Potom, ako keď sa prelomí priehrada, sa z hlavného vchodu školy začal valiť obrovský zástup študentov, smerujúci na ulicu. Akoby presne vedeli, kam idú. S otáznikmi v očiach som sa pozrel na Umara.

„Intifáda,“ povedal Umar pokojne, akoby bol na tieto veci expert.
„No a?“
„No a to znamená, že nás čakajú dlhé prázdniny,“ vysvetlil nadšene a dovolil davu, aby ho cez bránu vyplavil na ulicu.
Bol som veľmi rád, že škola dnes nie je, a vydal som sa za ním, ale nakoniec som sa rozhodol, že zájdem za otcom. Nesprávny ťah.
„Vyučovanie je prerušené, Júsuf,“ povedal mi, keď som vošiel do jeho kabinetu.
„Neber intifádu ako ospravedlnenie toho, že sa dnes nič nenaučíš. Choď domov a študuj.“ On sám sa, prirodzene, rozhodol ostať v škole.

Tváril som sa, že ho nepočujem. Vybehol som z riaditeľne a hľadal som Umara a ostatných, aby sme si mohli užiť voľný deň. Umar, ktorý aj tak vôbec nemal rád ranné vstávanie, povedal, že ide domov. Niektorí ďalší spolužiaci smerovali k základni neďaleko nášho domu, kde sa chystali po vojakoch hádzať kamene – až kým ich to nezačne nudiť a nezačnú sa zase venovať niečomu inému. Vedel som, že ja to robiť nesmiem. Po prvé, otec by sa na mňa veľmi hneval. Po druhé, nikto z tých chalanov, čo sa chystali hádzať kamene, nebýval hneď vedľa základne ako ja.

Mama mi rozprávala o prvej intifáde; o palestínskom povstaní proti okupácii, ktoré sa začalo dva roky pred mojím narodením.

Doslovným prekladom „intifády“ je „otras“, ale používalo sa na označenie povstania palestínskeho ľudu proti izraelskej okupácii. Tá prvá intifáda sa začala v Gaze a rýchlo sa prehnala celým Západným brehom Jordánu. Myslím, že mladí ľudia jednoducho pochopili, že musia bojovať a búriť sa voči tým, ktorí zabrali ich pôdu. Stovky mladých mužov vyšli do ulíc a hádzali po vojakoch kamene.

No a teraz teda vypukla druhá intifáda. Kým som sa pre­dieral zástupom starších študentov, po ceste priamo predo mnou sa kotúľalo čosi veľké; malo to tvar náboja a veľké to bolo asi ako zemiak.

„Okamžite to hoď naspäť, Alláhu Akbar!“ zakričal niekto. Toto bola moja šanca byť za hrdinu. Zodvihol som to a hodil naspäť. Och, ale zrazu som mal pocit, akoby som zodvihol horúci zemiak. Pokúsil som sa to hodiť naspäť k vojakom, ale bolo to príliš horúce, aby som to vôbec udržal v rukách. Začal sa z toho valiť hustý biely dym. Zaplnil mi pľúca aj nos. Do očí sa mi tisli slzy a celú tvár mi pokrylo niečo žlté; mal som pocit, že mi horí. Ten predmet som rýchlo podal staršiemu chlapcovi, ktorý mal na rukách hrubé rukavice.

Prebehol som davom a bežal celú cestu domov. Snažil som sa, aby ma nikto nevidel, ako sa zakrádam do kúpeľne; tam som sa zamkol a ako blázon som si celú tvár drhol vodou. Podarilo sa mi dosiahnuť len to, že som si zamočil celú prednú stranu košele; oči ma štípali aj naďalej. Košeľu som si vyzliekol a tvár strčil pod prúd vody, lenže to celú situáciu iba zhoršilo. Bol som rád, že ma nikto nevidí. Bolo jasné, že očista sa nepodarila.

Pálivý oheň v očiach konečne začal ustupovať. Utrel som si tvár suchým kúskom košele a opäť som si ju obliekol. Opa­trne som sa vykradol z kúpeľne a ako člen nejakého bojového komanda sa obzeral na všetky strany, aby som mal istotu, že ma neuvidí nielen stará mama, ale ani nikto iný. Rozhodol som sa, že zájdem do kaviarne a zahrám si videohry. Mali sme predsa voľno.

V ten večer sa všetci domov vrátili o niečo skôr. Skôr sme sa navečerali a potom pozerali správy. Stále dookola ukazovali zábery izraelského premiéra Ariela Šarona: vystupuje na Chrá­movú horu v Jeruzaleme, kde sa nachádza mešita al-Aksá, čo je pre muslimov jedno z troch najposvätnejších miest. Židia síce Haram al-Šaríf mohli navštevovať, ale modliť sa tam nemohli. Modliť sa tam vlastne nemohla ani väčšina Palestínčanov; potrebovali na to totiž špeciálne bezpečnostné povolenie od izraelskej armády. Šaronova návšteva bola vnímaná ako provokácia. S „mierovým procesom“ bol okamžite koniec.

Moja staršia sestra začala klásť množstvo otázok, ktoré sa začínali slovom „prečo“. Nikto neodpovedal.

Stará mama Zana prežila britský mandát, vojny v rokoch 1948, 1967 a 1973, ako aj prvú intifádu v roku 1987 a teraz aj tú druhú. Akoby opäť pozerala ten istý, starý, známy a nudný film. Nad sestrinými otázkami mávla rukou a odmietla sa o tom ďalej baviť.

Mama však začala opäť hovoriť o svojom bratovi Mudží­bovi.

„Váš strýko strávil sedem rokov vo väzení,“ povedala a na tvári sa jej opäť zjavil neveriaci výraz, akoby sa to všetko stalo len pred týždňom. „Za to, že hádzal kamene! Nerob to, Júsuf. Sľúb mi to.“ Nechápal som, prečo sa pozerá práve na mňa, keď sú predsa v miestnosti ešte dvaja starší bratia. Akoby som ja mohol za to, že strýka Mudžíba zatkli. Veď som vtedy ešte ani nebol na svete. Ten istý príbeh som však za tie roky počul toľkokrát, až som mal pocit, že keď sa to stalo, naozaj som bol pri tom. Nikdy som si nebol istý, či to nám, mladším deťom, hovoria ako varovanie, alebo ide o prejav bolesti dospelých bezmocných tvárou v tvár príšernej nespravodlivosti.

Strýko Mudžíb bol mamin mladší brat – bol to bezprostredný blonďavý a dobre vyzerajúci mladý muž. Vždy sa veselo usmieval a dobre obliekal. Spolu s najmladším bratom trávil u nás doma ako pubertiak množstvo času, pretože ich otec zomrel, keď boli ešte malí. Mali radi spoločnosť mojich rodičov. Môj otec sa snažil vyplniť prázdno po ich otcovi a moja mama im bola druhou matkou.

Keď poňho prišli, mal strýko sotva šestnásť rokov. Oveľa neskôr mi povedal, že v ten večer, keď ho zatkli, pozeral wrest­ling a snažil sa prísť na to, či sú tie súboje skutočné alebo len hrané. Len čo začul policajtov pri dverách, vybehol z domu a skryl sa v záhrade. Aby ho prinútili vzdať sa, jeho staršieho brata, strýka Sa’ída, už predtým zatkli.

Otec sa vojakov usiloval prehovoriť, aby brata nezatýkali, že je to dobrý a slušný chlapec. Mali by ho nechať tak. Vojaci však trvali na svojom a agent izraelskej tajnej služby, ktorý tam bol s nimi, otcovi oznámil, že starší brat vo väzení ostane, až kým sa Mudžíb dobrovoľne neprihlási. Napokon však odišli bez neho, Mudžíb vyliezol z úkrytu a postavil sa pred otca. Schovával sa pod granátovníkmi. Vojaci sa medzi stromy nepúšťali, lebo sa tam nevedeli navzájom kryť.

Mama mu chystala jedlo a on zatiaľ sedel za stolom v kuchyni. Otec sedel pri ňom a potichu mu vysvetľoval, že vlastne nemá na výber.

„Ak sa im vydáš, možno to budú považovať za poľahču­júcu okolnosť a oboch vás pustia.“ Mudžíb len jedol dusené jahňacie mäso, o ktorom moja mama vedela, že ho má veľmi rád, a mlčal.

„Obávam sa,“ pokračoval môj otec, „že ak budeš pred nimi utekať, použijú to ako zámienku na to, aby ťa zastrelili.“ Mama stála pri dreze a zhlboka sa nadýchla.

„Možno pôjdeš do väzenia, ale aspoň my prežijeme. Vo väzení by sme hádam pre teba vedeli niečo urobiť.“ Nevypo­vedané ostalo to, že keď bude mŕtvy, urobiť už preňho nebudú môcť nič.

Mudžíb otca počúval a potom chvíľu mlčky sedel. „Osprchujem sa. Možno sa nejaký čas pod sprchu nedosta­nem,“ povedal, keď sa postavil. Otec prikývol.

Keď sa Mudžíb okúpal, obliekol si hneď niekoľko vrstiev oblečenia, pretože vedel, že ho čaká bitka. Potom si dal svoju najlepšiu bundu, s americkou vlajkou na chrbte. Nikdy ju nenosil, a tak v nej mama ukrývala zlaté šperky. Kým otec sedel v aute a čakal, aby ho odviezol na základňu v centre Dajr al-Balahu, mama Mudžíba uisťovala, že za ním do väzenia bude chodiť na návštevy. Zrazu sa však odmlčala.

„Počkaj,“ povedala. „Skontrolujem ti ešte vnútorné vrecko. Možno som tam predsa len ešte nejaké šperky nechala.“

Keď som počul túto časť príbehu, vždy som sa smial. Po všetkom tom bozkávaní a objímaní to muselo znieť naozaj smiešne. Teda, nie práve vtedy, ale možno neskôr.

Skôr než Mudžíb nastúpil do auta, otec ho prehľadal. V nohaviciach našiel ukrytý nožík. Bez slova mu ho zobral a zakopal pri príjazdovej ceste, kým sa jeho majiteľ nevráti.

„Využijú každú príležitosť, aby ti priťažili,“ povedal, keď sa vracal k autu.

„Nedovoľ im to.“

Išli na základňu. Mudžíb sa udal. Jeho staršieho brata krátko potom prepustili a bezpečne sa vrátil domov. Strýka Mudžíba nikdy nepostavili pred súd, aj tak ho však uznali za vinného z hádzania kameňov a odsúdili na pätnásť rokov väzenia.

Mama vravela, že izraelskí vojaci niekedy nosili rifle a tričká a tvárili sa, že hádžu kamene, v skutočnosti však zbierali informácie: mená Palestínčanov, ich adresy a plány o tom, kde budú kamene hádzať zajtra.

„Väčšinu ľudí chytia práve takto,“ povedala.

Mudžíba pustili po siedmich rokoch, keď sa v roku 1993 skončila prvá intifáda. Bol som nadšený. Mal som päť rokov a zrazu som mal nového strýka, ktorého som nikdy predtým nevidel. Otec ho z väzenia doviezol k nám a vystrojili sme veľkú oslavu. Mama ho na prahu domu dlho objímala. Ani jeho mama Sitie, ktorá takmer nikdy neplakala, sa neovládla, keď ho uvidela. Mnohí ho považovali za hrdinu, lebo sa oku­pantom postavil na odpor. Možno. Ale jeho život už nikdy nebol ako predtým. Vždy, keď som počúval rozprávanie o tom, čo nasledovalo, snažil som sa predstaviť si, aké to je, keď sa šestnásťročný človek ocitne vo väzení; keď každé ráno otvorí oči s vedomím, že pred sebou má len ďalší deň za mrežami. Vlastne som takmer ani nedokázal uveriť, že pubertiaka strčili do ozajstného väzenia za to, že hádzal kamene.

Zhruba v rovnakom čase Jásir Arafát podpísal mierovú dohodu, na základe ktorej vznikli takzvané „palestínske úze­mia“. Svojmu ľudu povedal, že každá domácnosť v Palestíne má uzavrieť mier s každou domácnosťou v Izraeli. Išlo o veľmi inovatívnu myšlienku.

„Spolunažívanie je jediným spôsobom na dosiahnutie mieru,“ hovoril otec každému, kto k nám prišiel na návštevu. „Sú tu. Aj my sme tu. Ani jeden z nás neodíde. Musíme sa tu naučiť žiť spolu.“

Otec čoraz častejšie spomínal organizáciu, ktorá sa podľa všetkého volala Synovia Abraháma. Jej členmi boli kresťania, židia aj muslimovia. Niekoľkokrát sa zúčastnil na ich poduja­tiach v Jeruzaleme a Ramalláhu a vždy sa odtiaľ vrátil s množ­stvom sladkostí. No a tak som si myslel, že tie stretnutia sú naozaj super. Raz z jednej takej konferencie domov priniesol zarámovaný verš, a položil ho pred zrkadlo na mamin toaletný stolík. Znel takto:

Mier sa začína doma

Mier sa začína vo mne

Mier sa začína v tebe

Mier sa začína v nej

Mier sa začína v ňom

Mier sa začína v nich

5. Vojaci

Mama si ako prvá uvedomila, že situácia sa zmenila. Videla to z kuchynského okna: čím dlhšie intifáda pokračovala, tým viac áut prichádzalo na základňu a zase z nej odchádzalo. Raz za niekoľko dní sme videli viac vojakov vo veži, na tankoch, alebo len tak na pochôdzke.

„Chalíl, čo sa to tam deje?“ pýtala sa otca, akoby základni velil.

Otec bol zmätený, pretože mierové rokovania nezlyhali prvýkrát. Nechápal, prečo by sa vojaci mali správať, akoby bola vojna.

Občas som vyšiel na tretie poschodie nášho domu a pozoroval som ich cez nedokončené okná. Hovoril som si, že to sú tí istí vojaci, ktorí celý čas tancovali a oslavovali a hlasnou hudbou a nedospelým správaním rozčuľovali mamu.

Teraz, keď som sledoval, ako dorazia na základňu a zoskakujú z tankov, snažil som sa sám seba presvedčiť, že nám nikdy nič zlé neurobia. Žili sme vedľa seba osem rokov. Prečo by nám ubližovali? Nikdy sme im nič neurobili. „Nikdy by po nás nestrieľali, ani by sa nás nepokúsili zabiť,“ hovoril som si. Zdalo sa mi to jednoducho nepredstaviteľné, ale zároveň som na to nevedel prestať myslieť. Mal som jedenásť rokov a zrazu som mal strach, že ten krásny svet, ktorý ma obklopoval, už nemôžem brať ako samozrejmosť.

Týždne plynuli a moje obavy rástli. Prvýkrát v živote som mal strach z tmy. Akoby som čakal, že sa z nej zrazu vynorí démon priamo z pekla. Starší členovia rodiny neustále rozprávali o tom, že kedysi bolo všetko lepšie a ľudia sa jeden o druhého viac starali. Zo všetkých tých rečí som mal pocit, že sa stane niečo strašné.

Chcel som sa rozptýliť veselšími myšlienkami. Neustále som mamu otravoval, aby mi kúpila nový bicykel. Presviedčal som ju, že s novým bicyklom by som jej veci vybaviť rýchlejšie, aj zo školy by som sa rýchlejšie vrátil domov – a, samozrejme, aj mladších bratov by som na ňom povozil. Presviedčal som ju celú večnosť, ale nakoniec som sa dočkal. Bol som veľmi šťastný.

O svoj majetok sa veľmi dobre starám a veľmi dobre som sa staral aj o ten bicykel. Väčšinou som ho zaparkoval v garáži vedľa otcovho opla, aby som mal istotu, že je v bezpečí. Raz večer som to však zabudol urobiť. Otec bol preč a ja som bol s mamou a starou mamou v kuchyni; vtom sme zrazu spred domu začuli streľbu. Veľa streľby naraz.

Nedokázal som rozmýšľať. Ten ostrý zvuk mi zaplnil celú hlavu. Pribehol som k oknu; chcel som zistiť, čo sa deje. Videl som vojaka na zadnej veži za kuchyňou. Strieľal a strieľal.

„Zmizni od toho okna, Júsuf!“ zakričala stará mama.

Vrhol som sa k zemi. Cez okno, pri ktorom som len pred chvíľou stál, začali do kuchyne lietať náboje.

„Všetci sa ukryte!“ kričala mama na troch bratov a tri sestry v ostatných izbách. „Na zem. Jallá, jallá! Rýchlo, rýchlo!“ Moji súrodenci, stará mama Zana a strýko Mudžíb, ktorý bol práve u nás na návšteve, sa vrhli na zem.

Náboje nám nad hlavami poletovali ako šialené netopiere. Videl som ich narážať do stien a dverí. Kúsky sadrokartónu a drevené triesky vyletovali odtiaľ, kde sa do nich zavŕtali. Malá sestra Zana plakala a mama na nás postupne po mene volala, aby zistila, či sme v poriadku. Čoskoro sme sa všetci plazili po zemi; snažili sme sa zachovať pokoj a dostať sa do obývačky, kde by sme boli mimo priamej paľby. S číhajúcim nebezpečenstvom sme žili dlho, teraz to však bolo naozaj.

Potom som si spomenul na bicykel. Nechal som ho na príjazdovej ceste. Postavil som sa a prudko sa poň rozbehol.

„Bicykel, môj bicykel!“ kričal som cestou k dverám.

Strýko Mudžíb ma zachytil za lem košele a zdrapil ma.

„Ostaň dole! Zabudni na bicykel!“ zreval.

„Kúpiš mi nový?“ opýtal som sa ho.

Neodpovedal; namiesto toho ma pritlačil k zemi a pevnou rukou ma riadnu chvíľu držal za rameno. Spolu sme sa krčili za televízorom.

Poddal som sa. Mal som pocit, že náboje sú všade. Cítil som zápach pušného prachu. Množstva pušného prachu. Prvýkrát v živote som sa naozaj bál a vedel som, že sa boJa aj ostatní – aj keď sa tvárili, že to tak nie je.

Hoci sa to snažil nedať najavo, najviac zo všetkých bol vydesený strýko Mudžíb. Tisol ma k zemi, a tak som videl, aký má strach. Mal som takmer chuť rozosmiať sa. Vždy mi rozprával príbehy o tom, aký bol vo väzení hustý, ale teraz bolo jasné, že sa bojí presne tak, ako aj ja.

Mal som pocit, že sa tam ukrývame celú večnosť, streľba však nakoniec ustala.

Krátko nato do domu vošiel otec, celkom uvoľnene, akoby sa práve vrátil z porady v škole. Napriek zápachu pušného prachu, ktorý sa ešte stále vznášal vo vzduchu, sme zacítili aj známy závan jeho kolínskej Azzaro. V dome zrazu zavládol pocit bezpečia. Zobral na ruky najmladšiu Zanu a upokojoval nás: „Všetko bude v poriadku. Nebojte sa.“

Onedlho nám to už hovoril prakticky neustále. Nemajte strach, nebojte sa. Bude to v poriadku. Tieto slová mi nikdy nedávali zmysel, videl som totiž, že to, čo hovorí, jednoducho nie je pravda. Prvýkrát v živote som bol nútený položiť si otázku, či otec vôbec vie, o čom hovorí.

Viac v knihe: BAŠÍR, Chalíl Júsuf. Slová môjho otca. Láska a bolesť v Palestíne. Bratislava: HADART Publishing, 2020. 237 s.

Obrazová príloha: Wikimedia Commons, HADART Publishing.