Koniec kalendárneho roka, keď sa všetko zvykne točiť okolo Vianoc a Silvestra, sa v mi poslednou období spája aj s jednou mimoriadne významnou osobnosťou historickej vedy, ktorá sa už za svojho života sama stala súčasťou slovenských dejín. Na prelome rokov si pripomíname výročie úmrtia i narodenia významného slovenského historika Jozefa Jablonického. 3. januára 2018 by bol mal 85 rokov.

V posledných rokoch jeho života som ho pravidelne navštevoval v byte na Studenohorskej ulici, ktorá sa nachádza v príjemnom prostredí bratislavského Lamača, a mal som tak možnosť zblízka spoznať človeka, ktorý bol a je pre mnohých aj dnes legendou. V tom čase sa už Jozef Jablonický aktívne nevenoval historickej vede, na verejnosti vystupoval iba sporadicky a mal tiež zdravotné problémy.

Napriek tomu sme spolu trávili dlhé hodiny, počas ktorých mi rozprával o svojom detstve v rodnom Zavare, o rodičoch, štúdiu, začiatkoch v historickej profesii a hlavne o ľuďoch, s ktorými sa stretával pri svojom výskume v oblastí dejín odboja a Povstania. Vlastne primárny dôvod, prečo som ho vyhľadal a oslovil, bolo štúdium osobnosti Gustáva Husáka. Samozrejme, nezostalo iba pri Husákovi a postupom času sme začali hovoriť nielen o všetkých možných postavách slovenských či českých dejín, ale aj o Jablonického priateľoch (minulých i aktuálnych) či vyšetrovateľoch. Pretože perzekúcia Jozefa Jablonického v časoch normalizácie je stále jednou veľkou smutnou témou.

Z ilegality do Povstania

Mal som tiež tú česť sprevádzať ho na niekoľkých podujatiach, ktorých sa rozhodol napriek zdravotnému stavu zúčastniť. Začal som v tom období robiť to, čo on praktizoval približne päťdesiat rokov predo mnou: navštevovať žijúcich pamätníkov a s ich pomocou rekonštruovať historické udalosti ilegality a Povstania. V niekoľko málo prípadoch sme obaja navštívili tých istých, a tak som Jozefa Jablonického od nich vždy pozdravoval. Nevideli sa totiž dlhé roky, možno desaťročia. Pravda, začiatkom 60. rokov minulého storočia, keď Jozef Jablonický naplno rozbehol svoj mimoriadne bohatý a prelomový historický výskum, väčšina účastníkov Povstania ešte žila a bola v aktívnom veku. V tom mojom čase ich už žilo iba zopár a mali okolo deväťdesiatky.

Práve vyšlo druhé vydanie Jablonického prelomovej práce Z ilegality do Povstania o občianskom odboji, keď som v Novom Meste nad Váhom navštevoval Husákovho spolužiaka z gymnázia Ivana Institorisa, taktiež účastníka SNP. Na obálke tej knihy bol vojak, ktorý sedel za telegrafom. Priznám sa, nevedel som, o koho ide. Spýtal som sa teda a Jozef Jablonický mi povedal, že ide o Ivana Institorisa, ktorého kedysi navštevoval. „Aha, ja za ním idem budúci týždeň,“ odpovedal som. „Stále žije a má 97 rokov. Zanesiem mu teda knihu, mohli by ste ju preňho podpísať?“ Tak sa aj stalo a keď som potom prišiel za pánom Institorisom, hneď na úvod som mu oznámil: „Pán Institoris, pozrite sa, ste na titulke. Vyšla Jablonického kniha Z ilegality do Povstania a vaša fotografia je hneď na obálke.“ Pán Institoris nechcel veriť vlastným očiam a veľmi ho to potešilo. Samozrejme, že nechal veľmi srdečne pozdravovať Jozefa Jablonického. A nezabudol dodať, že tá fotka s telegrafom je vlastne ilustračná a vznikla až po vojne, keďže v časoch ilegality si takéto fotografie naozaj nerobili.

Z ilegality do povstania 

S Jozefom Jablonickým sme teda za tie tri či štyri roky spolu hovorili o mnohých témach. Rád by som preto čitateľom pri príležitosti jeho nedožitých 85. narodenín a 5. výročia úmrtia aspoň stručne priblížil jeho životné osudy.

Samizdat o odboji

Jozef Jablonický sa narodil 3. januára 1933 v obci Zavar neďaleko Trnavy. K rodnému kraju a zvlášť k Trnave, kde istý čas pracoval a býval, si preto po celý život zachovával pekný vzťah. Jablonický vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a už počas štúdia sa prejavoval ako človek pevne stojaci za svojimi názormi. Po absolvovaní vysokej školy krátky čas pôsobil na odbore školstva a kultúry Okresného národného výboru v Trnave a potom ako učiteľ na strednej škole. V roku 1960 nastúpil do Historického ústavu SAV, kde zotrval nasledujúcich štrnásť rokov.

V tomto období sa Jozef Jablonický vyprofiloval na popredného znalca dejín protifašistickej rezistencie na Slovensku, čo jasne dokladoval viacerými svojimi priekopníckymi prácami. Prvou z nich bola kniha z roku 1965 Slovensko na prelome, v ktorej podrobne opísal politickú situáciu okolo príprav Povstania a prvé mesiace po prechode frontu.

V 60. rokoch 20. storočia začal Jablonický uskutočňovať priekopnícku prácu aj v oblasti, ktorú by sme dnes mohli modernou terminológiou nazvať oral history. Vyhľadal a stretol sa totiž s desiatkami ilegálnych pracovníkov, odbojárov, armádnych dôstojníkov a politických predstaviteľov Povstania, ktorí poväčšine patrili do občianskej zložky odboja a boli po februári 1948 až na niekoľko málo výnimiek perzekvovaní. Navštevoval ich v čase, keď žili v ústraní, zabudnutí, a často i pod starostlivým dohľadom ŠtB, čo neraz spôsobovalo počiatočnú nedôveru k mladému historikovi. Jablonický však dokázal túto nedôveru svojím úprimným záujmom o problematiku i rozsiahlymi vedomosťami rýchlo prekonať a spomienky väčšiny účastníkov občianskeho odboja sa mu podarilo zaznamenať. Tie následne konfrontoval s bohatým archívnym výskumom, čoho výsledkom bolo dodnes neprekonané dielo Z ilegality do Povstania – Kapitoly z občianskeho odboja z roku 1969.

Samizdat o disente

Samizdat o odboji 2

Jablonického najvýznamnejšia práca vznikala v druhej polovici 60. rokov, teda v čase spoločensko-politického odmäku. Keďže vo svojom diele opätovne vrátil nekomunistický odboj, dovtedy všemožne zatracovaný, do slovenskej histórie, nemohol sa vyhnúť kontroverziám s vtedajšou oficiálnou historiografiou preferujúcou vedúcu úlohu KSS pri prípravách Povstania. Zo začiatku išlo o drobné polemiky, ktoré po roku 1970 začali naberať na obrátkach, keďže navyše Jablonický v tom čase pripravoval na vydanie monografiu KSS v protifašistickom odboji (nikdy nevyšla knižne). Bodom zlomu, v ktorom sa polemiky zmenili na hon na Jablonického, bol pravdepodobne jeho konflikt s obávaným komunistickým dogmatikom a agentom KGB Viliamom Šalgovičom.

Nasledovalo spätné posudzovanie knihy Z ilegality do Povstania a kolotoč obvinení z podceňovania komunistického odboja, nedocenenia zásluh V. ilegálneho ÚV KSS a z nadŕžania občianskemu odboju. Neúprosným vyústením celého pohonu bol nútený odchod z Historického ústavu v roku 1974. A pritom do začiatku 70. rokov vystupoval Jozef Jablonický ako komunista a člen strany. Teraz však na vlastnej koži začal spoznávať, čoho je schopná jeho rodná strana a niektorí jej predstavitelia. Pohon na jeho osobu sa ešte zintenzívnil vtedy, keď sa dostal do kontaktu s disentom a s ľuďmi, ktorí boli už dlhší čas v pozornosti ŠtB. Veľmi blízky vzťah si vybudoval napríklad s bývalým poslancom Slovenského snemu Pavlom Čarnogurským, i keď bol medzi nimi dvadsaťpäťročný vekový, a taktiež v niektorých prípadoch aj názorový rozdiel.

Samizdat o odboji 3

Jozef Jablonický sa po odchode z Historického ústavu zamestnal v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, čo bola pre historika jeho významu nepochybne degradácia. Netušil však, že najhoršie obdobie má ešte len pred sebou. Nerád by som na tomto mieste podrobne opisoval dlhé roky eštebáckeho šikanovania, domových prehliadok, výsluchov i vyšetrovaciu väzbu, zákaz publikačnej činnosti a štúdia v archívoch. Jozef Jablonický spomenuté udalosti podrobne opísal v knihe Samizdat o disente, ktorá predstavuje unikátne svedectvo o perzekúcii historika verného svojmu svedomiu v rokoch normalizácie.

Napriek všetkému neprestal písať a vo svojich prácach oponovať marxisticko-leninskému výkladu dejín. Jablonického neodradilo ani zhabanie knižnice a bohatého osobného archívu, ktorý bol výsledkom dlhoročnej systematickej práce. Na perzekučné zásahy ŠtB odpovedal najlepšie ako vedel – koncipovaním vedeckých štúdií, ktoré sa šírili vo forme samizdatov.

Dlhoročné prenasledovanie vážne poznačilo Jozefovi Jablonickému zdravie i rodinné vzťahy. Nikdy sa však nevzdal svojho presvedčenia a bil sa za historickú pravdu, doslova ako sám vojak v poli. Pätnásť rokov vzdoroval, nedal sa zlomiť a vydržal znášať všetky príkoria. A to mu teda orgány ŠtB dali poriadne zabrať… Iní by sa boli dávno psychicky položili.

Celoživotné dielo

Jozef Jablonický

Vydania všetkých svojich samizdatových prác sa dočkal až po novembri 1989, keď sa aj stal riaditeľom Ústavu politických vied SAV, ktorý sám zakladal (najskôr pod názvom Politologický kabinet). Znovu sa pustil do ďalších tém z najnovších slovenských dejín, zahĺbil sa do štúdia v archívoch, avšak zhoršujúci sa zdravotný stav mu už neumožnil naplno sa venovať vedeckej činnosti. Neprestal však sledovať dianie v slovenskej i českej historickej obci a prácu mladších kolegov, ktorí ho z času na čas navštevovali v jeho byte v bratislavskom Lamači. Sporadicky sa tiež zúčastňoval spomienkových podujatí spojených s občianskym odbojom. Mesiac pred svojím odchodom napriek neľahkému zdravotnému stavu osobne prišiel na odhalenie pamätnej tabule Františke Hrubíškovej – Bielej pani slovenského odboja.

Jozef Jablonický zomrel 7. decembra 2012 vo svojom byte krátko pred 80. narodeninami. Práve v čase, keď sa dokončovali prípravy na zborník štúdií, ktorý mal vyjsť pri tejto slávnostnej príležitosti. Žiaľ, Jozef Jablonický sa už vydania nedožil. Zanechal nám však po sebe dielo, z ktorého čerpáme dodnes a čo je ešte podstatnejšie, ukázal nám vzor, ako by sa mal historik správať voči moci, ktorá sa snaží dejiny deformovať a prispôsobovať si ich vlastným potrebám.

Záverom treba ešte pripomenúť, že Jozefovi Jablonickému bolo v roku 2007 prezidentom republiky udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za zásluhy v oblasti historickej vedy.

Výber z diela Jozefa Jablonického:

Obrazová príloha: blackblog.sk, T. Černák

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2008 - Mgr., 2009 - PhDr.) a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV (2014 – PhD.) Od roku 2018 pracuje ako odborný asistent na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Vo svojom výskume sa zaoberá slovenskými dejinami 20. storočia, najmä po roku 1945 a dejinami KSS a KSČ, jej vedúcich predstaviteľov a osobnosťou Gustáva Husáka. Zaoberá sa tiež históriou slovenského a česko-slovenského futbalu a najmä vplyvom politiky na futbal počas komunistického režimu. Je autorom alebo spoluautorom kníh Husák: Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1938, Husák: V odboji a SNP 1938 – 1945, Husák. Vrcholy a pády 1945-1951. Tiež autor alebo spoluautor viacerých kníh z dejín slovenského a česko-slovenského futbalu zakladateľom Edície Belasé legendy o najvýznamnejších už nežijúcich hráčoch a tréneroch Slovana Bratislava, v ktorej doteraz napísal osem publikácií. Publikoval tiež desiatky vedeckých štúdií a popularizačných článkov.