Olympic, Titanic a Britannic – tri nešťastné sestry

Hovorí sa, že história sa opakuje. V prípade Titanicu to platí trojnásobne. O jeho katastrofe počul asi každý, už menej ľudí však vie, že mal aj dve sesterské lode – Olympic a Britannic. A obe tiež zažili tragické nehody.

Olympic bol prvou z troch sesterských lodí

RMS Olympic bol prvou loďou svojej triedy. Dokončili ho v máji 1911, necelý rok pred Titanicom, a na prvú plavbu sa vydal 14. júna 1911. V tom čase bol najväčšou loďou na svete – mal dĺžku 269 metrov  a nosnosť vyše 45 000 ton. A práve ohromná veľkosť mu spôsobila problémy už pri prvej plavbe. Keď 21. júna 1911 dorazil do New Yorku, mohutné lodné skrutky k trupu parníka doslova pritiahli remorkér O. L. Hallenbach. Olympic utrpel pár škrabancov, ktoré stačilo len premaľovať. Malý remorkér však mal vážne poškodenú kormu a kormidlo.

Horšia nehoda nastala pri piatej plavbe Olympicu 20. septembra 1911. Olympic sa plavil úžinou Solent medzi ostrovom Wight a južným pobrežím Anglicka. Paralelne s ním sa plavil krížnik HMS Hawke. Išlo o pomerne silno vyzbrojenú loď s dvomi kanónmi kalibru 234 mm a s desiatimi kanónmi kalibru 152 mm. S dĺžkou 118 m a výtlakom 7900 ton bol však popri Olympicu doslova trpaslíkom. Keď veľký parník začal zatáčať vpravo, kapitán krížnika nečakal, že na to bude potrebovať taký veľký polomer. Preto včas nezareagoval a nestihol sa uhnúť. Prova krížnika sa zapichla do pravého boku Olympicu neďaleko kormy. Výsledkom boli dve veľké diery – jedna nad hladinou, druhá, podstatne väčšia, pod čiarou ponoru. Voda zaplavila dve oddelenia a parník mal ohnutý hriadeľ jednej skrutky. Napriek tomu sa vrátil vlastnými silami do prístavu. HMS Hawke sa pri náraze takmer prevrátil a mal vážne poškodenú provu, ktorú museli kompletne vymeniť. Našťastie pri kolízii nikto nezomrel a ani sa vážne nezranil. Vyšetrovanie neskôr určilo, že vinu za zrážku nesie posádka parníka.

Diera v trupe Olympicu po zrážke s krížnikom Hawke

Po tejto kolízii strávil Olympic v dokoch spolu osem týždňov. V októbri 1912 išiel do lodeníc opäť. Tentoraz boli dôvodom bezpečnostné opatrenia po katastrofe Titanicu. Na Olympicu tak pribudla ďalšia vodotesná prepážka a tie existujúce boli prepracované. V oblasti kotolní a strojovní pribudlo dvojité dno. Zvýšil sa tiež počet záchranných člnov z 20 na 64. V marci 1913 sa Olympic vrátil do služby. V tom čase bol stále najväčšou loďou na svete, ale tento titul mu už v júni toho istého roka uchmatol nemecký parník SS Imperator, ktorý mal tonáž vyše 51 000 ton a bol o sedem metrov dlhší ako Olympic.

Keď sa začala prvá svetová vojna, Olympic sa vrátil do Belfastu a v novembri 1914 tam natrvalo zakotvil. Spoločnosť White Star Line ho tam chcela nechať, až kým sa vojna neskončí. V marci 1915 ho však zrekvirovalo britské námorníctvo. Z luxusného parníka sa stala loď na prepravu vojakov. Uviezla ich až 6000. Prvou úlohou bola preprava vojakov do bitky o Gallipoli. Zo Stredomoria sa Olympic vrátil do severného Atlantiku, kde vozil vojakov z Kanady a neskôr aj z USA do Európy.

Útok na ponorku

Pri jednej plavbe s americkými vojakmi do Francúzska došlo k ďalšej kolízii, tentoraz úmyselnej. Stalo sa to skoro ráno 12. mája 1918. Približne 500 metrov od Olympicu sa na hladine objavila nemecká ponorka U-103. Tá mala za sebou päť úspešných bojových plavieb, pri ktorých potopila osem lodí. Teraz sa pokúsila zaútočiť na Olympic dvomi torpédometmi na korme, ale tie v rozhodujúcej chvíli zlyhali. Odpaľovacie rúry sa nepodarilo zaplaviť a torpéda preto nemohli vypustiť. Kapitán parníka Bertram Fox Hayes nariadil kormidelníkovi okamžite zamieriť loďou na ponorku. U-103 sa pokúsila núdzovo ponoriť do hĺbky 30 metrov, ale nestihla to. Olympic do nej narazil tesne za veliteľskou vežou a rozpáral jej trup. Ponorka sa vzápätí vynorila a posádka ju opustila skôr, ako definitívne klesla pod hladinu. Olympic v nebezpečných vodách nezastavil, aby neposkytol lákavý cieľ pre prípadnú ďalšiu ponorku a pokračoval v plavbe. Obhliadka v prístave ukázala, že niekoľko plátov na trupe bolo pokrivených, no vydržali a voda sa dnu nedostala. Americký torpédoborec USS Davis neskôr zachránil 31 stroskotancov z U-103, deviati nemeckí námorníci pri kolízii zahynuli.

Počas vojny Olympic preplával dovedna 184 000 námorných míľ (340 000 km) a prepravil 201 000 vojakov.

Zrážka s plávajúcim majákom

Poškodená prova HMS Hawke

Po skončení prvej svetovej vojny sa Olympic vrátil do civilnej služby. O pasažierov nemal núdzu. Na jeho palube sa objavili viaceré celebrity tej doby vrátane Charlieho Chaplina či členov britskej kráľovskej rodiny. Mnohých cestujúcich trochu morbídne lákalo to, že bol takmer identickým dvojčaťom Titanicu, ktorý sa potopil pri svojej prvej plavbe.

Už 22. marca 1924 však prišla ďalšia nehoda. V newyorskom prístave Olympic spätným chodom cúval zo svojho kotviska a narazil do 7000-tonového parníka Fort St. George, ktorý mu náhle skrížil cestu. Menšia loď utrpela vážne škody a Olympic vyviazol na prvý pohľad opäť takmer bez úhony. Podrobnejšia prehliadka však objavila trhliny a museli mu vymeniť celú kormu.

Majáková loď LV-117 Nantucket

Kým koncom 20. rokov počet pasažierov vrcholil, na začiatku 30. rokov prišiel v súvislosti s hospodárskou krízou prudký pokles. Osud Olympicu sa tak pomaly napĺňal, predtým však prišla ešte jedna tragédia. Keď sa ráno 15. mája 1934 blížil k New Yorku, padla hustá hmla. Za normálnej viditeľnosti prístup k newyorskému prístavu označovali majákové lode, teraz sa musel Olympic spoliehať na navádzanie pomocou rádiového signálu. Ten priviedol veľký parník priamo na pozíciu majákovej lode LV-117 Nantucket. Keď sa o 10.55 zjavila pred provou Olympicu, jeho kapitán John Binks nariadil plný spätný chod a kormidlo vľavo, ale už bolo neskoro. Parník síce plával pomaly a spätným chodom znížil rýchlosť až na tri uzly (5,6 km/h), ale proti jeho mase nemal 630-tonový Nantucket žiadnu šancu. Prvý dôstojník majákovej lode Clifton Mosher o tom neskôr porozprával novinárom: „Videli sme, ako sa Olympic vynoril z hmly neďaleko od nás. Viditeľnosť bola iba 150 metrov. Zrážka bola nevyhnutná. Spustil som poplašnú sirénu. Všetci sme si dali záchranné vesty. Potom sme len čakali,“ vypovedal Mosher. Nachádzal sa práve v rádiovej kajute a ledva sa dostal von. Olympic okamžite spustil tri záchranné člny, jeden z nich dokonca ešte skôr, ako celkom zastavil. Po dvojhodinovom pátraní vytiahli z mora sedem ľudí, traja z nich však v lodnej nemocnici podľahli zraneniam. Štyroch mužov z 11-člennej posádky Nantucketu nikdy nenašli, zrejme boli v podpalubí a nemali čas dostať sa von. Aj kapitán Braithwaite utrpel vážne zranenie hlavy, nikdy sa nevystrábil a o päť mesiacov zomrel. Nehodu tak prežili iba traja členovia posádky.

Mosher ďalej vypovedal, že pri náraze sa neozvala žiadna silná rana, ako by všetci očakávali, išlo skôr o silný tlak, otrasy a škrípanie. Pasažieri na Olympicu náraz ani nepocítili, no zalarmoval ich spätný chod strojov. Vrak Nantucketu našli v 70. rokoch minulého storočia v hĺbke 60 metrov. Jeho identitu potvrdili v roku 1998. Hoci sa verilo, že Olympic ho rozčesol na polovicu, jeho trup je vcelku a prekvapujúco zachovalý. Parník ho teda nerozlomil, ale doslova zatlačil pod hladinu.

O rok neskôr Olympic vyradili zo služby a v priebehu rokov 1936 a 1937 loď rozobrali na šrot. V civilnej službe absolvoval 257 spiatočných plavieb cez Atlantik, prekonal 1,8 milióna míľ (3,3 mil. km) a prepravil 430 000 pasažierov. Nebyť spomínaných kolízií, bola by to veľmi úspešná kariéra.

Nemocničná loď

Britannic mal ako nemocničná loď biele sfarbenie s červenými krížmi

Zato kariéra tretej sesterskej lode RMS Britannic bola veľmi krátka – trvala rovných 11 mesiacov. V čase katastrofy Titanicu bola ešte len rozostavaná. Jej dokončenie zdržali rovnaké úpravy na zvýšenie bezpečnosti, akými prešiel aj Olympic, a tiež začiatok prvej svetovej vojny. Prioritu v lodeniciach totiž dostali vojnové lode. Britannic tak dokončili až 12. decembra 1915. V tom čase už bol skonfiškovaný britským námorníctvom. Do služby vstúpil 23. decembra 1915 ako nemocničná loď.

Jeho úlohou bolo prepravovať zranených z bojísk na Balkáne a na Blízkom východe, kde Briti viedli kampaň proti Osmanskej ríši. Britannic absolvoval päť úspešných plavieb Stredomorím a domov doviezol vyše 15 000 zranených. Na šiestu plavbu vyrazil 12. novembra 1916 zo Southamptonu. Nachádzal sa práve v prielive medzi gréckym ostrovom Kea a polostrovom Atika, keď sa 21. novembra 1916 o 8.12 na pravoboku ozval silný výbuch. Špekulovalo sa, že ho spôsobilo torpédo z ponorky alebo mína, objavila sa aj teória o nemeckej sabotáži. Explózia poškodila štyri oddelenia, navyše dvere v ďalších dvoch vodotesných prepážkach nefungovali poriadne a voda tak začala zaplavovať šesť oddelení naraz. To bol limit, pri ktorom sa Britannic po úpravách konštrukcie mohol udržať na hladine. Titanic mohol vydržať nanajvýš štyri zaplavené oddelenia. Kapitán Charles Bartlett sa pokúsil s loďou dostať k neďalekému ostrovu Kea a nabehnúť s ňou na breh. Britannic sa však príliš nakláňal na pravobok a voda začala vnikať do trupu aj cez okienka, ktoré sestričky nechali pootvárané kvôli vetraniu. Navyše časť posádky spanikárila a napriek rozkazu začala spúšťať člny. Prvé dva člny stiahli k sebe roztočené lodné skrutky a rozsekali ich aj s posádkou. Keď to kapitán videl, nariadil vypnúť stroje, aby zabránil zničeniu ďalších člnov na hladine. Osud Britannicu bol spečatený. O 8.35 kapitán nariadil opustiť loď a tá o 9.07, iba 55 minút po výbuchu, klesla pod hladinu. Britannic sa stal najväčšou loďou stratenou počas prvej svetovej vojny.

Veľkým šťastím bolo, že na palube neboli tisícky zranených, Britannic sa ich ešte len plavil vyzdvihnúť. Evakuácia pacientov na nosidlách by bola mimoriadne náročná. Na lodi bolo 1065 členov posádky a zdravotníkov. Pri samotnej explózii nikto z nich nezahynul, 30 obetí bolo z dvoch člnov, ktoré rozdrvili lodné skrutky. Väčšinu ľudí, až 1035, sa podarilo zachrániť.

Vrak Britannicu objavil v roku 1975 Jacques Cousteau. Ukázalo sa, že prova je silno poškodená výbuchom, ale aj nárazom na dno. Britannic leží v hĺbke 120 metrov a prova sa zapichla do dna v čase, keď korma 269 metrov dlhej lode ešte trčala nad hladinu. Po objavení sa vrak stal cieľom množstva expedícií. Jedna z nich našla v blízkosti kotvy z mín, ktoré tam nakládla nemecká ponorka U-73. Potvrdila sa tak príčina explózie.

Internetové odkazy

Obrazová príloha: www.maritimequest.com, www.uscg.mil, www.ramsgatehistory.com

Absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.