Pád rímskej armády
Naše informácie o tom, čo sa stalo, sú založené na diele historika Ammiana Marcellina. Narodil sa na východe, zrejme v Antiochii, jeho pôvodným jazykom bola gréčtina a slúžil ako vojak. Svoje dielo o rímskej histórii končí práve touto bitkou a napísal ho pravdepodobne len niekoľko rokov po samotnej udalosti. Je pravdepodobné, že ako bývalý dôstojník získal informácie priamo od vojakov, ktorým sa podarilo bitku prežiť. Z jeho opisu vojenského stretu je poznať odborníka.
Vráťme sa však k nášmu príbehu. 8. augusta 378 sa Valens táboriaci v Adrianopole dozvedel, že jeho zvedovia spozorovali nepriateľskú kolónu. Podľa ich správy nepresahoval celkový počet nepriateľov 10 000. To bolo oveľa menej, ako cisár čakal, jeho vlastná armáda bola početnejšia. Cisár zavetril šancu. Nedbal na Gratianovu výzvu, aby na neho počkal, že on sám dorazí čoskoro.
9. augusta ráno vyrazili Rimania z Adrianopolu, pričom v meste zanechali trén a pokladnicu. Čakala ich dlhá cesta v sparnom letnom dni na Balkáne, keď teploty môžu dosiahnuť až 40 °C. Nepriateľský tábor spozorovali až okolo druhej hodiny popoludní.
Góti sa stiahli do svojho tábora, ktorý obohnali vozovou hradbou. Vnútri tábora boli aj ich rodiny a všetka korisť, ktorú získali. Fritigern okamžite poslal poslov k jazde, ktorá sa zdržovala mimo tábora, pretože hľadala pasienky pre svoje kone. Zároveň vyslal poslov prosiť o mier. Poslovia však boli ľudia nízkeho postavenia, s ktorými cisár odmietol vyjednávať a žiadal si šľachticov. Zároveň sa rímska armáda formovala vo svojom klasickom postavení: pechota v strede a jazda na krídlach. Barbari so splnením cisárovej požiadavky na vznešenejších vyjednávačov otáľali, pretože čakali na návrat svojej jazdy. Aby Rimanov ešte viac potrápili teplom, zapálili vyprahnuté lúky. Góti si ako podmienku vyslania šľachticov žiadali cenného rukojemníka. Richomeres sa dobrovoľne ponúkol ísť do nepriateľského tábora. Chystal sa už odísť ku Gótom a odprevadiť aj ostatných rukojemníkov, no vtom lukostrelci a jazdci bez rozkazu postúpili dopredu a na barbarov zaútočili. Pretože však útok nebol koordinovaný, nepriatelia ich ľahko zatlačili späť. Rimania boli v zlom postavení: ich armáda nebola ešte úplne sformovaná a vojaci boli po dlhom pochode hladní a vysmädnutí.
Napriek tomu zaútočili na gótsky opevnený tábor. Vtedy sa však (pre Rimanov prekvapivo) vrátila gótska jazda. Okamžite zaútočila a hneď prvým náporom zmietla a zahnala menej početnú rímsku jazdu. Spolu s ňou sa dali na útek aj pešie zálohy. Medzitým sa ľavé krídlo rímskej pechoty prebilo až k vozovej hradbe nepriateľa. Keď ich však vlastná jazda opustila, napadli ich zrazu Góti aj zboku a zozadu.
Útok zo všetkých strán zrazil Rimanov k sebe, do húfu, kde boli na seba tak natlačení, že skoro nemohli tasiť meč. Zároveň vyrazili povzbudení gótski pešiaci z tábora a napadli Rimanov spredu. Rýchly útok tisícov jazdcov rozvíril obrovské oblaky prachu, takže nebolo možné prehliadnuť, čo sa vlastne na bojisku deje. Legionári bojovali statočne, ale postupne pod tlakom zo všetkých strán, hladní, smädní a opustení vlastnou jazdou začali povoľovať. Ammianus nám zanechal veľmi živý opis boja, zachycujúci zmätok, ktorý vtedy na bojisku vládol: „ Len čo sa však barbari vyhrnuli v nesmiernych húfoch a drvili mužov aj kone, nedal sa v zrazených radách nikde uvoľniť žiadny priestor, kam sa uchýliť, a hustá tlačenica znemožňovala akýkoľvek únik. A tu sa naši vojaci v zúfalom pohŕdaní smrťou opäť chopili mečov a pobíjali útočiacich nepriateľov a na oplátku im potom boli sekerami prerážané prilby aj panciere. Bolo možné vidieť barbara v spupnom vzdore s kŕčovito stiahnutou tvárou, ako s preťatým kolenom alebo s pravicou uťatou mečom alebo s prebodnutým bokom ešte na samom prahu smrti hrozivo gúľa zlovestne hľadiacimi očami. Na oboch stranách padali bojujúci muži a pokrývali svojimi telami pôdu, polia sa naplnili zabitými ľuďmi a bolo počuť údesné stony umierajúcich mužov, preklaných hlbokými ranami. A vysoko stojace Slnko, ktoré už prešlo znamením Leva a prechádzalo do príbytku nebeskej Panny, pálilo viac Rimanov sužovaných hladom a zdolaných smädom i ťaživým bremenom výzbroje“ (Ammianus Marcellinus XXXI, 13).
Nakoniec vyčerpaní rímski pešiaci začali z bojiska utekať. S nepriateľskou jazdou v pätách však nemali nádej na úspech. Pri tomto ústupe sa cisár uchýlil k posledným ešte bojujúcim jednotkám, k vrhačom oštepov a prakovníkom. Tí však nakoniec tiež podľahli presile. Všetci, čo ešte ostali nažive, sa dali na zúfalý útek, pri ktorom zahynuli mnohí ďalší. Prenasledovanie ukončil až príchod noci. Čo sa stalo s cisárom, zostáva doteraz neobjasnené.
Podľa jednej verzie zahynul na bojisku, zasiahnutý šípom. Populárny je príbeh o tom, že sa ťažko ranený Valens uchýlil do blízkeho dedinského domu. Tam ho nepriatelia obkľúčili, a keď sa im nepodaril priamy útok na budovu, tak dom jednoducho spálili spolu so všetkými, čo sa v ňom skrývali. Tento príbeh sa však až príliš podobá na to, čo by si podľa katolíkov prívrženec arianizmu Valens zaslúžil – pekelné plamene. Preto je verzia o smrti priamo na bojisku o niečo pravdepodobnejšia. Isté je, že cisárovo telo sa nenašlo.
Bitka, do ktorej sa Rimania neuvážene pustili, sa pre nich skončila katastrofou. Zahynul nielen cisár, ale aj mnohí jeho velitelia. Medzi najvýznamnejších mŕtvych patrili Traianus a úspešný veliteľ Sebastianus, správcovia cisárskej stajne aj cisárskeho dvora. Zahynulo 35 vojenských tribúnov a dve tretiny vojska. Poľná armáda východnej ríše utrpela úder, z ktorého sa mala len ťažko spamätávať.
Keď sa Gratianus dozvedel o porážke, obrátil sa aj s vojskom späť na západ. Už nemal ísť komu pomáhať a samému sa mu nechcelo pokúšať osud v boji s barbarmi, ktorí práve ukázali, akí vedia byť nebezpeční. Čo sa týka barbarov, presné údaje nemáme, ale ich straty boli pravdepodobne veľké, vzhľadom na zúrivý odpor kvalitnej rímskej pechoty. Pre Gótov to bol boj na život a na smrť, ktorý sa skončil ich víťazstvom. Teraz pred nimi ležal Balkán otvorený a nechránený. Bola to príležitosť, ktorú v nasledujúcich rokoch dostatočne využili.
Zmena politiky ríše
Po prehratej bitke sa zvyšok zdecimovanej rímskej armády sčasti rozpŕchol, sčasti stiahol späť do Adrianopolu. Góti sa rozhodli mesto dobyť, vediac, že sú v ňom vysokí rímski dôstojníci, rovnako ako Valensove poklady. Po krutom a dlhom boji však museli ustúpiť. Ukázalo sa, že navzdory svojej osobnej statočnosti ešte nemajú bojovú techniku potrebnú na dobytie dobre opevneného mesta. Okolie už bolo vyrabované, takže nemohli čakať a mesto vyhladovať, pretože by sami nemali čo jesť. Rozhodli sa teda tiahnuť smerom ku Konštantínopolu a cestou plieniť. Samozrejme, pokiaľ nedokázali obsadiť Adrianopol, ich šanca na dobytie omnoho silnejšieho hlavného mesta sa rovnala nule. Na východe ríše, za pohorím Taurus, však bolo v rímskych službách množstvo gótskych žoldnierov. Tí boli náhle na rozkaz miestneho veliteľa Iulia zmasakrovaní, čím sa odstránilo nebezpečenstvo ich vzbury.
Gratianus menoval za cisára východnej ríše schopného veliteľa ilýrskej jazdy – Theodosia. Obaja cisári viedli neveľmi úspešné boje s Gótmi až do roku 382, keď bola podpísaná mierová zmluva. Mierové podmienky z roku 382 sa od zmluvy z roku 376 líšili v troch základných bodoch.
Po prvé, Góti sa teraz mali usadiť pozdĺž Dunaja, a nie v strede Trácie. Po druhé, usadili sa ako kmeň na jednom mieste. Najdôležitejšie však bolo, že dostali istú formu autonómie. Ich územie sa volalo Gothia a smeli postaviť vlastné vojsko pod vedením gótskych dôstojníkov. Táto zmluva bola najdôležitejšou tzv. federátskou zmluvou, akú kedy Rím uzavrel. Bol to totiž precedens, ktorý ukázal aj ostatným barbarom, čo môžu získať, ak sa im podarí dostať na územie ríše.
Zmena politického kurzu smerom k barbarom bola ešte dôležitejšia ako samotná porážka. Hoci sa ukázalo, že barbari sú dosť silní, aby ríši uštedrili drvivú porážku, rozhodne ešte neboli dosť silní na to, aby ju zničili. Z vojenského hľadiska teda samotná bitka nebola rozhodujúca, pretože vojna sa aj napriek nej skončila patom.
Jedným z dôsledkov bitky pri Adrianopole bol však aj fakt, že odteraz sa ríša pri svojej obrane začína v stále väčšej miere spoliehať na najatých barbarov. Rimania už neboli schopní postaviť armádu z vlastných občanov. Takáto armáda bola pritom po celé obdobie existencie Ríma základom jeho veľkosti a sily. Rimania v priebehu svojej dlhej histórie zakúsili aj horšie porážky, ako bola tá z 9. augusta 378. Po nich však vždy dokázali pozbierať sily a pokračovať v boji. Na konci 4. storočia však už občania ríše, ktorá vládla svetu, stratili bojovnosť a odvahu, ktorá bola kľúčom k úspechu ich predkov. Je ironické, že hoci pri Adrianopole bola zničená armáda východnej časti impéria, pád postihol západnú časť. Otázka zániku Rímskej ríše však už stojí mimo našej pozornosti.
Použitá literatúra
Ammianus Marcellinus: Soumrak Římské Říše. Praha 1975.
Grant, M.: Pád říše římské. Praha 1997.
Grant, M.: Římští císařové – životopisy vládcú císařského Říma v letech 31 př. Kr. – 476 po Kr. Praha 2002.
Wolfram, H.: History of the Goths. London 1988.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org, deadliestblogpage.wordpress.com
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.