Po rozdelení Maroka na francúzsky a španielsky protektorát v roku 1912 nastalo obdobie európskeho kolonializmu. Trvalo však len niekoľko dekád. Maroku sa podarilo získať nezávislosť a dnes je najväčším príjemcom pomoci z fondov Európskej únie v rámci Európskej susedskej politiky.

Muhammad ibn Abd al-Karím al-Chattábí
Muhammad ibn Abd al-Karím al-Chattábí

Obdobie európskeho kolonializmu sprevádzal aj silný marocký odpor voči mocnostiam. Tento odpor trval až do 20. rokov 20. storočia a v prípade Francúzska ešte dlhšie. Španieli sa museli potýkať s odporom v oblasti pohorí Ríf, kde čelili partizánskemu spôsobu boja, ktorý bol vedený Abdem al-Karímom. Podarilo sa im ho však poraziť – v roku 1926. Až do začiatku tridsiatych rokov však ani Francúzsko nemohlo vyhlásiť, že má plnú kontrolu nad saharským Marokom. V celom regióne Sahary okrem mestských oblastí a pobrežných pásov, kde boli osady Europánov, patrilo územie krajiny, aj keď prevažne púšte, tým istým skupinám, ktorým aj v 19. storočí. Európski kolonialisti a ich vplyv sa sústreďoval najmä v mestách. Maroko a Lýbia boli jediné krajiny, kde odpor proti európskym kolonialistom pokračoval aj po prvej svetovej vojne. V ostatných oblastiach bol ozbrojený odpor potlačený.

Vďaka Rífskemu povstaniu bola v roku 1922 vyhlásená Rífska republika, ktorá sa udržala do roku 1925. Toto povstanie bolo jedným z najväčších povstaní proti koloniálnym mocnostiam v medzivojnovom období. Malo za príčinu aktivizáciu boja aj v iných arabských krajinách. Maročania boli vytlačení z kľúčových odvetví národného hospodárstva, no naproti tomu ponechali Francúzi nedotknutý feudálny systém, ktorým získali podporu veľkých latifundistov.

Vlajka Rífskej republiky
Vlajka Rífskej republiky

Keď sa Abd al-Karím, vodca rífskeho povstania, vzdal, na čelo protikoloniálneho hnutia sa postavil sultán Muhammad I. (ako kráľ Muhammad V.). Jeho nacionalistická politika mu však postupom času priniesla vyhnanstvo. Maroko musel opustiť v roku 1953, no už o dva roky si obyvateľstvo vynútilo jeho návrat.

Akčný výbor

Francúzsko sa pokúsilo vyvolať rozkol v protikoloniálnom tábore. Usilovalo sa oddeliť Arabov od Berberov, a to tým, že Berberom začalo poskytovať rôzne privilégiá. Táto politika však  nebola úspešná. Naopak, takzvaný berberský zákon z roku 1934, vynímajúci berberské kmene z právomoci moslimských súdov, sa stal signálom pre obnovenie odporu voči protektorátu.

Pierre Laval
Pierre Laval

V roku 1934 marockí nacionalisti a predstavitelia vlasteneckej inteligencie vytvorili Marocký blok národnej akcie (skrátene Akčný výbor). Ten vypracoval program nevyhnutných reforiem a 1. decembra 1934 ich predložil marockému sultánovi, generálnemu rezidentovi a predsedovi francúzskej vlády, ktorým bol v tom čase Pierre Laval. V programe odsúdili francúzsku koloniálnu politika. Marockí nacionalisti ju označili za rasistickú, antiliberálnu a asimilačnú. Samotný princíp protektorátu vtedy ešte nenapádali. Autori programu naliehali len na striktnú aplikáciu jednotlivých článkov protektorátnej zmluvy z roku 1912. Program požadoval zriadenie jednotného súdneho systému v krajine, rozšírenie volebného práva v miestnych orgánoch aj na Maročanov, zavedenie všeobecných tajných volieb do miestnych zastupiteľských orgánov a inštitúcií, zvýšenie životnej úrovne Maročanov, ochranu marockého priemyslu, modernizáciu poľnohospodárstva a zrovnoprávnenie arabského jazyka s francúzštinou v úradnom styku.

V tomto období bol marocký nacionalizmus obmedzený výlučne na veľké mestá v krajine. Podstatným nositeľom nacionalistických ideí bolo Združenie moslimských študentov severnej Afriky, založené v roku 1927 v Paríži, ktoré od roku 1931 organizovalo pravidelné ročné kongresy. Bolo jednou z prvých organizácií, ktorá vystúpila s heslom maghribskej jednoty, teda spojenia všetkých arabských krajín severnej Afriky, od Líbye po Maroko, v jeden štátny útvar.

Svetová hospodárska kríza po roku 1929 silno zasiahla marockú ekonomiku. Prehĺbila sociálne a triedne napätie v krajine, v početných oblastiach krajiny vypukli roľnícke nepokoje a povstania, v mestách vzrástol počet robotníckych štrajkov. Masy marockého ľudu boli stále vo väčšej miere vťahované do protiimperialistického a protikoloniálneho boja. Boj za nezávislosť sa postupom času stal záležitosťou všetkých tried a vrstiev spoločnosti krajiny.

Druhá svetová vojna priniesla marockému národnooslobodzovaciemu hnutiu vítanú vzpruhu, keď bola francúzska vláda vo Vichy ochromená americkými silami, ktoré pristávali na marockom pobreží v novembri roku 1942. Prezident Roosevelt na konferencii v Casablance v roku 1943 dokonca vyjadril nesúhlas s pokračovaním koloniálnej nadvlády. Hnutie za nezávislosť zosilnelo najmä v rokoch 1943 a 1944. Do 10 rokov vznikli jednotky národného oslobodenia, ktoré znova začali partizánsku vojnu. V roku 1944 bola založená strana Istiklal s tichou podporou sultána.

Konfrencia v Casablance v roku 1943
Konfrencia v Casablance v roku 1943

V októbri 1950 marocký sultán navštívil Paríž, kde predložil marocké požiadavky francúzskej vláde. Žiadal úpravu vzťahov oboch krajín na novej báze. Ďalej požadoval pre Maroko politickú a hospodársku autonómiu a rozšírenie politických a ústavných práv pre marockú vládu. Francúzska vláda však negovala akékoľvek rokovania o týchto otázkach. V roku 1952 bola zakázaná komunistická strana a Istiklal a následne bol zatknutý veľký počet ich členov. Po zatknutí predstaviteľov Istiklalu sa francúzska koloniálna správa usilovala vnútiť krajine plán reforiem, ktoré však ešte viac zhoršovali postavenie marockých pracujúcich a marockej národnej buržoázie. Tieto represie francúzskych koloniálnych úradov vyvolali razantné protesty po celom svete.

Francúzsky protektorát v Maroku
Francúzsky protektorát v Maroku

Prerokovanie tejto otázky, predloženej do programu rokovania 6. zasadania Valného zhromaždenia OSN predstaviteľmi šiestich arabských štátov, neuspelo pre odpor koloniálnych mocností. V decembri 1952 bola marocká otázka opätovne zaradená na program rokovania tentokrát 7.  zasadania Valného zhromaždenia.

Koloniálnym mocnostiam sa nakoniec podarilo zabrániť prerokovaniu požiadavky Maroka o nezávislosti na pôde OSN. Silný odpor v krajine, vedený sultánom Sidím Muhammadom, spolu s narastajúcimi násilnosťami na španielskych územiach však nakoniec prinútili Francúzov, aby sa stiahli.

Nezávislosť

Boje o nezávislosť boli definitívne ukončené 2. marca 1956, keď sa v Paríži podpísali dohody o budúcich francúzsko-marockých vzťahoch v prechodnom období a bola vyhlásená deklarácia o nezávislosti Maroka. V mnohých oblastiach však mala pokračovať veľmi úzka spolupráca medzi Marokom a Francúzskom, najmä v hospodárstve a kultúre. V apríli roku 1956 sultán navštívil aj Madrid, kde španielska vláda  oficiálne akceptovala nezávislosť bývalej španielskej zóny v Maroku a jej následné zlúčenie s Marokom. Nebola však riešená otázka pobrežných miest Ceuty a Mellily a takzvanej Španielskej Sahary, dnes známej aj pod názvom Západná Sahara.

Tanková divízia Polisario
Tanková divízia Polisario

Maroko sa v júni 1970 stalo konštitučnou monarchiou. V 70. rokoch bol v krajine vyhlásený aj takzvaný program marokanizácie, čo v praxi znamenalo odstránenie cudzieho vlastníctva poľnohospodárskej pôdy, a tiež zahŕňal prechod priemyselných a živnostenských podnikov do rúk Maročanov. V roku 1976 prišlo k pripojeniu časti územia spomínanej bývalej Západnej Sahary ku krajine. Toto vyvolalo nevôľu v susednom Alžírsku, ktoré podporovalo vlastenecký front pre oslobodenie Západnej Sahary (POLISARIO). O tri roky neskôr Maroko obsadilo ďalšiu časť Západnej Sahary. V súčasnosti je v podstate svetom zabudnutá, no ľud Sahrawi tu bojuje za svoje uznanie a takisto bojuje proti okupácii zo strany Maroka. Predstavitelia Maroka a Frontu POLISARIO sa dohodli na prímerí v januári roku 1989.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v krajine vládol pevnou rukou kráľ Hasan II., ktorý mal relatívne dobré vzťahy s Washingtonom. Vláda kráľa Hasana II. bola opakovane ohrozovaná islamistami, ktorí tvrdili, že monarchia je v rozpore s islamom. Na druhej strane Západ, a tiež Izrael chápali jeho osobu a vplyv ako stabilizujúcu silu v krajine, ktorá mala inak sklon k anarchii spôsobenej extrémistami. Kráľ Hasan II. vládol v rokoch 1961 až 1999, keď ho vystriedal jeho syn Muhammad VI. V roku 1972 bola schválená nová demokratická a monarchistická ústava.

Na ceste k porozumeniu s Európou

Prvý diplomatický kontakt medzi Marokom a Európskym spoločenstvom bol nadviazaný v roku 1960, keď bola uzavretá obchodná dohoda. V roku 1976 nasledovalo podpísanie dohody o spolupráci. V roku 1987 žiadalo Maroko o vstup do EHS, no táto žiadosť bola zamietnutá. Odôvodnením bolo, že Maroko je súčasťou Afriky, a nie Európy. Pravdepodobnejšie však je, že dôvodom odmietnutia bol fakt, že krajina mala v tom čase nízku úroveň ľudských práv a demokracie. Maroko pravdepodobne podalo túto žiadosť aj preto, že tri roky predtým vystúpilo z Africkej únie pre spor o Západnú Saharu, a tak sa stalo jedinou krajinou afrického kontinentu, ktorá nie je jej súčasťou. Dôvod žiadosti súvisí aj s jeho prepojenosťou s Európou, s jej vplyvom v tejto krajine a v poslednom období najmä s vplyvom Francúzska. Krajina dúfa, že ak sa stane súčasťou Európskej únie Turecko, bude po ňom nasledovať aj Maroko.

Európska únia ponúkla Maroku tzv. advanced status – stav medzi partnerstvom a členstvom. Ten však dosiahli až v roku 2008, keďže politická situácia nebola priaznivá. Problémom bola nízka úroveň demokracie a dodržiavania ľudských práv. Problémy vyplývali z nedávno získanej nezávislosti krajiny a z jej následného konštituovania, ďalej z vtedy prebiehajúceho sporu ohľadom Západnej Sahary, z ohrozovania kráľa zo strany islamistov, ktorí tvrdili, že monarchia je v rozpore s islamom. Tiež pokusy o atentát na kráľa a násilie zo strany štátu proti disidentom a demokratickým aktivistom neboli v Európe vnímané práve pozitívne. Situácia sa začala zlepšovať v 90. rokoch, najmä však po smrti Hasana II., ktorý vládol od 60. rokov. Fakt, že Maroku bol priznaný tento status, súvisí aj s tým, že krajina začala napĺňať ciele v rámci programu Euromed, ktorý je súčasťou Európskej susedskej politiky, a tieto ciele sú realizované pomocou akčných plánov. Maroko je dnes najväčším príjemcom pomoci z fondov Európskej únie v rámci Európskej susedskej politiky.

Použitá literatúra

Filip, J.: Maroko. Praha 1981.

Krupa, V.: Geopolitické špecifiká regiónov sveta : Afrika a Ázia. Bratislava 1999.

Reid, R. J.: Dějiny moderní Afriky od roku 1800 po současnost. Praha 2011.

European Neighbourhood Policy. Dostupné na internete: http://aei.pitt.edu/38138/1/sec_(2004)_569.pdf

Fryer, J.:  Morocco/UK Relations. Dostupné na internete: http://www.diplomatmagazine.com/issues/2010/september/316-moroccouk-relations-v15-316.html

Morocco. Dostupné na internete: http://ec.europa.eu/europeaid/where/neighbourhood/country-cooperation/morocco/morocco_en.htm

Morocco and the African Union. Dostupné na internete: http://www.thebrenthurstfoundation.org/a_sndmsg/news_view.asp?I=131444&PG=288

The Morocco/EU advanced status. Dostupné na internete: http://www.iemed.org/anuari/2009/aarticles/a149.pdf

Obrazová príloha: wikipedia.org

Je absolventkou Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave v odbore politológia. Počas štúdia absolvovala viacero študijných pobytov. Problematike vzťahov Marockého kráľovstva a Európskej únie sa venovala vo svojej bakalárskej práci.