V poslednej tretine 9. storočia sa vo východnej Európe začalo utvárať mocenské zoskupenie viacerých oblastí s centrom v Kyjeve. Sformovalo sa vďaka prenikaniu obchodníkov a bojovníkov pochádzajúcich zo Škandinávie. Tých vo východoslovanskom priestore zvyčajne nazývali Varjagmi, ugrofínsky hovoriace obyvateľstvo Pobaltia však Severanov pôsobiacich v ich susedstve volalo aj „Ruotsi“, z čoho sa odvodzuje pomenovanie „Rusi“.

Potom ako varjažský náčelník Oleg (asi) v r. 882 ovládol hrad Kyjev, sa tradične datuje vznik Kyjevskej Rusi. Dejiny tohto veľkokniežatstva však nepodnecujú iba snahu o čo najpresnejšie pochopenie stredovekej spoločnosti, ale stále vedú aj k nacionálne motivovanému inštrumentalizovaniu histórie pre potreby súčasnosti.

Kyjevská Rus, v historiografii označovaná aj ako stará Rus, bol stredoveký mocenský útvar, ktorý sa od poslednej tretiny 9. do polovice 13. storočia rozprestieral na území dnešnej Ukrajiny, dnešného Bieloruska a západného Ruska. Hoci je populárne písať o Kyjevskej Rusi ako o „štáte“ – podobne ako pri iných stredoeurópskych kniežatstvách a kráľovstvách –, treba rozlišovať, že v kontexte raného stredoveku a slovanského prostredia možno hovoriť o štátnom zriadení iba s istou dávkou zjednodušenia. „Staroruský štát“ (drevnerusskoje gosudarstvo; ako ho nazvala ruská historiografia) tvoril nie vždy úplne pevné zoskupenie viacerých kniežatstiev a oblastí, na ktorého čele stálo veľkoknieža (spočiatku titulované po vzore Chazarov ako kagan) sídliace v centre dedičnej domény – Kyjeve.

Staroruský (varjažský) náčelník pochovávaný v lodi, ako ho v 10. stor. opísal arabský cestovateľ Ahmad ibn Fadlān. Maľba Henryk Siemiradzki (1883).

Rus Rurikovcov

Veľkoknieža pochádzalo z panovníckeho rodu varjažských Rurikovcov, stará Rus preto bola, podobne ako iné stredoveké „štáty“, najmä dynastickým útvarom ovládaným širšou rodinou panovníka a privilegovanou mocenskou elitou. Tí boli, čiastočne aj s cirkevnými predstaviteľmi, primárnymi tvorcami politiky a historického smerovania východoslovanského priestoru. Dejiny Kyjevskej Rusi sa preto odvíjali v priamej závislosti od mocenských záujmov a politických ašpirácií Rurikovcov a im verných regionálnych autorít.

V každom prípade, Kyjevská Rus predstavovala prvý spoločensky komplexnejší politicko-územný celok vo východoslovanskom prostredí. Potomkovia eponymného náčelníka a zakladateľa dynastie Rurika (staronór. Hrø̄ríkr) v druhej polovici 9. a v 10. storočí postupne podriadili svojmu vplyvu rozsiahle východoeurópske územie medzi severným Pričiernomorím a Pobaltím, resp. Fínskym zálivom, na ktorom vytvorili nové mocenské štruktúry a inštitúcie. Po zabratí Kyjeva náčelníkom a súčasne Rurikovým bližšie neznámym príbuzným Olegom  (staronór. Helgi), centrum Rusi ležalo dlhodobo v strednom Podneprí. Hlavným kniežacím sídlom sa práve za jeho života stal Kyjev (Kijev/Kijiv) a ako sekundárne centrum figuroval najmä Novgorod (staronór. Holmgard), kde obvykle sídlil následník panovníka.

V 10. storočí teritórium, z ktorého Rurikovci čerpali tribúty a ekonomický zisk, výrazne narástlo, pričom získalo aj pevnejšiu organizačnú štruktúru a od roku 988, keď knieža Vladimír I. prijal krst, aj nový kresťanský kultúrno-sakrálny rámec. Územie starej Rusi s centrom v Kyjeve po úspešnej expanzii a stabilizácii jednotlivých domén od začiatku 11. storočia zahŕňalo krajiny susediace s Pobaltím medzi Čudsko-pskovským, Iľmenským a Ladožským jazerom, na východe hraničilo s mocenskou sférou povolžských Bulharov rozprestierajúcou sa pri strednom toku Volgy a južnejšie sa stretávalo s Chazarským kaganátom a kočovnými skupinami Polovcov-Kumánov a Pečenehov v severnom Pričiernomorí.

Územný rozsah kniežatstiev Kyjevskej Rusi od druhej polovice 11. storočia.

Vznik politického celku, ktorý je v dobových prameňoch označovaný jednoducho „Rus“ (Pycь, Rhós), bol teda zásluhou najmä škandinávskych vodcov/náčelníkov (konungov) z Rurikovho rodu, ktorí zjednotili pod svojou vládou rozličné východoeurópske oblasti. Kmeňové zoskupenia na ovládnutých územiach pôvodne tvorili – podľa údajov z Nestorovho letopisu – Kriviči, Dregoviči, Novgorodskí Slovieni, Vjatiči, Radimiči, Severjania, Drevľania, Poľania, Dulebovia, Uliči, Tiverci, ako aj iné neznáme etnické skupiny.

Rus slovanská či škandinávska?

V historickom bádaní sa však dodnes objavujú protichodné teórie o význame škandinávskeho a slovanského elementu pri vzniku Kyjevskej Rusi. Odborné názory na takpovediac etnické počiatky rurikovského kniežatstva boli (a do istej miery stále sú) podmienené aj (slovanskou) identitou mnohých bádateľov. Najneskôr od 18. storočia, keď prebiehali konflikty cára Petra I. a cárovnej Kataríny II. so Švédskym kráľovstvom, totiž nebolo žiadúce písať o dôležitej úlohe Severanov pri vzniku proklamovaného stredovekého predchodcu Ruského impéria. Podobne aj v časoch sovietskej historiografie akékoľvek zdôrazňovanie významnej úlohy varjažských skupín v dejinách „staroruského štátu“ narážalo na nacionalisticky a marxisticko-leninsky motivovaný odpor, ktorý bagatelizoval neslovanské, resp. cudzie („západné“) vplyvy.

Na druhej strane, aj tzv. normanská teória zdôrazňujúca mocenský význam Varjagov predstavovala pre niektorých starších bádateľov nemeckého pôvodu doklad údajnej nadradenosti germánskeho živlu nad slovanským, čo tvorilo ideologickú schému, ktorá sa obzvlášť tragicky prejavila v režime nacistického Nemecka.

Bez ohľadu na želania a tendencie staršieho bádania sa v súčasnosti väčšina odborníkov zhoduje, že pomenovanie Rus má s najväčšou pravdepodobnosťou súvis so škandinávskym prostredím, keďže výrazom „Ruotsi“ sa v ugrofínskych, resp. nordických jazykoch nazývali Vikingovia (Varjagovia) z oblasti Švédska. Zároveň, etnický termín „Rusi“ v raných latinských, gréckych i arabských zmienkach odlišoval jeho nositeľov od všeobecne chápaných „Slovanov“ a označoval severský pôvod takto nazývaných skupín.

Pritom Rurikovci, mocenské elity, ale aj širšie obyvateľstvo sa výraznejšie slavinizovali až postupom času, keď sa z nich takpovediac stali Slovania. Rakúsky byzantológ Johannes Preiser-Kapeller tento proces adaptovania slovanskej jazykovej a kultúrnej identity prirovnáva napr. k situácii v Normandii na severe dnešného Francúzska po 10. storočí, keď vikinské elity aj obyvateľstvo po niekoľkých generáciách prebrali jazyk Frankov aj odlišné kultúrne atribúty.

Olegova výprava proti Konštantínopolu z roku 907, iluminácia z Radziwillského letopisu.

Výskumy posledných dekád pritom ukazujú, že (nielen slovanská) etnická identita nemusela byť „od prírody“ danou a objektívne rozlíšiteľnou skupinovou príslušnosťou, ale skôr špecifickým kultúrno-jazykovým konštruktom, ktorý rozličným spoločenstvám (a v rozličných obdobiach) poslúžil ako nadregionálny identifikačný rámec. V stredoveku sa však takáto nadkmeňová etnická identifikácia s všeobecným termínom „Slovania“ prejavovala prevažne v prostredí elít a duchovenstva než medzi nižšie postaveným obyvateľstvom. Široké ľudové vrstvy, ktoré síce tiež komunikovali (prevažne) slovanskými jazykmi, tak boli spočiatku skôr inými nazývaní ako „Slovania“ (alebo v západoeurópskom prostredí „Vinidi“) než by sa aj samy takto chápali mimo vlastné regionálne identifikačné rámce (rodina, občina, kmeň a pod.).

Rurikovi potomkovia totiž v druhej polovici 9. a v 10. storočí zjednotili pod svojou vládou východoeurópske oblasti charakteristické rôznorodou etnickou a jazykovou štruktúrou (ugrofínske, baltské, turkické, pričiernomorské a početné slovanské skupiny). Kyjevská Rus, podobne ako napr. Uhorsko, preto patrila k jazykovo pestrým stredovekým monarchiám. Podľa nemeckého medievistu dlhodobo sa venujúceho starším dejinám stredovýchodnej Európy, Eduarda Mühleho, je možné staroruské „objavenie slovanskej vzájomnosti“ (hoci v odlišnej miere než neskôr v novoveku) sledovať v písomných prameňoch z cirkevného a dvorského prostredia iba od druhej polovice 11. storočia a najmä neskôr. Výrazný „slovanský/sloviensky“ politicko-kultúrny akcent nachádzame najmä v Nestorovom letopise a v mladších textoch.

Vráťme sa však ku konkurenčným názorom na formovanie stredovekej Rusi, a spomeňme, že proti výkladom zdôrazňujúcim vplyv škandinávskych družín bola predložená tzv. antinormanská (resp. slovanská) teória – tá je však v súčasnosti skôr odmietaná. Podľa „antinormanistov“ (pochádzajúcich prevažne z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, resp. jeho socialistických satelitov) pôvod pomenovania „Rus“ – ako aj rozhodujúce „štátotvorné“ impulzy – treba hľadať v slovanskom prostredí a v kontexte „pôvodného“ obyvateľstva, a to aj v časoch pred príchodom Varjagov. K etablovaniu označenia „Rus“ malo údajne dôjsť jeho lexikálnym odvodením od názvu rieky Ros, pravého prítoku Dnepra. V zásade však ide o bádateľskú konštrukciu s jasnou ideologickou tendenciou, keďže sovietska historiografia zastávala názor, podľa ktorého: „Normanská teória je politický škodlivá, pretože spochybňuje schopnosť slovanských národov vytvárať pomocou vlastného úsilia nezávislý štát,“ (cit. podľa Pritsak 1977, 250). Odborné názory a interpretácie prameňov tak často podliehali danej spoločensko-politickej objednávke, ktorá si žiadala, a u niekoho ešte stále žiada, nekriticky vyzdvihovať prínos Slovanov na úkor ďalších spoločenstiev.

Čo sa týka samotného pomenovania „Kyjevská Rus“, etablovalo sa až v 19. storočí, a to zrejme až v textoch významného ruského historika a spisovateľa Nikolaja Karamzina a jeho generačných súputníkov, pre ktorých termín slúžil na odlíšenie od mladšej Moskovskej Rusi (od 16. storočia). Dobový historický názov označujúci federáciu kniežatstiev ovládaných Rurikovcami znie jednoducho „Rus“, resp. Nestorovým letopisom spomínaná „Ruská krajina“ (r[o]usьskaja zemlja). Historici aj iní bádatelia preto bežne hovoria, v princípe aj bez politických konotácií, o „starej Rusi,“ ktorú nemožno apriórne spájať (len) s moderným Ruskom.

Staroruské knieža prijíma tribút. Maľba Nikolaj Rerich (1900).

Kyjevská Rus a stredoveká Európa

Podľa vrcholnostredovekého letopisu Povesť vremennych let, zostaveného okolo rokov 1113 – 1116 pečerským mníchom Nestorom na základe starších predlôh, žili slovanské a iné kmene (najmä baltského a ugrofínskeho pôvodu) spočiatku pod vplyvom Varjagov a Chazarov, ktorým odvádzali pravidelné dávky. Do konca 9. storočia Rurikovci a ich družiny konsolidovali moc na území Rusi, čo sa im podarilo vďaka ovládnutiu východoeurópských spoločenstiev a ustanovením daňových povinností širšiemu, pôvodne multietnickému obyvateľstvu.

Prosperita zjednotenej staroruskej domény spočívala aj v kontrole významných dopravných trás diaľkového obchodu, v stabilnom prísune a následnom predaji cenných artiklov ako kožušiny, med, vosk a otroci. Rurikovské kniežatá a ich verní veľmoži ťažili obzvlášť zo strategickej polohy Kyjeva na križovatke dvoch diaľkových ciest. Prvá viedla severo-južnou osou a z prameňov ju poznáme ako trasu „od Varjagov ku Grékom“. Druhá obchodná spojnica prebiehala západno-východným smerom z umajjovského Córdobskeho kalifátu cez západnú, strednú a východnú Európu ku Chazarom, do strednej Ázie a Číny.

Kyjevská Rus sa rozvíjala nielen v susedstve s Byzanciou, ale tiež v priamom kontakte s mocenskými a ekonomickými centrami Európy, ako aj v styku so spoločenstvami východných stepí, pričom vzájomné interakcie neraz sprevádzali viaceré konflikty. Za kniežacej vlády Rurikovho syna Igora podnikli Varjagovia v rokoch 941 a 944 koristnícke výpravy proti centru Byzantskej ríše, Konštantínopolu.

Kňažná Oľga sa mstí Drevľanom, ktorí zavraždili jej manžela Igora, iluminácia z Radziwillského letopisu.

Cisár Konštantín VII. Porfyrogenét po bojových akciách podpísal s útočníkmi zmluvu, ktorou sa stanovili sféry vplyvu a dohody o neútočení (v texte spomínaní „Rusi“ sa napr. zaviazali neútočiť na krymské mesto Chersónes). Keď nedlho potom knieža/kagana Igora zavraždili príslušníci kmeňa Drevljanov nespokojní s platením daní, reálnej moci sa chopila ako regentka za neplnoletého syna Svjatoslava jeho matka a kniežacia vdova Oľga (staronór. Helga).

Oľga asi v r. 957 počas návštevy Konštantínopola z vlastnej iniciatívy prijala kresťanskú vieru. Christianizácia obyvateľstva za jej života, ani počas skorších kresťanských misií na Rus, však nebola príliš úspešná. Oľgin a Igorov syn Svjatoslav, ktorý vládol samostatne asi od roku 962/3, stále udržiaval pohanské zvyky a uctievanie starých bohov. Po dosiahnutí plnoletosti a prevzatí kniežacej vlády Svjatoslav viedol viacero bojových výprav, čím sa zrejme najväčšmi zapísal do dejín (dobe jeho výbojov venoval originálnu historickú trilógiu nazvanú Bohatier aj náš najpopulárnejší autor dobrodružnej beletrie, Juraj Červenák).

Svjatoslavovi I. sa pomerne skoro podarilo dobyť územia susedných povolžských Bulharov; v roku 965 ním vedené vojská uštedrili zase drvivú porážku Chazarskému kaganátu a zásadne prispeli k jeho kolapsu. Knieža Svjatoslav podnikol tiež úspešné výpravy proti Byzancii a podunajským Bulharom, ale nakoniec padol v boji proti nomádskym Pečenehom. Jeho syn Jaropolk I. panoval o niečo odlišným spôsobom, keďže nadviazal bližšie diplomatické kontakty s cisárom Svätej rímskej ríše, Ottom II. V decembri roku 973 je doložené Jaropolkove posolstvo na cisárskom ríšskom zjazde kniežat v Quedlinburgu. Možno tak do istej miery nadväzoval na zahraničnú politiku svojej prababky Oľgy, ktorá podľa pokračovateľa Reginovej kroniky po prijatí krstu (o presnom dátume sa vedú spory) mala poslať posolstvo k cisárovi Otovi I. žiadajúce vyslanie kresťanskej misie na Rus, ktorá mala pozostávať z kňazov a biskupa.

Práve od poslednej tretiny 10. a najmä v 11. storočí sa teda vládcovia Kyjevskej Rusi začínajú politicky zbližovať nielen s Byzanciou na juhu, ale aj s kresťanskými centrami západnej a strednej Európy, obzvlášť s Českým a Poľským kniežatstvom a formujúcim sa Uhorskom. Dialo sa tak prostredníctvom čulých obchodných vzťahov a vďaka efektívnej sobášnej politike. Podľa medievistu Christiana Raffenspergera z Wittenberskej univerzity efektívne realizované dynastické sobáše integrovali Kyjevskú Rus do podstatne pevnejšieho politického zväzku so súdobou Európou, než sa zvyčajne predpokladá. Spomedzi päťdesiatich dvoch historicky známych sobášov z r. 988 – 1146, až štyridsať z nich sa týkalo európskych krajín na západ od Rusi.

Posledné roky vlády Jaropolka boli poznačené spormi o moc v rámci kniežacieho rodu, ktoré sa opakovane prejavovali aj neskôr v 11. storočí. Zrejme v roku 980 sa po násilnom odstránení súrodenca Olega dostal k moci Jaropolkov brat Vladimír (staronór. Valdamarr), ktorý obsadil Kyjev. V roku 988 práve veľkoknieža Vladimír I. definitívne potvrdil príklon Rusi ku kresťanstvu, keď prijal krst z Byzancie, ktorý sa uskutočnil zrejme na Krymskom polostrove. Po prijatí kresťanskej viery pojal za manželku byzantskú princeznú Annu z cisárskeho rodu. Následne Vladimír v rieke Dneper pokrstil svoju rodinu a obyvateľov Kyjeva.

Varjagovia ako Hostia zo zámoria, maľba Nikolaj Rerich, (1889).

Tento symbolický akt viedol k oficiálnemu prijatiu a postupnej adaptácii kresťanského náboženstva i eticko-právnych noriem a vytvoreniu vlastnej cirkvi, čo zásadným spôsobom pretransformovalo rurikovské domény. Zároveň však skutočnosť pokrstenia Rusi za Vladimírovej vlády a jeho neskoršie prehlásenie za svätca (v 13. storočí) viedli k dodnes trvajúcim  sporom medzi ruskými a ukrajinskými aktérmi o nárok na historické dedičstvo staroruského kresťanstva a cirkevnú kontinuitu. O tom ale bližšie až v pokračovaní článku.

Použitá literatúra

  • Grekov, B. D.: Kyjevská Rus. Praha 1953.
  • Duczko, W.: Viking Rus: Studies on the Presence of Scandinavians in Eastern Europe. Leiden; Boston 2004.
  • Dvorník, F. The Kiev State and Its Relations with Western Europe. In Transactions of the Royal Historical Society, 1947, 29, s. 27 – 46.
  • Kanet, R. E. The Rebuilding of “Greater Russia”: From Kievan Rusʼ to the Eurasian Union (Note 1). In Advances in Politics and Economics, 2021, 4(2), s. 22 – 43.
  • Karamzin, N. M.: Obrazy z dějin Říše ruské I. Praha 1984.
  • Mlejnek, J.: Boj o svatého Vladimíra. Křesťanství a nacionalismus v zápase o ukrajinskou autokefalitu. Praha 2020.
  • Mühle, E.: Die Slawen im Mittelalter zwischen Idee und Wirklichkeit. Wien, Köln, Weimar 2020.
  • Pritsak, O. The Origin of Rusʼ. In The Russian Review, 1977, 36(3), s. 249 – 273.
  • Raffensperger, C.: Reimagining Europe: Kievan Rusʼ in the Medieval World. 988 – 1146. Cambridge 2012.
  • Téra, M.: Kyjevská Rus: Dějiny, kultura, společnost. Praha 2020.

Internetové zdroje

Zdroje obrázkov: Wikipedia Commons

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.