Vznik Československa po Veľkej vojne, ktorá sa neskôr po vypuknutí ešte väčšieho konfliktu stala 1. svetovou vojnou, je nerozlučne spojený s pôsobením československých légií, zahraničného vojska v tom čase ešte neexistujúceho štátu, tvorených dobrovoľníkmi a bývalými rakúsko-uhorskými vojnovými zajatcami českého a slovenského pôvodu. Na ich organizácii sa rozhodujúcou mierou podieľal Milan Rastislav Štefánik, ktorý aj preto patrí vedľa Tomáša Garrigue Masaryka a Edvarda Beneša k trom najdôležitejším osobnostiam stojacim za vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Veľká vojna a Slováci
Keď v lete 1914 vypukla na európskom kontinente vojna, nikto nepredpokladal, že bude trvať až štyri roky, zasiahne postupne veľkú časť sveta, na jej konci sa zrútia štyri impériá a mapa Európy sa zásadne prekreslí. Hoci sa za oficiálnu rozbušku vojny považuje atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu a jeho manželku v Sarajeve, jej korene siahajú oveľa hlbšie. Paradoxne, sarajevský atentát odstránil zrejme jediného človeka, ktorý chcel a mohol zabrániť Rakúsko-Uhorsku vstúpiť do vojny. Arcivojvoda František Ferdinand d´Este si dobre uvedomoval krehkosť starej habsburskej ríše a bolo mu jasné, že v prípade zapojenia sa do veľkého konfliktu to pre monarchiu bude zrejme posledný konflikt.
Aj tak uplynul od atentátu nakoniec ešte jeden celý mesiac, kým vojna 28. júla 1914 skutočne vypukla. Vypovedanie vojny Srbsku (podozrievanému zo zosnovania atentátu) Rakúsko-Uhorskom vyvolalo reťazovú reakciu, keď sa na strane Srbska zapojilo do konfliktu Rusko, na strane Rakúsko-Uhorska Nemecko a postupne sa na základe spojeneckých aliancií a zmlúv pridávali ďalšie európske i mimoeurópske štáty. Do Veľkej vojny sa nakoniec priamo či nepriamo zapojilo vyše 30 štátov s viac ako 1,5 miliardou obyvateľstva.
Aj keď to tak zo začiatku nevyzeralo, vojna hlboko zasiahla do dejín Slovenska, ktoré v tom čase ako administratívny či politický celok ani neexistovalo, a Slovákov, ktorí čelili stupňujúcej sa maďarizácii, pričom ich elity bojovali o prežite základných atribútov národnej existencie: jazyka a kultúry. Vypuknutie vojny na jednej strane prispelo k nádeji na zlepšenie a riešenie slovenskej otázky v kultúrnom, jazykovom, ale aj širšom politickom zmysle, na druhej strane sa počas mobilizácie na slovenskom území nevyskytli žiadne prípady masovejšieho odporu alebo nesúhlasu. To do istej miery rakúsko-uhorské úrady aj prekvapilo, keďže vojna sa viedla proti slovanským Srbom a Rusom. Nepochybne to bolo spôsobené aj relatívne zaostalým, zväčša poľnohospodárskym prostredím, z ktorého pochádzali slovenskí vojaci, pomerne silnou religiozitou slovenského vidieka i malomesta, pretrvávajúcou autoritou habsburskej dynastie a vierou v odvekú platnosť a stabilitu spoločenských poriadkov.
Slovenskí vojaci tvorili 4 % národnostne mimoriadne pestrej rakúsko-uhorskej c. a k. armády (Nemci 25 %, Maďari 23 %, Česi 13 %, Srbi a Chorváti po 9 %, Poliaci 8 %, Rusíni 8 %, Rumuni 7 %, Slovinci 2 %, Taliani 1 %). Na bojiská Veľkej vojny zamierilo postupne vyše 400-tisíc slovenských mužov, čo predstavuje asi sedminu vtedajšieho obyvateľstva. Slováci slúžili vo všetkých druhoch vojsk, v pechote, jazdectve, delostrelectve, ženijnom vojsku, špeciálnych a tylových jednotkách, vo vojnovom námorníctve a nestratilo sa ani niekoľko príslušníkov pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska pri najprogresívnejšom druhu vojska – vojnovom letectve.
Od začiatku vojny bojovali Slováci za svojho cisára viac ako udatne a tiež rakúsko-uhorské velenie si pochvaľovalo ich poslušnosť. Dokonca aj samotný náčelník generálneho štábu c. a k. armády Franz Conrad von Hötzendorf v jednom zo svojich hlásení konštatoval, že Slováci „bojovali hrdinsky a často javili oduševnené zmýšľanie, patriotizmus a vernosť dynastii.“ Nie všetci Slováci však mali chuť udatne prelievať krv za monarchiu, ktorá sa zmietala v predsmrtnom kŕči a rozhodli sa aj svojím vojnovým úsilím prispieť k lepšej budúcnosti nielen pre seba, ale aj pre svojich krajanov.
Zahraničný odboj Čechov a Slovákov
Vzhľadom na vojnový stav nebolo jednoduché vyvíjať politickú činnosť smerujúcu k posthabsburskej budúcnosti na domácej pôde, a tak hlavný impulz a v podstate aj riešenie prišlo zo zahraničia. Najbližšie k Slovákom mali vždy Česi a aj keď bol historický vývoj oboch národov diametrálne odlišný, jazyková a do istej miery aj kultúrna blízkosť prirodzene ponúkala vhodnú platformu pre spoločnú budúcnosť. Zosobnením tejto vízie sa stala trojica Masaryk, Beneš a Štefánik, okolo ktorej sa postupne vytvoril zahraničný odboj Čechov a Slovákov, ktorý začal na diplomatickom i vojenskom poli intenzívne pracovať na zreálnení myšlienky spoločného štátu oboch národov.
Tomáš Garrigue Masaryk bol uznávaný profesor Karlovej univerzity, ktorý po emigrácii do zahraničia začiatkom vojny oficiálne začal svoju odbojovú akciu 6. júla 1915, presne na 500. výročie smrti slávneho českého reformátora Jana Husa. Silnou inšpiráciou pre rodiaci sa odboj bol nepochybne aj fakt, že po Husovom upálení v nasledujúcich husitských vojnách malé, ale silne motivované české vojsko opakovane porážalo oveľa silnejšie vojská Svätej rímskej ríše.
Masarykovým najbližším spolupracovníkom bol Edvard Beneš, ktorý najskôr robil spojku medzi profesorom a domácim českým odbojom, ale po viacerých varovaniach takisto radšej emigroval. Na jeseň 1915 potom spolu založili Český komitét zahraničný, prvý politický orgán československého zahraničného odboja, pretože napriek názvu bolo od začiatku jeho hlavným cieľom vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Začiatkom nasledujúceho roka Masarykovo úsilie výrazne akceleroval v Paríži ďalší jeho známy (a bývalý študent) Milan Rastislav Štefánik, rodák zo slovenských Košarísk, od roku 1912 francúzsky štátny občan, nositeľ rytierskeho radu Čestnej légie, uznávaný vedec a v prebiehajúcej vojne agilný letecký dôstojník. Štefánik do odboja priniesol niečo, čo Masarykovi, Benešovi i ďalším chýbalo – svoj ohromný sociálny kapitál, a to aj na najvyšších miestach francúzskej politiky, čo otvorilo dvere pre uznanie plánu na československý štát dohodovými mocnosťami, ktoré spočiatku rozhodne nepočítali s rozpadom habsburského súštátia.
Počas Masarykovej návštevy v Paríži sa vo februári 1916 uskutočnil ďalší historický krok k naplneniu spoločnej vízie. Vznikla Československá národná rada (ČSNR), vo francúzštine oficiálne Conseil national des pays tchèques (čiže opäť bez „slovenského“ v názve, ale malo to svoje logické odôvodnenie – sám Štefánik na ňom trval z taktických dôvodov, pretože vedel, že v dohodových kruhoch majú akú-takú predstavu o Čechoch, ale o Slovensku nevedia nič, a tak nechcel už tak dosť chúlostivú otázku ešte viac komplikovať), koordinačný orgán s pevnou organizačnou štruktúrou, sídliaci v Paríži na Rue Bonaparte 18. Jeho hlavnou úlohou bolo vyvíjať tlak na dohodových politikov, aby podporili myšlienku československého štátu, k čomu ale diplomatické akcie nestačili.
Úsilie Československej národnej rady sa preto prednostne sústredilo na vybudovanie dobrovoľníckeho vojska, ktoré by na bojiskách Veľkej vojny československú myšlienku podporilo tým najpádnejším spôsobom. „Ak postavíme armádu, dostaneme sa tým do nového právneho postavenia k Rakúsku i Spojencom… Bez rozhodného boja i vojenského však nedostaneme nič od nikoho“, vyhlásil Masaryk a prakticky to začal realizovať Štefánik. Tieto dobrovoľnícke vojenské jednotky, ktoré sa formovali z rodákov a predovšetkým vojnových zajatcov hlavne v Rusku, Taliansku a, samozrejme, aj vo Francúzsku, vošli do dejín ako československé légie.
Štefánik a légie
Štefánik ako francúzsky občan v prebiehajúcej Veľkej vojne bez problémov spojil boj za rodnú krajinu s bojom za Francúzsko. Zo začiatku konal ešte sám, snažil sa vyvolať vzburu medzi slovenskými vojakmi v rakúsko-uhorskej armáde a koncom roka 1914 pripravoval vyhlásenie, v ktorom nabádal vojakov na dezerciu. Jeho ďalším plánom bolo vybudovanie leteckej eskadry, zloženej zo Slovákov a Čechov, ktorá by robila letákovú propagandu nad nepriateľskými líniami na srbskom fronte. Vývoj situácie však tieto plány zmaril a šestica pripravovaných pilotov (päť Čechov a jeden Slovák) potom pôsobila v rámci francúzskeho vojenského letectva.
Medzitým Štefánik odišiel so svojou eskadrou na srbský front, kde však jeho lietadlo havarovalo, on sám pri pešom ústupe ťažko ochorel a po krátkej rekonvalescencii v Taliansku sa vrátil späť do Paríža, kde jeho činnosť nabrala nový rozmer vďaka spojeniu síl s Masarykom a Benešom. Aj vďaka tomu a špecifickému francúzskemu systému udeľovania vojenských hodností (definitívnych, dočasných a udeľovaných z titulu poverenia určitou misiou), nielen pre svoju bojovú činnosť letca, urobil Štefánik vo francúzskej armáde závratnú kariéru, keď sa z hodnosti podporučíka, ktorú získal v máji 1915, prepracoval v júni 1918 až k hodnosti brigádneho generála.
Bolo to práve Francúzsko, ktoré vzhľadom na svoje veľké straty a najväčší nápor v prebiehajúcej vojne malo zároveň aj najväčší záujem na vytváraní jednotiek zahraničných vojsk. Z hľadiska slovenských a českých krajanov, ktorí sa po vypuknutí vojny pre svoj pôvod z nepriateľského Rakúska-Uhorska ocitli v nepríjemnom postavení, bola zase účasť v takýchto jednotkách bojujúcich na strane Dohody prirodzeným vyústením snahy dostať sa z tohto postavenia a pritom pomôcť aj svojmu národu doma. Ako najväčší problém sa však ukázal ich početný stav a v súvislosti s tým aj fakt, že rakúsko-uhorská armáda, potenciálny rezervoár dobrovoľníkov z radov prebehlíkov a zajatcov, sa do bojov na západnom fronte zapojila až na jar 1918.
K vytvoreniu československej autonómnej armády, politicky spadajúcej pod Československú národnú radu a vojensky pod francúzske velenie, tak oficiálne prišlo až s dekrétom francúzskeho prezidenta zo 16. decembra 1917. Verbovanie dobrovoľníkov medzitým prebiehalo v Štefánikovej réžii predovšetkým v Rusku (odkaľ si Štefánik odskočil na krátky pobyt do Rumunska), v Spojených štátoch a v Taliansku.
Do Ruska, ktoré z hľadiska početnosti českej (až 80-tisíc) a slovenskej komunity krajanov a tiež množstva vojnových zajatcov slovenskej (patrili k nim aj také známe mená ako J. G. Tajovský alebo J. Jesenský) a českej národnosti z rakúsko-uhorskej armády ponúkalo najväčší potenciál, vycestoval Štefánik už v lete 1916. Napriek komplikovanej situácii a sporom s cárofilsky orientovaným predstaviteľom ČSNR v Rusku J. Dürichom sa Štefánikovi podarilo prostredníctvom tzv. Kyjevského zápisu (29. augusta 1916) presadiť zjednotenie československého odboja v Rusku.
Pre pokračujúce nezhody Štefánik v októbri 1916 načas odišiel do Rumunska, kde sa mu napriek zložitým pomerom (práve sa rozpadal rumunský front) podarilo získať asi 1400 dobrovoľníkov. Z nich však do Francúzska nasledujúci rok dorazilo asi iba 400 mužov, kde vytvorili jadro rodiacej sa československej armády, druhá skupina takisto asi 400 dobrovoľníkov uviazla v Archangeľsku až do jesene 1917, viacerí dovtedy pre zlé životné podmienky v zajateckých táboroch radšej dezertovali.
Začiatkom roka 1917 sa do Ruska, zmeneného februárovou revolúciou, ktorá nakoniec nahrala do kariet československým záujmom viac ako cársky režim, nakrátko vrátil aj Štefánik (do Ruska, resp. na Sibír vycestoval za čs. légiami už ako generál a minister vojny čs. vlády ešte na prelome rokov 1918/1919), aby vzápätí vyrazil do Spojených štátov (v Rusku ho zatiaľ vystriedal sám Masaryk, ktorý potom v jeho stopách išiel aj do USA) a tu sa v druhej polovici roka 1917 snažil rozdúchať záujem o československú vec. Jeho smelý plán získať 20 000 dobrovoľníkov sa však pre neprekonateľné problémy, keďže samotné USA medzitým vstúpili do vojny, nezrealizoval a do Francúzska odišlo len približne 2000 mužov.
Najväčším prínosom krajanskej komunity v USA zostala morálna, politická a predovšetkým finančná podpora československého odboja. Prelomom vo vzťahu Dočasnej vlády v Rusku k formovaniu čs. vojska bol nečakaný úspech čs. brigády v bitke pri Zborove (2. júla 1917), ktorý sa právom stal (až do komunistického prevratu) jednou z hlavných bojových tradícií čs. vojska a spolu s Masarykovým diplomatickým úsilím konečne otvoril dvere náboru v zajateckých táboroch v Rusku, kde bolo sústredených asi 200- až 250-tisíc vojnových zajatcov českej a slovenskej národnosti (Slovákov bolo asi 30-tisíc).
Najzložitejšia situácia v spojitosti so vznikom československého zahraničného vojska bola v Taliansku, u bývalého spojenca Nemecka a Rakúska-Uhorska, ktoré však do vojny neskôr vstúpilo na strane Dohody, vyznačovalo sa najmenej početnou a neorganizovanou krajanskou komunitou, ale aj obavami z panslavizmu v súvislosti s juhoslovanskou otázkou. Štefánik sa snažil získať podporu talianskych elít síce už počas svojej krátkej rekonvalescencie koncom roka 1915 a v rámci talianskej armády fungovali zvláštne dobrovoľnícke prieskumné jednotky zložené z Čechov a Slovákov (v podstate podobne ako v Rusku), ale k zásadnému obratu prišlo až 21. apríla 1918, keď talianska vláda podpísala s ČSNR zastúpenou plukovníkom Štefánikom zmluvu o zriadení samostatného čs. vojska v Taliansku. Sám Štefánik považoval misiu v Taliansku za jednu z najdôležitejších vo svojej politickej kariére.
Odkaz légií
Do konca Veľkej vojny sa československé zahraničné vojsko rozrástlo na samostatnú armádu, v ktorej slúžilo vyše 100-tisíc Čechov a Slovákov: vo francúzskych légiách okolo 12-tisíc (z toho 2600 Slovákov vrátane 31 dôstojníkov), v Taliansku skoro 20-tisíc (vrátane takmer 600 Slovákov, z toho 15 boli nižší dôstojníci) a v Rusku vyše 70-tisíc (asi 6000 Slovákov). V snahe podčiarknuť jednotu československej armády boli čísla plukov od 1 do 20 určené pre jednotky v Rusku, od 21 do 30 pre légie vo Francúzsku a od 31 vyššie pre jednotky v Taliansku.
Keď k tomu prirátame asi 60-tisíc českých a slovenských príslušníkov 56 domobraneckých práporov sformovaných v rokoch 1918 – 1919 v Taliansku, ktoré hneď po vojne významne zasiahli do ozbrojeného konfliktu ČSR s Maďarskom o slovenské hranice, na ktoré sa ale často v tejto súvislosti neprávom zabúda, vyše 40-tisíc amerických Slovákov a Čechov, ktorých zmobilizovala americká armáda a ďalších niekoľko stoviek krajanov, ktorí bojovali v britskej a srbskej armáde, možno konštatovať, že československá samostatnosť nebola vytvorená len diplomatickým úsilím, ale bola vybojovaná, povedané Bismarckovými slovami, predovšetkým železom a krvou.
Bolo to zvlášť vojenské vystúpenie československých légií v Rusku, ktoré prispelo k zmene postoja dohodových mocností, urobilo z budúceho Československa váženého spojenca a ohromilo napríklad aj britského premiéra Davida Lloyda Georga tak, že v liste T. G. Masarykovi z 11. septembra 1918 napísal: „Príbeh dobrodružstiev a víťazstiev tejto malej armády je jedným z najväčších eposov v dejinách.“ Winston Churchill, v tom čase minister britskej vlády a neskorší viacnásobný premiér, ktorý Britániu viedol v jej najtemnejšej hodine, sa so svojím predsedom vlády nie vždy zhodol, tentoraz však súhlasil: „Na stránkach histórie je zapísaných len veľmi málo podobných príbehov, svojou povahou takých romantických a zároveň čo do rozmerov takých rozsiahlych.“
Oboch britských štátnikov doplnil aj nemenej ohromený bývalý americký prezident a energický vojak (veliteľ slávnej jazdeckej jednotky zo španielsko-americkej vojny r. 1898) Theodor Roosevelt slovami: „mimoriadna povaha ich veľkého a hrdinského skutku je, pokiaľ viem, v starom aj modernom vojenstve doslova jedinečná.“ A nakoniec zhrnul francúzsky prezident Poincaré pri príležitosti zahájenia parížskej mierovej konferencie: „Čechoslováci si na Sibíri, vo Francúzsku a v Taliansku vydobyli svoje právo na samostatnosť.“
Dejiny Československa sa síce ešte do konca mimoriadne pohnutého 20. storočia definitívne uzavreli, na rozdiel od rozpadu Rakúsko-Uhorska sa to však stalo pokojným rozchodom po vzájomnej dohode. A hoci sa po komunistickom prevrate v roku 1948 legionárska tradícia, jeden z pilierov československej štátnosti, stala politicky nepohodlnou a bola zatlačená takmer do zabudnutia, po páde režimu v roku 1989 opäť ožila, pochopiteľne, oveľa viac v Čechách ako na Slovensku, kde si naopak výrazne viac, takisto pochopiteľne, pripomíname Štefánika. Pre obe nástupnícke štáty však legionárska história ponúka aj do súčasných nepokojných čias významnú vojenskú tradíciu, ktorá si zaslúži pripomínať nielen preto, že bez nej by svojho času Československo a sprostredkovane súčasné Slovensko v tejto podobe možno nikdy nevznikli.
Použitá literatúra:
- Hastings, M.: Katastrofa 1914. Evropa táhne do války. Praha 2014.
- Hronský, M./Krivý, A./Čaplovič, M.: Vojenské dejiny Slovenska IV. 1914 – 1939. Bratislava 1996.
- Chorvát, P/Posch, M. a kol: Československé légie – Slováci – Slovensko. Bratislava 2022.
- Kováč, D. a kol.: Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Slovensko v 20. storočí, 2. Bratislava 2008.
- Kšiňan, M.: Milan Rastislav Štefánik. Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami. Bratislava 2021.
- McNamara, Kevin J.: Veľký sen dvoch malých národov. Česko-slovenské légie v Rusku a vznik prvej republiky. Bratislava 2020.
- Mojžiš, M.: Československé legie 1914 – 1920. Katalog k výstavám Československé obce legionářské. Praha 2017.
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).
