V Európe zúrila Veľká vojna už päť mesiacov. Za ten čas si stihla vyžiadať tisícky mŕtvych vojakov. Blížil sa čas Vianoc a ľudstvo so zatajeným dychom očakávalo, či aspoň počas najkrajších sviatkov v roku dokážu znepriatelené strany odložiť zbrane. Po krvavých bitkách pri Marne, Monse alebo Ypres sa to zdalo nemožné. Potom však prišiel Štedrý večer.
Prvá svetová vojna mala byť krátka. Každá zo znepriatelených strán tomu verila. Preto sa veľmoci snažili navodiť vo vojakoch dojem, že budú doma skôr, než opadne lístie zo stromov. Prvé nemecké víťazstvá na hraniciach tomu nasvedčovali. Dohodové vojská stíhala porážka za porážkou a víťazstvo Nemecka bolo na spadnutie.
Nemecký postup zastavil až zázrak na Marne (5. až 12. september 1914). Francúzom a Britom sa podarilo zastaviť cisárskych vojakov, a dokonca zatlačili svojho protivníka čiastočne späť. Keď sa obe znepriatelené strany dostali k prielivu La Manche, pohyby armád zastal. Vojaci sa začali zakopávať, prišla na rad zákopová vojna.
Ťažký život v zákopoch
Život v zákopoch prvej svetovej vojny bol viac ako drsný. Vojaci žili v jamách, ktoré boli zhruba dva metre hlboké a veľmi úzke. Nemali viac než 150 cm na šírku. Zato svojou dĺžkou boli skoro nekonečné. Od kanála La Manche po švajčiarske hranice mali dĺžku zhruba 500 km. Nebola to však jedna línia, ale niekoľko paralelne idúcich popri sebe. Ich celková dĺžka sa odhaduje na 56-tisíc km. Postavenia protivníkov boli od seba relatívne málo vzdialené – priemerne asi 175 metrov, takže vojaci na seba dokričali a mohli si vymieňať rôzne odkazy od nadávok až po prianie pekného dňa.
Muži boli v zákopoch vystavení protivníkovej paľbe aj vplyvu počasia. Skryť sa spočiatku nebolo kde. Ak pršalo príliš, jamy sa začali plniť vodou a vojaci neraz stáli po kolená vo vode. Tieto primitívne poľné opevnenia si navyše vyžadovali neustálu starostlivosť. Údržba zákopov sa vykonávala predovšetkým v noci, a tak vojaci trpeli chronickým nedostatkom spánku. Spali zhruba 4 až 5 hodín denne.
Neskôr bol zavedený rotačný systém. Muži trávili niekoľko dní v zákopoch a potom boli presunutí do zázemia. Ani tam si však naplno neoddýchli a museli sa venovať najmä výcviku. Zlé podmienky v zákopoch, bezprostredná blízkosť smrti a každodenná rutina spôsobovali, že udržať bojového ducha nebolo vôbec jednoduché. Vojaci si veľmi rýchlo uvedomili, že ich protivníci nie sú bezduché stroje, ale takí istí chudáci, ktorí prežívajú rovnaké útrapyako oni sami.
Na viacerých úsekoch frontu sa preto rýchlo rozšírili neoficiálne prímeria. Volali ich systém ži a nechaj žiť. Obe strany na seba neútočili a každý si žil takpovediac po svojom. Celú situáciu dobre vykresľuje jedna anekdota. Istý britský generál bol preveriť situáciu na fronte. Narazil na jedného vojaka a spýtal sa ho, či už zastrelil nejakého Nemca. Ten mu odpovedal, že nie, hoci z času na čas vidí, ako jeden z protivníkov vystrkuje hlavu nad zákop. Keď sa ho veliteľ spýtal, prečo ho nezastrelí, udivený vojak mu odpovedal:„Zastreliť ho? Preboha, pane, prečo? Nikdy mi nič neurobil“(Holmes 2011).
K podobným prímeriam dochádzalo vo vojnách už dávno predtým. Najmä po bitkách bolo dohodnuté prerušenie bojov, aby mohli byť ošetrení zranení a pochovaní mŕtvi.
Vianočné prímerie – krátka pauza v krutej vojne
Pred Vianocami kolovalo niekoľko výziev na prerušenie bojov. Jednou z nich bolaj vianočný otvorený list stojeden britských sufražetiek so žiadosťou o mier, smerovaný nemeckým a rakúsko-uhorským ženám. Nepochodili.
Za druhou iniciatívou bol pápež Benedikt XV. Ten poslal 7. decembra 1914 svoju žiadosť o uzatvorenie prímeria počas vianočného obdobia. Zúčastnené krajiny sa s touto myšlienkou istýčaspohrávali, no nakoniec ju zavrhli. Vo vojne sa tak malo pokračovať aj počas Vianoc. Potom však prišiel Štedrý deň.
Bol už večer 24. decembra 1914, keď sa nad časťami nemeckých zákopov začali rozsvecovať tlmené svetlá. Protivníci na druhej strane zostali prekvapení. Nevedeli, čo si o celej situácii myslieť. Chystajú snáď Nemci zákerný útok práve na Vianoce?
Pri bližšom pohľade však Britom aj Francúzom rýchlo došlo, o čo vlastne ide. Zdrojom svetla boli horiace sviečky na malých vianočných stromčekoch. Tých bolo na front poslaných približne 100-tisíc. Nemecký cisár chcel týmto symbolom Vianoc povzbudiť morálku svojich bojovníkov.
Zakrátko sa z nemeckých zákopov začal šíriť spev vianočných kolied. Keď opadlo prekvapenie, pridali sa do spevu aj Briti. Začal sa tak súboj hrdiel, ktorý sa čo chvíľa zjednotil na medzinárodnej pesničke Tichá noc, svätá noc. Francúzi a Belgičania boli oveľa rezervovanejší. Na rozdiel od Britov ich krajiny Nemci čiastočne okupovali.
Nasledujúce ráno bolo ešte prekvapivejšie. Z nemeckých zákopov sa najskôr začali ozývať sporadické výkriky s prianím šťastných a veselých sviatkov. Potom sa niekto, nevedno presne kto, odvážil vstúpiť na územie nikoho. Tento úzky pás zeme oddeľujúcej znepriatelené strany predstavoval smrteľne nebezpečné miesto. Za normálnych okolností by dotyčného odvážlivca skolila nepriateľská paľba.
Tentoraz sa nestalo nič. Postupne začali vychádzať aj ďalší vojaci alebo celé delegácie na čele s dôstojníkmi. Britom opäť chvíľu trvalo, než akceptovali, že nejde o žiaden vojenský úskok. Osmelili sa a tiež vyšli zo zákopov.
Po počiatočnom ostychu sa muži dali do družnej debaty. Rokovacím jazykom bola angličtina. Pred vojnou totiž pracovalo veľa Nemcov vo Veľkej Británii, preto vcelku obstojne ovládali tamojší jazyk. Znovu sa začali spievať vianočné koledy a došlo aj na výmenu darčekov. Vojaci sa obdarúvali tým, čo mali. Od rôznych odznakov cez fľaše alkoholu, čokolády po rôznorodé drobnosti. Na niektorých úsekoch frontu sa dokonca odohrali aj improvizované futbalové zápasy.
Po vianočnom prímerí
Nakoniec sa všetko vrátilo do pôvodných koľají. Niekde už na druhý sviatok vianočný, inde až po Novom roku. Opäť sa k slovu dostala vojna. Podobná sviatočná idylka nevládla všade. Predovšetkým na francúzskych a belgických úsekoch frontu boje pokračovali aj počas sviatkov. Francúzi a Belgičania sa s Nemcami príliš nebratali, hoci boli isté výnimky. Vianočné prímerie sa tak stalo takmer výhradne doménou nemeckých a britských vojakov. Počas sviatkov odložilo zbrane na krátky okamih zhruba 100-tisíc mužov.
Ďalšie roky k podobným udalostiam došlo len výnimočne. Vojna výrazne zmenila tvár. Stala sa ešte brutálnejšou, a tak na podobné zdieľanie lásky a pokoja už nezostalo miesto.
Na udalosti spojené s vianočným prímerím sa po vojne nezabudlo. Stali sa námetom rôznych filmov, kníh, piesní, či dokonca veľmi vydarenej reklamy. V našich končinách je azda najznámejší film Šťastné a veselé (Joyeux Noël) z roku 2005. Hoci sa miestami odkláňaod presných historických faktov, je dôstojným pripomenutím tejto jedinečnej historickej udalosti.
Použitá literatúra
- Addington, S.: The First World War Fact Book. Lipsko 2014.
- Crocker, T. B.: The Christmas truce : Myth, memory, and the First World War. Lexington 2015.
- Hastings, M.:Katastrofa 1914. Evropatáhne do války. Praha 2014.
- Holmes, R.: Obrazy války, chováníčlověka v bitvě. Praha 2011.
- Melichárek, M.: První světová válka, fotbal a Vánoce. Fakta & svědectví. Roč. 6, č. 12. 2014, 22 – 25
- Melichárek, M.: Lopty, do útoku! Futba, prvá svetová vojna a Vianoce. Históra. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 8., č. 6. 2008, 18 – 20.
- Streissguth, T.: TheChristmas Truce of 1914. Minneapolis 2016.
- Westwell, I.: Prvnísvětováválkaden po dni. Praha 2013.
Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.
