Britské tajné služby počas druhej svetovej vojny zistili, že inteligentné a šarmantné ženy dokážu špionážne misie vykonávať minimálne rovnako dobre, ak nie lepšie, ako najlepší agenti. Presvedčila ich o tom prvá britská špiónka druhej svetovej vojny, legendárna Poľka, ktorá milovala Tatry – Krystyna Skarbeková.
Krystyna Skarbeková sa narodila v roku 1908 do starobylej a bohatej poľskej šľachtickej rodiny. Jej otec gróf Jerzy Skarbek však žil bohémskym životom a narobil si plno dlhov. Tie na istý čas vyriešil svadbou s Krystyninou mamou Stefaniou, pochádzajúcou z bohatej asimilovanej poľsko-židovskej rodiny a načas sa zdalo, že sa z finančných problémov naozaj dostal.
Krystyna sa na svojho otca podobala omnoho viac než jej starší brat Andrzej. Mali výborný vzťah, Krystyna po ňom zdedila divokosť a nespútanosť. Zdieľala s ním tiež nadšenie pre lyžovanie a lásku k jazde na koni, na ktorom jazdila ako chlap, teda obkročmo, nie ako vtedy jazdili ženy, s nohami na jednej strane v dámskom sedle. Krystynu v tom čase charakterizovali ako „chłopczycu“, teda dievča, ktoré sa svojím správaním podobá skôr na chlapca.
V roku 1930, keď mala Krystyna 22 rokov, jej otec zomrel. Jeho smrť spôsobila takmer okamžitý kolaps jeho finančného impéria a na povrch vyplávalo i mnoho dlhov. Rodina sa ocitla vo finančných problémoch a musela predať značnú časť svojich majetkov. Krystyna musela začať prvýkrát v živote pracovať.
Tejto energickej a inteligentnej žene to neprekážalo, práve naopak. Začala pracovať pre automobilku Fiat, no ani to nemalo mať dlhé trvanie. Po pár mesiacoch práce jej výfukové plyny a splodiny v továrni privodili tuberkulózu a s prácou musela okamžite skončiť. Od zamestnávateľa dostala odškodné a lekári jej odporučili tráviť čo najviac času na čerstvom vzduchu. Pre Krystynu to znamenalo odchod do milovaných Tatier a lyžovanie. Život si užívala, v roku 1930 skončila druhá v Miss Poľsko.
V tom istom roku sa stihla aj vydať za mladého podnikateľa, no ukázalo sa, že si nerozumejú a po pár mesiacoch sa rozviedli. Jej nasledujúci vzťah skončil ešte pred svadbou, keď sa matka jej priateľa rozhodla, že rozvedenú a chudobnú Krystynu si jej syn jednoducho nezoberie. Krystyne to však evidentne neprekážalo a navyše rozhodne nebola chudobná. Aj keď nepracovala, počas návštev Tatier sa jej podarilo vytvoriť a koordinovať pašerácku sieť. Z Československa pašovala do Poľska cigarety.
O niekoľko mesiacov mala Krystyna počas lyžovačky v Zakopanom vážnu nehodu. Pri rýchlom zjazde dolu svahom stratila kontrolu, spadla, a nebezpečne rýchlo sa kĺzala dole. V tej chvíli nastala scéna ako z romantického filmu. Na kopci ju dobehol a zastavil obrovský muž. Jerzy Giżycki, ktorý jej zachránil život, bol presne typom muža, aký Krystyne imponoval a okamžite sa doňho zamilovala. Náladový, excentrický a energický dobrodruh, ktorý pochádzal z dobrej a bohatej rodiny, no za svoje úspechy vďačil len sám sebe. V 14 rokoch ušiel z domu do Spojených štátov, kde pracoval ako kovboj a hľadač zlata. Stal sa z neho spisovateľ, ktorý precestoval svet a napísal niekoľko kníh a stovky článkov. 2. novembra 1938 sa vo Varšave vzali.
Čoskoro po svadbe Giżycki akceptoval ponuku na diplomatickú misiu do Etiópie ako generálny konzul a spolu odcestovali do Afriky na dlhé medové týždne spojené s manželovou prácou. 1. septembra 1939 však Nemecko napadlo Poľsko a Krystynin život sa zmenil na nepoznanie.
Absolútne nebojácna
Po nemeckom útoku sa manželský pár presunul do Londýna, kde sa Skarbeková okamžite nakontaktovala na britské tajné služby a ponúkla im svoju spoluprácu. Britské tajné služby však zamestnávali len mužov, a tak ju odmietli. Bola však neodbytná a jej snaha slávila úspech. Prvýkrát sa v zložkách SIS (Secret Intelligence Service) jej meno objavilo v decembri 1939. Pracovník zodpovedný za jej previerku ju popísal ako „horlivú poľskú patriotku, expertnú lyžiarku a dobrodružku“ a ako „absolútne nebojácnu“(cit. podľa Mulley, s. 32). Hovorila poľsky, anglicky a francúzsky a vo Varšave mala výbornú sieť kontaktov a známych. Fakt, že sa pred vojnou živila ako pašeráčka cigariet, britských agentov ohúril. Špiónka ako Skarbeková prišiel ako dar z nebies.
Stala sa prvou ženou v britskej tajnej službe a zároveň najdlhšie slúžiacou britskou agentkou vojny. Jej prvá misia ju zaviedla do Budapešti, krajiny, ktorá síce zatiaľ nebola vo vojne, no bola pod výrazným nemeckým vplyvom a prebiehali v nej viaceré rokovania či tajné zákulisné stretnutia. Pre špiónku ideálne miesto. Oficiálne pracovala ako novinárka. Jej úlohou bolo spočiatku nenápadne cestovať medzi Maďarskom a Poľskom, často na lyžiach ako turistka, a nosiť tajné zásielky, dokumenty, kódy pre vysielačky, propagandu, kódové knihy alebo mikrofilmy.
S jej budapeštianskym „pobytom“ sa viaže niekoľko misií, ktorých reálnosť sa však takmer nedá overiť. Rôzni historici spomínajú rôzne misie a len málokto sa odkazuje na pramene z archívov. Je to prirodzené – o najlepších špiónoch nevieme nič a nezanechali po sebe žiadne dôkazy. Pri jednej z takýchto údajných misií sa Skarbeková mala snažiť dostať niekoľko hľadaných dôstojníkov do Juhoslávie. Cestou k hranici sa im však pokazilo auto a aby toho nebolo málo, zastavila sa pri nich aj policajná hliadka. Skarbeková im údajne sebavedomo ukázala falošné dokumenty a nielenže ich presvedčila o ich pravosti, ale dokonca ich primäla k tomu, aby jej auto odtlačili až k hraniciam a pomohli s bezproblémovým prechodom.
S istotou však vieme, že v Budapešti stretla bývalého poľského dôstojníka Adrzeja Kowerského. Ten prišiel pri nehode o nohy a od začiatku vojny ako nenápadný invalid organizoval poľský odboj a improvizovanú tajnú službu. Skarbeková mu poskytla časť svojich kontaktov, on jej zas na oplátku prísne utajované presné plány na výrobu poľskej protitankovej pušky, model 35, ktoré potom odovzdala Britom. Spolu s Kowerským pracovali aj na dokumentácii pohybu nemeckých vojsk a zásob do Rumunska a späť. Podľa všetkého to boli oni, kto Britov presne a detailne informoval o transportoch ropy z rumunskej Ploješti do Nemecka. Rok 1940 prebehol bez väčších problémov a Skarbeková precestovala trasu medzi Maďarskom a Poľskom niekoľko desiatok ráz. Raz ju chytila slovenská pohraničná stráž, no keďže mala pri sebe veľkú sumu peňazí, určených pre poľský odboj, strážnikov jednoducho podplatila a tí ju pustili.
Nebyť jej vynaliezavosti, pohotovosti a šarmu, v januári 1941 sa všetko mohlo skončiť tragédiou. Spolu s Kowerským ju totiž chytila maďarská tajná služba. Nasledovalo drsné niekoľkohodinové vypočúvanie, no i tam sa dokázala vynájsť. Počas vyšetrovania si hrýzla do jazyka tak, aby jej začala tiecť krv. Keď potom začala kašľať a vykašliavať krv, aj dôstojníkom začalo byť krásnej a šarmantnej dámy ľúto. Posťažovala sa im, že má tuberkulózu v pokročilom štádiu, a tak ju okamžite poslali do jednej z najlepších nemocníc v Budapešti. Doktor na röntgenovej snímke skutočne našiel problém. Skarbeková o tom vedela, pľúca mala ľahko poškodené po chorobe, ktorú mala dávno pred vojnou, keď robila vo varšavskej automobilovej továrni. Z ľútosti nad nešťastím mladej ženy a zrejme aj zo strachu pred zhubnou chorobou Skarbekovú aj Kowerského maďarskí dôstojníci okamžite prepustili na slobodu.
Od Krystyny ku Christine
Po prepustení sa Kowerski a Skarbeková rozhodli krajinu okamžite opustiť. Britský veľvyslanec v Maďarsku im vydal britské pasy, z Kowerského sa stal Anthony Kennedy, zo Skarbekovej Christine Granville – meno, pod ktorým sa preslávila a ktoré následne používala do konca života. Keď zadávala svoje údaje, rozhodla sa trochu omladiť a ako rok narodenia uviedla 1915, nie 1908. Z veľvyslanectva v Budapešti sa vydali autom smerom k juhoslovanskej hranici. Skarbeková cestovala s veľvyslancovým šoférom, ukrytá v kufri auta chráneného diplomatickou imunitou. Kowerski šiel samostatne pod vlastným krytím.
Dvojica sa znova stretla v Belehrade, odkiaľ pokračovali do bulharskej Sofie. Hotel, kde sa ubytovali, sa len tak hemžil nemeckými agentmi a Skarbeková sa rozhodla využiť situáciu. Kontaktovala tajnú poľskú skupinu hovoriacu si Muszkieterzy, prípadne Muszkieterowie, ktorí Nemcov v Bulharsku monitorovali. Išlo o zaujímavú skupinu, ktorá operovala nezávisle od ostatného poľského odboja a vlastne o nej veľa nevieme.
Skarbeková od nich však získala mikrofilm, ktorý sa potom cez britskú diplomatickú delegáciu dostal až k Churchillovi na stôl. Boli na ňom presne popísané plány nemeckého útoku na Sovietsky zväz. Operácia Otto (až neskôr sa premenovala na známu operáciu Barbarossa) sa mala uskutočniť v lete 1941. V januári 1941, keď Skarbeková dostala mikrofilm k Churchillovi, to bola vôbec prvá informácia o zamýšľanom nemeckom útoku, ktorá sa k britskému premiérovi dostala. Neveril jej. Až niekedy v marci 1941, keď sa k nemu dostali hodnoverné informácie z ďalších zdrojov pochopil, že informácie od Skarbekovej a Kowerského boli celkom presné. O Skarbekovej potom hovoril ako o „svojej najobľúbenejšej špiónke“.
Dvojica potom odišla z Bulharska do Istanbulu, kde sa Skarbeková po dlhých týždňoch znova stretla so svojím manželom. Ten z Kowerského nebol práve nadšený a zrejme došlo aj k menšej hádke. Skarbeková mala s Kowerským totiž milostný vzťah a neskôr po vojne o ňom Giżyckému aj povedala s tým, že Kowerského miluje (v roku 1946 sa preto rozviedli a Giżycki emigroval do Kanady). Kowerského poslali späť do Budapešti, kde mal pokračovať v Skarbekovej činnosti a udržiavať kontakty. To sa mu aj darilo a neskôr sa stal prvým invalidom, ktorý dokončil parašutistický výcvik britskej tajnej služby SOE (Special Operations Executive). Vojnu prežil a po vojne sa pustil do hľadania zmiznutých zlatých rezerv Ríšskej banky (zrejme neúspešne) a skúmal tiež Himmlerov tajný program Lebensborn, o ktorom máme veľa informácií práve vďaka nemu. Keď v roku 1988 v Mníchove zomrel, jeho telo spálili a ostatky previezli k Skarbekovej hrobu v Londýne, kde ich uložili. Vráťme sa ale k Skarbekovej do roku 1941.
Churchillova najobľúbenejšia
Po odchode z Istanbulu pokračoval manželský pár v dobrodružnej ceste autom cez Sýriu a Libanon, ktoré boli pod kontrolou vichystického Francúzska. Tu sa znova prejavila Skarbekovej vynaliezavosť, inteligencia a šarm, keď dokázala miestnych úradníkov presvedčiť, aby im vydali víza a mohli pokračovať cez územie Britského mandátu v Palestíne až do Káhiry a odtiaľ do Londýna. V rokoch 1941 až 1943 dostávala od vedenia SOE drobné úlohy, zbierala informácie zo Sýrie a Káhiry, no väčšinou šlo o kancelársku prácu, čo Skarbekovej rozhodne nevyhovovalo. Problém bol aj v poľskej exilovej vláde, ktorá ani jej, ani Kowerskému (s ktorým bola stále v kontakte a na viacerých misiách aj spolupracovali) neverila, keďže nepracovali pre nich, ale pre britské tajné služby. Dokumenty z britských archívov nasvedčujú, že Skarbeková skutočne donášala britskej vláde informácie o pohyboch a plánoch poľského odboja.
No aj samotné SOE bolo so Skarbekovou opatrné, keďže vzniklo podozrenie, že je taká úspešná preto, lebo je dvojitý agent, ktorý pracuje aj pre Nemcov. Šéf skupiny Muszkieterzy, s ktorými Skarbeková spolupracovala v Bulharsku, síce zomrel v nacistickom koncentračnom tábore, no podľa všetkého to neboli nacisti, kto ho zabil. Ako v mnohom, ani tu sa presné informácie nedajú dohľadať, no zdá sa, že ho zabili zajatí predstavitelia poľského odboja, podobne ako zabili ďalších zradcov, o ktorých sa dozvedeli, že spolupracujú s Nemcami.
To ale nebolo jediné, čo vzbudzovalo otázniky. Spôsob, akým Skarbeková jednoducho získala víza od vichystickej vlády na prechod Sýriou, tiež nebudil práve dobrý dojem. Informácie o nemeckom útoku na ZSSR, ktoré doručila Churchillovi, navyše pravdepodobne pochádzali od známeho sovietskeho špióna a dvojitého agenta Richarda Sorgeho. Podobných podozrení bolo viac a aj keď sa žiadne nikdy definitívne nepotvrdilo, SOE ju zo svojich služieb načas prepustilo. V Káhire ostala dva roky nezamestnanou a významne veľa času trávila opaľovaním sa v Gezira Sporting Clube a bohémskym životom.
Legenda
Späť k aktívnej službe v SOE sa dostala niekedy koncom roka 1943, keď absolvovala drsný parašutistický výcvik. Ukázalo sa, že je nemožná ako operátor vysielačky a ani so zbraňami jej to veľmi nešlo (neznášala ich). Na druhej strane skákanie padákom si okamžite zamilovala a nevedela sa ho nabažiť. Po absolvovaní výcviku sa spočiatku uvažovalo, že ju nasadia opäť v Maďarsku, no vzhľadom na zmenenú situáciu vyhodnotili misiu ako samovražednú. Alternatívou sa stalo Francúzsko. SOE tam mala celú sieť agentov a niekoľko prebiehajúcich misií. Skarbeková vedela slušne francúzsky a tak to dávalo zmysel. V noci zo 6. na 7. júla 1944 ju vysadili padákom v južnom Francúzsku, kde sa stala členkou siete vedenej Francisom Cammaertsom, niekdajším belgicko-britským pacifistom. Nahradiť mala agentku, ktorú chytilo gestapo a popravilo ju.
Skarbeková vo Francúzsku úspešne absolvovala niekoľko misií, pri ktorých jej nie raz išlo o život. Keď sa po emotívnom De Gaullovom prejave predčasne spustilo povstanie proti nacistom, Skarbeková a Cammaerts pod paľbou ušli do hôr a dostali sa až do Álp. Nasledoval trojtýždňový prechod Alpami s ruksakom naplneným jedlom, vodou a granátmi. Opísať všetky Skarbekovej misie a úspechy v tomto období by vydalo na hrubú knihu. Zároveň je to, tak ako v prípade všetkých dobrých špiónov a tajných agentov, problematické.
Veľa z príbehov, ktoré sa v literatúre vyskytujú, pochádza od nej samotnej a nedajú sa nijakým spôsobom verifikovať. Okrem iného napríklad tvrdila, že nemecké hliadky v Alpách ju chytili dvakrát, no vyhrážala sa im odistením granátu a tak ju nechali ísť. Z viacerých dôvodov je to veľmi málo pravdepodobné a nikde v nemeckých dokumentoch sa o tom nenachádza ani zmienka. Zo všetkých jej údajných útekov máme v dokumentoch potvrdené len dva, zmienené vyššie v článku – ten s podplatenými slovenskými pohraničiarmi a ten v Budapešti, keď predstierala tuberkulózu (v manuáli SOE pre agentov je aj časť „Ako predstierať chorobu“, kde sa odporúča zahryznúť si do jazyka, ako to urobila Skarbeková – nie je ale jasné, či to bolo jej inšpiráciou). Či už sú jej príbehy faktom, prikrášlenou pravdou, alebo úplnou fikciou, britská a francúzska vláda jej činnosť brali vážne a za svoje zásluhy získala viacero cenných vyznamenaní, ako francúzsky Croix de Guerre či Rád britského impéria.
Spomedzi všetkých príbehov stojí určite za zmienku jej podľa mnohých najbrilantnejší kúsok, ktorý z nej urobil živú legendu. 13. augusta 1944 zastavila nemecká hliadka šéfa jej jednotky Cammaertsa spolu s ďalším agentom SOE Xanom Fieldingom na cestnej zátarase. Okamžite ich zatkli a poslali do miestneho väzenia, kde mali byť popravení. To by však nemohli mať vo svojom tíme „superhrdinku“ Skarbekovú. Keď sa o ich zatknutí dozvedela, urýchlene kontaktovala predstaviteľov francúzskeho odboja so žiadosťou o okamžitý útok na väzenie a vyslobodenie jej kolegov. Francúzi to však vyhodnotili ako samovražednú misiu a Skarbekovú odmietli. Skarbeková im preto vzala bicykel a prešla na ňom 40 kilometrov (bicykle neznášala a snažila sa im vyhýbať, ako sa dalo – tentoraz však urobila výnimku) až k väzeniu v mestečku Digne (dnes Digne-les-Bains).
Aby si overila, že sú agenti stále tam, prešla sa bicyklom okolo väznice a hmkala si známu pesničku Frankie and Johnny. Keď sa spoza mreží ozvalo podobné hmkanie, vedela, že musí konať. Sebavedome vošla do väznice a vyžiadala si stretnutie s veliteľom, kapitánom Albertom Schenckom. Oznámila mu, že je neterou generála Bernarda Montgomeryho (veliteľ pozemných operácií počas vylodenia v Normandii) a že jeden z agentov je jej manžel. To síce nebola pravda, ale celej situácii to dodalo na dramatickosti. Schenckovi vysvetlila, že sa chystá obrovská spojenecká invázia do oblasti (to bola pravda – 15. augusta sa začala operácia Dragoon, vylodenie v južnom Francúzsku) a pohrozila mu strašnou pomstou, ak sa väzňom čokoľvek stane. Presvedčila ho, že je v neustálom kontakte s britskými jednotkami vo Francúzsku a sľúbila mu, že ak prepustí jej kolegov, zaplatí mu 2 milióny frankov a zabezpečí, že vojnu prežije v britskom zajatí.
Schenck súhlasil. Skarbeková si peniaze vyžiadala od SOE a tá ich jej zhodila lietadlom. 17. augusta bola späť v Schenckovej kancelárii. Medzičasom sa 15. augusta skutočne začala obrovská spojenecká invázia a Schenckovi aj jeho ľuďom bolo jasné, že ich vláda v oblasti už nebude mať dlhé trvanie – 17. augusta boli spojeneckí vojaci len 60 kilometrov od mesta. Svojho podriadeného poveril, aby Skarbekovej oboch agentov odovzdal. Cammaerts a Fielding očakávali, že idú pred popravšiu čatu. Namiesto toho ich obliekli do uniforiem SS, aby sa mohli nebadane dostať z väzenia a nasadli do auta. V ňom zbadali Skarbekovú. Boli si istí, že chytili aj ju a idú ich popraviť všetkých. Že sú slobodní, uverili, až keď im Skarbeková dala civilné šaty a uniformy SS zakopali za mestom.
Schenckovi Skarbeková zároveň poradila, aby mesto aj s peniazmi okamžite opustil. Ten ju však nepočúvol a na druhý deň ho za doteraz nevyjasnených okolností zavraždil neznámy páchateľ. Peniaze ostali jeho manželke, ktorá sa ich po vojne pokúsila zmeniť na nové franky, no taká veľká suma bola podozrivá a zatkli ju. Keď sa situácia objasnila, síce ju prepustili, no zo svojich peňazí dostala len veľmi malú časť. Britskí agenti sa dostali domov a obaja vojnu vďaka Skarbekovej prežili.
Tragický koniec neuveriteľného príbehu
Podľa Skarbekovej životného príbehu by sa dal natočiť dobrý netflixový seriál, nemal by však šťastný koniec. Na jeseň 1944 poslali agentov SOE z Francúzska späť do Británie. To však nebola Skarbekovej vlasť. Keď vypuklo Varšavské povstanie, chcela sa vrátiť domov do Varšavy. Povolenie po nejakom čase získala, no tesne pred odletom zakázal Churchill všetky lety do Poľska. Poľsko postupne obsadzovala Červená armáda a britské tajné služby sa na vývoj v strednej a východnej Európe postupne obsadzovanej Sovietskym zväzom, pozerali s obavami. V spolupráci s poľskou exilovou vládou v Londýne pripravili operáciu Freston, počas ktorej mali byť poľskí agenti ako Skarbeková vysadení na územie Poľska, aby mohli britskú vládu informovať o pohyboch a konaní sovietskeho velenia a o vývoji vo vznikajúcej Poľskej ľudovej republike. Hneď prvý výsadok však Červená armáda chytila a uväznila a tak sa operácia skončila neúspechom skôr, než sa začala.
Skarbeková skončila bez peňazí a bez vlasti, do ktorej by sa mohla vrátiť. Pár týždňov po podpísaní prímeria jej SOE oznámili, že jej služby už nepotrebujú. Ako odmenu dostala na rozlúčku jeden mesačný plat a osobné poďakovanie od Winstona Churchilla. Pokúsila sa požiadať o britské občianstvo, no jej žiadosť uviazla kdesi v byrokratickom procese. Prácu si nedokázala nájsť, čakať nemalo zmysel a tak odišla najprv do Káhiry a potom do Kene, kde mala jedného zo svojich milencov. Dúfala, že by sa tam mohla zamestnať v miestnej britskej správe, úrady jej však neudelili pracovné povolenie.
Vrátila sa preto do Londýna a pracovala ako telefonistka, predavačka, čašníčka a neskôr ako stewardka na lodi. Na lodi sa síce vďaka svojim vyznamenaniam (tie mala posádka prikázané nosiť na oblečení) tešila obľube cestujúcich, no zároveň bola terčom nenávisti zvyšku posádky. Bola cudzinka, žena, a navyše úspešná a obľúbená. To sa neodpúšťalo. Čoskoro sa začalo šíriť, že klame. Na jej obranu sa postavil kolega stevard Dennis George Muldowney. Nadviazali spolu romantický vzťah, Skarbeková ho predstavila svojim známym a pozývala ho do kaviarní a reštaurácií, kam chodila. Varovania známych, ktorí ju dlhodobo upozorňovali na to, že na Muldowneyovi niečo nesedí, ignorovala. Bol to samotár a emočne nestabilný muž, ktorý sa nedokázal vyrovnať s odmietnutím. Keď sa ho Skarbeková nabažila, oznámila mu, že ho už nechce vidieť. Nezniesol to. V júni 1952 ju zavraždil v jej hotelovej izbe v Londýne. Nôž jej vrazil priamo do srdca.
Vek mŕtvej ženy uviedli úrady ako 37, teda akoby sa narodila v roku 1915 – čo však, tak ako mnoho ďalších vecí z jej života, nebola pravda. Muldowneya britská polícia rýchlo zadržala a za jej vraždu dostal trest smrti. Obesili ho 30. septembra 1952. Po jej smrti sa dvanásť mužov jej života, vedených Kowerským a Cammaertsom (ale bez jej ex-manžela), spojilo, aby zabezpečili, že ju po smrti nebude nikto ohovárať. Podarilo sa im zastaviť publikáciu dvoch škandálnych kníh a niekoľkých článkov v bulvárnych novinách, ktoré sa podľa všetkého týkali jej pomerne bohatého (možno by bol lepší výraz promiskuitného) sexuálneho života a mnohých milencov. V roku 1971 kúpila skupina poľských podnikateľov žijúcich v západnej Európe hotel, kde ju zavraždili. V pivnici našli kufor s jej vecami vrátane dokumentov, medailí a bojového noža SOE. Dnes sa všetky veci nachádzajú v Poľskom inštitúte a v Sikorského múzeu v Londýne.
Skarbeková žila výnimočný, priam neuveriteľný život a k spojeneckému snaženiu vo vojne a porážke Hitlerovho režimu prispela svojou snahou viac než mnohí ďalší. Nebola však sväticou, ako ju neskôr po vojne vykresľovali (najmä skupina okolo Kowerského a Cammaertsa) a za akú ju dodnes má časť historiografie. Bola komplexnou a komplikovanou osobnosťou, podobne ako mnohí ďalší „hrdinovia“ (ak niečo také existuje) druhej svetovej vojny. Za zmienku napríklad stojí, že pre poľskú exilovú vládu bola po celý čas neprijateľnou osobou a kým od francúzskej a britskej vlády získala niekoľko vyznamenaní, Poliaci, pre ktorých mala riskovať svoj život, jej udelili jediné.
Literatúra
Grabowski, F.: „Agenci“ SOE. Polscy spadochroniarze w okupowanej Europie. Biuletyn Instytutu Pamięci Narodowej 8–9, 2011, 98–107.
Kasparek, Ch.: Krystyna Skarbek: Re-viewing Britainʼs legendary polish agent. The Polish Review 49 (3), 2004, 945–953.
Lareecki, J.: Krystyna Skarbek. Agentka o wielu twarzach. Warszawa 2008.
Mulley, C.: The spy who loved. The secrets and lives of Christine Granville, Britainʼs first female special agent of the Second World War. London 2012.
Nowicki, R.: Krystyna Skarbek: A letter. The Polish Review 50 (1), 2005, 93–101.
Nowicki, R.: The Elusive Madame G. A life of Christine Granville. London 2014.
Posch, M.: „Cichociemni“ – poľských agentov nasadzovali do akcie britské tajné služby. HistoryLab.sk, 2. 12. 2019. Dostupné online: https://historylab.dennikn.sk//druha-svetova-vojna/cichociemni-polskych-agentov-nasadzovali-do-akcie-britske-tajne-sluzby/ [10. 8. 2022].
Šledziński, K.: Cichociemni: Elita polskiej dywersji. Kraków 2012.
Internetové zdroje
Stránka spoločnosti vyrábajúcej hodinky inšpirované príbehom SKarbekovej: https://christinegranville.com/ [10. 8. 2022].
Instytut Polski i Muzeum im. Gen. Sikorskiego: https://pism.org.uk/ [10. 8. 2022].
Archívne dokumenty dostupné v britskom národnom archíve: The National Archives in Kew, HS – Record of Special Operations Executive, HS 9/612 Christine GRANVILLE aka Kristina GIZYCKA – born 01.05.1915
Obrazová príloha: wikipedia.org, pol-ski.tumblr.com, christinegranville.com, wiadomosci.radiozet.pl
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
