Po niekoľkých relatívne úspešných konvojoch, ktoré držali vojnové úsilie Sovietskeho zväzu v boji proti Tretej ríši pri živote, prišla katastrofa v podobe konvoja PQ17. Chyby britského velenia a drvivé nemecké útoky sa skončili potopením väčšiny nákladu a zastavením dodávok zbraní a materiálu do Sovietskeho zväzu na dlhé mesiace.

Po nemeckom útoku na Sovietsky zväz v júni 1941 zaznamenávala Červená armáda jednu zdrvujúcu porážku za druhou. Vo Veľkej Británii však vojnu medzi bývalými spojencami v podstate privítali. Konečne neboli v boji proti nacistom sami. Churchill ale nevedel Stalinovi poskytnúť žiadnu konkrétnu priamu pomoc. Británia sa sama topila v problémoch. Napriek tomu podpísali obe krajiny 12. júla 1941 dohodu o vzájomnej pomoci. Zaviazali sa, že s Nemeckom neuzavrú separátny mier a že si budú navzájom pomáhať vo svojom vojnovom úsilí. Stalin však potreboval čosi viac než kus papiera.

Časť lodí konvoja PQ17 v prístave Hvalfjord na Islande v máji 1942

Napriek odporu mnohých svojich poradcov sa preto Churchill, predovšetkým z politických dôvodov, rozhodol do Sovietskeho zväzu posielať dodávky zbraní, zásob a munície. Británia si to veľmi nemohla dovoliť, no pomoc Sovietskemu zväzu sa v tom čase stala prioritou. Dodávky sa mali k Červenej armáde dostať cez severné sovietske prístavy, ktoré nacistické vojská nedokázali obsadiť: Archangeľsk a Murmansk. Približne v rovnakom čase vyhlásili Spojené štáty americké, že Sovietsky zväz je oprávnený prijímať americkú vojenskú pomoc na základe Zákona o pôžičke a prenájme (Lend-Lease). Pomoc prichádzala do ZSSR troma cestami: letecky cez Aljašku na Sibír, po zemi z iránskej Basry cez iránsko-sovietsku hranicu, a po vode cez severné sovietske prístavy. Najnebezpečnejšia, no zároveň tá, ktorá bola schopná prepraviť najviac zásob, bola morská cesta. Spojenci však museli riskovať a plávať okolo nacistami okupovaného Nórska, kde mali Nemci svoje prístavy i letecké základne.

Osamelá kráľovná severu

Prvý konvoj vyrazil na cestu v auguste 1941 pod označením Dervish. Išlo o pomerne malý konvoj, skladajúci sa zo šiestich lodí a Briti ho využili najmä ako propagandistickú zbraň. Churchill poslal na palubu jednej z lodí aj dvoch novinárov a maliara Felixa Topolského, ktorého úlohou bolo kreslenie propagandistických plagátov. Čo sa reálnej pomoci týka, významnejší konvoj vyrazil v septembri 1941 pod označením PQ01 (do septembra 1942 mali všetky konvoje smerujúce do ZSSR označenie PQ a všetky, ktoré sa vracali, označenie QP). Desať obchodných lodí dorazilo do Archangeľska bez problémov a bez jedinej straty.

Churchill sľúbil Stalinovi konvoj každých desať dní. Ako sa ukázalo, bol to nesplniteľný sľub. V zime sa príliš zhoršili poveternostné podmienky. Posádky lodí trpeli zimou, bojové lode, ktoré konvoje odprevádzali, zas končili natoľko poškodené, že ich Briti museli zakaždým stiahnuť do prístavov a dlho opravovať. Spojené štáty v tom čase ešte do vojny nevstúpili a ich flotila teda nebola dostupná. Briti strácali lode rýchlejšie, než ich dokázali nahrádzať. Konvoje začali meškať. Do konca roka 1941 dokázali Briti poslať do Sovietskeho zväzu len sedem konvojov a aj keď všetky preplávali bez strát, nebolo to ani zďaleka dosť. Problémy však ešte len mali nastať. Nemcom netrvalo dlho a na bojovom poli si všimli, že Červená armáda nasadzuje britskú bojovú techniku. Pátranie po tom, odkiaľ pochádza, netrvalo dlho, a nemecká Kriegsmarine (nacistické vojenské námorníctvo) poslala na sever svoje ponorky a krížniky.

Nemecká bitevná loď Tirpitz

Čo bolo ešte horšie, do Nórska bola prevelená i loď, ktorou boli Briti fascinovaní veľkú časť druhej svetovej vojny – Tirpitz. Tirpitz bol sesterskou loďou bitevnej lode Bismarck, podľa ktorej sa nazývala i celá trieda lodí. Bismarck dokázali Briti potopiť už 27. mája 1941, Tirpitz ich však strašil ďalej. Jeho monumentálne delá boli dosť účinné nato, aby potopili akúkoľvek spojeneckú loď. Väčšinu vojny strávila táto loď v nórskych fjordoch, kde sa ukrývala a striehla na spojenecké konvoje privážajúce cez arktické moria zásoby do sovietskych severných prístavov. Odtiaľ pochádzala aj jej prezývka Osamelá kráľovná Severu. Vo februári 1942 ju nasledovali ťažké krížniky Admiral ScheerPrinz Eugen (aj keď Prinz Eugen sa po torpédovom útoku musel čoskoro vrátiť do Nemecka)

Životne dôležité misie

Zásoby, ktoré Spojenci posielali do Sovietskeho zväzu, boli životne dôležité pre udržanie Červenej armády schopnej boja a tým aj udržania Nemecka vo vojne na východe. Churchill to dobre vedel. Vedelo to však i nemecké velenie a do snahy likvidovať spojenecké konvoje investovalo ohromnú energiu. Prvý útok na konvoj sa odohral v marci 1942. Cieľom sa stal konvoj PQ12, ktorý objavilo nemecké prieskumné lietadlo. Konvoj však chránili i britské lietadlá a útok odrazili. Hitlerova reakcia bola nekompromisná – do oblasti poslal toľko síl, koľko si mohlo Kriegsmarine dovoliť. Spojencom do karát nehralo ani to, že v oblasti Arktídy nastali na jar polárne dni. Stratili tak výhodu plavby potme. Šance spojeneckých konvojov doraziť do cieľa sa začali znižovať. Červená armáda pritom potrebovala zásoby väčšmi ako kedykoľvek predtým – Nemci totiž začali so svojou obrovskou jarnou ofenzívou na juhu s cieľom obsadiť ropné polia na Kaukaze.

Súčasťou konvoja PQ 17 boli i krížniky USS Wichita a HMS London

Churchill trval na tom, že konvoje musia pokračovať, aj keď sa spojenecké straty hromadili. Briti sa preto pokúsili zničiť Tirpitz, Admirala Scheera i Prinza Eugena zo vzduchu. Neúspešne. Konvoj PQ16 vyplával v máji 1942. Po piatich dňoch neustálych leteckých útokov sa do prístavu dostalo 25 lodí. Osem dokázali Nemci potopiť, dve ťažko poškodiť. V júni 1942 mal nasledovať konvoj s označením PQ17. Pozostával z 35 lodí: 22 amerických, ôsmich britských, dvoch sovietskych, dvoch panamských a jednej holandskej. Ich nákladom bolo 300 lietadiel, 600 tankov, 3 000 nákladiakov a džípov a množstvo munície, oblečenia, topánok a ďalších zásob. Bol to dovtedy najväčší spojenecký konvoj. Jeho eskortu tvorilo šesť torpédoborcov a niekoľko menších vojenských lodí. Jednou z nich bola prerobená rybárska loď pod vedením Lea Gradwella.

Leo Gradwell sa narodil v Chestri v roku 1899 a vzdelanie získal v Oxforde. Hovoril šiestimi cudzími jazykmi a pracoval ako právnik a úradník na mestskom magistráte. V prvej svetovej vojne sa dobrovoľne prihlásil do služby ku Kráľovskému námorníctvu. More miloval a i po vojne, keď pracoval ako právnik, sa často vydával na plavby v Írskom mori. Získal dokonca námorný certifikát. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa znova ako dobrovoľník prihlásil do Kráľovského námorníctva. Keďže bol skúseným námorníkom, s hodnosťou poručíka dostal ako veliteľ vlastnú loď, 584-tonový rybársky čln MS Ayrshire, prerobený na vojenskú loď premenovanú na HMS Ayrshire (FY 225). Jeho posádku tvorila skupina rybárov, ktorí sa do námorníctva prihlásili tiež ako dobrovoľníci.

Dráma na mori

Mapa trasy Konvoja PQ17 a približné miesta, kde nemecké jednotky potopili jeho časti

V júni 1942 boli všetci súčasťou eskorty konvoja PQ17, ktorá sa sústredila pri Islande a mala pokračovať ďalej do ZSSR. Britské velenie, v zúfalej snahe ochrániť náklad, poslalo všetkých šesť torpédoborcov z eskorty dopredu, pomalšie nákladné lode s menšími podpornými bojovými loďami (štyri korvety, tri mínolovky, štyri trawlery, dve protilietadlové lode a dve ponorky) sa plavili vzadu. Briti vedeli, že v niekde v oblasti sa nachádza Tirpitz. Práve z neho mali obrovské obavy. Krížniky by mu pravdepodobne nedokázali čeliť a na jeho lov sa vydala i časť kráľovskej flotily s bojovými loďami. Konvoj preto 27. júna 1942 vyrazil z islandského Hvalfjordu bez bezprostrednej ochrany krížnikov. Bola to riskantná akcia a námorníci mohli len dúfať (alebo sa modliť), aby si ich na otvorenom mori nevšimli nemecké ponorky. To šťastie však nemali.

Keď si ich nemecké ponorky všimli, začalo velenie konvoja panikáriť. Lode najprv odklonili viac na sever, tam však narazili na ľad, ktorý viacero lodí poškodil. Jednu dokonca natoľko vážne, že sa musela vrátiť na Island. Ďalšia nabehla na plytčinu a museli ju tam nechať. Do ZSSR ich preto pokračovalo len 33, no týmito manévrami sa im podarilo aspoň na chvíľu zbaviť nemeckých ponoriek. Nebezpečenstvo však nebolo zažehnané. O pár dní 1. júla 1942 konvoj zbadalo nemecké prieskumné lietadlo. Znamenalo to, že útok môžu očakávať každú chvíľu. V tomto prípade však ešte mali šťastie. Na more znenazdajky padla hmla, ktorá ich zachránila. Bolo to však len chvíľkové vydýchnutie.

Už nasledujúci deň 2. júla sa hmla zdvihla. Námorníci z konvoja PQ17 ešte zbadali vracajúci sa konvoj QP13, no čochvíľa sa nad nimi objavilo ďalšie nemecké prieskumné lietadlo, nepochybne snažiace sa zistiť presnú polohu konvoja. Už večer konvoj napadli lietadlá. Deväť lietadiel dokázali námorníci i s pomocou krížnikov, ktoré sa ku konvoju medzičasom pripojili, odraziť, a jedno nemecké lietadlo dokonca zostrelili. Šťastie sa však od nich začalo odvracať, keď sa 4. júla znova objavili nemecké lietadlá, tentokrát i s nemeckou ponorkou U-457. Prišlo k niekoľkým menším útokom. Najprv sa nemeckej ponorke podarilo potopiť jednu z lodí, nasledoval neúspešný útok šiestich nemeckých lietadiel, ktoré zlikvidoval americký torpédoborec USS Wainwright a o čosi väčší útok 25 nemeckých lietadiel večer, ktoré potopili ďalšiu spojeneckú loď.

Tirpitz!

Medzičasom dostával admirál Dudley Pound, najvyšší veliteľ Kráľovského loďstva v Londýne znepokojujúce správy. Prišli od britských agentov v Nórsku a potvrdili ich i prieskumné lety RAF. Tirpitz 2. júla opustil prístav. Podľa Pounda to mohlo znamenať len jedno: Tirpitz a jeho eskorta smerujú ku konvoju PQ17. Unavený Pound zvolal rýchle stretnutie najvyššieho velenia, aby sa rozhodli, čo ďalej. V únave a v panike panike robené rozhodnutia zvyčajne nie sú tie najlepšie a ani v tomto prípade to nebolo inak. Britské velenie verilo, že pohromade tvorí konvoj pre Nemcov obrovský cieľ. Samostatne mali jednotlivé lode podľa Pounda na mori väčšiu šancu. Bola to jedna z najväčších chýb, aké pri stratégii v plavbe konvojov britské velenie urobilo počas celej druhej svetovej vojny. 4. júla 1942 o 21.11 hod. dostali krížniky z pôvodnej eskorty rozkaz otočiť sa najvyššou rýchlosťou späť na západ. O 21:23 dostal konvoj rozkaz rozptýliť sa a lode mali pokračovať ďalej do sovietskych prístavov samostatne.

Umelecké znázornenie nemeckého útoku na lode konvoja PQ17. Maľba Morta Künstlera z roku 1950

Velitelia zvyšných lodí vojenskej eskorty vedeli, že je to obrovská chyba. Zomknutý konvoj mal šancu brániť sa – tak ako to robil v predchádzajúce dni. Dovtedy sa konvoju podarilo prejsť polovicu celej trasy za cenu troch stratených lodí. Ak sa však lode rozptýlia, s najväčšou pravdepodobnosťou ich nemecké letectvo a ponorky zlikvidujú jednu po druhej. Okrem toho, ako sa neskôr ukázalo, Tirpitz nakoniec ku konvoju vôbec nesmeroval a plával úplne inam. O 21.36 hod. však prišla správa potvrdzujúca rozkaz. A rozkaz bol rozkaz, nedalo sa nič robiť. Konvoj sa rozptýlil. Posledná správa od odchádzajúcich krížnikov smerom ku konvoju bola „Mrzí nás, že vás nechávame takto. Veľa šťastia. Vyzerá to na pekne posranú situáciu.“ Pound si neuvedomil, že arktický ľad značne zníži schopnosť lodí manévrovať. Tragickosť jeho rozhodnutia sa mala čoskoro ukázať. Nemci presunuli na druhý deň 5. júla do oblasti svoje ponorky a letectvo. Tie potom začali bezbranné spojenecké lode postupne pomaly vyhľadávať a ničiť. Správy, ktoré z opustených lodí dostávali krížniky, a s ktorými nemohli vôbec nič urobiť, boli mrazivé: „Bombardujú nás obrovské počty nepriateľských lietadiel“, „Opúšťame loď“, „Približuje sa k nám šesť ponoriek“, „Loď je v plameňoch a zaseknutá na ľade“.

Čas na improvizáciu, čas Lea Gradwella

To však nebol prípad Lea Gradwella. Keďže jeho rozkazy boli smerovať na sever, povedal si, že mu nebránia v tom, aby zároveň robil doprovod obchodným lodiam v okolí. Svoju HMS Ayrshire spolu s ďalšími troma nákladnými loďami, panamskou Troubador, britskou Ironclad a americkou Silver Sword, odklonil na sever. Predpokladal, že i keď nemecké lietadlá majú dostatočný dolet, nebudú lietať tak ďaleko. Navyše sa tým ohromne rošíril priestor, ktorý by museli prehľadať, kým by ich našli. Ponorky zas v príliš studených vodách plávať nemohli. Ako plán to znelo dobre, Gradwell však nemal v podstate nič na navigáciu. Jeho jedinými pomôckami boli jeden starý sextant a malý vreckový atlas Times World Geographic Pocket Book.

Leo Gradwell

Všetky štyri lode nakoniec podľa knižky dostal bezpečne až k ľadovcu, kde však primrzli a neboli schopné pohnúť sa ďalej. Gradwell sa preto rozhodol brániť. Jedna z lodí niesla ako súčasť svojho nákladu niekoľko desiatok bubnov bielej farby – poručík rozkázal využiť ju na kompletné premaľovanie lodí na bielo. V severskom ľadovci by ich tak bolo len veľmi ťažké nájsť. Tam sa Gradwell nezastavil. Časť nákladu lodí tvorili i tanky americkej výroby Sherman M4. Gradwell sa rozhodol vytiahnuť ich na paluby lodí a strategicky rozmiestniť tak, že tvorili súvislú líniu opevnení.

Táto zvláštna „pevnosť“ si však nakoniec nikdy nevyskúšala skutočnú obranu. Posádkam sa podarilo uvoľniť lode zo zovretia ľadu a so značným meškaním nakoniec vyplávali do Murmanska. Cestou narazili na sovietske prieskumné plavidlo, ktoré ich odnavigovalo do prístavu (Gradwell sa dovtedy stále orientoval len podľa mapy v malej vreckovej knižke). Svoj náklad vyložili 25. júla 1942. Množstvo ďalších lodí z konvoja PQ17 také šťastie – resp. vynaliezavého veliteľa – nemalo. Ešte v deň, keď Nemci poslali do oblasti svoje ponorky (5. júla), sa im do večera podarilo poslať na dno 12 lodí. 6. júla zlikvidovali ďalšie dve a o deň nato 7. júla potopili štyri. V nasledujúcich dňoch potom stratili spojenci ešte ďalšie štyri plavidlá.

Koniec konvojov?

Len 11 z pôvodných 35 lodí a len 64-tisíc z plánovaných 180-tisíc ton materiálu sa dostalo do prístavov v ZSSR. Z pohľadu Spojencov bol konvoj PQ17 katastrofou. Z pohľadu Nemecka obrovský úspech, a veľké námorné víťazstvo, ktoré nacistická propaganda náležite využila. Britský premiér Winston Churchill bol zúrivý. Vyhlásil, že už sa nikdy nesmie stať, aby vojenská eskorta opustila konvoj. Zúrili ale i ďalší predstavitelia „Veľkej trojky“. Američania dokonca nechceli, aby sa ich lode ďalej plavili pod britských velením. Stalin Spojencov obvinil, že klamú o stratách, ktoré utrpeli. Tie boli totiž také ohromné, že sa tomu ťažko verilo. Tvrdil, že toľko lodí Briti nikdy nevyslali. Pri stretnutí admirála Pounda a sovietskeho veľvyslanca v Londýne dokonca došlo k menšej hádke.

Nemecká ponorka U-255 po útoku na konvoj PQ17. Podarilo sa jej ukoristiť zástavu obchodnej lode SS Paulus Potter

Konvoj PQ18 dostal ako svoju eskortu celkom 53 vojenských plavidiel. Napriek tomu Nemci väčšinu lodí potopili a Spojenci sa rozhodli zastaviť všetky konvoje až do septembra 1942, keď prišli i s novou obrannou schémou. Leo Gradwell dostal za svoj výkon Kríž za vynikajúcu službu (Distinguished Service Cross) a ako veliteľ tiež novú loď HMS Thirlmere. Po vojne sa vrátil ku svojej práci na magistráte. Na dôchodok odišiel v roku 1967, zomrel vo veku 70 rokov v roku 1969 so svojou rodinou pri posteli.

Zaujímavým dodatkom k príbehu je kniha kontroverzného amatérskeho historika a popierača holokaustu Davida Irvinga. Ten napísal v roku 1968 o konvoji PQ17 knihu, v ktorej sa sústredil na chyby spojeneckého velenia. Jeden z veliteľov, ktorého v knihe obvinil, naňho podal žalobu – a súd vyhral. Irving a jeho vydavateľstvo museli poškodenému veliteľovi eskorty Jackovi Broomeovi vyplatiť 40-tisíc libier, ktoré potom venoval charite. Bola to dovtedy najvyššia suma vysúdená pri podobných prípadoch.

Použitá literatúra

  • Bártl, S.: Záhada konvoje PQ17. Praha 1984.
  • Beesly, P.: Convoy PQ 17: A Study of Intelligence and Decision-Making. Intelligence & National Security 5, 1990, 292–322.
  • Hak, J. B./Carter, W. A. : Why Me, Lord? The Experiences of a U. S. Navy Officer in World War II´s Convoy PQ 17 on the Murmansk Run. The Northern mariner: Journal of the Canadian Nautical Research Society 19/2, 2009, 238–250.
  • Jackson, J.? Ultra´s Artic War. Milton Keynes 2003.
  • Kemp, P.: Convoy! Drama in artic waters. London 1993.
  • Woodman, R.: Artic Convoys: 1941-1945. London 1994.

Množstvo primárnych prameňov a dokumentov nájdete aj na webstránkach britského národného archívu, či na http://www.pq17.eclipse.co.uk/ a tiež http://www.naval-history.net/index.htm.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami dejín juhovýchodnej Ázie. V akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je spoluautorom monografie História pre zaneprázdnených. Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas).