„Na celom tom dianí je čosi desivého. Smútok, isté znepokojenie. Obloha je tak sivá a hrôzostrašná, vlaky nejazdia v dôsledku štrajkovej pohotovosti i rieka vystúpila vysoko, akoby sa tie veci kumulovali.“

 

Francúzsko je v posledných dňoch vo víre mnohých výrazných udalostí. Športových fanúšikov zamestnáva prebiehajúci európsky šampionát, francúzskych odborárov zas boj proti vláde a verejné prejavy nespokojnosti formou demonštrácií.

Najnáročnejšie víťazstvo však museli Francúzi, a zvlášť obyvatelia Paríža vybojovať pár dní pred začiatkom samotných majstrovstiev i série protestných pochodov. Mohutné a niekoľko dní trvajúce prívalové dažde totiž spôsobili pohromu, akú hlavné mesto nezažilo od roku 1910.

Situácia v júni 2016

O pochmúrnej atmosfére posledných dní svedčí i citát z úvodu textu. Ide o slová osemdesiatročného fotografa Martina Lyona, ktorý prežil posledných päťdesiat rokov svojho života v Paríži, no Seinu dosahujúcu výšku hladiny takmer šesť a pol metra, ako to bolo v piatok 3. júna 2016, dosiaľ nevidel.

Mapa zobrazujúca rozsah potopy v roku 1910

Šesť dní hustého dažďa prinieslo skazu nielen do Mesta svetla, ale i do celého údolia rieky Loiry, známeho to turistického cieľa s množstvom prekrásnych hradov a zámkov. Tisíce ľudí bolo evakuovaných a kritická situácia si, žiaľ, vyžiadala i ľudské životy. Konkrétne vo Francúzsku by malo ísť o štyri obete, no záplavy spôsobili smrteľné tragédie aj v Nemecku a inde v severnej Európe.

Vo svetle týchto smutných okolností je potom viac než druhoradou správa o bezpečnej záchrane všetkých kultúrnych a historických cenností, ktoré boli v rámci hlavného mesta Francúzska v ohrození.

 

Búrlivé dejiny Seiny

O niečo šťastnejšie, aspoň z hľadiska strát na ľudských životoch, dopadla dosiaľ najväčšia vodná katastrofa, akú Paríž zažil. Tá sa udiala v januári 1910 a centrom mesta pretekajúca Seina vtedy dosiahla rekordnú výšku 8,62 metra nad normálnou úrovňou jej hladiny. Podľa niektorých zdrojov padol rekord ešte v roku 1658, keď mala byť nameraná výška 8,81 metra nad bežnou hladinou, zatiaľ čo iné zdroje uvádzajú v roku 1658 „iba“ 8,14 metra.

Asi nie je až tak dôležité, ktorý údaj je tým skutočne rekordným. Väčšiu výpovednú hodnotu má fakt, že záplavy nie sú pre hlavné mesto Francúzska ničím novým. Už v kronikách z roku 814 nájdeme záznam hovoriaci o potope: „Boh chcel potrestať ľud Paríža a zoslal vodu, ktorá vyliala brehy Seiny ako nikdy doteraz, takže celé mesto je pod vodou a pohybovať sa dá len na loďke.“ (Jackson 2010)

Seina dosiahla rekordnú výšku 8,62 metra nad normálnu úroveň hladiny

Ťažko odhadnúť, koľko záplav zažilo mesto od svojho vzniku, keďže úradné záznamy sa vedú až od spomínaného roku 1658. Od tohto medzníka môžeme spomenúť aj rok 1740, keď mala Seina 7,23 metra, či rok 1924 so 7,32 metra alebo rok 1955 – vtedy mala hladina 7,12 metra nad normálnou hodnotou. Tento výpočet sa týka iba tých najmohutnejších zdvihnutí hladiny a neopomenuteľný je i fakt, že po obdobných problémoch v roku 1856 poveril Napoleon III. architekta Georgesa Haussmanna, aby sa v rámci prestavby Paríža zameral i na tento problém. Ako vidno, bezúspešne.

Veľká potopa roku 1910

Zatiaľ čo tohtoročné záplavy si vyžiadali ľudské životy, v roku 1910 to dopadlo šťastnejšie. Hlavným dôvodom toho, že na začiatku 20. storočia sa Parížanom podarilo ustáť prírodnú katastrofa bez ľudských obetí, bola najmä rýchlosť, či skôr pomalosť, s akou tento jav nastal.

Január 1910 začal pomerne klasicky, nebolo ničím výnimočným, že úroveň Seiny pomaličky stúpala. Dialo sa tak až do 21. dňa, keď sa v priebehu jedného dňa úroveň nečakane zdvihla a 22. januára sa Paríž zobudil s vytopenými pivnicami a nefunkčným metrom.

Značka označujúca rozsah potopy

Nasledujúce dva dni pracovali robotníci, policajti i vojaci v čo najväčšom počte a v obrovskom nasadení, aby zmiernili dopady a zabránili prípadným ďalším problémom. Život inak bežal v meste ďalej, s výnimkou niekoľkých silnejšie postihnutých miest sa ďalej pracovalo, školy vyučovali, a dokonca aj elektrické osvetlenie fungovalo.

Kardinálnu zmenu však priniesol hneď nasledujúci deň. 24. januára bol prerušený elektrický obvod a navyše sa takmer vyčerpali zásoby pitnej vody. Aby problémov nebolo málo, zo zatopených zákutí sa vyrojilo množstvo hlodavcov.

Do záchranných akcií sa zapojil Červený kríž i množstvo iných organizácií, mesto bolo ponorené do pochmúrnej atmosféry, a niektoré novinové plátky dokonca ohlasovali koniec sveta.

Niektoré novinové plátky dokonca ohlasovali koniec sveta, ale mesto fungovalo ďalej

28. januára dosiahla Seina svoj vrchol, spomínaných 8,62 metra. Medzitým sa už do mesta dopravila veľká časť armády a krízová situácia spustila dva, pre ľudskú spoločnosť v ohrození zrejme charakteristické javy – solidaritu a rabovanie. Okrem toho sa začal verejne hľadať vinník takéhoto nešťastia. Najčastejšie sa skloňovala vina vlády, ktorá nedokázala pohrome zabrániť, a čo bolo ešte horšie, nebola schopná ani promptne a správne reagovať na už vzniknutú situáciu. Našli sa však aj iné, pozoruhodné teórie. Na vine mala byť napríklad Halleyho kométa, ktorá v danom období preletela nad Parížom, špekulovalo sa dokonca o útoku mimozemskej civilizácie.

Našli sa ale i skupiny obyvateľstva, ktoré sa snažili miesto vymýšľania fantastických zdôvodnení tohto stavu pozdvihnúť morálku. K takým patrili niektoré divadelné súbory, hrajúce svoje predstavenia i v čase najväčšej krízy.

Tá začala opadať hneď v nasledujúce ráno 29. januára. V momente, keď magistrát zaznamenal začiatok klesania hladiny, spustili sa čerpadlá naplno pumpujúc vodu zo zatopených budov, medzi ktorými bola i Gare d´Orsay, dnes slávne múzeum, vtedy ešte vlaková stanica.

Potopa v 1910 a 2016 (Zdroj: Telegraph)
Potopa v 1910 a 2016

Paríž bol z najhoršieho vonku, na obyvateľov však čakalo množstvo práce. Každý majiteľ bol zodpovedný za svoje obydlie a tak sa s poklesom hladiny okamžite rozbehli aj rekonštrukčné práce. Prvou etapou bolo, pochopiteľne, očistenie a vyplavenie nánosov hliny, ktoré ostávali po rozbujnenej rieke.

Koniec krízového stavu bol vyhlásený 8. marca, do svojej bežnej hladiny sa Seina vrátila až začiatkom apríla.

Podľa oficiálnych policajných štatistík bolo v priebehu záplav vytopených 24 000 domov a približne 69 000 ľudí bolo evakuovaných, pričom drvivá väčšina bola aj hospitalizovaná. Finančná strata predstavovala 400 miliónov frankov, čo je v súčasnom prepočte asi 1,5 miliardy dolárov.

Napriek všetkému si ale udalosti z úvodu roka 1910 nevyžiadali žiadnu ľudskú obeť. Aspoň tak to dokumentujú oficiálne správy. Vzhľadom na rozsah škôd a dĺžku trvania výnimočného stavu stojí toto tvrdenie za kritické zváženie, no ľudomilne dúfajme, že tento raz sa historické pramene naozaj nemýlia.

 

 

Použitá literatúra

Obrazová príloha

Bibliothèque nationale de France, ThePromenader, Telegraph, www.wikipedia.org

vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako post-doktorand na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a zároveň na Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.