Ivo Andrić, jediný juhoslovanský nositeľ Nobelovej ceny, je v našich končinách málo známou postavou. Pre srbské národné povedomie však ide o jednu z kľúčových osôb – a to napriek tomu, že nebol tak celkom Srb…
Ivo Andrić známy neznámy…
Ivo Andrić, jediný juhoslovanský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, bol rodák z dedinky Dolac neďaleko bosnianskeho mesta Travnik. Vedľa seba tu žili pravoslávni, katolíci, moslimovia, a pred 2. svetovou vojnou aj Židia. Andrićova tvorba toto všetko odzrkadľuje: dejiny jeho rodiska, sociálne zloženie obyvateľstva i vzťahy medzi komunitami.
Zaujímavý je už samotný Andrićov pôvod. Narodil sa chorvátskym rodičom v Bosne a Hercegovine, ktorá však v čase jeho narodenia fungovala v okupačnej správe Rakúsko-Uhorska. Niekde sa zámerne píše iba o katolíckych rodičoch, čo ale v danom prípade znamená chorvátskych. Z neskoršieho pohľadu je zas (nie veľmi správne) vnímaný ako výlučne srbský autor. Pritom dedinka pri meste Travnik neleží v srbskej entite v rámci Bosny a Hercegoviny (známej po roku 1995 ako Republika srbská), ale v centrálnom moslimskom Strednobosnianskom kantóne (SBK).
Za gymnaziálnych štúdií v Sarajeve sa Andrić aktívne zapojil do hnutia juhoslovansky orientovanej mládeže, ktoré neskôr dostalo pomenovanie Mladá Bosna, a začal literárne tvoriť. Roku 1911 uverejnil v časopise Bosanska vila svoje prvé básne. Po maturite sa na jeseň 1912 zapísal na univerzitu v Záhrebe, ale po roku prestúpil do Viedne, a nakoniec do Krakova. Tu sa dozvedel o sarajevskom atentáte na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d’Este. Počas prázdninového pobytu v Splite potom Andrića zatkli, a dokonca na chvíľu uväznili pre podozrenie zo spoluúčasti na atentáte. 
Spolu s ním bol totiž členom Mladej Bosny aj atentátnik Gavrilo Princip. Princip i Andrić sú často a nesprávne označovaní za predstaviteľov akéhosi „veľkosrbského“ nacionalizmu a „veľkosrbskej“ myšlienky (resp. „kristoslavizmu“). Obaja pritom boli presvedčenými zástancami juhoslovanskej myšlienky.
Nobelova cena
Po skončení 1. svetovej vojny a po vzniku Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov odišiel Andrić do Belehradu a od roku 1920 až do prepadnutia Juhoslávie krajinami Osi 6. apríla 1941 pôsobil prevažne v diplomatických službách. Vystriedal postupne konzuláty a veľvyslanectvá vo Vatikáne, Bukurešti, Terste, Grazi (tu v roku 1924 získal doktorát), v Marseille, Paríži, Madride, v Bruseli, pri Spoločnosti národov v Ženeve, v roku 1937 sa stal námestníkom ministra zahraničia a v roku 1939 vyslancom v Berlíne. Vo svojej literárnej tvorbe sa až na malé výnimky po celý život vracia ku krajine detstva – k Bosne. Po útoku na Juhosláviu v apríli 1941 sa Andrić vrátil z Berlína do Belehradu a po celé obdobie okupácie žil v ústraní. V tomto čase napísal svoje kľúčové diela – Travnická kronika, Most na Drine či Slečna.
V roku 1961 získal za celoživotné dielo Nobelovu cenu za literatúru. Finančnú odmenu spojenú s týmto ocenením venoval knižnému fondu Bosny a Hercegoviny a na dobročinné účely. Jeho diela sa začali okamžite prekladať do všetkých svetových jazykov.
Krvavý most cez rieku Drinu
Najslávnejším Andrićovým dielom je Most na Drine z roku 1945. Symbolika mosta je pritom na Balkáne veľmi silná. Podľa amerického básnika a esejistu Roberta Haydena bol most „symbolom Bosny od medzinárodného úspechu historického románu Iva Andrića…“. Symbolika spojenia dvoch svetov, resp. európskeho s tým zvláštnym, temným a nebezpečným Orientom, sa objavuje i v samotnom románe: „…ten veľký kamenný most, drahocenná stavba jedinečnej krásy, akú nemajú ani omnoho bohatšie mestá, a s čulejšou premávkou, je jediným trvalým a bezpečným prechodom na celom strednom a hornom toku Driny a nepostrádateľnou spojkou na hradskej, ktorá spája Bosnu so Srbskom a cez Srbsko ďalej s ostatnými krajinami tureckého cisárstva až do Stambolu.“ Most, ktorý primárne spája, však v kontexte krvavého rozpadu Juhoslávie predstavuje rozdelenia, neochotu rozumieť si a zničenie všetkých spoločných spomienok a minulosti.
Most je aj ústredným motívom Andrićovho románu. Je ním most Mehmed-pašu Sokolovića pri meste Višegrad, ktorý nechal osmanský veľkovezír vybudovať v roku 1577. Mehmed paša má v srbskom národnom naratíve mimoriadne dôležité miesto, keďže to bol práve on, kto v roku 1557 so súhlasom sultána Süleymana I. obnovil samostatný srbský patriarchát. Jeho most čakal katastrofálny osud. 
Čiastočne bol zničený už počas dvoch svetových konfliktov, avšak udalosti hrozné natoľko, že je o nich ťažko i písať, prišli v roku 1992. Most Mehmed-pašu Sokolovića sa stal nemým svedkom strašného ľudského utrpenia. Už na začiatku konfliktu bola bosnianskymi nacionalistami kladivom rozbitá busta Iva Andrića na samotnom moste, to, čo prišlo neskôr, bolo však omnoho horšie.
Majoritne bosnianske mesto Višegrad (63 % Bosniakov podľa cenzu z roku 1991) sa stalo dejiskom etnických čistiek. V období leta a jesene 1992 dochádzalo na slávnom moste takmer denne k vraždám. Následne boli telá zavraždených hádzané dolu a odnášané Drinou. V okolí mesta bolo zavraždených alebo zostalo nezvestných 3 000 Bosniakov (1 661 v samotnom meste vrátane 660 žien a 119 detí). Belgický dokumentárny film Most na Drine z roku 2005 podáva osud Polja Mevsuda, ktorý počas vojny v Bosne spolu s niekoľkými ďalšími mužmi ťahal z Driny mŕtve telá. Hoci v dôsledku ostreľovania mohli muži pracovať iba v noci a skoro ráno, za tri mesiace vylovili z rieky približne 180 tiel, aby ich mohli aspoň slušne a riadne pochovať.
V roku 2010 bolo v jazere Perućac, do ktorého priteká rieka Drina, objavených 300 zvyškov tiel, ktoré pochádzajú z masakier roku 1992. Na masakrách sa podieľala Juhoslovanská národná armáda JNA, neskôr srbské jednotky Vojsk Republiky srbskej (VRS) a dobrovoľníckych zborov (Beli orlovi, Srpska dobrovoljačka garda). Z pôvodného počtu bosnianskych obyvateľov sa do Višegradu vrátilo iba 5 %. Aj dnes, viac ako 20 rokov po vojne, sú popoly stále žeravé. Dokázalo to i odstránenie slova genocída na pamätníku etnických čistiek vo Višegrade v roku 2014, ktoré sa nezaobišlo bez silnej policajnej kontroly.
Jeden z najväčších Srbov, ktorý sa však nenarodil ako Srb
Používanie ekávskeho dialektu a fakt, že väčšinu diel napísal v Belehrade, spája Iva Andrića so srbskou literatúrou a kultúrou. Faktom zostáva aj to, že mimoriadne dôležitou osobnosťou je aj v juhoslovanskom kontexte. Je jediným držiteľom Nobelovej ceny za literatúru z bývalej Juhoslávie. Holandský vysokoškolský pedagóg a spisovateľ Guido Snel poznamenal, že Srbi považujú Andrića za „jedného z najväčších Srbov, ktorý sa nenarodil ako Srb“. Zaujímavé výsledky vnímania spoločnej minulosti priniesol výskum z roku 2016, podľa ktorého 79 % Srbov, 76 % Bosniakov a 52 % Chorvátov považuje most vo Višegrade za symbol všetkých obyvateľov Bosny a Hercegoviny bez rozdielu.
Na druhej strane množstvo nacionalistov zo všetkých zúčastnených strán popiera Iva Andrića ako juhoslovanského, resp. bosnianskeho autora. Srbi kladú dôraz na to, že zanechal anti-srbskú a nepriateľskú domovinu (Bosnu), Bosniaci zas deklarujú antimoslimský a xenofóbny charakter zobrazením utrpenia počas osmanskej éry. V Chorvátsku bolo Andrićovo dielo v Tuđmanovej ére na čiernej listine nežiaducich (po roku 1999 rehabilitované).
V zmienenom prieskume z roku 2016 položili respondentom ešte jednu otázku – či je potrebné 55. výročie udelenia Nobelovej ceny osláviť ako spoločný sviatok v kultúrnych inštitúciách. 75 % všetkých obyvateľov Bosny a Hercegoviny odpovedalo áno. No nestalo sa.
Kusturica a Ivo Andrić v osídlach kosovského kultu
Človekom, ktorý do istej miery obnovil a reinkarnoval osobnosť Iva Andrića, je Emir Kusturica, známy srbský filmový režisér a hudobník, absolvent FAMU, v našom prostredí známy najmä vďaka filmu z roku 1998 Čierna mačka, biely kocúr. V roku 2005 konvertoval na pravoslávie (pôvodne bol sekulárnym moslimom) a prijal druhé meno Nemanja. Jeho ostentatívny vzťah k srbskej kultúre a minulosti začal svoje materiálne zhmotnenie naberať už v podobe tzv. Drvengradu, čo je v podstate etnodedina postavená v horskej oblasti známej ako Zlatibor pre potreby nakrúcania filmu Život je zázrak. Ulice sú pomenované podľa srbských velikánov (N. Tesla, I. Andrić, N. Djoković) a osobností blízkych Kusturicovi. Centrálne lokalizovaný je Chrám sv. Sávu, zakladateľa srbskej autokefálnej cirkvi.
Po tomto úspechu sa Kusturica rozhodol vybudovať trvalejšie a veľkolepejšie miesto, a to neďaleko slávneho mosta vo Višegrade. Zatiaľ čo na opravu skutočných pamiatok často nie sú peniaze, na Kusturicov projekt sa v chudobnej Srbskej republike rýchlo našli značné finančné prostriedky. Podľa Kusturicu mal byť jeho Kamengrad bezpodmienečne postavený zo starých kameňov, aby mal autentický vzhľad. Režisérovi robotníci si preto vyhliadli celú pevnosť z čias habsburskej vlády nad mestom Trebinje. Odpor trebinjských občanov mu ale urobil čiaru cez rozpočet. Kusturica sa ešte v tlači pokúšal argumentovať, že stavba, ktorú dal bez povolenia rozoberať, je na rozdiel od jeho projektu architektonicky a umelecky bezcenná, „tak ako všetko, čo Rakúsko-Uhorsko postavilo“.
Stavbu sa však realizovať podarilo a veľkolepo ju otvorili 28. júna 2014. Náhoda? Pre zasvätených je jasné, že tento dátum má v srbskej, no i v juhoslovanskej kultúre a dejinách silnú tradíciu – ide o tzv. Vidovdan, deň bitky na Kosovom poli 1389, 100. výročie atentátu na Františka Ferdinanda i výročie proklamácie 1. ústavy Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov v roku 1921.
Andrićgrad
Andrićgrad je mestečko vybudované v renesančnom stredomorskom duchu na polostrove na rieke Drine, pričom by malo reflektovať základné historické obdobia dejín Bosny a Hercegoiny (byzantské, stredoveké srbské, osmanské, rakúske). Nájdeme tam obrovské multiplex „Dolly Bell“ kino, pekáreň, reštauráciu, bar U „Švejka“, Andrićov inštitút, Vysokú školu dramatických umení a ďalšie podobné stavby. Je mimoriadne ťažké mať k tomuto projektu neutrálny postoj. Západné médiá ho označujú za bizarný a nacionalistický, moslimské obyvateľstvo ho absolútne odsudzuje, no pre Srbov je národnou pýchou, alebo, ako odznelo v dokumente Mira Pavlovića, „oázou v bosnianskej púšti depresie“.
Hoci mesto nesie Andrićovo meno, jeho poslaním je udržanie kosovského kultu (žiť pre získanie Kosova predstavuje silu, ktorá drží pokope a spája národ) a srbského národného povedomia. Projekt má i silné politické pozadie, keďže na otvorení boli prítomní najdôležitejší srbskí politickí a náboženskí lídri.
V závere možno iba plne súhlasiť so slovami slávneho britského archeológa a historika Sira Arthura J. Evansa, ktorý vo svojej knihe Through Bosnia and the Herzegovina (1876) vyjadril proroctvo o ďalšej existencii Bosny a Hercegoviny: „Fanatici sú rovnako moslimovia i kresťania, som však presvedčený, že medzi nimi existujú prvky jednoty, ktoré by bolo možné spojiť rozumnou rukou. Ak by raz bolo možné prekonať náboženskú otázku, mohlo by byť v Bosne množstvo nádeje. Je tam spoločný jazyk a národný charakter zrodený zo spoločnej krvi…“ Zostáva iba veriť, že sa raz tieto slová, ktoré Sir Artur Evans napísal už pred stopäťdesiatimi rokmi, stanú skutočnosťou, a národy tejto nešťastnej krajiny budú žiť vo vzájomnom rešpekte.
Použitá literatúra:
Andrić, I.: Most na Drine a iné prózy. Martin 1970.
Hladký, L. a kol.: Vztahy Čechů s národy a zeměmi jihovýchodní Evropy. Praha 2010.
Hladký, L.: Bosenská otázka v 19. a 20. století. Brno 2006.
Hayden, R. From Yugoslavia to the Western Balkans : Studies of a European Disunion, 1991-2011. London 2012.
Mojzes, P.: Balkan Genocides : Holocaust and Ethnic Cleansing in the Twentieth Century. London 2011.
Hudek, A.: Najpolitickejšia veda : Slovenská historiografia v rokoch 1948 – 1968. Bratislava 2010.
Kolstø, P.: Strategies of Symbolic Nation-building in South Eastern Europe. London 2016.
Čolović, I.: Smrt na Kosovu Polju : Istorija kosovskog mita. In.: Biblioteka XX vek. Beograd 2016.
Evans, A. J.: Through Bosnia and the Herzegoina on foot during the insurrection, August and September 1875; with an historical review of Bosnia and a glimpse at the Croats, Slavonians, and the ancient republic of Ragusa. London 1876.
Jukić, M.: Novi podaci o podrijetlu nobelovca Ive Andrića. Croatica : časopis za hrvatski jezik, književnost i kulturu 37/57, 2013, 255 – 270.
Hawkesworth, C.: Ivo Andric : Bridge Between East and West. London 2000.
Shatzmiller, M. a kol. Islam and Bosnia : Conflict Resolution and Foreign Policy in Multi-ethnic States. London 2002.
Internetové zdroje:
a) http://www.ivoandric.org.rs/english/
b) http://www.ivoandric.cz/index.php
c) https://genocideinvisegrad.wordpress.com/
Obrazová príloha: wikipedia.org
* Článok vznikol ako súčasť výskumného projektu International Visegrad Fund s názvom „Czechoslovakism vs. Yugoslavism: the conflicting history of two ideologies“ (č. 51600898) a výstavy Ivo Andrić – spisovateľ a/alebo diplomat (od 10. 11. 2016 do 20. 2. 2017, Východoslovenské múzeum v Košiciach).
Je absolventom doktorandského štúdia v odbore všeobecné dejiny na Katedre novovekých a najnovších všeobecných dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej Univerzity v Prešove. Zaoberá sa európskymi dejinami 19. a 20. storočia a problematikou nacionalizmu na Balkáne so zreteľom na Juhosláviu (1918 – 1991), Srbsko a Kosovo. Je autorom mnohých odborných štúdií, recenzií i popularizačných článkov. Zúčastnil sa viacerých prestížnych zahraničných konferencií a je členom International Napoleonic Society (INS) a Royal Historical Society. Momentálne pôsobí na Katedre histórie FF UPJŠ v Košiciach. Pre viac informácií pozri jeho profil na academia.edu alebo researchgate.net.