Stará turecká legenda hovorí o sivom vlkovi, ktorý doviedol Turkov zo stredoázijských stepí do ich novej domoviny v Anatólii. Aj v 20. storočí malo Turecko svojho „sivého vlka“ – Mustafu Kemala (1881–1938), známeho pod menom Atatürk. Práve on vytvoril Turecku domov v modernom svete.

Mustafa Kemala vytvoril Turecku domov v modernom svete (Zdroj: wikipedia.org).

Mustafa Kemal sa narodil v roku 1881 ako syn tureckého colníka a obchodníka Aliho Rizu v gréckom Solúne (vtedy išlo o súčasť Osmanskej ríše). Práve Kemalovo rodisko bolo zdrojom diskusií ohľadom jeho etnického pôvodu, a to nielen medzi historikmi, ale aj medzi Kemalovými súčasníkmi. Kemalov otec zomrel v mladom veku, zanechajúc svoju manželku a dve deti v nepriaznivej finančnej situácii. Napriek tomu sa v dvanástich rokoch mladý Kemal dostal na solúnsku vojenskú školu. Ako nadaný žiak postupoval na vyššie vzdelávacie inštitúcie, až napokon v roku 1905 ukončil vzdelanie na prestížnej vojenskej škole v Istanbule s hodnosťou kapitána.

Bojovať, alebo zomrieť

Už počas štúdia boli jeho názory antimonarchistické, a preto bol po skončení školy vo väzení. Vďaka známostiam sa však z neho dostal a získal miesto v Damasku. Ani tam sa nevzdával kontaktu s rovnako revolučne naladenými ľuďmi, a napokon sa aj angažoval v mladotureckej revolúcii v lete 1908, ktorá ale z dlhodobej perspektívy nepriniesla očakávané výsledky. Hoci sa na miesto nenávideného sultána Abdülhamida II. dostal na trón jeho brat Mehmet V. a bola opätovne zavedená ústava, mladoturecké hnutie sa rozštiepilo na otázke postoja k menšinám v ríši. Reálnu moc v krajine prevzal tzv. triumvirát –  veľkovezír Talaat Paša, minister námorníctva Džemal Paša a minister vojny Enver Paša. Mustafa Kemal bol medzitým účastníkom bojov vo všetkých častiach ohrozenej Osmanskej ríše – najskôr v roku 1911 v severnej Afrike v taliansko-tureckej vojne, v nasledujúcich rokoch v prvej a druhej balkánskej vojne. Ríša v predvečer prvej svetovej vojny stratila územia v severnej Afrike, ostrovy v Egejskom mori a zvyšok Balkánu. Aby toho nebolo málo, pridala sa na „nesprávnu“ stranu, k Nemecku.

Mladý Kemala po skončení štúdia na vojenskej škole (Zdroj: N. Andriomenos/K. Cengiz: Atlas Tarih).

Prvé ťaženie tureckej armády v zime 1915 na Kaukaze dopadlo napriek očakávaniam ministra vojny Envera Pašu katastrofálne. Rusi s podporou Arménov spôsobili Turkom obrovské straty – niektoré zdroje uvádzajú, že tu padli tri štvrtiny armády. Jednotky viazané na Kaukaze následne chýbali na opačnej strane Osmanskej ríše, kde rovnako išlo do tuhého. Britská flotila sa totiž na jar 1915 nebezpečne približovala k Istanbulu a vzhľadom na predchádzajúce neúspechy Turkov sa zdalo byť vysoko pravdepodobné, že hlavné mesto Osmanskej ríše padne do rúk Britov. Práve v tomto pohnutom období došlo k zlomu v kariére skúseného veliteľa Mustafu Kemala. Hoci k jeho úspechu pri Gallipoli dopomohli aj chyby Britov, nemožno mu uprieť veliteľské kvality pri udržaní morálky svojich vojakov. Tvárou v tvár ohrozeniu Istanbulu vydal Kemal 19. divízii slávny rozkaz: „Nenariaďujem vám bojovať, nariaďujem vám zomrieť.“ Hoci zomreli mnohí, postup Britov a ich spojencov sa podarilo zastaviť. V gallipolskom ťažení sa, samozrejme, vyznamenali aj iní velitelia, ale Kemal si tu ako veliteľ v prvej línii, sám so zraneniami, vydobyl vysokú popularitu a rešpekt. V priebehu vojny i po nej sa mu podarilo opätovne preukázať, že Turci dokážu byť dobrými vojakmi, ak ich vedú schopní velitelia.

 

Vojna za nezávislosť

Napriek snahe schopných jednotlivcov sa po prvej svetovej vojne Osmanská ríša ocitla v troskách. Nový (a posledný) sultán Mehmet VI. nastúpil na trón už iba ako bábková postava, skutočnú politiku mali v rukách jeho vezíri. Tí sa snažili o spoluprácu s víťaznými mocnosťami, ktoré požadovali transformáciu ríše na marginálny štát, pozostávajúci z časti Anatólie pod medzinárodným dohľadom. Servilný prístup vezíra Ferida Pašu voči Britom v praxi predstavoval tvrdú cenzúru a represálie voči oponentom vládnych kruhov a okupačných mocností.

Atatürk (vľavo) v beduínskej pevnosti Derna (Zdroj: wikipedia.org).

Skupina nacionálne orientovaných dôstojníkov okolo Mustafu Kemala sa však nedala zastrašiť. Kemalovi sa podarilo cez svojich známych získať funkciu inšpektora armády s úlohou dohliadať na odzbrojovanie a udržanie pokoja v Anatólii. Od začiatku však robil úplný opak. Namiesto rozpustenia polovojenských oddielov zakladal nové a telegraficky koordinoval zhromažďovanie zbraní po celom Turecku. Táto jeho aktivita neunikla pozornosti vojenskej vrchnosti, ktorá ho povolala späť do Istanbulu. Kemal to razantne odmietol a na protest vystúpil z armády. So svojimi spolubojovníkmi vypracoval tzv. Deklaráciu nezávislosti. V nej zhrnuli svoju výzvu na odpor voči okupácii Istanbulu a cudzej nadvláde. Pomocou telegrafu bola Deklarácia rozoslaná po celej ríši. Vezír Ferid Paša sa neúspešne pokúšal dať Kemala a ďalšie postavy opozície zatknúť, ale ukázalo sa to ako nesplniteľná úloha. Veľká časť ozbrojených síl aj štátnych orgánov totiž stála na strane opozície. Kemal s podporou delegátov tzv. Sivaského kongresu verejne vyhlásil Ferida Pašu za zradcu národných záujmov. Uvedomujúc si tradičnú autoritu sultána medzi obyvateľstvom, o Mehmetovi VI. sa vyjadroval oveľa opatrnejšie. Tvrdil, že sultán je zajatcom veľmocí a zradcovskej vlády, a preto ju treba zvrhnúť a sultána zachrániť.

Centrá odporu z iných miest sa pridali k protivládnej kampani s požiadavkou okamžitej demisie vlády Ferida Pašu. Ten sa naposledy pokúsil zachrániť svoju pozíciu kontaktovaním Britov s prosbou o vyslanie vojska, ktoré by pomohlo rozohnať Sivaský kongres. Briti v snahe vyhnúť sa ďalšiemu možnému vojenskému konfliktu urobili úplný opak – stiahli všetkých svojich vojakov z Anatólie. Ferida Pašu tak okolnosti prinútili v októbri 1919 k podaniu demisie.

Atatürk s vojakmi v Gallipoli (Zdroj: ata.msb.gov.tr).

Medzitým však komisár pre oblasť Istanbulu de Robeck spolu s Najvyššou radou mierovej konferencie vypracovali plán na vojenské obsadenie Istanbulu. K reálnej vojenskej intervencii došlo v marci 1920, keď britské jednotky obsadili budovy štátnej správy, vojenské základne aj parlament, pozatýkali množstvo poslancov a dosadili naspäť do funkcie Ferida Pašu. Kemal už v tom čase viedol opozíciu z Ankary, odkiaľ vyhlásil nezákonnosť postupu Britov a vyzval istanbulských poslancov, ktorí zostali na slobode, aby sa pripojili k novovytvorenému parlamentu v Ankare. Keď parlament v apríli prvýkrát zasadol pod názvom Veľké národné zhromaždenie, v krajine tým de facto vzniklo dvojvládie, pričom obe vlády sa navzájom považovali za nelegálne. Hoci na adresu sultána sa Kemal stále vyjadroval opatrne, sám dobre vedel, že sultán podporuje Ferida Pašu a stojí za jeho probritskou orientáciou. Napriek tomu verejne vyhlásil Mehmetovi VI. vernosť.

Kemala sa vyznamenal v bitke v Gallipoli (Zdroj: Národný archív Nového Zélandu).

V auguste toho roku Ferid Paša podpísal Sèvreskú mierovú zmluvu, ktorá Turecko pobúrila a prispela k tomu, že sa ďalšie masy Turkov pridali na stranu ankarskej opozície do boja za svoje národné záujmy. Kemalovi sa aj vďaka tomu podarilo vytvoriť tzv. Národnú armádu, s ktorou bojoval nielen proti vláde Ferida Pašu a spojeneckých vojsk, ale aj proti Arménom na východnom fronte a Grékom na západnom fronte. Najmä turecká opozícia mala zásluhy na tom, že Turecko preukázalo svoju vojenskú silu dostatočne nato, aby bola Sèvreská mierová zmluva zmietnutá zo stola. Nové mierové podmienky mali byť prerokované na ďalšej konferencii. Za miesto jej konania bolo určené švajčiarske Lausanne. Ešte pred začiatkom konferencie sa vinou konania britskej diplomacie naskytla Kemalovi zámienka na konečné zúčtovanie s otázkou sultanátu. Briti pozvali na rokovania okrem ankarskej vlády aj vládu istanbulskú, čo poslancov ankarského parlamentu rozzúrilo. Mustafa Kemal predniesol v tejto situácii pred Veľkým národným zhromaždením plamennú reč, v ktorej prvýkrát verejne zaútočil na sultána, ostro kritizujúc jeho kolaboráciu s Britmi a s ich záujmami. Podarilo sa mu presvedčiť poslancov, že sultanát (svetská moc) a kalifát (moc najvyššieho moslimského vodcu) musia byť oddelené, pričom sultanát patrí ľudu prostredníctvom jeho volených zástupcov a kalifát sultánovi. 1. novembra 1922 napriek protestom časti poslancov prijalo Veľké národné zhromaždenie zákon obsahujúci dva články. Prvý vyhlásil istanbulskú formu vlády založenú na individuálnej vôli sultána za neplatnú. Druhý deklaroval, že do úradu kalifa bude člena osmanskej dynastie menovať Veľké národné zhromaždenie. Niekoľko dní po vyhlásení tohto zákona veľkovezír rozpustil istanbulskú vládu a Mehmet VI. na britskej lodi v tajnosti opustil mesto. Ankarské zhromaždenie ho následne zbavilo aj funkcie kalifa a na jeho miesto zvolilo Mehmetovho bratranca Abdülmedžida. Od tohto momentu sa Turecko ocitlo na ceste od monarchie k republike, hoci jeho predstavitelia sa termínu „republika“ spočiatku radšej vyhýbali.

 

Ako sa vyrába republika

Rok 1923 bol v Kemalovej politickej kariére prevratný. Na lausannskej konferencii sa Turecku podarilo získať oveľa prijateľnejšie podmienky oproti podmienkam Sèvreskej zmluvy, prijatej predošlou vládou. V októbri toho roku došlo s pomocou Kemalových zákulisných ťahov k situácii, keď Veľké národné zhromaždenie nebolo schopné zvoliť ministrov. Po niekoľkých dňoch bezvládia navrhol Kemal zhromaždeniu návrh zmeny ústavy, ktorý mal Turecko definitívne zmeniť na republiku. Na jej čele mal byť prezident volený Veľkým národným zhromaždením, ten by si vyberal svojho predsedu vlády, ktorý by následne zostavil vládu z jednotlivých ministrov. Ústavný zákon bol prijatý 29. októbra a Turecko sa tak oficiálne stalo republikou. Málokto pochyboval o tom, kto bude zvolený za jej prvého prezidenta a mnohí si boli vedomí, že Kemal bude mať ako prezident v rukách moc, o akej posledné generácie sultánov sotva snívali.

Mustafa Kemala na inšpekcii tureckých jednotiek v roku 1922 (Zdroj: wikipedia.org).

V roku 1923 prišla zmena aj v Kemalovom osobnom živote. Oženil sa so ženou z významnej izmirskej rodiny, Latife Uššaki (Uşşaki). Ako absolventka parížskej Sorbonny so znalosťou niekoľkých európskych jazykov predstavovala nový vzor pre turecké ženy. Uššaki sa napriek príslušnosti k islamu objavovala na verejnosti bez hidžábu či inej pokrývky hlavy a pravdepodobne mala vplyv na manželove reformné snahy vedúce k emancipácii žien. Manželstvo však netrvalo dlho, už v auguste roku 1925 prišiel rozvod. Po ňom plnili funkciu „prvých dám“ Kemalove adoptívne dcéry. Uššaki žila do konca života v ústraní a zachovala mlčanlivosť o detailoch  stroskotaného manželstva. Nikdy sa druhýkrát nevydala, hoci prežila bývalého manžela takmer o tridsať rokov. Dodnes nie sú pre vyslovený nesúhlas potomkov rodiny Uššaki zverejnené jej memoáre, ktoré by zrejme objasnili mnohé detaily z manželstva s veľkým Atatürkom.

Neúspech v osobnom živote však nijako nepribrzdil závratné tempo, akým sa Turecko pod Kemalovým velením vzďaľovalo Osmanskej ríši spred niekoľkých rokov. So svojím premiérom, pravou rukou a dlhoročným priateľom od Gallipoli – Ismetom Inönüm – nekompromisne trvali na úplnom prerode krajiny. Prvou zmenou, ktorú ťažko niesli najmä istanbulskí poslanci, bolo presídlenie hlavného mesta z Istanbulu do Ankary. Išlo v prvom rade o pragmatické rozhodnutie, keďže Ankara ako vnútrozemské anatólske mesto sa dala lepšie brániť v prípade vojenského ohrozenia. V krátkom čase prišla zmena ústavy, podľa ktorej oficiálnym náboženstvom krajiny zostal islam, hoci v politickej rovine ho nová ústava odstavila od moci. Onedlho po zrušení kalifátu v krajine prestalo platiť právo šaría a súdy sa mohli riadiť iba zákonmi štátu. Klérus bol podriadený špeciálnemu ministerstvu pre náboženské záležitosti a verejné vystúpenia imámov kontrolovala polícia.

V roku 1925 nastal pre krajinu ďalší míľový krok, keď namiesto moslimského letopočtu prijalo Turecko letopočet kresťanský. Posunula sa tak o šesť storočí dopredu. Čas sa zároveň prestal rátať od východu do západu slnka v súlade s blízkovýchodnými tradíciami, ale začal sa počítať od polnoci do polnoci.

Mustafa Kemala a jeho žena Latife Uššaki (Zdroj: Ministerstvo kultúry a turizmu tureckej republiky).

Snaha odstrániť vplyv islamu na školstvo narazila na potrebu hlbšej reformy školského systému, na ktorú si Kemal neváhal pozvať odborníkov zo západu. Vzdelávací systém bol doslova prekopaný od základu, zaviedla sa povinná školská dochádzka pre chlapcov aj dievčatá. Sám Kemal ako bojovník za vzdelanie žien podporoval spoločné vzdelávanie dievčat a chlapcov, aby sa pristupovalo k výučbe rovnakými metódami. Keďže naučiť sa arabské písmo bolo oproti latinke veľmi zdĺhavé, zahraniční experti odporučili Kemalovi zvážiť aj zavedenie latinskej abecedy. Kemal následne vyzval tureckých lingvistov, aby sa popasovali s týmto problémom. Turečtina napokon prijala len niekoľko odlišných znakov v porovnaní s európskymi jazykmi. Nielen deti, ale aj dospelí, sa museli od roku 1928 učiť nové písmo. Sám Kemal propagoval latinku tým, že cestoval po krajine a vyučoval abecedu. Zavedenie latinky prinieslo v najbližších rokoch efekt v podobe raketového nárastu gramotnosti v krajine.

S reformou abecedy súvisela aj turkifikácia jazyka, pričom sa slová arabského či perzského pôvodu nahradili termínmi pochádzajúcimi z ľudovej turečtiny. Kemalovi to však nestačilo a trval aj na preklade všetkých cudzojazyčných odborných termínov do turečtiny. Značnú kontroverziu vyvolal turecký preklad Koránu, proti ktorému sa zdvihla vlna odporu, keďže Korán nesmel a nesmie byť prekladaný z arabčiny.

Reformy sa dotkli aj takej sféry života, akou bolo obliekanie. Tradičné pokrývky hlavy ako fez či turban boli oficiálne zakázané najskôr pre štátnych zamestnancov a neskôr sa zákaz začal vzťahovať na všetkých mužov. Sám Kemal sa premával po krajine s klobúkom na hlave, vzbudzujúc sprvu zdesenie a pohoršenie. Postupne sa pridali aj odporúčania smerujúce k noseniu oblečenia v európskom štýle, a neskôr dokonca platil aj zoznam zakázaných druhov odevu. Na druhej strane, k obliekaniu žien sa Kemal nevyjadroval. Nové nariadenia ženám iba zrušili príkaz nosenia šatky, ale zároveň ju nezakázali nosiť. Bolo teda teoreticky na ženách, pre aký štýl obliekania sa rozhodnú, hoci vo väčšine prípadov sa žena aj tak musela riadiť tým, čo si o tejto téme myslel jej otec či manžel.

Popri snahe o vzdelanie žien s cieľom, aby dokázali byť uvedomelými matkami, Kemal počítal aj s ich zapojením do verejného života. V roku 1930 ženy získali volebné právo na komunálnej úrovni a neskôr v roku 1934 získali plné politické právo, teda mohli nielen voliť vo voľbách do Veľkého národného zhromaždenia, ale aj byť volené. V tomto ohľade Turecko predbehlo aj krajiny ako Francúzsko či Švajčiarsko. Štátna snaha o posilnenie postavenia žien a zavedenie vzoru novej „republikánskej“ tureckej ženy mala úspech najmä v mestách. Väčšina žien na vidieku ďalej žila v podobných podmienkach ako pred reformami, hoci s istou barličkou v podobe prístupu k základnému vzdelaniu a zákonov zrovnoprávňujúcich ženy s mužmi v otázkach dedičstva, manželstva či rozvodu.

Atatürk bol v Turecku mimoriadne populárny (Zdroj: Ministerstvo kultúry a turizmu tureckej republiky).

Poslednou veľkou reformou bolo zavedenie dedičných priezvisk v roku 1934, keď si každý občan Turecka musel zvoliť priezvisko. Dovtedy sa používali iba mená s titulmi ako Paša (Paşa), Hodža (Hoca), Bej (Bey), Efendi, Hanym (Hanım), odvíjajúce sa od spoločenského statusu danej osoby. Iba v mestách boli niektoré významnejšie rodiny známe pod určitými rodinnými menami. V nadväznosti na asimilačné snahy vlády platil zákaz cudzojazyčne znejúcich priezvisk aj koncoviek naznačujúcich iný etnický pôvod ako turecký. V dôsledku toho mnoho etnických Grékov či Arménov muselo prijať turecké priezviská. Sám Kemal pri tejto príležitosti prijal jedinečné priezvisko Atatürk – Otec Turkov, ktoré okrem neho nesmel používať nikto iný.

Milovaný aj nenávidený

Samozrejme, mnohé reformy nevítali ľudia práve s nadšením a pochopením. Dokonca sa dá povedať, že pri niektorých išlo o nespokojnú väčšinu. Najrazantnejšie reformy museli byť presadené s použitím nátlaku až násilia. Islamistické kruhy, strácajúce pôdu pod nohami, o Kemalovi rozširovali, že ničí doterajšie usporiadanie v krajine, lebo je pôvodom Žid. Tento argument nebol až taký nepresvedčivý, keďže v Kemalovom rodnom Solúne mala židovská komunita výrazné zastúpenie. Jeden z prvých Kemalových kritikov z radikálnych moslimských kruhov Ali Šükrü (Şükrü) verejne odhalil, že Kemal holduje alkoholu a tvrdil, že sa plánuje vyhlásiť za sultána. Onedlho skončil zahrabaný v plytkom hrobe neďaleko Kemalovej vily. Kemalovou reputáciou tento prípad síce otriasol, no vinu na seba napokon zobral jeden z jeho osobných strážcov.

Reformátor Mustafa Kemala (Zdroj: Ministerstvo školstva tureckej republiky).

V politickej sfére sa proti Kemalovi postavilo aj niekoľko jeho bývalých spolubojovníkov, a to v parlamentnej frakcii okolo Kazyma (Kâzıma) Karabekira. Karabekir založil Progresívnu republikánsku stranu v kontraste s Kemalovou Republikánskou ľudovou stranou, ktorá dovtedy bola v parlamente jediná. Kurdské povstanie v roku 1925 a atentát na Kemala o rok neskôr sa ukázali ako dostatočná zámienka na zakázanie Progresívnej strany. V oboch prípadoch totiž vyšla najavo spojitosť s ňou. Hoci Kemal ťažko znášal opozíciu, teoreticky veril v demokratické princípy. V roku 1930 dokonca požiadal Aliho Fethiho Okyara, aby založil novú stranu. Nová Liberálna republikánska strana zožala v krajine veľký úspech napriek slabému zastúpeniu v parlamente. Ako pri predchádzajúcej opozičnej strane, aj pod záštitou Liberálnej strany sa zhromaždila opozícia proti Kemalovi z rôznym spektrom výhrad voči jeho vláde. Do konca roka ju Fethi Okyar rozpustil, pravdepodobne na Kemalovu žiadosť.

„Kemalizmus“ teda znamenal aj násilné zavádzanie reforiem a potlačovanie opozície, no zároveň plnil úlohu hrádze pred ideológiami ako komunizmus či fašizmus. Armáda, ktorá sa v Turecku stále teší veľkej moci a prestíži, sa dodnes drží princípov kemalizmu. V praxi to znamená za každú cenu bojovať za celistvosť územia Turecka. Úsilie Kurdov či iných etnických minorít o autonómiu či samostatnosť vždy narazí na tento základný kameň založený Kemalom.

Napriek všetkým negatívam po Kemalovej smrti Turecko naozaj smútilo a aj jeho odporcovia museli uznať, že krajina prišla o veľkého štátnika. Zomrel v novembri 1938 na cirhózu pečene. V izbe, kde skonal, hodiny dodnes ukazujú čas jeho smrti 9.05. Hoci odvtedy uplynuli desaťročia, Kemal Atatürk je v Turecku dnes vari ešte významnejšou postavou, než bol za svojho života. Postarali sa o to Kemalovi nasledovníci, ktorí v ťažkých časoch potrebovali uprieť spoločnosť k pevnému bodu. Postava Atatürka je v Turecku aj v súčasnosti všadeprítomná, od vyobrazenia na bankovkách až po sochy v každom tureckom meste. Pred jeho mauzóleom v Ankare sa dodnes na Deň republiky zhromažďujú davy ľudí, aby vyjadrili úctu zakladateľovi moderného Turecka.

Použitá literatúra

  • Karabelias, G.: The Military Institution, Atatürk’s Principles, and Turkey’s Sisyphean Quest for Democracy. Abingdon 2009.
  • Kinross, P.: Atatürk. London 2001.
  • Kreiser, K./Neumann, Ch.: Dějiny Turecka. Praha 2010.
  • Stoneman, R.: A traveller´s history of Turkey. London 2011.
  • Wanner, J.: Krvavý zrod moderního Turecka. Praha 2009.
  • White, J. B.: State feminism, Modernization, and the Turkish Republican Woman. Baltimore 2003.

Obrazová príloha: wikipedia.org, N. Andriomenos/K. Cengiz: Atlas Tarih, Ministerstvo kultúry a turizmu tureckej republik, Ministerstvo školstva tureckej republiky, ata.msb.gov.tr, Národný archív Nového Zélandu

Mgr. Mária Rišková

Mgr. Mária Rišková vyštudovala anglický jazyk a literatúru a históriu na  Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracuje ako učiteľka. Dejiny sú jej záľubou a snaží sa o to, aby sa stali záľubou aj pre jej študentov. Najradšej učí aj číta o dejinách 18. a 19. storočia.