Otázka, prečo idú chlapi do vojny, tak či onak formulovaná, stojí za nepreberným množstvom odborných štúdií, reportáží, úvah či rozmanitých prejavov umeleckej výpovede.
K diskusii, prečo a ako sa národy vyberú po ceste končiacej násilným konfliktom, prispel knihou Proč jdou chlapi do války aj český sociálny antropológ Radan Haluzík. Hneď úvodom prezradíme, že ide o skutočne kvalitný príspevok, ktorý si nájde miesto v rukách odborníka i laického čitateľa.
Vojna na Balkáne a na Kaukaze
Kniha je formou istým hybridom odborného textu, reportáže a úvahovej eseje. V texte tak nájdeme autorove osobné zážitky a pozorovania z vojnami potrhaného Balkánu či Kaukazu aj poctivo rešeršované, ale zrozumiteľne podané teoretické koncepty sociológie či konfliktológie. Veľký priestor na vykreslenie ducha doby majú taktiež karikatúry a obálky súdobej tlače. Vizuálne prílohy dopĺňajú i vlastné autorské fotografie, ktoré až neuveriteľne trefne dopĺňajú text a aspoň čiastočne sprostredkúvajú čitateľovi vizuálny vnem estetiky prebudeného etnonacionalizmu.
Identita, emócie, etnicita, nacionalizmus a kultúra sú základnými stavebnými kameňmi a objektom analýzy autora. Volí však prístup menej tradičný, než zvyčajne nájdeme v literatúre bezpečnostných štúdií. Autor cieli na jednotlivca – individualitu a na dav – kolektívneho aktéra ako ústredné prvky dejov potencionálne a často aj reálne vrcholiacich ozbrojeným konfliktom.
Pátranie po motiváciách, myšlienkových pochodoch a prežívaní účastníkov konfliktov etnicity či identity začína Radan Haluzík v 80 rokov (ne)fungujúcich vládnucich komunistických režimoch od Sovietskeho zväzu cez Československo po Juhosláviu. Istý prapočiatok vecí nadchádzajúcich nachádza práve v špecifickom prístupe komunizmu, ktorý nemilosrdne modernizoval a súčasne umelo pestoval ľudové tradície a kultúru v skanzenoch a v múzeách. Tieto mali neskôr poslúžiť ako kulisy, scenár i motívy deja národného prebúdzania. Práve pojem múzeum, teda Múzeum, používa R. Haluzík ako koncept, ktorým odhaľuje úlohu intelektuálov, často z kultúrnych a z umeleckých kruhov, ktorí pomáhali roztáčať koleso mobilizácie spoločnosti.
Brutálny konflikt v Juhoslávii
Väčšia časť publikácie rieši cestu ku konfliktu, jednotlivé fázy transformujúce spoločnosť i jednotlivcov na základe znovuvynájdených identitárnych vzorcov. Tieto procesy majú svoju špecifickú dynamiku a nemusia spieť k rovnakým koncom. Dobrým príkladom je mierový rozvod Československa a celkovo pokojný prechod stredoeurópskych štátov k demokracii v porovnaní so sériou brutálnych konfliktov spojených s rozpadom Juhoslávie.
Ozbrojenému konfliktu – vojne ako takej – je ponechaný relatívne menší priestor, nemožno však povedať, že by to bolo na škodu. Čo ale unavuje a začne po čase pri čítaní prekážať, je opakovanie. Autor často podáva čitateľovi rovnakú informáciu znova a znova, len rozdielne naformulovanú. Do krajnosti je tento nešvár sprítomnený v mnohých obsiahlych vysvetlivkách obrazovej prílohy, ktoré čitateľ nájde v texte a v rovnakom znení aj „hneď vedľa“ pod príslušným obrázkom. Opakovanie je síce matka múdrosti, ale neradno pokúšať čitateľovu trpezlivosť. Trúfalejší editor by iste zvládol preškrtať mnohé pasáže bez straty vyjadrenej informácie.
Penzum informácií, pozorovaní a trefných úvah, nazhromaždených v knihe , je skutočne obdivuhodné. Autor síce nestavia ucelenú koherentnú teóriu, ale i tak úspešne poodhalil ten iracionálny, emočný kvas, ktorý v tej „správnej“ kombinácii s kultúrnymi vzorcami a polarizáciou identity v mnohých prípadoch vyvrcholil tragédiou konfliktu. V tejto polohe je kniha veľmi presvedčivá a možno ju len odporučiť k ďalšiemu štúdiu problematiky.
Vyštudoval Bezpečnostné a strategické štúdiá na Masarykovej Univerzite v Brne. Venuje sa témam vojenstva, strategického myslenia, medzinárodnej politiky a bezpečnosti.