Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami bolo obdobím fascinácie diaľkovými letmi a dobývaním oblohy. To využili a zneužili predovšetkým nedemokratické režimy. Do diaľkovej leteckej dopravy a jej hrdinov premietali svoje predstavy a ilúzie o veľkosti, modernosti a životaschopnosti svojich národov. Vo fašistickom Taliansku sa to spája najmä s menom Italo Balbo.

Koncom augusta 2017 protestovalo v Chicagu niekoľko desiatok ľudí za odstránenie nenápadnej pamiatky, ktorá pripomína antický monument. Jej hlavným prvkom je rímsky stĺp z rokov 117 až 38 pred n. l., ktorý sa našiel na mieste Porta Marina v Ostii v Ríme. Nápis na modernom podstavci však napriek historizujúcej dikcii čitateľa jednoznačne prenáša do 20. storočia: „Tento stĺp / dvadsať storočí starý / postavený na plážach Ostie / prístavu cisárskeho Ríma / na zabezpečenie šťastia a víťazstva / rímskych triér. Fašistické Taliansko pod vedením Benita Mussoliniho / predstavuje Chicagu tento vznešený symbol na pamiatku atlantickej eskadry vedenej Balbom, ktorá s rímskou odvahou preplávala oceán v 11. roku fašistickej éry.“

Ako upozornil historik Peter Fritzsche, letectvo bolo súčasťou verejnej reprezentácie štátnej politiky. To, čo pre 50. a 60. roky 20. storočia znamenali Jurij Gagarin alebo John Glenn, v treťom desaťročí 20. storočia stelesňovali Američania Charles Lindbergh (1902 – 1974) a Amelia Earhartová (1897 – 1937), Rus Valerij Pavlovič Čkalov (1904 – 1938) a Taliani Umberto Nobile (1885 – 1978) a Italo Balbo.

Vzduch je naše more

Italo Balbo sa narodil 6. júna 1896 v Quartesane (Ferrara). Počas prvej svetovej vojny získal niekoľko vyznamenaní za statočnosť a v elitných horských jednotkách dosiahol hodnosť kapitána. Ako uvádza historik Spencer DiScala, po vojne pracoval ako bankový úradník v rodnom meste a v roku 1920 vyštudoval právo s diplomovou prácou o ekonomickom a sociálnom myslení Giuseppeho Mazziniho. Historik Christopher Duggan vysvetľuje, že Balbo videl kontinuitu s Risorgimentom a sníval o národnej obnove Talianska. Sám si neskôr v roku 1922 stanovil životné krédo: „Sme silnejší, pretože sme odhodlanejší. A tí, ktorí sú silnejší, majú vždy pravdu.“

Italo Balbo v dobe svojho preletu cez Atlantik

Balbo sa preto vrhol do politiky a stal sa jedným z regionálnych vodcov vznikajúcej fašistickej strany Partito Nazionale Fascista (PNF) vo Ferrare. Počas svojho pôsobenia v takzvaných Čiernych košeliach (Camicie Neri) využil svoje vojenské a organizačné skúsenosti a, ako dodáva historik Richard J. B. Bosworth, premenil sa na jedného z najbrutálnejších eskadrónov v celom Pádskom údolí. Rýchlo sa vypracoval medzi štyroch quadrumvirov, organizátorov legendárneho pochodu na Rím v roku 1922, ktorým sa fašisti chopili moci. O rok neskôr sa stal zakladajúcim členom hlavného orgánu Mussoliniho fašistickej vlády v Taliansku, Gran Consiglio del Fascismo, známej ako Veľká fašistická rada.

Ako dodáva DiScala, fašisti považovali letectvo za svoju doménu a spájali s ním prívlastky, ktoré chceli, aby sa spájali aj s ich režimom – nový, moderný a dynamický. Aj preto Balbo v „novom“ Taliansku spojil svoj osud s letectvom. V roku 1926 bol vymenovaný za štátneho tajomníka pre letectvo a v rokoch 1929 až 1932 sa stal ministrom s cieľom vybudovať talianske letectvo (Regia Aeronautica Italiana), spopularizovať ho v Taliansku a prostredníctvom neho aj samotné Taliansko vo svete.

Balbov životopisec Claudio G. Segrè uvádza, že Balbo sa snažil dodať letectvu legitimitu a rešpekt a chcel vychovať generáciu nových dôstojníkov a civilných zamestnancov. Venoval sa aj tým najmenším detailom. Každý zamestnanec dostal malú príručku o správnej etikete stolovania a bol poučený, o čom sa má rozprávať pri jedle a ako používať zubnú kefku po jedle. Balbo tiež zreorganizoval – na talianske pomery doslova revolučne – spôsob a čas stravovania zamestnancov ministerstva. Namiesto tradičnej „siesty“ mali na obed len niekoľko desiatok minút a museli jesť priamo v jedálni ministerstva. Podľa Segrèho Balbo obhajoval tieto inovácie tým, že podporujú lepší rodinný život – jeho zamestnanci mohli byť doma so svojimi rodinami už o pol štvrtej popoludní.

Balbo tiež osobne rozhodoval o tom, kto je hoden členstva vo fašistickej strane. Ako Segrè dodáva, v obežníku zo 6. decembra 1927 s názvom „Morálna a politická výchova letcov“ vyzýval svojich dôstojníkov, aby prijali fašizmus, ktorý jednoducho stotožňoval s národnou hrdosťou na všetko talianske. Na druhej strane, obdiv k zahraničným úspechom považoval za „hanebný relikt“ temnej minulosti Talianska.

Italo Balbo na titulke časopisu Time z roku 1933

Rýchlejšie a vyššie

Balbovo pôsobenie vo funkcii ministra letectva sa zhodovalo so „zlatým vekom“ letectva a priekopníckym obdobím rekordných letov, leteckých pretekov a diaľkovej leteckej dopravy. Preteky a diaľkové lety urýchlili technologický rozvoj a podporili civilné komerčné letectvo.

Boli to časy Lindberghovho sólového preletu Atlantiku, rekordných obletov zemegule Wileyho Posta (1898 – 1935), Byrdových a Nobileho polárnych letov a nespočetných menších transoceánskych a transkontinentálnych preletov. Piloti medzi sebou súťažili o Pulitzerovu, Thompsonovu či Bendixovu trofej v Spojených štátoch a o Schneiderov pohár v západnej Európe. V ňom mali talianski piloti napriek britskej dominancii značné úspechy.

Balbo sa tiež snažil prilákať nových pilotov a podľa Segrého vymyslel nové spôsoby propagácie. Napríklad v rokoch 1930 a 1932 zorganizoval Dni krídiel (Giornata dell’Ala), aby domácemu publiku predviedol schopnosti svojich letcov.

Balbo chcel, aby sa „jeho“ Aeronautica stala legitímnou ozbrojenou službou rovnocennou armáde a námorníctvu. Inšpirovaný talianskym generálom a propagátorom strategického bombardovania Giulom Douhetom (1869 – 1930) dospel k presvedčeniu, že letectvo bude mať v každej budúcej vojne kľúčový význam. Preto experimentoval s rozsiahlymi leteckými manévrami, aby overil tézu o účinnosti masívnych leteckých útokov. Od 26. augusta do 3. septembra 1931 dve letecké divízie so 70 letkami, spolu 860 lietadiel, simulovali denné a nočné bombardovanie veľkých talianskych miest vrátane Ancony, Janova, Florencie, Bologne a Milána.

Jeho kritici ho však podľa Boswortha obviňovali, že urobil alebo skôr dokázal urobiť len málo pre to, aby bola Regia Aeronautica pripravená na modernú vojnu.

Dobytie USA

V decembri 1928 Balbo navštívil leteckú výstavu v Chicagu. Spojené štáty mali naňho podľa Segréa hlboký vplyv. Považoval ich za „brilantný predvoj pokroku, obrovskú zásobáreň optimizmu, zdravia a sily“. Chcel tiež, aby tisíce Talianov, ktorí odišli zo svojej vlasti do Spojených štátov, vedeli, že Mussolini a fašizmus ukončili éru hanby a poníženia.

Návšteva Ameriky ho inšpirovala k diaľkovým propagačným „plavbám“. Balbo bol presvedčený, že nové hranice aeronautiky nespočívajú v individuálnych letoch, ale v kolektívnych „plavbách“ s najmenej osemdesiatimi lietadlami. Preto ich využíval na testovanie vybavenia a zlepšenie výcviku pilotov a posádok.

Italo Balbo (uprostred vo vojenskej uniforme) pred odletom do Brazílie. Rok 1930.

Svoje prvé dve „plavby“ tohto typu v Stredozemnom mori uskutočnil v rokoch 1928 a 1929. Potom, na prelome rokov 1930 a 1931, viedol flotilu 12 lietadiel Savoia-Marchetti S.55 na lete z jeho domovskej základne v Orbetelle do Ria de Janeira.

Samotný Balbo nebol podľa Segréa výnimočný pilot. Počas svojej 14-ročnej leteckej kariéry nalietal spolu približne 3 000 hodín, čo nebolo málo, ale pri svojich leteckých cestách sa spoliehal na pilotné a organizačné schopnosti talianskych „es“, ako boli Francesco de Pinedo (1890 – 1933) a Umberto Maddalena (1894 – 1931). Až v roku 1933 sa Balbo cítil dostatočne skúsený a sebavedomý, aby sa sám ujal vedenia.

Prvého júla 1933 sa jeho 24 lietajúcich člnov Savoia-Marchetti SM.55X vydalo na cestu z Ríma cez Reykjavík a Cartwright na Labradore na svetovú výstavu Storočí pokroku (Century of Progress) v Chicagu, ktorú nakoniec navštívilo viac ako 40 miliónov návštevníkov a ktorá sa konala v atmosfére veľkej hospodárskej krízy. Jej cieľom bolo posilniť otrasenú dôveru nielen v americký hospodársky a politický systém, ale aj vo vedu a technický pokrok. Podľa historika Roberta W. Rydella mala pod neoficiálnym heslom „Veda objavuje, priemysel uplatňuje, človek prispôsobuje“ podporiť myšlienku spolupráce vlády a súkromného sektora pri budúcom hospodárskom rozvoji nielen Chicaga, ale celých Spojených štátov. Pristátie Balbovej eskadry na jazere Michigan neďaleko chicagskej výstavy do tematického zamerania preletu presne zapadalo.

V sobotu 15. júla popoludní sa na obzore objavila skupina čiernych škvŕn, ktoré vystupovali z dymu a hmly nad mestom Gary v štáte Indiana. Davy ľudí, ktoré lemovali brehy Michiganského jazera na míle ďaleko, „šaleli od radosti“. Predovšetkým americkí Taliani kričali: „Viva Italia!“ či „Viva Balbo!“. Balbov let trval štyridsaťosem hodín a jeho lietadla preleteli 9 766 kilometrov priemernou rýchlosťou 200 km/h.

Po vystúpení na breh začal dlhý kolobeh návštev, hostín, večierkov, prejavov, recepcií a náboženských osláv. Karavána päťdesiatich áut odviezla výpravu na výstavisko a potom na štadión Soldier Field. Tam letcov pred 100 000 divákmi privítal starosta Edward Kelly, ktorý Balba prirovnal ku Kolumbovi. Deň pristania bol vyhlásený za „Deň Itala Balba“ a chicagská Siedma ulica bola premenovaná na Balbo Avenue. Tento názov nesie dodnes.

Z Chicaga potom Balbova flotila v sprievode 36 amerických lietadiel vyrazila do New Yorku. Na Manhattane vítali druhého muža fašistickej diktatúry jasajúce davy najmä talianskych Američanov, pre ktorých bol Balbo stelesnením úspechu a národnej hrdosti. V Madison Square Garden ich potom vyzval, aby boli hrdí na to, že sú Taliani, a nezabudol spomenúť aj jeho mantru: „Mussolini ukončil éru poníženia.“

Ako poznamenal Segré, Balbo sa z provinčného talianskeho politika stal medzinárodnou celebritou. V predstavách verejnosti sa stal jedným z najväčších priekopníkov „zlatého veku“ letectva na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Podľa DiScala sa stal medzinárodnou celebritou po vzore Lindbergha, Earhartovej a ďalších priekopníkov letectva. Pripojil sa aj k šnúre triumfov, ktoré v tom čase zaznamenávali Taliani – od titulu majstra sveta v ťažkej váhe pre Prima Cameru (1906 – 1967) cez modrú stuhu za preplávanie Atlantiku pre zaoceánsku loď Rex až po svetový rýchlostný rekord pre hydroplány (682 km/h) Francesca Agella (1902 – 1942).

Savoia Marchetti S.55 štartuje z Manhassetskej zátoky v roku 1929.

Vo svojej dvojitej úlohe ministra a letca Balbo priťahoval pozornosť verejnosti a jeho tvár sa objavovala v reklamách. 26. júna 1933 sa objavil na obálke časopisu Time a prijal ho prezident Franklin Delano Roosevelt. O dva roky neskôr mu, podobne ako Lindberghovi, admirálovi Richardovi Byrdovi (1888 – 1957) a Amelii Earhartovej udelili Záslužný letecký kríž, hoci nebol americkým občanom a neslúžil v ozbrojených silách USA.

Ako dodáva Fritzsche, Balbov let podnietil predstavivosť rovnako ako Lindberghov sólový let o šesť rokov skôr a bol podľa odborníka na fašizmus Rogera Griffina príkladom anomálneho vzťahu fašizmu k modernosti. Jeho plavby „Fantasie altantiche“ propagovali fašistické Taliansko ako „vitálnu a odolnú krajinu“ a hlásali svetu: „Taliansko to zvládne samo.“ („Italia fara da se!“).

Konkurent

Historik Segré si tiež všimol, že keď pomenovalo Chicago ulicu po Balbovi, Duce bol nahnevaný. Mali ju predsa pomenovať po ňom! Dokonca žiadal Balba, aby sa tejto pocty vzdal. To ale Balbo odmietol s tým, že by bolo neslušné odmietnuť takúto poctu. Mussolini sa však nevzdal. Rozhodol sa „darovať“ Chicagu originálny staroveký rímsky stĺp v nádeji, že obyvatelia Chicaga na revanš vybudujú „Mussoliniho ulicu“, na ktorú sa stĺp umiestni. Ani to sa nestalo, hoci Mussoliniho dar z roku 1934 dodnes zdobí Chicago a vyvoláva vášne.

Podľa historičky Roberty Pergherovej bol Balbo zjavným „dauphinom“ režimu, ale ako upozorňuje DiScala, Mussolini si vždy dával pozor, aby mu niektorý z jeho spolupracovníkov neprerástol cez hlavu. Po návrate do Talianska tak populárneho Balba povýšil do novej funkcie maršala letectva (Maresciallo dell’Aria), ale zároveň sa ho „zbavil“. 7. novembra 1933 ho totiž vymenoval za guvernéra talianskej kolónie v Líbyi.

Balba a Mussoliniho rozdeľovali aj hlbšie rozdiely. Balbo sa podľa historika Christiana Goeschela napríklad vyjadroval zdržanlivo o taliansko-nemeckom spojenectve, najmä po anšluse Rakúska v marci 1938, keď sa Taliansko ocitlo v podriadenom postavení voči Nemecku, a údajne povedal niečo o „leštení nemeckých topánok“.

Balbo tiež nedokončil výstavbu Aeronautiky ako samostatnej bojovej zložky. DiScala upozorňuje, že hoci sa Aeronautica za Balba osamostatnila a prestala byť „pomocným letectvom“, ako celok sa nezbavila svojho súťaživého ducha vo vzťahu k ostatným ozbrojeným silám, z ktorých každá akoby sa pripravovala na vlastnú vojnu. Podľa rekordov a víťazstiev v leteckých pretekoch patrili Balbovi piloti k najlepším na svete. Kritici mu však vyčítali, že príliš veľkú časť výcviku venuje špeciálnym operáciám a nedostatočnú výcviku bežných pilotov.

Pod Balbovým vedením Aeronautica zvýšila počet lietadiel, pilotov a ich celkový nálet z 50 400 hodín v roku 1926 na 139 400 hodín v roku 1931. Aj tak to však bola len asi polovica počtu hodín francúzskeho letectva alebo RAF (325 000 hodín) a asi tretina z celkového počtu hodín amerického letectva (670 000 hodín). K 1. januáru 1932 mala Aeronautica 1 700 dôstojníkov (z toho 1 100 v leteckej sekcii), 3 100 poddôstojníkov a 16 000 poddôstojníkov.

Maršál letectva Italo Balbo. Fotografia z obdobia medzi rokmi 1938 až 1940.

Nedostatočná koordinácia medzi letectvom, pozemnou armádou a námorníctvom výrazne komplikovala vojnové operácie, čo sa prejavilo už v roku 1940 počas stretov s Britmi v Stredozemnom mori. Práve v roku 1933 Mussolini odmietol Balbov návrh na vytvorenie koordinátora všetkých troch služieb, ktorým sa mal stať Balbo – táto ambícia sa Mussolinimu nepáčila. Bol presvedčený, že Balbovo vymenovanie by narušilo politickú a medzirezortnú rovnováhu, na ktorej spočíval režim. Balbo bol síce presvedčený fašista, ale ako letec bol pre pozemné vojsko neprístupný.

Historik Macgregor Knox upozorňuje, že o post vrchného veliteľa Mussolini nechal súperiť Balba a maršala Pietra Badoglia (1871 – 1956), ktorého v roku 1925 poveril vedením vrchného velenia ako náčelníka generálneho štábu (Capo di Stato Maggiore Generale), aby o dva roky neskôr využil Badogliovu rivalitu s námestníkom ministra vojny generálom Ugom Cavallerom (1880 – 1943) a obmedzil Badogliove právomoci. Podobne ako neskôr Balba, aj Badoglia „zosadil“ na post guvernéra Líbye v rokoch 1929 – 1933.

Guvernér

Po Balbovom príchode do Tripolisu v januári 1934 bola z talianskej Cyrenaiky a Tripolitánie vytvorená jednotná talianska Líbya, niekedy nazývaná aj Talianska severná Afrika (Africa Settentrionale Italiana, ASI, 1934 – 1943).

Keď 10. júna 1940 Taliansko vstúpilo do vojny, aby sa „priživilo“ na francúzskej porážke, jeho hlavným a nebezpečným súperom v Stredomorí a severnej Afrike bola predovšetkým Veľká Británia. Balbo sa stal aj hlavným veliteľom talianskych severoafrických síl a dostal za úlohu naplánovať inváziu do Egypta na júl 1940.

Balbo nakoniec zaplatil za nedostatočnú koordináciu talianskych ozbrojených zložiek svojím životom. Pri lepšej koordinácii totiž mohli protilietadlové batérie vedieť, kto sa 28. júna 1940 blíži k letisku Tobruk na palube lietadla Savoie-Marchetti SM.79. Keď sa Balbovo lietadlo pripravovalo na pristátie, talianske protilietadlové jednotky si ho pomýlili s nepriateľským lietadlom a spustili paľbu. Balba to stálo život.

V roku 1997 talianska tlač uverejnila rozhovor so strelcom, ktorý tvrdil, že zostrelil Balbovo lietadlo, pretože ho identifikoval ako nepriateľský cieľ. Ani vtedy mu však Balbovi príbuzní a priaznivci neverili a prikláňali sa k verzii, že Balba nechal zabiť samotný Mussolini.

Balbove pozostatky boli 4. júla 1940 pochované neďaleko Tripolisu a o tridsať rokov neskôr prevezené späť do Talianska po tom, ako nový líbyjský vládca Muammar Kaddáfí pohrozil zrušením talianskych cintorínov v Tripolise.

Pomník od fašistu alebo fašistický pomník?

Ako pripomína Segré, Balbo začal žiť svoj „druhý život“ nie v Taliansku, ale v USA, kde sa aj po skončení vojny tešil značnej popularite. Balbo Avenue a Mussoliniho pamätník v Chicagu prežili druhú svetovú vojnu ako symboly transatlantických letov a taliansko-amerického priateľstva.

Blbov stĺp v Chicagu. Rok 2007.

Jedným z vojenských dôstojníkov, ktorí v roku 1933 hostili Balba a jeho mužov, bol neskorší americký prezident Dwight Eisenhower. Keď v roku 1950 už ako šéf NATO navštívil Taliansko, spomínal na stretnutie s Balbom a povedal, že jeho šarm, zmysel pre publicitu a vášeň pre veľkolepé podujatia ho predurčovali skôr pre veľkú Ameriku ako pre Taliansko.

Nie všetci však boli z takejto pamiatky nadšení. Podľa novinárky Amandy Wrigleyovej už v roku 1933 proti Balbovi protestovala napríklad Talianska socialistická federácia a v brožúre s názvom „Kto je Balbo?“ bol čestný hosť Bieleho domu označený za „… teroristu a vraha“. Po druhej svetovej vojne taliansky veľvyslanec v USA a antifašista Alberto Tarchiani (1885 – 1964) márne žiadal, aby bol pamätník odstránený. Ako uvádza Wrigleyová, v roku 1973 pri príležitosti 40. výročia Balbovho preletu sa v Chicagu zišli ešte žijúci účastníci tohto letu a za potlesku tisícov divákov zopakovali tiež triumfálny pochod ulicami Chicaga.

Podľa novinára Tonyho Briscoea, niektorí vedúci predstavitelia taliansko-amerických združení v Chicagu protestovali proti prípadnej demontáži Balbovho pamätníka a argumentovali tým, že Balbo nikdy nebol „…nepriateľom Spojených štátov… inšpiroval talianskych Američanov pre letectvo… mal odvahu postaviť sa Mussolinimu.“ Balbovi kritici zasa poukazovali na to, že Balbo bol istý čas Mussoliniho pravou rukou a podieľal sa na jeho politike aj zahraničných výbojoch.

Použitá literatúra

  • Briscoe, T.: Anti-fascist protesters want Balbo monument in Chicago removed, Chicago Tribune, 24.8. 2017, online: https://www.chicagotribune.com/news/breaking/ct-balbo-monument-protest-chicago-0824-20170823-story.html.
  • Bosworth, R. J.: Mussolini and the Eclipse of Italian Fascism: From Dictatorship to Populism, New Haven 2021.
  • DiScala, S.: Italy: From Revolution to Republic, 1700 to the Present. Londýn, 2008.
  • Duggan, Ch.: Fascist Voices. An Intimate History of Mussolini Italy. Oxford 2013.
  • Goeschel, Ch.: Mussolini and Hitler: The Forging of the Fascist Alliance. New Haven 2018.
  • Griffin, R.: Modernism and Fascism. The Sense of a Beginning under Mussolini and Hitler. Londýn 2007.
  • Knox, M.: Mussolini Unleashed 1939 – 1941. Politics And Strategy In Fascist Italy’s Last War. Cambridge 1982.
  • Pergher, R.: The Consent of Memory Recovering Fascist- Settler Relations in Libya, in: Giulia Albanese, Roberta Pergher (eds.), In the Society of Fascists: Acclamation, Acquiescence, and Agency in Mussolini’s Italy. Londýn 2012, s. 169 – 188.
  • Segrè, C.G.: Italo Balbo: A Fascist Life. Berkeley 1990.
  • Wrigley, A.: From Ancient Rome to Chicago: Mussolini´s Gift of the Balbo Classicizing Chicago, 2010, online: http://www.classicizingchicago.northwestern.edu.

vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.

Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.