Dňa 15. februára v roku 1965 britská kráľovná Alžbeta II. prijala a uzákonila súčasnú podobu kanadskej vlajky. Cesta javorového listu na miesto oficiálneho štátneho symbolu však nebola jednoduchá, vyvolala celonárodnú diskusiu a súvisela aj s vojnou na Blízkom východe.

Javorový list sa v Kanade používal ako symbol približne od 18. storočia. Jeho prvé oficiálne použitie sa viaže k roku 1868, keď sa stal súčasťou erbových znakov provincií Quebec a Ontário. Preukázateľne bol použitý už v roku 1860 ako súčasť výzdoby počas návštevy princa z Walesu, neskoršieho kráľa Eduarda VII. Legenda hovorí, že pri podobných podujatiach si anglickí obyvatelia pripínali na kabáty ružu, tí pôvodom zo Škótska bodliak ako národný symbol, a rastúci počet tých, ktorí sa stotožňovali so svojím kanadským rodiskom, si pripínali malé javorové listy ako miestny symbol.

Union Jack navždy

Symbol javorového listu teda má niekoľko storočnú tradíciu. V roku 1867 zložil Alexander Muir pieseň s názvom The Maple Leaf Forever (Javorový list navždy), ktorá sa na dlhú dobu stala neoficiálnou hymnou anglicky hovoriacich Kanaďanov. Počas prvej svetovej vojny sa odznaky a výložky kanadských vojakov často značili práve javorovým listom. Medzi rokmi 1876 a 1901 sa nachádzal aj na niektorých kanadských minciach. A konečne, v roku 1921 v 20. storočí, sa tri javorové listy na jednej stonke stali súčasťou štátneho znaku, v ktorom doplnili britské štátne insígnie, a ktorý Kanade venoval britský kráľ Juraj V.

Vlajka Kanady používaná v rokoch 1921-1965 (pred rokom 1957 mali javorové listky zelenú farbu).

Kanada však aj naďalej používala britskú vlajku ako svoj oficiálny symbol, alebo upravenú červenú britskú služobnú, resp. námornú vlajku, na ktorej bol pridaný kanadský štátny znak z roku 1921. Spätosť s „domovskou“ krajinou a kráľovnou Commonwealthu nebola viditeľná len na symboloch a insígniách; množstvo Kanaďanov bolo na svoje miesto v britskom spoločenstve národov patrične hrdých. Ústavná aj citová väzba medzi Spojeným kráľovstvom a Kanadou bola posilňovaná silou imigrácie. Podľa štatistickej príručky Canada Year Book v prvej polovici 50. rokov tvorili imigranti z Britských ostrovov z celkového počtu približne štvrtinu, v roku 1956 to bolo už 30 % všetkých prisťahovalcov. Prichádzali do krajiny, ktorá mala rovnaký jazyk, tradície a zvyklosti, rovnakú hlavu štátu, členstvo v OSN, NATO aj Commonwealthe.

Pohľadnica z roku 1911 pri príležitosti korunovácie kráľa Juraja V., na ktorej je zobrazená britská aj kanadská vlajka.

Suezská kríza a kanadská nezávislosť

Potom prišiel rok 1956 a Suezská kríza, v ktorej proti sebe bojovali Egypt na jednej strane a Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Izrael na strane druhej. Egyptský prezident Džamál Abd an-Násir znárodnil The Suez Canal Company, spoločnosť, ktorá v podstate kontrolovala obchod v Suezskom prieplave, a priamo tak ohrozil hospodárske záujmy Francúzov a Britov, ktorých investori spoločnosť z veľkej časti vlastnili už od polovice 19. storočia.

Napriek tomu, že sa Francúzsko aj Spojené kráľovstvo z Blízkeho východu po druhej svetovej vojne formálne stiahli, ako niekdajší hegemóni tohto priestoru to nemohli nechať tak. Podľa údajov v knihe historika A. Andersona približne polovica všetkej ropy dovážanej do Spojeného kráľovstva prechádzala cez Suezský prieplav, tretina všetkých lodí v prieplave bola britská a tie dovážali až štvrtinu všetkých tovaroch smerujúcich na Britské ostrovy. Pri totálnej blokáde prieplavu by mala západná Európa bez inej pomoci zásoby ropy nanajvýš na šesť týždňov.

Lester B. Pearson. Premiérom Kanady bol v rokoch 1963 – 1968.

Situácii nepomohli ani ďalšie faktory: nárast popularity egyptského prezidenta v arabskom svete, zbližovanie Izraela a Francúzska, egyptská podpora palestínskym teroristom zodpovedných za útoky na izraelskom území a v neposlednom rade ťah veľmocí USA a ZSSR smerom na vyprázdnený Blízky východ. Zmluva medzi Britmi a Egypťanmi z roku 1954, na základe ktorej opustili britské vojenské jednotky postavenia pozdĺž prieplavu, sa zdala zbytočnou. Vojenská intervencia Izraela, Francúzska a Spojeného kráľovstva bola labuťou piesňou veľmocenských ambícií európskych štátov. Ani USA, ani Sovietsky zväz si tento konflikt nepriali a výsledkom bolo oslabenie vplyvu bojujúcich štátov na medzinárodnej scéne. Na druhej strane sa potvrdila bipolarita sveta, v ktorej dominovali Washington a Moskva.

K vyriešeniu tohto konfliktu výrazne prispel práve kanadský politik, vtedajší minister zahraničných vecí Lester B. Pearson (okrem iného vyštudovaný historik). Spolu s generálnym tajomníkom OSN Dagom Hammarskjöldom viedli mierové rozhovory a navrhli založiť Pohotovostné jednotky OSN (UNEF), ktoré boli rozmiestnené pozdĺž Suezského kanála medzi Egyptom a Izraelom. V roku 1957 získal Lester B. Pearson za svoju rolu Nobelovu cenu za mier. Oslabenie pozície Spojeného kráľovstva na medzinárodnom fóre a fakt, že do mierových rozhovorov bol zapojený Kanaďan, ktorý im nedržal stranu, Briti jednoducho nevedeli Pearsonovi odpustiť. Obviňovali ho zo zrady a narušenia vzťahov medzi Spojeným kráľovstvom a Kanadou.

Lester B. Pearson (druhý zľava) dostal v roku 1957 za svoju úlohu v mierových rokovaniach po Suezskej kríze Nobelovu cenu za mier.

Na druhej strane, egyptská vláda počas rokovaní protestovala proti kanadskej misii, pretože používa na vlajke rovnaké symboly ako jeden z aktérov konfliktu a namietali, že Kanaďania nemôžu byť nezávislí, keď na ich oficiálnom štátnom symbole videli britský Union Jack. Problémom boli aj kanadskí vojaci, ktorí mali byť rozmiestnení v krajine v rámci jednotiek UNEF. Omar Loutfi, stály predstaviteľ Egypta pri OSN namietal, že politické a vojenské prepojenie Kanady a Spojeného kráľovstva je natoľko chúlostivé, že môže Egypťanov popudiť. Poukazoval pri tom aj na fakt, že kanadskí vojaci používali takmer identické uniformy ako vojaci, ktorí z pohľadu Egypťanov ich krajinu napadli.

Kanadská vojenská misia sa musela z Egypta stiahnuť, Kanada si vybojovala aspoň zotrvanie pomocného personálu a generál-poručíka Eedsona Louisa Burnsa, ktorý viedol prvú mierovú misiu UNEF, a zostal v Egypte do roku 1959. Kanadské médiá však písali o potupe a trápnosti, ktorú mala Kanada v tomto smere zažívať. Toronto Daily Star zhrnuli túto nepríjemnú epizódu titulkom Canada Limited to ‘Typewriter’ Army by Egypt (vo voľnom preklade „Egypt obmedzil kanadskú armádu na armádu úradníkov“).

To viedlo Lestera B. Pearsona k tomu, že sa jedným z jeho politických cieľov stalo zmeniť vlajku a symboly Kanady tak, aby boli charakteristické pre Kanadu a nezameniteľné s inými krajinami. Kanadský historik Jack Lawrence Granatstein bol osobným priateľom Lestera Pearsona a vo svojej knihe zverejnil list, v ktorom mu Pearson vysvetľuje, že „Suezská kríza bola kľúčová pre oživenie javorového listu“.

Návrh novej vlajky pre Kanadu, ktorý dostal označenie „Pearsonova záastava“.

Veľká debata

Boj o kanadskú národnú vlajku sa začal v 60. rokoch. Už v roku 1960 inicioval Pearson v kanadskom parlamente z opozície debatu o novej vlajke, ale s návrhom neuspel. V roku 1961 ako predseda Liberálnej strany spravil z potreby novej vlajky stranícku politickú agendu, s ktorou šiel do volieb. V roku 1963 sa stal premiérom a začiatkom roka 1964 do médií dostal návrh novej kanadskej vlajky. V bielom stredovom poli boli tri červené javorové listy lemované modrými pásmi po okrajoch. Tie mali symbolizovať oceány, ktorými je Kanada obklopená.

Návrh Alana Beddoea, kanadského dizajnéra a heraldika, dostal názov „Pearsonova zástava“ a vyvolal búrlivú diskusiu v parlamente aj v spoločnosti, ktorá dostala neoficiálny názov Veľká debata alebo Veľká debata o vlajke. Opozícia voči novej vlajke zastávala stanovisko, aby obsahovala britský Union Jack ako znak kanadských väzieb na Spojené kráľovstvo a na ďalšie krajiny Commonwealthu, Austráliu a Nový Zéland, s ktorými mala Kanada tradične nadštandardné vzťahy.

Lester B. Pearson mal za cieľ odstrániť zo štátnych symbolov Kanady pripomienku britského dedičstva.

Pearson chcel presný opak – jeho cieľom bolo odstrániť pripomienku britského dedičstva. Diskusia sa teda neviedla primárne o tom, či je javorový list kanadský symbol, ale skôr o tom, do akej miery má byť na novej vlajke zastúpená britská symbolika. V širšom kontexte v podstate išlo o celospoločenskú diskusiu o kanadskej identite.

Parlamentnú opozíciu voči vládnemu návrhu viedol John Diefenbaker, predseda Progresívno-konzervatívnej strany, ktorý bol premiérom krajiny v rokoch 1957 až 1963. Jeho blok chcel do vlajky pridať britský Union Jack, alebo zachovať zaužívanú červenú britskú vlajku. Obštrukciou sa im darilo naťahovať rokovania v parlamente, ktoré trvali 33 dní. Zároveň zúrila vojna v médiách, ktoré sa tiež rozdelili na dva nezmieriteľné tábory. V septembri roku 1964 premiér Pearson prijal kompromis. Súhlasil so zvolaním špeciálnej komisie, ktorá mala 15 členov – poslancov parlamentu, a ktorá dostala šesť týždňov na zhodu o novej vlajke. V komisii sedelo sedem členov Liberálnej strany, päť progresívnych-konzervatívcov a traja zástupcovia z ďalších troch parlamentných strán.

Komisia zložená z poslancov parlamentu sa mala dohodnúť na novom návrhu do šiestich týždňov.

Od kolónie k národu

Počas nasledujúcich šiestich týždňov sa komisia zišla 35-krát. Rokovala o vládnom návrhu, o návrhoch opozičných strán, ale aj o tých, ktoré komisii prišli od najrôznejších inštitúcií a verejnosti. Spolu komisia prešla 3 541 návrhov (podľa iných údajov takmer 6 000), z nich viac ako 2-tisíc obsahovalo javorový list, vyše 400 návrhov britský Union Jack, ďalších takmer 400 návrhov obsahovalo bobra (ktorý je tiež považovaný za symbol Kanady) v rôznych obmenách, tvaroch či rôznych častí jeho tela (zuby, chvost, hlava a iné). Vyše 350 návrhov obsahovalo heraldický symbol ľalie, ktorá označovala tradičnú príslušnosť k Francúzsku.

Stovky návrhov obsahovali bobra ako jeden zo symbolov Kanady.

Rozhodovanie skončilo v slepej uličke. V poslednom týždni, ktorý komisii zostával na finálnu dohodu, priniesol zástupca liberálov John Matheson vlajku navrhnutú jeho priateľom a historikom Georgom Stanleym. Ten k návrhu pripojil aj memorandum – obsiahlu obhajobu svojho návrhu, vysvetlenie historického kontextu aj zhrnutie podobných debát o štátnych symboloch z minulosti.

Čiernobiely návrh vlajky s troma bežiacimi husami, presnejšie berniklami veľkými, javorovými listami, ľaliou aj britskou vlajkou,

Varoval, že nová štátna vlajka nesmie obsahovať rozdeľujúce či rasistické prvky a symboly, ktoré by poukazovali na niektorú z menšín a inú by opomenuli, a vyslovil sa proti starej britskej či francúzskej symbolike. Vlajka by mala byť rozpoznateľná, mala by mať tradičné farby a jednoduchý dizajn. Keďže členov komisie tvorili poslanci, Stanley sa osobne nezúčastnil, jeho návrh obhajoval Matheson.

Svoju vlajku navrhol podľa tej, ktorú používala, a dodnes používa, Kráľovská vojenská akadémia v Kingstone v štáte Ontário. Tvoria ju červené okraje s bielym poľom v strede, ale namiesto znaku akadémie (ruka v zbroji držiaca tri javorové listy) navrhol jeden červený javorový list. Do užšieho výberu sa nakoniec dostali tri vlajky: Stanleyho návrh, „Pearsonova zástava“ a návrh Johna Diefenbakera (kombinácia vlajky únie, ľalie aj javorového listu).

Dvojfarebný návrh s desiatimi javorovými listami.

Javorový list navždy

Finálne hlasovanie 22. októbra 1964 bolo absolútnym víťazstvom Liberálnej strany. Najprv dosiahli vylúčenie Diefenbakerovho návrhu, čiže zostali dva. V domnienke, že budú liberáli hlasovať za Pearsonov trojfarebný návrh, presvedčili progresívni-konzervatívci zvyšných troch členov komisie, aby hlasovali za Stanleyho vlajku, čím chceli dosiahnuť pomer 8 voči 7 hlasom. Členovia komisie z vládnej strany sa však predtým dohodli na odmietnutí návrhu vlastného premiéra a taktiež hlasovali v prospech dvojfarebného návrhu. Nová kanadská vlajka prešla v špeciálnej komisii v pomere 15 za a 0 proti.

Historik George Stanley sa stal autorom novej kanadskej vlajky.

Poslanecká snemovňa kanadského parlamentu schválila mierne upravenú novú podobu vlajky (dizajnér Jacques Saint-Cyr upravil počet cípov javorového listu z 13 na 11) 15. decembra 1964 v pomere 163 za a 78 proti. O dva dni prešiel návrh aj v senáte. Dňa 15. februára 1965 vlajku prijala aj kráľovná Alžbeta II. Mnohí Kanaďania sa s novou vlajkou zmierovali oveľa dlhší čas. Prvé oficiálne vyvesenie vlajky na Parliament Hill vo februári 1965 sprevádzala veľkolepá ceremónia, ale aj lokálne protesty. Autor návrhu George Stanley dostával anonymné vyhrážky smrťou.

Kráľovské prehlásenie a prijatie novej kanadskej vlajky Alžbetou II.

Avšak vlajku si rýchlo osvojila frankofónna časť kanadského obyvateľstva, ktorá dlho žiadala odstránenie britskej symboliky zo štátnych znakov a zvyšok krajiny postupne nasledoval. George Stanley bol oficiálne uznaný ako autor vlajky až v roku 1995 premiérom Jeanom Chrétienom. Odvtedy sa oficiálne uvádza aj ako Stanleyho vlajka. Každoročne sa v Kanade 15. február oslavuje ako národný deň kanadskej vlajky. Dnes je vlajka s javorovým listom neodmysliteľnou súčasťou Kanady a jej identity. Mnohými je považovaná za jednu z najkrajších a dizajnovo najčistejších vlajok na svete.

Použitá literatúra:

  • Antony Anderson. The Diplomat: Lester Pearson and the Suez Crisis (2015).
  • Jack L. Granatstein. Canada’s Army: Waging War and Keeping the Peace (2021).
  • Jack L. Granatstein. Canada 1957 – 1967: The Years of Uncertain and Innovation (1986).
  • John Matheson. Canada’s Flag: A Search for a Country (1980).

Internetové zdroje:

Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, ďalej študoval na European Institute for Jewish Studies in Sweden (Európsky inštitút pre židovské štúdiá vo Švédsku) aj na International School for Holocaust Studies (Medzinárodná škola pre výskum holokaustu) pri Jad Vašem v Jeruzaleme. V roku 2019 obhájil titul M.A. na Hochschule für Jüdische Studien (Vysoká škola pre židovské štúdiá) v nemeckom Heidelbergu. Doktorát obhájil na Historickom ústave SAV, kde sa zameral na Československo-Izraelské vzťahy po druhej svetovej vojne.