David Ben Gurion patrí medzi najvýznamnejších politikov 20. storočia. Zaslúžil sa o vznik štátu Izrael a mnohé jeho činy a rozhodnutia vyvolávajú vášnivé diskusie dodnes. Prečítajte si ukážku z knihy izraelskej historičky Anity Shapiry: Ben Gurion. Otec moderného Izraela (HADART, 2020), ktorá predstavuje úplne prvý životopis Bena Guriona v slovenskom jazyku.
Týmto vyhlasujeme…
Len čo sa Briti rozhodli odovzdať „palestínsku otázku“ OSN, Ben Gurion začal odpočítavať dni do vzniku štátu. OSN medzičasom zriadila Zvláštnu komisiu pre Palestínu (United Nations Special Committee on Palestine, UNSCOP) na preskúmanie palestínskej otázky a prípravu návrhov pre Valné zhromaždenie. Dlhé mesiace, kým tento výbor predložil svoje odporúčania a Valné zhromaždenie malo 29. novembra 1947 svoju historickú rozpravu, ktorá viedla k hlasovaniu o rozdelení, visel osud sionistického projektu na vlásku. Napriek vyhláseniu Britov, že nebudú s Organizáciou spojených národov spolupracovať pri realizácii rozdelenia a že svoje jednotky stiahnu z Palestíny 15. mája 1948, politická situácia bola aj naďalej nepokojná. Ben Gurion však túto neistotu ignoroval a pripravoval sa na založenie štátu a na vojnu.
Ben Gurion prvé mesiace roku 1947 venoval inšpekcii stavu Hagany a jej pripravenosti na vojnu. Našiel milíciu s približne tridsaťtisíc členmi, väčšinou bez vojenského výcviku, a asi desaťtisíc kusov strelných zbraní. Napriek silnému sionistickému presvedčeniu, väčšina Židov v Palestíne nebola príliš ochotná mobilizovať alebo venovať svoje prostriedky pre „vyššie dobro“. Osady si nakúpili zbrane pre seba a nemali chuť ich odovzdávať vedeniu. Navyše, mali len ľahké zbrane. Palmach mal asi tritisíc bojovníkov a bol jediným pravidelným útvarom s nejakým vojenským tréningom, a to predovšetkým v partizánskom spôsobe boja. Operačné plány pritom vychádzali z predpokladu, že Briti zostanú v Palestíne, a úlohou Hagany bolo zabezpečiť bezpečnosť obyvateľstva pred Arabmi až do príchodu armády. Všeobecne stále prevládalo presvedčenie, že nepriateľmi sú Briti.
Ben Gurionovi neostávalo nič iné, než iniciovať ideovú, organizačnú a funkčnú revolúciu. Musel presvedčiť vedenie Hagany, že sú armáda, nie milícia, že musia nanovo definovať nepriateľa a vypracovať organizačné a veliteľské postupy prispôsobené novej realite. Prenasledoval ho pocit, že čas sa kráti a že samotná existencia jišuvu je v ohrození. Stal sa prchkým, netrpezlivým a jeho výbuchy zlosti prichádzali omnoho častejšie než zvyčajne. Pocit naliehavosti a neustály nátlak jeho kolegov nakoniec podnietil k práci, aj keď neboli úplne presvedčení, že jeho predpovede sú naozaj správne.
Prvým bodom jeho programu bolo zabezpečenie ťažkých zbraní. Kolegov poveril nákupom tankov, delostrelectva, lietadiel a lodí, ktoré mali všetko toto zariadenie transportovať. Golda Meyersonová sa dobrovoľne prihlásila a šla do Spojených štátov namiesto neho, aby získala na nákup zbraní finančné prostriedky. Jej misia skončila značným úspechom. Najdôležitejším dodávateľom sa stalo Československo. Palestínu však stále ovládali Briti a transport ťažkých zbraní nebol možný. „Základná otázka je, či sa k nám technika dostane a či načas. Od toho závisí všetko ostatné,“ písal Ben Gurion Meyersonovej a Šertokovi do New Yorku. „Pripravujeme sa na deň D. Ale všetky naše prípravy budú zbytočné, ak sa sem nedostane výzbroj.“ Od obstarávateľov neustále žiadal aktuálne informácie, čím sa ich snažil infikovať svojou nástojčivosťou. „Výbava je otázkou života [a smrti], ktorú nemožno odkladať. Nič nie je dôležitejšie.“
Velitelia Hagany boli zvyknutí na isté tempo a rozsah činností a nebolo jednoduché im sprostredkovať názor, že tentoraz pôjde o inú vojnu, proti riadnym vojenským silám, a tá si vyžaduje úplne inú úroveň pripravenosti. V Hagane, ktorá fungovala na báze jednotiek menších ako čata, vyzbrojenej len ľahkými zbraňami, hovoril o divíziách, tankoch a letectve – mnohí členovia si šepkali, že „starý pán sa zbláznil“. Priam zo dňa na deň ich však prinútil zmeniť názor aj organizáciu a neprejavoval pochopenie ani trpezlivosť, ak mal niekto problém prispôsobiť sa novej revolučnej realite. Mali však viaceré zásadné vlastnosti, ktoré si Ben Gurion náležite neuvedomoval: schopnosť improvizovať a pracovať ako polopodzemná organizácia bez rigidnej armádnej hierarchie a v podmienkach absolútneho nedostatku. Odvaha Palmachu a jeho vynaliezavosť a ochota obetovať sa kompenzovali slabiny v operatívnom fungovaní a nedostatok skúseností.
No Ben Gurion chcel úplne inú štruktúru: nezabudol na svoje vojenské skúsenosti v Židovskej légii. V tisícoch židovských vojakov prepustených z britskej armády videl základy vznikajúcej židovskej armády, predovšetkým jej veliteľské kádre. Tvrdil, že práve oni vedia, čo znamená skutočná pravidelná armáda. Akýkoľvek bývalý britský dôstojník bol podľa neho vhodnejší než veteráni z Hagany. Dokonca sa niekoľkých aj neúspešne pokúsil nanominovať do jej velenia. Napokon sa do profesionálneho zboru úspešne integrovali a dokonca tvorili jednu tretinu organizačnej štruktúry Hagany. Vytvoriť napodobeninu Židovskej brigády podľa predstáv Ben Guriona sa ale nikdy nepodarilo. Podľa niektorých to bolo šťastie židovského národa, pretože v chaotických podmienkach vojny medzi komunitami, ktorá prepukla po 29. novembri, a vojny proti arabským armádam, ktorá sa začala deň po vyhlásení nezávislosti, Hagana a Palmach zachránili rodiaci sa štát vďaka svojej flexibilite a schopnosti prispôsobiť sa. Ben Gurion sa však nemýlil v inej dôležitej veci: ak by vojenské vybavenie nedorazilo na čas, židovský štát by nemusel prežiť.
Cestu k samostatnému štátu dláždili dva kľúčové dátumy: Rozhodnutie OSN o rozdelení a Ben Gurionovo vyhlásenie nezávislosti. Najprv prišlo uznesenie Valného zhromaždenia OSN z 29. novembra 1947, schválené dvoma tretinami hlasov. Prešiel návrh UNSCOP na rozdelenie Palestíny na dva štáty, jeden židovský a jeden arabský. Ľudia v tých časoch považovali toto uznesenie za zázrak: podporili ho obe superveľmoci, Spojené štáty americké aj Sovietsky zväz! Keďže sa studená vojna stupňovala a smerovala k patovej situácii, zdalo sa nemožné, aby sa superveľmoci na Palestíne dohodli. A napriek tomu Rusko i celý sovietsky blok hlasovali za rozdelenie. ZSSR chcel oslabiť pozíciu Británie na Blízkom východe, a tak bol aj židovský štát prijateľný.
Noc 29. novembra 1947 vstúpila do národnej pamäti ako nezabudnuteľný okamih nadšenia, spontánneho výlevu radosti medzi masami tancujúcich. Ben Guriona v tú noc zobudili v stredisku pri Mŕtvom mori, aby mu oznámili, že Valné zhromaždenie hlasovalo v prospech židovského štátu. On ale neoslavoval. Dobre si uvedomoval, akú cenu za to bude treba zaplatiť.
Počas prvých mesiacov občianskej vojny mali Arabi prevahu. Cesty boli nebezpečné, Horná Galilea a niekoľko ďalších osád boli odrezané a Jeruzalem – centrum jišuvu, kde žilo dvadsať percent židovskej populácie – bol závislý od zásobovacích konvojov, ktoré sa niekedy do mesta dostali, no často aj nie. Tri veľké konvoje v marci 1948 skončili tragicky, čo spôsobilo krízu. Vyzeralo to, že Židia strácajú kontrolu nad situáciou. Hrdé Ben Gurionovo vyhlásenie, že Židia preberú vládu nad oblasťou v čase, keď Briti oznámili, že 15. mája evakuujú svoje sily z Palestíny, zrazu už neznelo tak presvedčivo. Prehrávali?
V tom čase začali Spojené štáty prehodnocovať svoj postoj k rezolúcii o rozdelení. Americký veľvyslanec pri OSN navrhol namiesto nezávislosti Palestíne poručníctvo. V tej chvíli naklonil Ben Gurion misky váh. Velenie Hagany požiadal, aby začalo bezprecedentnú a rozsiahlu operáciu a vyslalo pätnásťtisíc vojakov na prelomenie blokády Jeruzalema. Operácia Nachšon vstúpila do dejín ako najväčší obrat vo vojne. Cestu do Jeruzalema síce veľmi rýchlo znova zablokovali, do mesta sa však stihli dostať veľké zásobovacie konvoje, vďaka čomu vydržalo v obkľúčení. Úspech operácie Nachšon spočíval v príchode tajnej dodávky zbraní. Hagane sa podarilo vyložiť ľahké zbrane a distribuovať ich medzi svojich vojakov. Po operácii Nachšon sa začal útok s cieľom prevziať kontrolu nad územím prideleným židovskému štátu podľa plánu rozdelenia. V apríli padol Tiberias, Safed a najdôležitejší cieľ, prístavné mesto Haifa. Tieto víťazstvá dali svetu signál, že prevahu získavajú Židia.
Kúpou knihy cez tento link podporíte fungovanie a činnosť HistoryLabu.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons, HADART Publishing