V predošlom článku bol načrtnutý etnicky rôznorodý charakter a s európskym svetom koexistujúci rozmer stredovekého veľkokniežatstva nazývaného Kyjevská Rus. Zatiaľ čo v minulosti historické bádanie nevedelo nájsť zhodu najmä pri posudzovaní vzniku „štátnosti“ a presného určenia etnických počiatkov (starej) Rusi, v druhej polovici 20. storočia väčšmi rezonujú historické problémy týkajúce sa prijatia kresťanstva za Vladimíra I. a úlohy Moskvy v neskoršom vývoji východnej Európy.

Pritom nielen v minulosti, ale ešte aj v súčasnosti historické otázky a problémy predstavujú citlivé body v rámci vzájomne si konkurujúcich výkladov národných dejín. Tie sa v ideologickej rovine premietli aj do aktuálnej ruskej agresie na Ukrajine.

Politické dianie v „staroruskom štáte“

Začnime v prvom rade základnými mocensko-politickými udalosťami týkajúcimi sa dejín Kyjevskej Rusi od 11. storočia až do jej zániku. Po smrti Vladimíra I.  († 1015), ktorý fakticky etabloval Kyjevskú Rus ako kresťanskú stredovekú monarchiu, získal kniežací stolec jeho najstarší syn Svjatopolk I., neskôr zvaný Prekliaty. Za manželku mal dcéru poľského kniežaťa Boleslava I. Chrabrého a rovnako ako jeho bratia (a pred ním ďalší Rurikovci) spočiatku pôsobil ako lokálne knieža, konkrétne v Turove v dnešnom Bielorusku – jeho brat Jaroslav bol zas kniežaťom v Novgorode.

Svjatopolk sa v r. 1015 po smrti svojho otca pričinil o zavraždenie svojich nevlastných bratov a eventuálnych mocenských konkurentov, Borisa a Gleba. Tí boli neskôr prehlásení za prvých svätcov na Rusi. Nie je pritom vylúčené, že k vražde došlo s tichým súhlasom ďalšieho nevlastného brata a neskoršieho kyjevskoruského panovníka Jaroslava.

Pečať kniežaťa Jaroslava I., nájdená pri vykopávkach v Novgorode v roku 1994.

Po Svjatopolkovom odchode do exilu v Poľsku sa veľkokniežaťom stal práve jeho nevlastný brat Jaroslav I. nazývaný Múdry. Prívlastok spájajúci jeho osobu s múdrosťou získal vďaka úspešnej kultúrnej politike a podpore cirkevnej, umeleckej a literárnej činnosti. Počas jeho panovania a v rámci prestavby Kyjeva vznikla napr. dodnes stojaca Katedrála sv. Sofie, kláštorný komplex Pečerská lavra, ako aj početné literárne diela.

Po zničení Bulharskej ríše byzantským cisárom Bazilom II. v r. 1018 prichádzajú v čase vlády Jaroslava na Rus učenci a duchovní ovládajúci cyrilské písmo a cirkevnú slovančinu. Tento literárny jazyk, ktorý bol v Bulharskej ríši adaptovaný Metodovými žiakmi, sa postupne stal liturgickým jazykom na Kyjevskej Rusi, pričom cirkevná slovančina v literárnej rovine ovplyvnila aj tzv. staroruštinu.

Obdobie druhej polovice 11. storočia po smrti Jaroslava I. bolo poznačené mocenskými spormi jeho synov – dedičov jednotlivých kniežatstiev – a nárastom odstredivých tendencií smerujúcich k politickej rozdrobenosti, čo de facto viedlo aj k poklesu dominantného postavenia Kyjeva. V historiografii sa dokonca hovorí o rozpade jednoty Kyjevskej Rusi v dôsledku dynastických zápasov Jaroslavičovcov. O moc a titul veľkokniežaťa totiž súperili viacerí príslušníci kniežacieho rodu, ktorí z poslednej vôle Jaroslava držali separátne kniežatstvá Černigov, Perejaslav, Vladimír, Smolensk i Novgorod. V dobe vlády Jaroslavových synov tiež dochádzalo k častejším útokom Kumánov/Polovcov z juhovýchodu, ktoré spoločne s vnútornými odstredivými tendenciami viedli aj k častejšiemu striedaniu panovníkov a narúšaniu celistvosti veľkokniežatstva ovládaného z Kyjeva.

V 12. storočí mocensko-politickú situáciu ešte čiastočne skonsolidoval Vladimír II. Monomach (1113 – 1125), ktorý upokojil ľudové vrstvy zlepšením ich postavenia, pripútal si vernosťou lokálne kniežatá a rozvíjal obchodné styky so susednými krajinami. Hoci syn Monomacha a anglickej princeznej Gythy, kniežací nástupca Mstislav II., vládol do roku 1132 v relatívne stabilnej situácii aj vďaka nadviazaniu na politiku svojho otca. Od druhej polovice 12. storočia dochádza k pozvoľnému prehlbovaniu rozkladu jednoty Kyjevskej Rusi.

Dezintegráciu staroruskej domény Rurikovcov podnecovali aj opakované vpády Kumánov/Polovcov do juhoruských oblastí i odpor časti lokálnej šľachty (bojarov). Spod veľkokniežacej autority sa v 13. storočí osamostatnil Novgorod, neskôr nasledovalo Haličsko-volynské kniežatstvo a Vladimirsko-suzdaľské kniežatstvo. Definitívny rozpad politickej jednoty kedysi mocnej Kyjevskej Rusi zavŕšili mongolské vpády v 40. rokoch 13. storočia. Nomádske vojská vedené Batuchánom zaútočili na Kyjev a po desiatich týždňoch obliehania ho 6. decembra 1240, napriek úsiliu obrancov, dobyli a na obyvateľstvo Rusi uvalili daň.

Freska z 11. storočia v Katedrále svätej Sofie v Kyjeve, ktorá predstavuje dcéry Jaroslava I. Najmladšia je pravdepodobne Anna. Ďalšími dcérami boli Anastázia, manželka Ondreja I. Uhorského, Alžbeta, manželka Haralda Hardradu, a pravdepodobne Agáta, manželka anglického princa Eduarda Vyhnanca.

Jednotlivé regióny a prežívajúce kniežatstvá bývalej Kyjevskej Rusi už v nasledujúcom období jestvovali v zmenených podmienkach ovplyvnených najmä nadvládou mongolskej Zlatej Hordy a neskôr Litovského veľkokniežatstva a Poľského kráľovstva. Neskorší historický vývoj staroruských kniežatstiev a oblastí, preto už do veľkej miery nesmeroval po spoločných politických ani sociokultúrnych líniách.

Vzostup Moskvy

Až v priebehu nasledujúcich storočí získalo dominantnú pozíciu Moskovské kniežatstvo, ktoré sa sformovalo počas druhej polovice 13. storočia, pričom jeho politická dominancia začína až v 14. a najmä v 15. storočí, keď príslušníci moskovskej vetvy Rurikovcov postupne získavajú pod svoju moc územia, ktoré v minulosti ovládali kyjevské veľkokniežatá.

Od druhej polovice 13. storočia až do r. 1584, keď v Kremli zomiera Ivan IV. Hrozný, sa postupne etablovala mocenská nadvláda Moskovského kniežatstva. Moskva je síce po prvý raz spomenutá už v jednej kronikárskej zmienke z r. 1147, ale postavenie centrálneho kniežatstva s nadregionálnym významom nadobúda obzvlášť od začiatku 14. storočia. Moskovský knieža Ivan I. zvaný Kalita (t. j. „mešec“), ktorý vládol do r. 1340/1, získal od chána Zlatej Hordy, Uzbeka, privilégium vyberať pre neho dane. Ten istý chán Ivanovi za jeho vernosť udelil hodnosť veľkokniežaťa, ktorou sa kedysi titulovali kyjevské kniežatá.

Moskovskí vladári až do smrti posledného Rurikovca Fjodora I. (syn Ivana IV. Hrozného) v roku 1598 mohli politicky ťažiť z vlastnej prináležitosti k rodu, ktorého príslušníci v minulosti držali v rukách moc nad starou Rusou. Moskovské kniežatá tak robili obzvlášť pri legitimizácii vlastných výbojov, keď od konca 14. do 16. storočia po osamostatnení sa spod mongolskej nadvlády dobýjali a pričleňovali územia konkurenčných kniežatstiev s deklarovaným cieľom obnoviť územnú jednotu Rusi.

Moskovské (veľko)kniežatá po osmanskom dobytí Konštantínopolu v r. 1453 začali s pomocou tunajšej ortodoxnej cirkvi titulovať samých seba „cármi“ (po štýle rímsko-byzantských cisárov) a štylizovať svoju doménu do roly „tretieho Ríma“. Západné územia starej Rusi však podliehali moci litovských kniežat a poľských kráľov. V roku 1569 bola v Lubline posledným jagelovským monarchom Žigmundom II. ustanovená Poľsko-litovská únia, pod ktorú patrili už predtým získané územia v dnešnom Bielorusku, súčasnej Ukrajine aj v západnom Rusku.

Vladimír II. Monomach po úspešnom love. Maľba Viktor Vasnecov.

Pritom obzvlášť na území dnešnej Ukrajiny našli v ranom novoveku pôsobisko mnohé odbojné kozácke skupiny a ich hajtmani – najznámejší spomedzi nich bol Bohdan Chmeľnický. Tieto bojovné spoločenstvá od 17. storočia zápasili o vlastnú nezávislosť, neskôr aj pomocou strategického spojenectva s moskovským kniežaťom. Predstava jednotnej Rusi zo stredovekých čias však rezonovala predovšetkým v Moskve, čo sa premietlo aj do zárodkov „veľkoruskej“ historickej ideológie, ktorej zástancovia už prakticky aj v novoveku operovali s historickým mýtom odvolávajúcim sa na údajnú národnú (resp. politickú či kultúrnu) jednotu „ruskej zeme“ a jej obyvateľov.

Moskovský dvor ešte počas mongolskej nadvlády začal využívať na odôvodnenie vlastnej expanzie proti susedným oblastiam ideu obnovy dedičstva Kyjevskej Rusi, ktorá bola pôvodne verbalizovaná najmä v rovine cirkevnej politiky. Po dôležitej porážke mongolských vojsk na Kulikovskom poli v r. 1380, Moskva prezentovala vlastné mocenské nároky ako oslobodzovanie krajín „celej Rusi“. Navyše, keď ešte v r. 1325 došlo k presunu metropolitného sídla z Vladimíru nad Kľazmou do Moskvy (metropolitný stolec bol presunutý ešte predtým na konci 13. storočia z Kyjeva do Vladimíru), moskovským elitám nič nebránilo už skôr štylizovať svoju doménu do role cirkevného dediča Rusi pokrstenej za Vladimíra I. Podľa vlastnej politicko-propagandisticky motivovanej kronikárskej tradície práve Moskva mala predstavovať nové centrum ortodoxného kresťanstva, ako aj „celej Rusi“.

Koho Rus pokrstil Vladimír I.?

Osoba kyjevskoruského panovníka Vladimíra I. zvaného Veľký, za ktorého vlády (980 –1015) Rus prijala kresťanstvo, sa najneskôr od 19. storočia stala predmetom výrazne rozdielneho historického spomínania a nacionálnej aktualizácie. Tento Rurikovec plnil pre moderných ruských a ukrajinských národovcov funkciu historického symbolu a zdroja národnej hrdosti, čo sa v rovine určitého kultúrneho kódu premietlo na oboch stranách do kolektívneho identifikovania sa s dávnou minulosťou Kyjevskej Rusi.

Tento fenomén aktualizácie a inštrumentalizácie minulosti pre potreby súčasnosti, keď staroruské dejiny získali národný význam (napriek tomu, že nacionálne kritéria v stredoveku neboli určujúce, resp. ešte nejestvovali moderné národné kategórie), možno vhodne ilustrovať na príklade reprezentovania minulosti v sochárskych dielach.

Sochy významných historických aktérov tvorili a tvoria objekty, ktoré vo verejnom priestore okrem pripomínania histórie môžu komunikovať aj idealizovaný a prispôsobený dejinný obraz. Už v r. 1853 za cárskeho Ruska bol na pahorku pri brehu Dnepra v Kyjeve vztýčený pamätník pripomínajúci krst Kyjevanov (ktorý prebehol po osobnom krste panovníka na Krymskom polostrove) a začiatok christianizácie Rusi. Dielo vzniklo z iniciatívy cára Mikuláša I. a samotných mešťanov.

Výkon spravodlivosti na Kyjevskej Rusi. Maľba Nikolaj Rerich.

Podobizeň kniežaťa Vladimíra I. drží v jednej ruke kríž a v druhej kniežaciu korunu. Socha prezentuje skôr neutrálny odraz historickej pamäti Kyjevanov na reálne dejiny, hoci v druhom pláne bola schopná plniť aj aktualizačnú funkciu, keď cársky režim mohol demonštrovať želaný kontinuitný rozmer svojho politického systému (monarchie), ktorý bol nielen týmto symbolickým aktom reprezentovaný ako priamy dedič (kresťanskej) Kyjevskej Rusi.

Vladimírove rozhodnutie prijať kresťanstvo za oficiálne náboženstvo sa potom stáva predmetom o niečo zreteľnejšej historickej inštrumentalizácie v 21. storočí. Prejavuje sa to napr. jednak v známom spore medzi novovzniknutou ukrajinskou autokefálnou cirkvou, ktorá koncom roka 2018 vyhlásila nezávislosť od Moskovského patriarchátu, pričom obe strany si nárokujú dedičstvo Vladimírovho kresťanstva, jednak pri predstavení najnovšej ruskej skulptúry tohto kniežaťa.

V roku 2016, počas prebiehajúceho rusko-ukrajinského konfliktu, započatého o dva roky skôr ruskou anexiou Krymského polostrova, bola v centre Moskvy neďaleko Kremľa inštalovaná 16 metrov vysoká socha Vladimíra I. Na rozdiel od staršej kniežacej sochy z 19. storočia v Kyjeve, moskovský Vladimír zviera v rukách okrem kríža aj meč – symbol vojenskej moci. Osadenie sochy uviedol príhovorom sám prezident Vladimír Putin, ktorý rurikovského vládcu vyhlásil za tvorcu zjednoteného ruského národa a ruského štátu.

Toto aj iné tendenčné tvrdenia, ako aj ahistorické situovanie sochy kyjevského kniežaťa do Moskvy slúži na priamu konfrontáciu ukrajinského národného príbehu. Ten je od 19. storočia taktiež nerozlučne spätý s Kyjevskou Rusou a vyzdvihovaním jej údajne zakladateľskej úlohy pri vzniku ukrajinského štátu, úlohy, ktorá sa prisudzuje obzvlášť kniežaťu Vladimírovi I.

Ukrajina vs. Rusko v zápase o Kyjevskú Rus

Od čias moderného dejepisectva sa za dedičov stredovekej staroruskej „štátnosti“ považujú ruské, ukrajinské a čiastočne aj bieloruské národné hnutia a spoločnosti, ktoré sa hlásia k politickému a kultúrnemu odkazu tohto stredovekého útvaru. A to aj napriek tomu, že vďaka takpovediac zakladateľskej úlohe, akú zohrala Kyjevská Rus pri utváraní podoby teritoriálneho rámca „ruskej zeme“, iba ťažko možno hovoriť o neprerušenej kontinuite politického zriadenia, štruktúr moci, obyvateľstva alebo kultúry.

Územná expanzia Moskvy v rokoch 1300 až 1547, autor David Liuzzo.

V nárokoch mnohých elít i ortodoxného duchovenstva, ako aj v neskoršej historicko-politickej rétorike však beztak ožila predovšetkým predstava (nie celkom jednoznačnej) „tradície“ starej Rusi, ktorá sa v rôznych obdobiach a kontextoch stala dobre využiteľným tmelom, ktorý spájal ašpirácie a politické programy mladších mocenských aktérov a národných hnutí.

Ruský historický národný príbeh bol sformulovaný v 19. storočí už v predošlom článku spomínaným Nikolajom Karamzinom a neskôr najmä Vasiljim Kľučevjskim, ktorí bazírovali na domnelej politickej previazanosti Kyjevskej Rusi, Moskovského veľkokniežatstva a neskôr cárstva, až do Ruského impéria Romanovcov z 18. a 19. storočia. Takýto naratív dejín ruského národa a štátu bol neskôr pomocou teleologickej optiky rozšírený aj o obdobie Sovietskeho zväzu a dotiahnutý až do čias súčasnej Ruskej federácie.

Naopak, dominantný ukrajinský historický naratív postuloval kontinuitu Kyjevskej Rusi cez Haličsko-Volynské kniežatstvo (s významným „národným“ panovníkom Danilom Haličským) cez následnú poľsko-litovskú epochu až k hajtmanstvu záporožských kozákov v 17. a 18. storočí, cez modernú Ukrajinskú ľudovú republiku z r. 1917 – 1921 až k súčasnej Ukrajine.

Minimálne od čias duchovného otca ukrajinskej historiografie a prvého prezidenta nezávislého ukrajinského štátu Mychajla Hruševskeho (1866 – 1934), je historický odkaz Kyjevskej Rusi považovaný za kľúčový dejinný faktor, ktorý mal viesť k vzniku samostatnej Ukrajiny. Pritom moderné rusko-ukrajinské antagonizmy boli prenesené aj do stredoveku, keďže daná koncepcia odmietla podiel Ruska a Moskvy na dedičstve Kyjevskej Rusi. Zatiaľ čo Hruševskeho historické texty boli za Sovietskeho zväzu prísne cenzurované, na súčasnej Ukrajine sa jeho konštrukcia stala uznávaným historickým kánonom.

Moskovský Kremeľ za kniežaťa Ivana Kalitu (začiatok 14. stor.) Maľba Apollinarij Vasnecov.

Výlučné privlastnenie si odkazu a „dedičstva“ stredovekej Kyjevskej Rusi (iba) jedným moderným národom však stále zostáva skôr historickým mýtom a politizovanou projekciou národných kategórií do dávnej minulosti než historickou realitou.

Musíme si však uvedomiť, že rusko-sovietsky imperiálny historický naratív (ešte aj v súčasnosti) nepripúšťa, že by Ukrajina mala skutočne vlastné, od Ruska nezávislé dejiny, kultúru a historickú pamäť. Za Sovietskeho zväzu sa v súvislosti s Kyjevskou Rusou razil termín „spoločná kolíska“ Rusov, Ukrajincov a Bielorusov, pričom práve súdobí Rusi sa sami považovali za „starších bratov“ pôvodne jednotného národa, ktorý mal údajne od konca 10. storočia do zániku rurikovského „staroruského štátu“ zažívať svoje „zlaté obdobie“.

Od 19. storočia dodnes, pričom v posledných rokoch s o niečo zvýšenou intenzitou, sa natoľko vyostril historický diskurz vykladajúci význam Kyjevskej Rusi pre súčasníkov, že v prípade Ruska a Ukrajiny možno momentálne hovoriť (okrem fyzickej vojny) aj o „vojne pamäti“. Takéto spory o historickú pamäť, resp. konkurenčné až konfliktné historické výklady niektorých udalostí a javov, pozorujeme koniec-koncov v rámci mnohých krajín (napr. slovenský vs. maďarský národný príbeh).

Pri hľadaní odpovede na nie práve adekvátne položenú otázku: kto má najväčší nárok na dedičstvo Kyjevskej Rus, by sa do výraznej miery dalo súhlasiť s popredným znalcom stredovekých dejín východnej Európy, historikom a slavistom Michalom Térom. Ten vo svojej monografii trefne konštatuje, že Kyjevská Rus nepatrí žiadnemu a zároveň každému východoeurópskemu (modernému) národu. Na druhej strane však môžeme prejaviť určitú skepsu voči názoru, ktorý sčasti odobruje aj český medievista, podľa ktorého práve moskovská vetva Rurikovcov v nejakej forme zachovala kontinuitu starej Rusi.

Slávnostné odhalenie sochy kniežaťa Vladimíra I. Moskva, 4. novembra 2016. (Zdroj: mos.ru, CC BY-SA 4.0)

Časť historikov a historičiek, naopak, dlhšiu dobu zdôrazňuje, že často nie celkom kritické hľadanie údajne nemenných historických (národných) kontinuít nie je práve objektívnym výskumným problémom skúmania stredoveku a písania o ňom. V dejinách viacerých krajín totižto existuje pomerne tenká čiara medzi postulovanými historickými kontinuitami na jednej strane a kreatívnym „vynachádzaním tradícií“ na účely budovania moderných spoločností na strane druhej.

Minulosť, a obzvlášť stredoveká, sa až príliš často využíva i zneužíva na rozličné ciele. A práve v kontexte oficiálnej historicko-politickej línie Ruskej federácie a uzurpátorských výbojov Kremľa je zreteľné, akým spôsobom (nielen stredoveká) minulosť a jej (dez)interpretovanie slúži najmä potrebám súčasnosti a legitimizovaniu politicko-mocenských nárokov voči iným krajinám.

Použitá literatúra

  • Grekov, B. D.: Kyjevská Rus. Praha 1953.
  • Duczko, Wladyslaw. Viking Rus: Studies on the Presence of Scandinavians in Eastern Europe. Leiden; Boston 2004.
  • Dvorník, F. The Kiev State and Its Relations with Western Europe. In Transactions of the Royal Historical Society, 1947, 29, s. 27 – 46.
  • Kanet, R. E. The Rebuilding of “Greater Russia”: From Kievan Rusʼ to the Eurasian Union (Note 1). In Advances in Politics and Economics, 2021, 4(2), s. 22 – 43.
  • Karamzin, N. M.: Obrazy z dějin Říše ruské I. Praha 1984.
  • Mlejnek, J.: Boj o svatého Vladimíra. Křesťanství a nacionalismus v zápase o ukrajinskou autokefalitu. Praha 2020.
  • Pelenski, J. The Origins of the Muscovite Ecclesiastical Claims to the Kievan Inheritance (Early Fourteenth Century to 1458/1461). In Gasparov, G./ Raevsky-Hughes , O. (eds.). Christianity and the Eastern Slavs (California Slavis Studies XVI). Berkeleye, Los Angeles, Oxford 1993, s. 102 – 116.
  • Pritsak, O. The Origin of Rusʼ. In The Russian Review, 1977, 36(3), s. 249 – 273.
  • Raffensperger, C. Reimagining Europe: Kievan Rusʼ in the Medieval World. 988 – 1146. Cambridge 2012.
  • Téra, M.: Kyjevská Rus: Dějiny, kultura, společnost. Praha 2020.

Internetové zdroje

Byzantium, Kyivan Rus’, and their contested legacies

Zdroje obrázkov: Wikimedia Commons, Smarthistory.org

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.