Dejiny stredovekého Japonska v ére Heian (794 – 1192) sa vyznačujú vznikom mnohých významných literárnych diel. Neprekvapí nás však, že tento rozkvet sa sústreďoval predovšetkým do vyšších spoločenských kruhov japonskej šľachty a cisárskeho dvora. Tá si totiž na základe ekonomických a politických podmienok dokázala vytvoriť prostredie prevyšujúce úroveň ostatnej japonskej spoločnosti. Okno do týchto vzdialených časov nám otvára jedno z najvýznamnejších dochovaných diel Gendži monogatari emaki. Toto dielo je výnimočným umeleckým zavŕšením obdobia Heian, ktoré v sebe spája všetky žánre daného obdobia v novom, jednotnom celku – románe (jap. monogatari, čo doslovne znamená „rozprávanie o mnohých osobách“, alebo sa to vykladá tiež ako „príbehy z úst duchov“).
Jeho autorka, pani Murasaki Šikibu, žila približne medzi rokmi 978 až 1025 n. l. Vďaka svojmu menu bola tiež známa ako Vistériová či Fialová ceremoniárka a pôsobila ako dvorná dáma a ako učiteľka pani Šóši, vedľajšej manželky cisára Ičidžóa (987 – 1011), šesťdesiateho šiesteho cisára obdobia Heian.
Krásny a záletný princ Gendži
V pr{„type“:“block“,“srcClientIds“:[„ca1b0760-ba5e-47fa-a9bc-9b82b92b2aae“],“srcRootClientId“:““}ekladoch do európskych jazykov má dielo viac ako 1000 strán. Hlavná postava, princ Gendži, je heianský ideál muža, dvorana a milenca, ktorému je v diele venovaných 41 z 54 kapitol. Ďalšie stránky zapĺňajú životné príbehy jeho syna a vnuka. Gendžiho život je plný významných spoločenských situácií. Stretneme sa tu s mocenskými rozbrojmi (na ktoré nezriedka doplatí i hlavný hrdina) prepletenými so zložitými rodinnými vzťahmi. Okrem dramatických vzťahových prvkov sa Gendži často zúčastňuje aj na spoločenskom živote a trávi čas zábavou. Zaujímavé sú pre nás aj zobrazenia oficiálnych ceremónií, ktoré nám ukazujú praktiky a spojitosti vtedy „nových“ budhistických prvkov so staršími japonskými tradíciami.
Gendži sa ako postava „nezemsky krásneho a ušľachtilého muža“, drží reálnych rysov ľudského charakteru. To znamená, že mu jeho krása nebráni prežívať problematické situácie, komplikované city, ale ani humorné a veselé príhody. V konečnom dôsledku je v diele upravený i čas. Vo chvíli, keď sa hrdinovia dostavajú k úvahám o sebe a o svojom živote, sa zastavuje, inokedy sa prekrýva a striedajú sa v ňom perspektívy viacerých postáv.
Vzhľadom na charakter diela najviac prevládajú milostné vzťahy a keďže Gendži je ideálny muž, aj jeho milenky či manželky sú zobrazované v rovnako idealizovanej podobe. A ako vyzerá taký heianský ideál? Tváre mužov i žien boli na maľbách a ilustráciách znázorňované schematicky ako bucľaté ovály s dvoma čiarkami zobrazujúcimi oči, nad ktorými sa klenulo namaľované obočie. Ústa symbolizovala červená bodka, nad ňou bol háčik predstavujúci nos. Dámy boli zvyčajne zaodeté do mnohých, farebne zladených vrstiev hodvábnych kimon. Takto štylizované stvárnenie heianských krások vychádzalo, podobne ako väčšina vtedajšej kultúry, zo vzoru čínskeho ideálu krásy, konkrétne z obdobia dynastie Tchang.
Charaktery jednotlivých postáv sú pestrým, psychologicky prepracovaným spektrom rôznych tipov pováh a k nim sa viažucich nárokov v rámci milostných vzťahov. Každá postava má neopakovateľné vlastnosti, schopnosti, klady aj zápory. Ich vnútorné postoje sú psychoanalyticky rozpracované do najmenších podrobností. Činy hlavného hrdinu, ale aj ďalších postáv v románe sú orientované na citové pohnútky. No pod donjuanovskou vizážou románu sa nachádza hlboký estetický a filozofický kontext, snažiaci sa zachytiť krásu pominuteľného života na pozadí estetických ideálov obdobia Heian, spojených s budhistickou filozofiou. Estetika v diele je nesmierne jemná a v nej sa ukrýva krutosť, ale i krehkosť a nestálosť ľudského osudu. Napriek veľkému rozsahu diela a množstvu vystupujúcich postáv sú jednotlivé príhody kompozične prepojené. Podľa ich štruktúry sa však dá predpokladať, že vznikali v inom poradí, než ich dnes môžeme v línii Gendži monogatari sledovať. Opisy prostredia a prírody vychádzajú z bohatej poetickej tradície, no výnimočnosť tohto diela spočíva aj v nových prvkoch a zobrazeniach, ktoré inšpirovali tvorbu krásnej literatúry a výtvarných diel v neskorších obdobiach. Skrz romantickú tému a idealizovanú postavu hlavného hrdinu sa do deja často primiešava istá melanchólia vyplývajúca z tajných, ohrozených alebo nezavŕšených milostných vzťahov. Na konci svojho života má Gendži pocit márnosti ovplyvnený budhizmom.
Idealizovaný regent v románe?
Podľa niektorých zdrojov to bol práve Príbeh princa Gendžiho, ktorý upútal oko významného štátnika a regenta Fudžiwara no Mičinagu – otca druhej manželky cisára, pani Šóši. Mičinaga totiž niekedy okolo roku 1001 uviedol pani Murasaki na dvor svojej dcéry. Autorka pri písaní románu následne vychádzala zo svojich dvorských skúseností a poznatkov získaných v službách pani Šóši, pričom dej šikovne dopĺňala o fiktívne príbehy a postavy. Vo svojej fikcii a fantázii sa pani Murasaki držala realistických kontúr cisárskeho dvora a do príbehu zapájala i svoje vlastné postrehy a hodnotenia dobrého, zlého, smiešneho a pod.
Po uvedení pani Murasaki na dvor pani Šóši sa záujem regenta o autorku neskončil. Mičinaga dokonca pri istej udalosti jej dielo čítal a dopĺňal ho uštipačnými komentármi. Zložil napríklad báseň o slivke, ktorá je v skutočnosti trpká. Naráža tým pravdepodobne na autorkinu odmietavosť. Tá mu ale rovnakou poetickou formou oponovala, že regent ani kvet, ani plod – ani jej dielo a ani jej náklonnosť, v skutočnosti nepozná.
Podľa jednej z verzií výkladu diela Gendži monogatari sa autorka pri tvorbe princa Gendžiho inšpirovala práve skutočnou osobou Mičinagu. Hlavný hrdina románu je tak vlastne jemnejšia, krajšia, zdvorilejšia a prepracovanejšia verzia japonského regenta. V diele Príbehy princa Gendžiho sa vyskytuje aj postava s prezývkou autorky. Tento fakt zároveň poukazuje na vzťah pani Murasaki k svojmu dielu a objasňuje aj jej prezývku „Fialová ceremoniárka“ z obdobia po roku 1007. Význam mena Murasaki sa dá preložiť ako Fialová. Kým v reálnom živote autorka nemala vzťah so žiadnym princom, v románe je postava Murasaki no ue – „Fialka“ – druhou a rozmaznávanou manželkou prelietavého princa Gendžiho. Táto skutočnosť na reálnom japonskom dvore neostala nepovšimnutá. V denníku pani Murasaki je opísaná príhoda, keď sa jeden významný dvoran z rodu Fudžiwara pozastavil nad skutočnosťou, že pani Murasaki je medzi dámami cisárskeho dvora, ale princ Gendži tam chýba. Táto nevinná poznámka dvorana nám prezrádza, že Princ Gendži nebol známy iba medzi ženami dvora pani Šóši, ale rýchlo sa dostával aj do povedomia mužov, ktorí sa inak k ženskej próze stavali pomerne pohŕdavo.
Tajomná fialka
Skutočné meno pani Murasaki nie je známe, pretože vlastné mená sa zvykli využívať iba pri styku najbližších príbuzných. Vyslovenie skutočného mena mohlo byť v danom období považované za snahu získať moc nad tzv. dušou slova (jap. kotodama), a tým aj nad konkrétnou osobou.
Za svojho života a pôsobenia na cisárskom dvore bola autorka nazývaná predovšetkým menom Tó no Šikibu – „Vistériová ceremoniárka“ – a neskôr aj vďaka vzrastajúcej obľube Príbehov princa Gendžiho a menu Murasaki aj „Fialová ceremoniárka“. Avšak prezývka Tó no Šikibu – „Vistériová“ – je pre riešenie otázky týkajúcej sa pôvodu a identity pani Murasaki kľúčová. Toto meno v sebe nesie symbol odkazujúci na jej pôvod a priezvisko. Symbol kvetu vistérie sa totiž vzťahuje k dôležitému japonskému rodu Fudžiwara.
V období Heian mal rod Fudžiwara obrovský vplyv v oblasti presadzovania budhizmu a čínskeho kultúrneho a politicko-hospodárskeho modelu ekonomiky. Domnienku o autorkinom pôvode postavenú na jej symbolickej prezývke nám našťastie potvrdzujú mená jej brata a otca, ktoré sú známe. Obaja pôsobili na cisárskom dvore ako úradníci. Jej otec sa volal Fudžiwara Tametoki a pochádzal zo severnej vetvy tohto významného šľachtického rodu. Členovia severnej vetvy sa vyznačovali ako talentovaní spisovatelia a básnici. Podobne aj Fudžiwara Tametoki bol význačným básnikom, uznávaným kritikom poézie a kompilátorom básnických antológií. Zo začiatku však jeho politické postavenie nebolo príliš významné a na cisárskom dvore sa nedokázal udržať trvalo. Murasaki Šikibu sa narodila ako jeho druhé dieťa. Otec ju od mala vzdelával v čínskej klasike. Znalosti tohto druhu boli u žien neobvyklé a v istom zmysle dokonca nežiaduce. V tomto kontexte existuje i zmienka o ľútosti autorkinho otca, že sa jeho talentovaná dcéra nenarodila ako chlapec.
Pomerne významnú úlohu pre budúcnosť Princa Gendžiho a jeho autorku zohrala okolnosť z roku 996. V tom čase sa Fudžiwara Tametoki stal guvernérom v provincii Ečizen (dnešná prefektúra Fukui) a neskôr ho menovali do pozície ešte severnejšej provincie Ečigo (dnešná prefektúra Niigata). Napriek tomu, že politický vplyv tohto umelca a guvernéra nebol významný, jeho postavenie a úrad guvernéra mu prinášali značný finančný kapitál. Vďaka tomu sa mohol výraznejšie venovať výchove svojich detí a investovať do ich vzdelávania značné finančné prostriedky. Murasaki Šikibu tak získala výborné vzdelanie a literárne zázemie, čo nepochybne malo silný vplyv na jej budúce pôsobenie spisovateľky a poetky. Na toto zázemie dokonca neskôr sama vo svojom diele nepriamo poukazovala. Výhody žien z rodín strednej šľachty rozoberá a vychvaľuje v druhej kapitole Príbehov princa Gendžiho správca cisárskych koniarní a hlavný hrdina si ho pre tieto myšlienky doberá. Autorka takto jemne vyzdvihla aj svoje spoločenské postavenie a vytvorila tým istú formu dialógu o vzťahu medzi strednou a vysokou japonskou šľachtou v období Heian.
Niekedy okolo roku 1000 sa pani Murasaki vydala, ale jej manželstvo netrvalo dlho. Jej manžel, pán Nobutaka z rodu Fudžiwara, krátko po uzatvorení zväzku zomrel. Z manželstva jej však zostala dcérka, z ktorej sa neskôr tiež stala významná poetka. Toto obdobie bolo v jej živote určujúcim, pretože onedlho po smrti manžela začala písať prvé časti Príbehov princa Gendžiho a následne, približne okolo roku 1001, sa autorka dostala na už spomínaný dvor pani Šóši.
Dáma na cisárskom dvore čisto po japonsky…
Počas svojho pôsobenia na cisárskom dvore musela pani Murasaki vzhľadom na spoločenské okolnosti, svoj záujem o vzdelávanie tajiť. Tieto okolnosti totiž stavali ženy do úzadia a ženská próza a literárna tvorba niesla pečať nižšieho žánru. Hoci obdobie Heian poskytovalo dobré podmienky pre vzdelanie žien, znalosť čínskeho písma a literárnej klasiky patrila do sféry mužov. Pani Murasaki sa však vďaka otcovi dokázala pohybovať i na tomto poli. Ostatne z jej denníka vyplýva, že hoci bola na dvore veľmi vážená, v porovnaní s jej dielom nebola príliš obľúbená.
Už vyššie spomenuté vyzdvihovanie výhod vzdelaných žien z rodín strednej šľachty v Príbehoch princa Gendžho tak môže pôsobiť aj ako snaha tlmiť sociálno-spoločenské dôsledky autorkinej záľuby. V dôsledku toho sa pani Murasaki striktne vyhýbala učeným slovám čínskeho pôvodu, ktoré vtedy dominovali v spoločenských vrstvách vzdelaných šľachticov. Na rozdiel od nich sa pri písaní a rozprávaní držala čistej japončiny, čo pri veľmi silnom vplyve čínskej kultúry a písma nebolo medzi vzdelancami obvyklé.
Pre svoje diela (okrem románu Príbehy princa Gendžiho aj vo svojom denníku Murasaki Šikibu nikki) využívala písmo kana – jednoduché slabičné písmo vytvorené zo zjednodušených čínskych znakov, ktoré foneticky vyhovovalo japonskému jazyku. Tomuto písmu sa v tomto období japonských dejín hovorilo tiež onnade – ženské písmo (doslov. ženská ruka). S prispením Murasakinho Gendži monogatari začali čínske znaky a pojednávania, ktoré boli dovtedy vo veľkej obľube a ich využívanie a znalosť bola známkou vysokého vzdelania, postupne nahrádzať slabičné, modifikované znaky umožňujúce správny fonetický a gramatický prepis japonského jazyka. Neskôr vzniklo množstvo diel žánru monogatari, ktoré buď vychádzali z diela Príbehy princa Gendžiho, alebo sa jednoducho snažili toto monumentálne dielo napodobiť.
Veľká obľuba Gendži monogatari prispela k zvýšeniu prestíže dovtedy zaznávanej japonsky písanej prózy a písma kana aj medzi mužmi. V snahe napodobniť dielo „Vistériovej ceremoniárky“ sa totiž krásna literatúra začala na cisárskom dvore vo väčšom písať v japonskom jazyku a koncom jedenásteho storočia začali bez rozpakov využívať tento druh písma a tvorby aj muži – umelci a literáti.
Literatúra:
- Boháčková, L./Winkelhöferová, V.: Vějíř a meč. Praha 1987.
- Fiala, K.: Předmluva. In: Murasaki, Šikibu. Příběh prince Gendţiho. Překlad Karel Fiala. Praha 2002.
- Heldenburg, O.: Charakteristika a funkce básní v románu Gendži monogatari. Člověk – Časopis pro humanitní a spoločenské vědy. 15. 03. 2009. Dostupné na internete: http://clovek.ff.cuni.cz/view.php?cisloclanku=2009031504.
- Novák, M./Winkelhöferová, V. Japonská literatúra I. Praha 1989.
- Švarcová, Z.: Japonská literatura 712-1868. Praha 2005.
- Vostrá, D.: Murasaki Šikibu: Příběh prince Gendžiho. Dostupné na internete: http://denisa.vostry.cz/gendzi.html.
Internetové zdroje:
- http://www.lidovky.cz/pani-murasaki-se-rodi-jednou-za-tisic-let-ffu-/kultura.aspx?c=A081114_104907_ln_rozhovory_hel
- http://www.britannica.com/EBchecked/topic/310804/kana
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Ukončila bakalárske štúdium na Prešovskej univerzite a magisterské v odbore religionistika na Masarykovej univerzite v Brne.
