Neuveriteľne komplikovaný príbeh, ktorý sa končí tým, ako Mussolini rozkázal v Taliansku raziť toliare Márie Terézie pre Etiópiu, sa začína v českom Jáchymove v 16. storočí. Tam totiž začal šľachtic Štefan Šlik, ktorý následne zomrel v bitke pri Moháči, ťažiť striebro.
V roku 1520 (aj keď niektoré zdroje uvádzajú aj skorší dátum) sa v Jáchymove začali raziť ako miestna mena strieborné mince, nemecky nazývané Joachimsthaler, v skratke Thaler alebo Taler. Názov pochádza z nemeckého mena pre Jáchymov – Joachimsthal, teda Jáchymovo údolie. Raziť ich nechal český šľachtic Štefan Šlik z Holíča a Pasouna, ktorý objavil neďaleko svojho rodiska ložisko striebra a rozhodol sa ho využiť. Založil mesto Jáchymov, kde postavil aj bane na striebro a v roku 1520 sa mu pre Jáchymov dokonca podarilo získať štatút slobodného mesta.
Peniaze a slávu si však neužíval dlho. V roku 1526 sa ako spojenec uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelonského zúčastnil bitky pri Moháči, kde v boji proti Turkom padol. Jeho strieborné mince Taler však ostali súčasťou dejín až dodnes. Do slovenčiny sa prekladajú ako toliare, no známejší je anglický preklad: dolár.
Krátke dejiny amerického dolára $
Mince z Jáchymova sa stali obľúbenými a rýchlo sa rozšírili po celej Európe. Netrvalo dlho a toliarom začali Európania nazývať takmer každú veľkú striebornú mincu. Americký antropológ Jack Weatherford vo svojej knihe o dejinách peňazí napríklad píše, že v 16. storočí sa razilo v Nemecku približne 1500 rôznych strieborných mincí, ktoré obchodníci nazývali toliare. Od razby prvých toliarov v Jáchymove do roku 1900 malo byť vydaných približne 10 000 rôznych druhov toliarov. Toto meno sa dostalo do taliančiny ako tallero, do holandčiny ako daalder, do dánčiny a švédčiny ako daler, do havajčiny ako dala, do samojčiny ako tola. Stalo sa tiež súčasťou názvu švédskeho riksdaler a dánskeho rigsdaler. A čo je zaujímavé aj pre tento článok, názov sa dostal aj do jedného z etiópskych jazykov – ahmarčiny, ako talari.
Toliar sa v 16. storočí rozšíril takmer do celého sveta a ako oficiálnu menu ho prijali aj Spojené štáty americké. Dalo by sa očakávať, že ako britské kolónie budú americké štáty používať britskú menu, no nebolo to tak. V skutočnosti americké kolónie trpeli neustálym nedostatkom akýchkoľvek mincí. Britská vláda totiž v snahe udržať čo najviac striebra a zlata na ostrovoch už v roku 1695 zakázala vývoz mincí, a to vrátane svojich kolónií.
Americké kolónie tak museli nájsť náhradu. Ohromné zásoby mincí našli neďaleko – v susednej španielskej kolónii Mexiko, kde Španieli prevádzkovali jednu z najväčších mincovní na svete. Väčšina strieborných mincí v obehu v amerických kolóniách bola španielska, zvyšok tvorili francúzske a holandské, ktoré sa tam dostali ilegálnym spôsobom prostredníctvom obchodu s kolóniami v Karibiku. V jednej z kolónií, vo Virgínii, sa španielsky „dólar“ (neoficiálny názov používnaý práve pre pdoobnosť s toliarom) stal menou, ktorú súdy uznávali ako náhradu za dlh. To už bolo len pár krokov od uznania dólara za oficiálnu menu.
V apríli 1792 jeden z „otcov zakladateľov“ a v tej dobe minister financií, Alexander Hamilton, prezentoval pred Kongresom správu, v ktorej určil presný pomer striebra v španielskych dolároch, ktoré sa bežne používali v Spojených štátoch, čím vlastne definoval dolár. Nasledovala diskusia, po ktorej kongres prijal zákon, ktorý ho ustanovil za menovú jednotku v USA (Mint Act alebo Coinage Act of 1792). Zákon definoval dolár ako striebornú mincu s presne určeným pomerom striebra, hmotnosťou a razenú štátnou mincovňou. Americkí zákonodarcovia sa ho rozhodli rozdeliť do sto menších jednotiek (penny alebo cent), čím zaviedli desiatkový systém (prvýkrát v dejinách došlo k takémuto rozdeleniu v Rusku, kde zaviedol Peter Veľký delenie rubľa na 100 kopejok). „Coinage Act of 1792“ bol prvým americkým ústavným zákonom, ktorý sa zaoberal menou a obeživom novej krajiny. Následne vznikla vo Filadelfii štátna mincovňa, ktorá razí americké doláre od roku 1794. Vráťme sa ale k pôvodným toliarom.
Toliare Márie Terézie
Najznámejším a najrozšírenejším toliarom na svete sa stal toliar Márie Terézie, vyrazený na počesť manželky Františka Lotrinského, cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa, a kráľovnej Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyne Rakúska, vojvodkyne Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyne Toskánska, často tiež označovanej ako „Matka dvoch cisárov.“ Prvýkrát bol toliar Márie Terézie vyrazený v roku 1741, ale až toliar z roku 1751 sa stal tzv. „Konventionstaler“, teda štandardnou striebornou mincou v Habsburskej ríši a juhonemeckých štátoch, ktorú formálne prijali bavorským menovým dohovorom.
Minca s portrétom Márie Terézie sa stala extrémne populárnou a okrem Európy sa rozšírila aj v severnej Afrike a na Blízkom východe. Bežne sa pri toliaroch portrét panovníka menil podľa aktuálnych vládcov. Toliar Márie Terézie sa však razil aj po jej smrti stále s jej podobizňou – akurát sa už nemenil dátum razby. Všetky toliare Márie Terézie vyrazené po jej smrti nesú rok 1780. Mimochodom, okrem mincovní vo Viedni, Günzburgu, Karlsburgu sa tieto toliare razili aj v Kremnici.
Krátko po tom, čo sa toliare Márie Terézie dostali do obehu ich začali kopírovať aj ďalšie krajiny. Razili mince podobnej veľkosti a umiestňovali na ne bustu ženy v strednom veku, pripomínajúce Máriu Teréziu. Ak nemali k dispozícii žiadnu panovníčku či ženu podobnú habsburskej panovníčke z vlastných dejín, použili anonymnú ženu, ako napríklad bustu slobody, ktorá sa objavovala na amerických dolároch v 19. storočí.
Toliar Márie Terézie neprežil len svoju menovkyňu, prežil aj monarchiu v ktorej vznikol. Po bitke pri Slavkove bol 26. decembra 1805 v Primaciálnom paláci v Bratislave podpísaný Bratislavský mier medzi Francúzskym cisárstvom a Rakúskym cisárstvom. Tento mier nepriamo spôsobil zánik Svätej rímskej ríše národa nemeckého, keď jej cisár František II. v auguste 1806 abdikoval (značnú čásť území ríše včlenil Napoleon do Rýnskej konfederácie, takže tento celok už aj tak de facto zanikol). Napoleon nechal pôvodnú mincovňu v Günzburgu zavrieť, no rakúska vláda v razbe toliarov Márie Terézie pokračovala. Razba týchto mincí potom pokračovala až do rozpadu ríše po prvej svetovej vojne a v Rakúsku až do Anschlusu.
Talari
Toliare Márie Terézie sa stali výnimočne obľúbenou menou aj v africkej Etiópii. Podľa niektorých historikov nie je vôbec možné určiť, kedy sa tieto mince do Etiópie dostali vo väčšom množstve. Ich dovoz nie je zmienený v žiadnych etiópskych prameňoch a veľa sa nedozvieme ani z denníkov a pamätí cestovateľov, keďže v tomto období navštívilo Etiópiu len úplné minimum európskych cestovateľov a dobrodruhov. Škótsky cestovateľ James Bruce, ktorý v Afrike hľadal (a našiel) prameň Nílu, strávil v Etiópii množstvo času, a krajinu opustil v roku 1773. Podľa časti historikov vo svojich pamätiach žiadny toliar nezmienil, iní jeho slová interpretujú presne naopak: vraj zmieňuje toliar ako dominantnú menu v krajine už v roku 1768.
V obehu tam však boli toliare pravdepodobne už od obdobia panovania cisára Ijasu II. z dynastie Šalamúnovcov (vládol v rokoch 1730 až 1755). Toliare Márie Terézie zmieňuje ďalší britský cestovateľ, anglický egyptológ Henry Salt, ktorý krajinu navštívil v roku 1805. Veľký obnos toliarov v obehu potom zmieňujú aj ďalší cestovatelia ako Nathaniel Pearce a Eduard Rüppell. S istotou tiež vieme, že tieto toliare boli dominantným platidlom v roku 1868, keď britský generál Robert Napier chystal svoju expedíciu do Etiópie (údajne ako pomstu za to, že Etiópčania vzali do zajatia niekoľko misionárov a dvoch reprezentantov britskej vlády). Jeho vojaci totiž so sebou brali množstvo toliarov Márie Terézie, aby mali čím hradiť svoje výdavky.
Nemilosrdný „zápas o Afriku“ (známy tiež ako Delenie Afriky či Preteky alebo Súboj o Afriku) však práve začínal a Etiópia sa dostala do konfliktu s Talianskom, ktoré si v oblasti dnešnej Eritrei vytváralo zázemie pre ďalší postup do regiónu. Etiópčanom pod vedením zdatného cisára Menelika II. sa však podarilo Talianov zastaviť. V zdrvujúcej bitke pri Adwe v roku 1896 Talianov ponižujúco porazili a Etiópia si nielen udržala svoju nezávislosť, ale dokonca expandovala na juh. Viedenská mincovňa v snahe pomôcť talianskej expanzii zvýšila počet vyrazených toliarov zo 723 100 v roku 1889 na 6 455 600 v roku bitky o Adwu, v 1896. O dva roky nato, keď talianska vláda definitívne pochovala akékoľvek nádeje na dobytie Etiópie, klesla ich produkcia na 188 300 kusov. Taliani sa navyše zaviazali výmenou za isté územné a ďalšie ústupky vyplatiť Menelikovi finančnú náhradu, a to práve v toliaroch.
Zlostný Mussolini
Toliare Márie Terézie sa tak stali v Etiópii dôležitým platidlom. V roku 1934 odhadoval guvernér Etiópskej banky, že v krajine je v obehu 35 až 50 miliónov toliarov. Ešte v tom istom roku 5. decembra však došlo pri Wau Wau k incidentu, ktorý odštartoval Habešskú krízu (Etiópia bola v tom čase známa skôr pod názvom Habeš). Talianska armáda pri oáze Wau Wau v Ogadene postavila pevnosť priamo na etiópskom území, čím porušila medzinárodné dohody. Spojená etiópsko-britská komisia vyzvala Talianov, aby sa stiahli, no tí odmietli. Šéf britskej časti delegácie nechcel mať s hroziacim incidentom nič spoločné, a tak sa aj so svojimi ľuďmi zbalil a odišiel. Napätie trvalo pár dní, obe strany priviedli do oblasti stovky svojich mužov a 5. decembra 1934 zaútočili Taliani na etiópsky kontingent pomocou obrneného auta a bombardéra. Výsledkom bolo 110 mŕtvych Etiópčanov. Začala sa Habešská kríza, ktorá sa v októbri 1935 rozrástla do otvorenej vojny.
Mussolini si veľmi dobre pamätal poníženie z bitky pri Adwe a po tom, čo v 30. rokoch prešiel po „desiatich rokoch dobrého správania“ k agresívnej zahraničnej politike, Etiópia sa stala jeho prvoradým cieľom. O piatej ráno 3. októbra 1935 sa do boja pohlo asi šesťstotisíc talianskych vojakov a celú akciu talianska propaganda popisovala ako „najväčšiu koloniálnu vojnu všetkých čias“. Po počiatočných problémoch a najmä kritike zo zahraničia (Spoločnosť národov uvalila nedostatočné a neúčinné sankcie) sa modernej talianskej armáde (mala 765 tankov, Etiópčania 4) podarilo definitívne zlomiť odpor Etiópčanov a do mája 1936 obsadiť väčšinu krajiny.
Vojenským víťazstvom však talianske problémy neskončili. Mussoliniho už v roku 1933, keď sa prípravy na vojnu len začínali, upozorňoval generál Emilio De Bono, že na vojnu „budú potrebné peniaze, šéf, veľa peňazí.“ Mussolini De Bona poveril vypracovaním plánu na inváziu už v roku 1932 a generál predpovedal „lacný, jednoduchý, bezpečný a pomalý“ postup. Na jeho obavy o peniaze Mussolini odpovedal, nech sa nestrachuje, „peňazí bude dosť.“ (citované podľa De Bono, s. 46 a 51). Na pohodlnú okupáciu a vykorisťovanie etiópskeho hospodárstva potreboval toliare Márie Terézie, ale mal plán.
Je možné, že tento nápad poradil Mussolinimu sám Hitler, ale overiť sa to nedá. Faktom ostáva, že s Hitlerovým benevolentným súhlasom si Mussolini zabezpečil, že v Rakúsku sa budú raziť toliare pre jeho potrebu. Viedenská mincovňa ani vláda s tým, samozrejme, nesúhlasili, ale kombinovanému tlaku oboch diktátorov krajín, medzi ktorými Rakúsko ležalo, veľmi nemalo ako odolať. Mussolini sa s rakúskou vládou dohodol na zmluve, ktorá mu zabezpečovala de facto monopol na toliare Márie Terézie na najbližších 25 rokov. Raziť ich začala mincovňa v Ríme.
Aby to nevyzeralo príliš okato ako nátlak, fašistickí propagandisti prišli hneď aj s vysvetlením: toliare totiž boli kedysi razené aj v Miláne a Benátkach (ktoré patrili do habsburskej ríše), a preto Taliansko nerobilo nič iné, len získalo späť privilégia, ktoré mu historicky právom patrili.
Britské toliare
Ako to už pri podobných historických zdôvodneniach býva, aj toto Mussoliniho bolo dvojsečnou zbraňou. Britská vláda totiž prišla s tvrdením, že na základe rovnakej logiky má právo raziť toliare aj Československo a Maďarsko, keďže aj tam sa mince kedysi razili. Britská, francúzska a belgická vláda sa tak v roku 1935, keď Mussolini začal svoje toliare zavádzať do obehu, dohodli a začali raziť vlastné toliare (či falošné, samozrejme záleží na uhle pohľadu). Kráľovská mincovňa v Londýne vyrazila medzi rokmi 1936 a 1941 štrnásť miliónov toliarov Márie Terézie, Brusel od roku 1937 do začiatku nemeckej invázie počas druhej svetovej vojny takmer desať miliónov, Paríž od roku 1936 štyri a pol milióna. Po začiatku nemeckej blokády britských ostrovov preložili Briti produkciu do Indie, kde mincovňa v Bombaji vyrazila počas obdobia druhej svetovej vojny ďalších šestnásť miliónov. Tie potom v Etiópii použili britskí vojaci bojujúci proti Talianom.
Nešťastnému Mussolinimu sa celý jeho toliarový plán rozsypal ako domček z karát. A nielen to – rozsypala sa mu aj jeho armáda. Ešte v lete 1940 dokázala dobyť zbytky britského Somálska, no na jar 1941 britské jednotky počas protiofenzívy vytlačili Talianov z Afriky úplne a 5. mája sa mohol etiópsky cisár vrátiť na svoj trón do Adis Abeby. V novembri 1941 skončil v Gondare posledný organizovaný odpor talianskej armády (v Etiópii zostalo do konca roka 1942 pôsobiť už len niekoľko malých partizánskych jednotiek). Briti a Francúzi ešte chvíľu razili mince aj po vojne, právo na razbu sa však v roku 1960 – po skončení 25-ročnej zmluvy s Talianskom, ktorú Rakúsko dodržalo – vrátilo do Viedne.
Dôvod popularity toliarov Márie Terézie netreba hľadať v ich výzore či v nejakej fascinácii európskou panovníčkou, ale v ich fyzických vlastnostiach. Zaujímavé mince z nich robili predovšetkým ich hmotnosť a vlastnosti. Boli o čosi ťažšie než iné mince tohto obdobia, pretože mali väčší obsah striebra. V spoločnostiach, kde neexistujú centrálne banky a kde sa komodity dostávajú do obehu len veľmi pomaly, sú jedinou zárukou mince jej fyzické vlastnosti. To, že ostali toliare také obľúbené v Etiópii a vôbec v severnej a strednej Afrike, nie je znakom nejakého vrodeného konzervativizmu africkej spoločnosti. Je to prejavom obchodníckej múdrosti: v ekonomike, kde sa dali mince jednoducho demonetizovať a znehodnotiť, boli toliare so svojím obsahom striebra istotou, že budú ako obeživo fungovať.
Literatúra
- De Bono, E.: Anno XIV, The Conquest of an Empire. London 1937.
- Jäger, A.: Die Münzprägungen der Grafen Schlick. In: Berliner Numismatische Zeitschrift. č. 17 a 18, 1954, s. 1 – 9.
- Gervais, R.: Pre-Colonial Currencies: A Note on the Maria Theresa Thaler. In: African Economic History, č. 11, 1982, s. 147 – 152.
- Morgan, P.: Italian Fascism, 1915 – 1945. London 2004.
- Pankhurst, R.: The Maria Theresa Dollar in pre-war Ethiopia. In: Journal of Ethiopian Studies, roč. 1, č. 1 (1963), s. 8 – 26.
- Rodogno, D.: Fascism‘s European Empire: Italian Occupation During the Second World War. Cambridge 2006.
- Tschoegl, A. E.: Maria Theresa´s Thaler: A Case of International Money. In. Eastern Economic Journal, roč. 27, č. 4,2001, s. 443 – 462.
- Weatherford, J.: The History of Money. New York 1997.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
