„Dávid siahol do torby, vyňal z nej jeden kameň a prakom zasiahol Filištínca do čela. Kameň mu prerazil čelo a on padol tvárou na zem. Tak Dávid pomocou praku a kameňa, bez použitia meča porazil a zabil toho Filištínca.“ (1Sam 17, 49–50).

Asi každý pozná biblický príbeh o tom, ako pastier Dávid porazil slávneho bojovníka Goliáša obyčajným prakom. Ako výstižne upozornil archeológ Manfred Korfmann, málokto si uvedomuje, že táto zbraň bola v armádach v obľube už od mladšej doby kamennej a úspešne sa udržala až do 20. storočia. Praky sa používali ešte na vrhanie granátov v španielskej občianskej vojne (1936–1939).

Môžeme oprávnene predpokladať, že prak mohli používať už lovci v staršej doby kamennej.  Najstaršie doložené používanie prakov máme však z tureckej lokality z mladšej doby kamennej – z Çatalhöyüku. Podľa britského archeológa Gordona Childa sa prak používal na Blízkom východe už od tzv. neolitickej revolúcie. V starovekom Egypte sa objavil za vlády 20. dynastie (12.–11. storočie pred Kr.). Prakovníci boli regulárnou súčasťou novoasýrskej armády v 8. storočí pred Kr.

Goliášova porážka potvrdzuje, že prak bol nebezpečnou zbraňou (umelecké zobrazenie, maľba: O. Schindler).

Prak neoprávnene zostáva v tieni „slávnejších“ lukov, a to napriek tomu, že v starovekých armádach boli prakovníci zastúpení v rovnakej miere ako lukostrelci. Praky sú však oproti luku a oštepom výrazne menej zobrazované v starovekej ikonografii, hoci ich používali ľudské spoločnosti po celom svete.

Biblický príbeh

Davidov príbeh je najmä alegóriou pre použitie praku, no poskytuje i mnoho ďalších informácií o zbraniach v dobe bronzovej na Blízkom východe. Dávid bol pôvodne pastierom, preto môžeme veriť Biblii, že bojovať s prakom sa naučil pri ochrane oviec a kôz pred vlkmi a levmi. Prak mal v minulosti oprávnenú prezývku „luk pastierov“. Vieme, že Filištínec Goliáš mal na sebe zbroj a helmu a bol vyzbrojený štítom a kopijou, napriek tomu ho Dávid porazil. Goliášova porážka potvrdzuje, že už v staroveku považovali prak za razantnú a nebezpečnú zbraň.

Dávid však nie je jediný, kto sa v starovekých písomných prameňoch objavuje ako prakovník. V Biblii používal prak aj ľavoruký Benjamín a Davidova elitná jednotka. V bitke pri Tróji sa bojov na gréckej strane zúčastnili ako ľahkoodenci (Lokriáni, locriani), ktorí boli vyzbrojení lukmi a prakmi. Na gréckej strane sa počas vojny spomínajú podobné jednotky (tzv. peltastov, vyzbrojených oštepmi, štítom, ale aj prakom).

V armáde asýrskeho panovníka Tiglatpilesara III. (8. storočie pred Kr.) operovali prakovníci spoločne s lukostrelcami. Podobne nasadzovali prakovníkov aj Peržania.

Prakovníci na stĺpe cisára Trajána.

Ľahkoodenci mali dôležitú úlohu vo vojenstve aj v období klasického Grécka. Prakovníci, lukostrelci a oštepári otvárali skoro každú bitku. Jednotky s prakmi boli umiestnené za lukmi. Ich úlohou bolo narušiť nepriateľské línie, aby do vzniknutých medzier mohli vniknúť ťažkoodenci. Ak sa ich útok nepodaril, ľahkoodenci kryli ich taktický ústup. Pri správnom použití dostatočného množstva strelcov mohol mať útok prakmi na začiatku bitky rovnaký efekt, ako mali neskôr guľomety. Prakovníci nenosili brnenie, preto sa ich jednotky nemohli používať na boj zblízka. Ak sa ťažkooodencom podarilo postúpiť až k jednotkám s prakmi, zväčša sa bitka skončila ich masakrom.

Podľa rímskeho vojvodcu Gaia Iulia Caesara sa praky efektívne využívali aj v bitke proti slonom. Bojové zvieratá zasypali kameňmi, a aj keď bolo málo pravdepodobné, že spôsobia ich smrť, slony sa vyplašili a stali sa neovládateľné. Rovnako úspešne sa praky využívali proti nepriateľskej jazde.

Výhodou prakovníkov bolo, že neboli až tak závislí od terénu na mieste bitky. Nevýhodou bola nemožnosť nasadiť ich do útoku vo väčšom rastlinnom poraste. Schopný staroveký veliteľ sa snažil strelcov z praku umiestniť nad nepriateľov – už len mierny svah s uhlom 10 stupňov výrazne zlepšil efektivitu streľby.

Olovené projektily do ručných prakov z Grécka (4. storočie pred Kr., zdroj: British museum).

Ak pohybliví prakovníci v armáde chýbali, často sa to končilo katastrofou a porážkou. Typickým príkladom je slávna Xenofónova anabáza, keď opustení grécki žoldnieri utrpeli veľké straty od perzských lukostrelcov a prakovníkov, keď ich opustili ľahkoodenci. Situácia sa zmenila až vtedy, keď Xenofón využil bojovníkov z ostrova Rhodos ako prakovníkov (spolu s lukostrelcami z Kréty). Xenofón píše, že grécki prakovníci dostrelili ďalej ako perzskí lukostrelci.

Praky sa však nevyužívali len na súši. V Egypte boli malé skupinky prakovníkov umiestnené na lodiach, aj tu sa ich velitelia snažili postaviť čo najvyššie.

Ako ďaleko staroveký prak dostrelil?

Existovali dva druhy prakov – do ruky a na palici. Ručný prak sa skladal z vrecka na muníciu, na ktoré boli priviazané remienky (lanká). Ručný prak mal väčší dosah ako ten na palici a mohli sa z neho strieľať o čosi ťažšie projektily. Vrecko sa najčastejšie vyrábalo z tradičných materiálov – koža, ľan, konope a vlna. Na Baleárskych ostrovoch sa plietlo zo sitiny. Najčastejšie sa v staroveku používal ručný prak.

Dostrel jednotlivých prakov bol rôzny, závisel od šikovnosti strelca a typu náboja. Rímsky autor Flavius Vegetius Renatus (4.–5. storočie po Kr.) uvádza, že lukostrelec mohol presne trafiť na vzdialenosť 180 m (anglické dlhé luky mali efektívny dostrel 275 m). Spomínaný historik Xenofón píše, že cvičený prakovník dostrelil až 400 m, neuvádza však, o aký prak išlo.

Rekonštrukcia hodu z ručného praku (Zdroj: Futuro Design/ Dohrenwend 2002).

Ako „náboje“ sa do prakov najčastejšie používali riečne okruhliaky, keďže ide o pomerne bežne sa vyskytujúce kamene, archeológovia ich nie vždy vedia spojiť s pravekým alebo starovekým vojenstvom. Na niektorých archeologických lokalitách (napríklad na britskom hradisku z doby železnej Maiden Castle) sa našli hromady okruhliakov (viac ako 22 000 kusov!) v pozíciách, keď môžeme predpokladať, že slúžili pre prakovníkov. Na britskej lokalite z doby železnej na hradisku Danebury bola pri bráne objavená upravená plošina, ktorá mala slúžiť práve bojovníkom s prakmi. Pri interpretácii takýchto nálezov však musíme byť nanajvýš opatrní, pretože nie vždy môžeme interpretovať hromadu riečnych kameňov ako prakové projektily.

Slovenský archeológ Karol Pieta objavil viacero vhodných kameňov a hlinených projektilov do prakov na viacerých hradiskách z doby železnej na severnom Slovensku. Predpokladá sa, že európske hradiská z doby železnej boli navrhnuté tak, aby maximalizovali účinnú obranu pomocou prakov. Umiestnenie opevnenia na vrchole kopca poskytlo obrancom s prakmi taktickú výhodu nad útočníkmi a zvýšilo dosah a účinnosť zbraní. Existencia viacerých koncentrických valov s odlišnými výškami na hradiskách dostatočnému počtu obrancov v podstate umožňovala vytvoriť doslova „kamenné krupobitie“.

Okrem riečnych okruhliakov sa munícia do prakov aj vyrábala. Prvé vyrábané guľaté „náboje“ do prakov sa objavili už v 6. tisícročí pred Kr. Na výrobu sa používala hlina a kamene. Najčastejšie mali veľkosť a tvar slepačieho vajca. Postupne sa štandardizovali tvary aj hmotnosti munície. Zaujímavý je fakt, že hlinené projektily sa menej vypaľovali, ale skôr sa nechali do tvrda vysušiť na slnku. Ak sa aj vypaľovali, aj tak sa najskôr vysušili na slnku. Starovekí Gréci prišli s prevratnou inováciou a začali vyrábať projektily z olova. Vyrábali sa vo formách a často na nich boli aj nápisy. Gréci na projektily do prakov napríklad napísali: „Vezmite si toto, Achajský úder, Tvoje srdce pre Kerbera.“ Rimania zasa napísali: „AU, Pre Pompejovu riť“ atď. Prípadne sa tam mohli objaviť mená veliteľov prakovníkov.

Na britskom hradisku Maiden Castle sa našli hromady okruhliakov, ktoré slúžili pre obrancov – prakovníkov.

Na škótskom hradisku Burnswark sa našli olovené projektily s vyvŕtanými otvormi. Podľa archeológov mali spôsobovať počas letu piskot, ktorým chceli rímski legionári vystrašiť obrancov.

Manfred Korfmann uvádza porovnanie perzskej a rhodskej (z ostrova Rhodos sú známi prakovníci) munície na základe diela historika Xenofóna. Píše, že projektily z rôznych druhov materiálu (kameň, hlina, olovo) mali odlišnú veľkosť aj hmotnosť. Veľkosť jednotlivej munície sa pohybovala medzi 5 a 65 cm3 a hmotnosť medzi 13 a 185 gramami. Nemecký klasický historik Karl Zangemeister zasa uvádza, že v dobe Rímskej ríše sa na území Itálie a Sicílie našli projektily s hmotnosťou od 24 do 47 gramov.

Podľa spomínaného M. Korfmanna a tentoraz na základe údajov historika Diodóra Sicílskeho (1. storočie pred Kr.) mali prakovníci z Baleárskych ostrovov v armáde Kartága veľký podiel na víťazstve v bitke o mys Eknomos (256 pred Kr.). Diodóros poznamenal, že prakovníci používali kamenné projektily s hmotnosťou od 330 do 450 gramov!

Gaius Iulius Caeasar vo svojej knihe O vojne galskej napísal, že hlinené projektily do prakov sa pred streľbou zahrievali a vďaka tomu mohli spôsobiť aj požiar. Žiaľ, Caesar nepíše, či strelci používali nejaké pomôcky na uchopenie horúcich projektilov.

Najlepší prakovníci

Najslávnejší prakovníci v starovekom svete pochádzali zo spomínaných Baleárskych ostrovov. Grécky historik Polybios píše, že ostrovy získali svoje meno z gréckeho slova ballein, čo znamená „hodiť“. Obyvatelia ostrovov často slúžili v starovekých armádach ako prakovníci. Boli známi tým, že každý z nich mal u seba viac ručných prakov rôznej dĺžky, ktoré mali odlišný dostrel. Preslávili sa hlavne vo „svetovej vojne“ staroveku, keď proti sebe stálo Kartágo a Rím.

Možný vzhľad prakovníka z Baleárskych ostrovov (Maľba: J. Shurmate).

Antickí autori Lívius a spomínaný Diodóros zasa píšu, že k najšikovnejším prakovníkom patrili okrem obyvateľov Baleárskych ostrovov Achájci. Jedinou nevýhodou praku – i keď ide o pomerne jednoduchú zbraň – bol dlhý výcvik schopných strelcov. Ich tréning sa začínal v podstate od detstva. S prakmi dosahovali dobrú presnosť a najčastejšie sa snažili zasiahnuť hlavu. Projektily mohli prekročiť rýchlosť až 100 km/hod. Predstavte si, že 25 gramový projektil spôsobil taký silný náraz, akoby ste spustili golfovú loptičku zo siedmeho poschodia. Projektily boli schopné preraziť aj ľahšie brnenie, a ak protivníci nemali brnenie, ich účinok bol silno devastačný a mohol spôsobiť aj smrť. Bikónické projektily mohli byť v staroveku deštruktívnejšie než šípy z luku. Španielski dobyvatelia Peru pozorovali, že projektil z indiánskeho praku mohol zabiť aj koňa. Zaznamenali, že náboj z praku vystrelený zo vzdialenosti 30 krokov dokázal zlomiť železný meč.

Efektivita prakovej munície veľmi závisela od schopností strelca, a to hlavne od rýchlosti, akou dokázal projektil vypustiť. Dôležitý bol aj tvar projektilu. Strela letela k cieľu splošteným oblúkom. Podľa experimentov mali ľahšie projektily z prakov podobnú hybnosť ako strely z pištole a ťažšie projektily sa vyrovnali dnešným vojenským puškám. Experimenty ukazujú, že neskúsený strelec po krátko výcviku dokázal vystreliť z praku každých 10 sekúnd, profesionáli určite pridali niekoľko ďalších výstrelov za minútu. V starovekých armádach však museli byť strelci z praku dobre vycvičení, aby v chaose bitky netriafali vlastných spolubojovníkov.

Okrem Achájcov a obyvateľov Baleárskych ostrovov sa spomína použitie prakov u ďalších starovekých národov – Arabov, Britónov, Feničanov, Iberov, Lusitáncov, Líbyjcov a Vizigótov. Praky proti Ceasarovi používali aj Galovia. Efektívne využívali prakovníkov aj iné starobylé národy po celom svete. Napríklad v Amerike boli praky súčasťou výzbroje Aztékov a Inkov.

Napriek neviditeľnosti v historických prameňoch by sme mohli povedať, že prak bol v staroveku v rukách vycvičených strelcov veľmi efektívna zbraň. Mohli by sme s istým preháňaním tvrdiť, že Goliáš mal proti Dávidovi rovnakú šancu, ako keby stál proti človeku s automatickou pištoľou kalibru 11,5 mm.

Použitá literatúra

  • Armit, I.: Hillforts at War: From Maiden Castle to Taniwaha Pā. Proceedings of the Prehistoric Society 73, 2007, 25–37.
  • Cunliffe, B.: Iron Age Communities in Britain: An Account of England, Scotland and Wales from the Seventh Century BC until the Roman Conquest. London 2005.
  • Dohrenwend, R. E.: The Sling. Forgotten Firepower of Antiquity. Journal of Asian Martial Arts 11/2, 2002, 28–49.
  • Korfmann, M.: The Sling as a Weapon. Scientific American 229/4,  1973, 34–46.
  • Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra 2008.

Internetové odkazy

  1. https://warwick.ac.uk/fac/cross_fac/iatl/reinvention/archive/volume7issue2/swan/
  2. https://archaeology.co.uk/articles/features/burnswark.htm

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je autorom knihy Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách.