Najvyššie americké vyznamenanie, Medailu cti, začali udeľovať v roku 1861. Odvtedy ju získalo 3493 ľudí, z toho 19 ju dostalo dvakrát. Z tohto malého počtu dvojnásobných držiteľov Medaily cti bol aj jeden Slovák. Mateja Kocáka vyznamenali počas prvej svetovej vojny za akciu na západnom fronte z 18. júla 1918. Konca vojny sa však nedožil, padol 4. októbra 1918.
Medaila cti existuje vo viacerých verziách. Udeľuje ju americká armáda, námorníctvo i letectvo. Počas prvej svetovej vojny bolo možné získať dve medaily za jeden čin. To bol aj prípad Mateja Kocáka – jedno vyznamenanie mu udelila armáda a druhé námorníctvo. Bol totiž príslušníkom námornej pechoty, ale bojoval pod vyšším armádnym velením. Vo februári 1919 túto prax zrušili a odvtedy je možné dostať za jeden čin len jednu verziu Medaily cti. Z devätnástich dvojitých držiteľov vyznamenania ich piati dostali za jeden čin, štrnásti dostali dve medaily za dve rôzne akcie.
Matej Kocák sa narodil 30. decembra 1882 v dnešných Gbeloch v okrese Skalica v rodine sedliaka Mateja Kocáka a jeho manželky Rozálie. Spolu s ním prišiel na svet aj jeho brat – dvojča Pavol. O tri roky k nim pribudla ešte sestra Alžbeta. Všetci traja vyrastali v Gbeloch a tam aj chodili do obecnej školy. Matej však v roku 1906 ako 24-ročný emigroval z Rakúsko-Uhorska do USA. Jeho súrodenci ostali v Gbeloch a 30. apríla 1907 sa tam konala veľká slávnosť – dvojitá svadba Pavla i Alžbety. Matej v tom čase býval v Binghamtone v štáte New York, kde žila početná slovenská komunita. V tomto meste bol aj členom Slovenského katolíckeho sokola.
Po roku života v USA sa Matej Kocák rozhodol pre kariéru v námornej pechote, v ktorej napokon ostal 11 rokov, až do svojej smrti. Do zboru vstúpil 16. októbra 1907 v Pittsburgu. Po štyroch rokoch si odslúžil prvý kontrakt a 16. októbra 1911 ho prepustili. Už 26. decembra 1911 sa však v New Yorku nechal zapísať znovu. V priebehu svojej druhej služby bol odvelený k americkej armáde do Mexika. Od 30. apríla do 23. novembra 1914 bol nasadený pri Vera Cruz. V Európe sa v tom čase rozhorela prvá svetová vojna, Mateja Kocáka sa však zatiaľ netýkala. Jeho druhý kontrakt sa skončil 25. decembra 1915 v New Yorku, ale okamžite sa zapísal znovu a prevelili ho do New Orleansu. Odtiaľ ho opäť poslali do zahraničia. V roku 1916 bojoval s miestnymi banditmi v Las Canitas v Dominikánskej republike. Tam ho 23. marca 1917 povýšili na desiatnika a vzápätí poslali naspäť do USA, na základňu Quantico, kde sa pripojil k 12. rote.
Na západnom fronte
Vzťahy Berlína a Washingtonu sa rapídne zhoršovali a 2. apríla 1917 Spojené štáty vstúpili do vojny proti Nemecku. Bolo len otázkou času, kedy bude Matej Kocák opäť nasadený v zámorí. Stalo sa tak 31. decembra 1917, keď dorazil do St. Nazaire vo Francúzsku. Dňa 23. januára 1918 sa pripojil k 66. rote 5. pluku 2. divízie námornej pechoty. Bojoval v sektore Bois De Belleau Bouresches severozápadne od Chateau Thierry a 1. júna 1918 ho povýšili na seržanta. Čin, za ktorý si vyslúžil najvyššie americké vojenské vyznamenanie, prišiel 18. júla 1918. V tento deň sa zúčastnil útoku v lese Villers Cotteret južne od Soissons. Postup jeho práporu zastavilo skryté guľometné hniezdo. Ďalej postupoval iba osamotený Kocák, ktorý sa ani nemohol spoľahnúť na kryciu paľbu svojich spolubojovníkov. Tí boli totiž pribití k zemi. Napriek tomu Kocák prenikal hlbšie a hlbšie do nemeckých pozícií, až kým neodhalil, kde je guľometné hniezdo ukryté. Potom proti nemu vyrazil sám s bajonetom a obsluhu nemeckého guľometu zahnal na útek. O niečo neskôr našiel skupinu 25 francúzskych koloniálnych vojakov, ktorí sa oddelili od svojej jednotky a ostali bez velenia. Kocák ich zorganizoval a viedol do útoku na druhé guľometné hniezdo, ktoré tiež vyradil z činnosti.
Za činy z tohto dňa ho na Medailu cti navrhla aj armáda, aj námorníctvo, ktoré tradične zastrešuje najvyššie vyznamenanie aj pre príslušníkov námornej pechoty. Samotného udelenia medaily sa však Kocák nedožil. Od 1. októbra 1918 sa podieľal na vytláčaní nepriateľa z Argonského lesa. V bitke o hrebeň Blanc Mont 4. októbra 1918 zahynul. Do konca vojny ostávalo iba 39 dní. Je pochovaný na americkom vojenskom cintoríne v Romagne vo Francúzsku, kde leží vyše 14 000 vojakov vrátane deviatich držiteľov Medaily cti. Kocák dostal okrem najvyšších vyznamenaní dve Strieborné hviezdy a jedno Purpurové srdce.
Pomenovali po ňom loď
Na Mateja Kocáka americká námorná pechota nezabudla. Stal sa pevnou súčasťou jej tradícií a histórie a v roku 1984 po ňom pomenovali transportnú loď. USNS Sgt. Matej Kocak je prvou z troch identických lodí a toto meno tak nesie celá trieda. Pôvodne ju postavili v roku 1981 ako civilnú kontajnerovú loď John D. Waterman, už v decembri 1982 ju však kúpilo vojenské námorníctvo. Po prestavbe ju pomenovali po Kocákovi, pridelili jej číslo T-AK 3005 a v októbri 1984 ju zaradili do služby. Má dĺžku 250 m, šírku 32 m, ponor 10 m a výtlak 49 000 ton. Posádku tvorí 36 až 44 ľudí. Lode sa plavia po celom svete a zásobujú jednotky námornej pechoty. Náklad nemusia vykladať len v prístave, ale s pomocou menších člnov, ktoré nesú na palube, môžu vyložiť náklad aj na mieste, kde nie je potrebné mólo. Na palube je aj pristávacia plošina pre ťažké nákladné helikoptéry. Služba USNS Sgt. Matej Kocak prebiehala donedávna bez väčšej pozornosti, v januári tohto roka však uviazla na plytčine pri Okinawe a ostala tam dva týždne, kým sa ju podarilo uvoľniť. Škody však neboli veľké, do opravy do prístavu odplávala sama.
Internetové zdroje
- http://www.mcu.usmc.mil/historydivision/Pages/Who’s%20Who/J-L/Kocak_M.aspx
- http://www.homeofheroes.com/moh/citations_1918_wwi/kocak_matej.html
- http://www.valka.cz/clanek_12961.html
- http://navysite.de/ak/ak3005.htm
- http://fas.org/man/dod-101/sys/ship/tak-3005.htm
Obrazová príloha
Absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.