Rimania dobyli ostrov druidov
Hornaté územie dnešného Walesu bolo pre Rimanov výzvou. Dlho tu existovala základňa vzdoru proti ich nadvláde v Británii. Na waleskom ostrove Anglesey mali stredisko neoficiálni vládcovia keltského sveta – druidi, ktorí boli veliteľmi odporu proti rímskym dobyvateľom.
Rimania začali dobývať dnešné územie Walesu okolo polovice 1. storočia po Kr. Tak ako v rozsiahlych častiach Európy, aj tu dominovala tzv. laténska kultúra, ktorej nositeľov označujeme zväčša ako Keltov alebo Galov. Vo Walese žilo viacero keltských kmeňov, medzi najznámejšie patrili Ordovikovia, Silúrovia, Deceanglovia a Demetaeovia. Základom ich obživy bolo poľnohospodárstvo, ktorému dominoval chov oviec.
Upútanie rímskej pozornosti
Rimania zamerali pozornosť na hornaté územie dnešného Walesu hlavne potom, ako sem unikol ich úhlavný nepriateľ Caratacos (panoval pravdepodobne v rokoch 43–50 po Kr.), pôvodne kráľ kmeňa Catuvellanov, sídliaceho na juhovýchode dnešného Anglicka. Vďaka bojovníkom z kmeňov Silúrov (južný Wales) a Ordovikov (stredný a severozápadný Wales) tu získal zázemie pre svoju partizánsku vojnu proti Rimanom. Práve niekde na hraniciach medzi dnešným Walesom a Anglickom bol Caratacos porazený vo svojej poslednej bitke (okolo roku 51 po Kr.). O mieste bitky historici dodnes vedú diskusie, mala sa však odohrať pri jednom z miestnych hradísk (kandidátmi sú lokality Caer Caradoc Hill a Malvern Hills). Rímski legionári v boji výrazne využili formáciu korytnačka a vďaka tejto taktike sa im podarilo dostať sa až do blízkosti opevnenia. Bitka je jedným z mála doložených prípadov rímskeho útoku na keltské hradisko. Napriek tomu, že obyvatelia Britských ostrovov vybudovali v dobe železnej veľké množstvo opevnení, zdá sa, že dôležité boje sa odohrali mimo nich. Okrem archeológie to čiastočne potvrdzujú aj opisy ťažení rímskych cisárov Caesara a Claudia.
Po bitke utiekol Caratacos k nepodrobeným Brigantom na severe dnešného Anglicka, ale ich kráľovná Cartimandua (43–69 po Kr.) ho zradila a vydala Rimanom (asi v roku 54 po Kr.). Dobývanie hornatého územia Walesu však pokračovalo. Rímski velitelia chceli mať pod kontrolou odbojné kmene, ale mohli ich lákať aj zdroje nerastných surovín, ako boli bane na zlato v Dolaucothi a ložiská medi na ostrove Anglesey.
Spomínaný ostrov Anglesey, ktorý sa v antických prameňoch objavuje pod menom Mona, sa nachádza na severozápadnom pobreží Walesu. Ostrov mal byť strediskom tajomnej a uzavretej skupiny keltských vzdelancov – druidov. Táto spoločenská vrstva mala rovnocenné postavenie s keltskou aristokraciou, dokonca príslušníci najvyšších vrstiev vstupovali do spoločenstva druidov. Na Anglesey sa mali nachádzať druidské kultové miesta, často aj s oltármi, na ktorých sa vykonávali aj ľudské obete. Z prostredia pevninských Keltov vieme, že najmä traja keltskí bohovia si vyžadovali ľudské obete – Taranis, Teutates a Esus.
Taranis bol pánom nebies. Jeho symbolom bolo koleso. Na zobrazeniach môže namiesto kolesa držať v rukách kladivo alebo mlat, niekedy dokonca blesk. Lucanus ho prirovnáva k rímskemu Jovovi. Neskôr sa spájal tiež s rímskym Plutom − bohom podsvetia. Jeho kult vyžadoval, aby sa obeť upálila. Podľa Caesara stavali Kelti obrovské prútené postavy, ktoré vyplnili živými ľuďmi a následne zapálili. Teutates bol podľa Caesara bohom vojny. Môžeme ho porovnávať s rímskym Martom alebo Merkúrom. Druidi na jeho počesť zbierali imelo z posvätných dubov. Teutates bol uzmierovaný nosením darov vrátane ľudských obetí, vyžadoval rituálnu popravu utopením. Esus, boh stromov, je podobne ako Taranis porovnávaný s rímskym Martom alebo Merkúrom. Jeho obete boli obesené na strome.
Inštitúcia druidov bola známa hlavne na Britských ostrovoch a v Galii (Francúzsko), pravdepodobne mali v mladšej dobe železnej vplyv i v strednej Európe.Podľa rímskeho vojvodcu Gaia Iulia Caesara ich inštitúcia vznikla na Britských ostrovoch.
Druidi mali obrovský politický vplyv, preto ich Rimania nemali v obľube (organizovali povstania, bránili romanizácii). Mali na starosti hlavne kult Keltov a jeho organizáciu. Zároveň druidi vystupovali ako nezávislí sudcovia, rozhodovali napríklad v medzikmeňových sporoch. Bola im zverená aj výchova aristokratickej mládeže. Najdlhšie sa inštitúcia druidizmu udržala v Írsku.
Prvá výprava
Prvý raz (60–61 po Kr.) ostrov Anglesey dobyl rímsky veliteľ Suetonius Paulinus, guvernér Británie, ale expanziu musel prerušiť pre povstanie, ktoré viedla slávna Boudica na juhovýchode dnešného Anglicka. Až invázia (77 po Kr.), ktorú viedol Gnaeus Julius Agricola, znamenala dlhú okupáciu ostrova.
Obidve invázie opísal rímsky historik Tacitus – prvú vo svojom diele Anály, druhú v knihe venovanej jeho svokrovi – Život Gnaea Julia Agricolu. Informácie o druhom ťažení tak máme priamo od zdroja. Archeologické nálezy zatiaľ len čiastočne potvrdili dobytie ostrova Rimanmi. Rímske osídlenie je síce doložené aj zo západného pobrežia Anglesey, ale skôr z neskorších období rímskej okupácie ostrova. Naše vedomosti preto vychádzajú predovšetkým z písomných prameňov.
Suetonius Paulinus začal prvú výpravu v severnom Walese, keď armáda na pevnine postupovala paralelne s loďstvom po pobreží. Rimania používali lode s plochým dnom, aby sa vedeli dostať aj cez nebezpečné plytčiny v oblasti. Takto postupovali až k úžine Menai (názov pochádza z waleštiny a voľne sa prekladá ako „úzka voda“), ktorá oddeľuje Anglesey od zvyšku Walesu. Ako miesto prechodu sa ponúkajú viaceré možnosti, je však zrejmé, že sa muselo nachádzať v severnej časti úžiny. Ostrov mohol patriť kmeňu Ordovikov, ale nemožno vylúčiť, že proti Rimanom bojovali aj ďalšie kmene. Na brehu ostrova čakala rímskych legionárov keltská armáda. V nej mali svoje miesto aj druidi, ktorí svojimi hlasnými kliatbami desili rímskych vojakov. Tacitus spomína, že medzi mužmi sa vyskytovali aj ženy, ktoré pobehovali spolu s druidmi v smútočnom oblečení, s rozstrapatenými vlasmi, a niesli fakle. Tento opis by mohol svedčiť aj o prítomnosti žien vo vrstve druidov. Podľa Tacita mali keltské ženy rímskych vojakov tak vystrašiť, že ostali paralyzovaní.
Vďaka dôstojníkom však legionári prekonali vlastný strach, prebili sa cez ženy a porazili keltských mužov. Následne začali Rimania systematicky likvidovať posvätné druidské háje, kde sa mali vykonávať ľudské obete. Archeologický výskum zatiaľ nepotvrdil existenciu takýchto hájov s ľudskými obetami. Máme však doložené obetovanie predmetov bohom, napríklad hromadný nález zbraní a ďalších predmetov objavených počas druhej svetovej vojny v malom jazierku Llyn Cerrig Bach. Rovnako vieme, že medzi ostatnými Keltmi sa ľudské obete vyskytovali spolu s kultom ľudskej hlavy (lebky). Rimania však na ostrove dlho nezostali, pretože vypukla už spomínaná vzbura kráľovnej Boudicy, a preto sa museli vrátiť. Historička Miranda J. Greenová si myslí, že druidi sa podieľali na organizácii tejto revolty proti Rimanom, aby ich odlákali od posvätného ostrova.
Rimania museli načas prerušiť dobýjanie územia dnešného Walesu. Nebolo to len v dôsledku Boudicinho povstania, ale aj pre problémy v ostatných častiach ríše. Až po víťazstve cisára Vespasiana (69–79 po Kr.) v občianskej vojne po zvrhnutí cisára Nera mohla expanzia vo Walese pokračovať. V Británii sa v tom čase vystriedalo až päť guvernérov, ale o ich aktivitách máme minimum informácií. Vieme, že rímsky guvernér Julius Frontinus porazil kmeň Silurov na juhu Walesu. Viac vieme až o aktivitách jeho nástupcu, ktorým bol spomínaný svokor rímskeho historika Tacita Gnaeus Julius Agricola.
Druhá invázia
Druhú vojenskú výpravu na ostrov druidov začal Tacitov svokor v roku 77 po Kr., keď sa stal guvernérom provincie Británia. Agricola predtým pôsobil ako dôstojník u Suetonia Paulina, nie je však zrejmé, či sa podieľal na predchádzajúcej výprave do Walesu, ale je to viac ako pravdepodobné. Podľa Tacita boli keltské kmene na ostrove napriek predchádzajúcej výprave nepriateľsky naladené, dokonca pred príchodom Agricolu zlikvidovali rímsku jazdeckú jednotku. Nebezpečný bol hlavne kmeň Ordovikov, ktorí ovládali veľkú časť Walesu a aj ostrov Anglesey. Keltské kmene naplánovali útok vo vhodnom čase, väčšina rímskych jednotiek bola roztrúsená po provincii a pripravovala sa na zimu, zároveň sa počítalo, že príde nový, neskúsený miestodržiteľ.
Agricola však vôbec nepatril medzi neskúsených veliteľov a politikov, dokonca v minulosti už v Británii pôsobil. Mal aj skúsenosti s riadením provincie a podporu cisára Vespasiana. Nový správca provincie okamžite zhromaždil vojsko a na prekvapených Ordovikov a ich spojencov ihneď zaútočil. Ordovikov prenasledoval aj do hôr, kde si mysleli, že budú v bezpečí. Nakoniec sa rozhodol zaútočiť aj na ostrov Mona. Keďže nemal k dispozícii loďstvo, vybral zo svojich jednotiek najlepších plavcov, ktorí zaútočili na Keltov na ostrove. Obrancovia Anglesey očakávali lode, preto ich útok prekvapil. Agricola dokázal ostrov dobyť a obsadiť. Z tohto obdobia pochádza aj prvý známy a archeologicky doložený rímsky tábor na ostrove v Cemlyn Cropmark.
Po dobytí sa ostrov vytráca z rímskych prameňov, ale vďaka archeologickým výskumom vieme, že tu ďalej žilo vidiecke obyvateľstvo. Podľa všetkého vzrástla v priebehu troch storočí rímskej nadvlády ťažba medi na ostrove. Anglesey však zmizol z dejín a jeho sláva ako centra keltských druidov upadla do zabudnutia.
Ostrov sa však ešte mohol zapísať do histórie. Podľa niektorých hypotéz mohol z Anglesey pochádzať írsky svätec sv. Patrik (4.–5. storočie po Kr.). Bol z bohatej rodiny zo západného pobrežia Walesu, možno práve z ostrova Aglesey, odkiaľ ho mohli uniesť piráti a predať do otroctva v Írsku.
Pramene
Caesar, G. I.:Zápisky o vojne v Galii. Preložil J. Hrabovský. Bratislava 2008.
Tacitus, P. C.: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Preložili J. Žigo/M. Paulinyová/J. Rovenská. Bratislava 1988.
Použitá literatúra
Ellis, P. B.: Keltové. První tisíciletí keltských dějin, 1000 př. Kr.–51 po Kr. Praha 1996.
Filip, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Praha 1996.
Green, M.: Exploring the World of the Druids. London 1997 (2010).
James, S.: Exploring the World of the Celts. London 1993 (2005).
Internetové zdroje
a) https://museum.wales/iron_age_teachers/artefacts/llyn_cerrig_bach/
d) http://www.heneb.co.uk/cemlyn.html
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.