V srbskej vlasteneckej piesni Ko to kaže, Srbija je mala z 1. svetovej vojny sa spieva o troch vojnách, ktoré v krátkom období medzi rokmi 1912 – 1918 viedlo Srbské kráľovstvo. Prvou z nich bola konfrontácia s osmanským sultánom, ktorá podľa mnohých historikov predstavovala jednu z udalostí predpovedajúcich globálny svetový konflikt. Pre Srbov však mala i odlišnú hodnotu – po 500 rokoch bol Turkom splatený dlh za porážku v bitke na Kosovom poli z roku 1389.

Srbské kráľovstvo na prelome 19. a 20. storočia

Srbsko, od roku 1882 Srbské kráľovstvo, predstavovalo na Balkáne čosi ako stabilnú šachovú figúrku na nestabilnej šachovnici. Tak ako ostatné mladé balkánske krajiny ho však neobchádzali mnohé problémy, či už v rovine politickej, hospodárskej, alebo spoločenskej. Boj dvoch srbských vládnucich rodov o moc, politické zápasy, agrárna a patriarchálna forma spoločnosti či neustála snaha rozšíriť etnický priestor o územia obývané srbskou menšinou predstavujú iba niekoľko kľúčových problémov Srbska na prelome 19. a 20. storočia. Dynastické spory medzi Obrenovićovcami a Karadjordjevićovcami trvajúce celé 19. storočie boli vyriešené udalosťou známou ako májový prevrat v roku 1903, keď bol v noci z 28. na 29. mája brutálne zavraždený kráľ Alexander I. Obrenović a jeho manželka Draga Mašínová.

Po krvavých májových udalostiach sa panovníkom stal takmer 60-ročný Peter I. Karadjordjević (1844 – 1921). Vďaka svojmu usporiadanému rodinnému životu a vojenskému pôsobeniu získal medzi Srbmi veľkú obľubu v porovnaní so škandálmi zaťaženými Obrenovićovcami. Hoci Peter I. sám s prevratom nesúhlasil, na trón usadol v roku 1904 po slávnostnej korunovácii v Belehrade. Základným pilierom jeho vlády bolo presadzovanie zásad parlamentnej monarchie, rešpektovanie ústavy a skoncovanie so snahami o autoritatívnu formu vlády. Významným činiteľom srbskej spoločnosti, ktorý ovplyvňoval jej chod, bola armáda. Dôstojnícky zbor v Srbsku nahradzoval strednú triedu a armáda sa postupne stala hovorcom národných záujmov a nátlakovou skupinou ohrozujúcou parlamentné zriadenie.

V zahraničnej politike bolo Srbsko na prelome 19. a 20. storočia výrazne ovplyvňované Rakúsko-Uhorskom, čo pramenilo i z predchádzajúcich politických dohôd, či závislosťou na exporte do monarchie (86 % celkového exportu smerovalo práve na sever). Postupne však dochádzalo k zhoršovaniu vzťahov, predovšetkým po nástupe Petra I., ktorý sa za asistencie Ruska snažil viesť samostatnejšiu zahraničnú politiku. Rozpory sa začali vyostrovať v roku 1906, keď došlo k tzv. colnej vojne (v srbčine carinskirat či svinjskirat). Rakúskym predstaviteľom zdvihlo žlč i rozhodnutie srbskej vlády nakúpiť delá od francúzskej zbrojovky Schneider namiesto zo závodov Škoda. K najvýraznejšiemu vyostreniu už aj tak napätých vzťahov došlo v roku 1908 počas tzv. anekčnej krízy, keď sa výrazná srbská komunita v Bosne dostala pod nadvládu rakúskeho mocnárstva. Protesty, demonštrácie a nesúhlas verejnosti utíchol až po ruskom zásahu. Rusko si totiž neželalo, aby Srbsko do krízy zasahovalo.

Kosovský kult

Po roku 1908 bolo srbskej vláde zrejmé, že snaha o posun na západ a sever na úkor Rakúsko-Uhorska nebude možná, preto zahraničná politika kráľovstva zmenila smer a zamerala sa na tradičné srbské oblasti známe ako tzv. Staré Srbsko (oblasť Rašky, Kosova a Metohije, Macedónska). Hlavne oblasť Kosova mala pre Srbov osobitý význam, keďže za stáročia osmanskej prítomnosti silnel tzv. „kosovský kult“. Ústredným motívom kultu, ktorý časom získal až mýtickú a transcendentálnu povahu, bol knieža Lazar, veliteľ srbských koaličných vojsk. Tomu sa pred bitkou zjavil Eliáš a ponúkol mu, aby si vybral medzi pozemským (dohoda s Turkami) a nebeským kráľovstvom (bitkou, v ktorej zahynie). Lazar sa rozhodol pre kráľovstvo nebeské.

Kosovo bolo na prelome storočí veľmi nestabilným regiónom, v ktorom sa naplno začala prejavovať snaha albánskeho obyvateľstva získať nezávislosť, nie však v rámci spoločného štátu so Srbmi. Spolužitie oboch národov bolo mimoriadne problematické. Hlavným dôvodom bola výrazná zmena etnických pomerov v Kosove, keďže podľa rakúskych štatistík z roku 1903, teda už na začiatku 20. storočia, populácia Kosova a Metohije pozostávala z 187 200 Srbov (111 350 pravoslávnej viery, 69 250 moslimskej a 6600 katolíckej) a 230 300 Albáncov (215 050 moslimskej viery, 14 350 katolíckej a 900 pravoslávnej). Tieto štatistiky nemusia byť úplné presné, keďže pohyb obyvateľstva bol značný – no vypovedajú o dôležitom fakte: Srbi sa stali v oblasti Kosova a Metohije menšinou. A tento proces, ako nám história ukázala, bol nezvratný.

Balkánska federácia

Albánsko sa už dlhší čas snažilo o istú formu samostatnosti v rámci Osmanskej ríše. Snahy Albáncov vyvrcholili v roku 1912, keď po všealbánskom povstaní predniesli vládnej komisii vedenej Ibrahimom pašom zoznam ultimatívnych požiadaviek známych ako „14 bodov Hasana Prištinu“. Osmanská vláda spočiatku požiadavky ignorovala, no obsadenie Skopje albánskymi jednotkami (11. – 15. 8. 1912) ju prinútilo konať. Na podmienky 14 bodov musela pristúpiť. Problémy sa Osmanskej ríši nevyhýbali ani na medzinárodnom poli, a hlavne neúspešná turecko-talianska vojna o oblasť Tripolisu v rokoch 1911 – 1912 presvedčila balkánske štáty, že nastal správny čas ukončiť osmanské panstvo na európskom kontinente.

Plány na vytvorenie balkánskej federácie neboli v danom prostredí novinkou, keďže už v minulosti sa uskutočnilo viacero pokusov (priekopníkom myšlienky bol srbský panovník Michal Obrenović III.). No v tomto spojenectve sa vyskytol jeden ťažko prekonateľný problém – územie Macedónska, na ktoré si nárokovali tak Srbi, ako i Bulhari. Za asistencie ruskej diplomacie sa zložité rokovania skončili 13. marca 1912, keď bola podpísaná vzájomná dohoda o „priateľstve a spolupráci“ (jej obsah obohatila tajná klauzula o rozdelení sporných oblastí). Toto spojenectvo sa 5. októbra rozšírilo o ďalšieho člena, podpisom bulharsko-gréckej dohody v Sofii. Aliančný blok bol dotvorený srbsko-čiernohorskou spojeneckou zmluvou z 6. októbra 1912 a gentlemanskými dohodami Bulharska a Čiernej Hory, Grécka so Srbskom a Čiernou Horou. Lavína sa dala do pohybu…

Veľké víťazstvo pri Kumanove

Paradoxne začal vojnu najmenší štát balkánskeho zväzu, Čierna Hora, a to už 8. októbra 1912. Zvyšné štáty sa pripojili až 16.októbra, keď osmanská vláda neodpovedala na ultimátum spred troch dní. Jeho obsah sa odvolával na „neznesiteľné pomery“ v Osmanskej ríši a na albánsky teror spojený s otvoreným násilím. V polovici októbra vstúpila tretia srbská armáda pod vedením Božidara Jankovića, nazývaného aj „pomstiteľ Kosova“, v súčinnosti s čiernohorskou armádou na územie Kosova a Metohije. V srbskej verejnosti sa to stretlo s obrovským ohlasom. Noviny hlásali obnovenie stredovekého Dušanovho kráľovstva.

Situácia v oblasti Kosova bola pre osmanských obrancov pomerne zložitá, a to hneď z niekoľkých príčin. Obranu tvorilo zhruba 16-tisíc osmanských vojakov oproti 76-tisícom srbskej tretej armády. Ďalším problémom bol i nejednotný postoj albánskeho obyvateľstva či zo západu postupujúca čiernohorská armáda smerom do Metochije a Novopazarského sandžaku. Časť albánskych brancov neuposlúchla výzvu na mobilizáciu, iní z armády v hojných počtoch dezertovali, keď zistili, že albánske jednotky prevažne kryjú ústup osmanských zborov. Najrozšírenejším spôsobom boja tak zostávali diverzné a gerilové akcie. Albáncov sa najviac dotýkali vojenské operácie vedené prevažne Srbmi a Čiernohorcami v  rámci štyroch vilájetov – Kosovského, Skadarského, Bitolského a Janinského. Srbské jednotky začali prenikať do severozápadného Kosova už od začiatku mesiaca 4. októbra dobyli mesto Gjakova.

Srbská armáda rýchlo postupovala a albánski lídri boli nútení opustiť krajinu. Dňa 22. októbra bola oslobodená Priština a prvým vojakom, ktorý vstúpil do mesta, bol slávny básnik Milan Rakić. Sotir Aranđelović, rezervný poručík vo svojich pamätiach tento okamih zachytil slovami: „Priština neuvidí slávnostnejší deň od tohto dňa. Štáb vedie na koni sediaci generál, ktorého sprevádzajú velitelia Šumadijskej a Moravskej divízie. Znie vojenská hudba, za štábom pokračujú vojaci a dôstojníci. Všetko, čo malo ruky nohy, prišlo počkať a  pozdraviť srbskú armádu.“ Tieto čiastkové úspechy boli však iba predzvesťou najvýznamnejšieho srbského triumfu prvej balkánskej vojny – v dvojdňovej bitke pri severomacedónskom mestečku Kumanovo zničila srbská armáda pod vedením princa Alexandra osmanskú, tzv. vardarskú armádu vedenú Zeki pašom (1862 – 1943). Tým sa Srbom otvorila cesta k úplnému ovládnutiu Kosovského vilájetu.

Po tuhých bojoch v priebehu obidvoch dní bola bitka definitívne ukončená 24. októbra 1912 o 15.00 , keď sa do Kumanova dostala 1. moravská divízia a osmanské jednotky v chaose ustupovali smerom na Skopje a Veles. Krátko nato, 26. októbra, vstúpil Alexander do pomyselného hlavného mesta srbských stredovekých kráľov – Skopje. Srbská armáda si do konca mesiaca dokázala poradiť aj zo zvyškami odporu a pod srbskou správou sa postupne ocitli Peć (niekdajšie sídlo srbského patriarchátu), ktorý získala čiernohorská armáda, Kosovská Mitrovica, Uroševac, a 3. novembra i Prizren. Na strane Srbov sa tieto úspechy stretli s obrovským nadšením, ktoré boli sprevádzané rôznymi manifestáciami. Konali sa oslavné bohoslužby (ako napríklad v kláštore Gračanica), oslavy na Kosovom poli (23. 10. 1912) a srbská tlač jasala.

Trpká chuť víťazstva…

Nadšenie srbského národa malo svoj ohlas aj u západných historikov a korešpondentov. Známy britský historik G. M. Travelyan predpokladal, že srbská vláda nad Kosovom ho posunie na ďalšiu úroveň civilizácie. Srbské víťazstvo v bitke pri Kumanove však neprinieslo len radosť víťazov a v transcendentálnom ponímaní srbských dejín dlho očakávané „zmŕtvychvstanie“, no i smútok a utrpenie porazených. Kosovská, v tomto období už albánska väčšina niesla porážku Osmanskej ríše ťažko a musela prežiť i príkoria, o ktorých sa veľmi nehovorí. Násilnosti páchané na domácom obyvateľstve, boľavé začleňovanie dobytých území do srbského štátu a presídľovanie obyvateľstva – to je len časť výpočtu opatrení, ktoré so sebou priniesla 1. balkánska vojna. Reflektovala to i zahraničná tlač. Napríklad korešpondent ukrajinských novín Kievskaja Mysľ Lev Bronštejn, známejší ako Lev Trockij, zdôrazňoval hrôzy páchané srbskými jednotkami. Článok Srbská armáda zanechala pochod krvi, uverejnený 31. decembra 1912 v New York Times, hovorí o troch tisíckach ľudí zavraždených medzi Kumanovom a Uskubom a o ďalších piatich tisícoch v Prištine. Títo ľudia nezomreli v boji, boli zavraždení.

Násilnosti, či už na jednej, alebo na druhej strane, neboli ničím novým a s pravidelnosťou ich uskutočňovali príslušníci oboch národov (represálie zo strany Srbska sa konali aj po Berlínskom kongrese roku 1878, či zo strany Albáncov na konci 19. storočia). Zločiny páchané počas oboch balkánskych vojen sa stali podnetom pre návštevu medzinárodnej skupiny z USA, Veľkej Británie, Ruska, Rakúska a iných krajín, ktorá mapovala obrovské množstvo porušení medzinárodného práva.

Srbské vojská sa v novembri dostali na územie dnešného Albánska s jasným cieľom získať prístup k Jadranu. Srbská armáda postupne obsadila Tiranu, Lezhe, a napokon i dôležitý prístav Drač. Ďalší postup však zastavili medzinárodné okolnosti, keďže 28. novembra bol pod patronátom Rakúsko-Uhorska a Talianska vyhlásený albánsky štát. Negatívny postoj voči územným ziskom balkánskych štátov zo strany zmienených veľmocí sa odrazil i na londýnskych rokovaniach, ktoré začali v decembri 1912. Na základe mierovej zmluvy podpísanej v Londýne 30. mája 1913 stratila Osmanská ríša väčšinu európskych dŕžav, no zároveň sa začal rodiť nový konflikt, ktorý vyústil do druhej balkánskej vojny. Pre Srbsko bola skončená vojna obrovským víťazstvom i zadosťučinením. Svoje pôvodné územie Srbsko zväčšilo o 81 % (39 309 km²) a získalo významnú oblasť tzv. Vardarského Macedónska, Kosova (bez severozápadnej Metohije, ktorá pripadla čiernohorským spojencom) a východnú časť Novopazarského sandžaku. V konečnom dôsledku však možno povedať, že tento úspech bol vykúpený veľkými stratami na životoch (44- až 45-tisíc mužov) i oslabením Srbska pred globálnym celosvetovým konfliktom, ktorý zastihol Srbov v zložitej situácii.

„Nové Srbsko“, vytvorené v roku 1913, nieslo so sebou viacero úskalí, hlavne v oblasti potenciálnych etnických konfliktov, keďže v jeho hraniciach sa ocitlo veľké množstvo Albáncov, slovanských moslimov či obyvateľov Macedónska, ktorí neboli stotožnení so srbskou národnou ideológiou. Vytúžené srbské víťazstvo a obsadenie území kedysi tvoriacich centrálnu časť stredovekého srbského štátu (tzv. Starého Srbska), ktorého súčasťou bolo aj Kosovo, znovu posilnilo budovanie spolitizovaného a zidealizovaného „kosovského mýtu“.

Použitá literatúra:

Bataković, D.: Kosovo and Metohija : Serbia’s troublesome province. Balcanica2008, 243 – 276.

Bataković, D.: Kosovo and Metohija : Identity, Religions & Ideologies. Kosovo and Metohija – Living in the Enclave.  Belehrad 2007, 9 – 83.

Butler, N. M.: Report of the International Commission to Inquire into the Causes and Conductof the Balkan Wars. Washington 1914.

Gerolymatos, A.: The Balkan Wars. New York 2008.

Hradečný, P./Hladký, L./Monari, V./Šístek, F.: Dějiny Albánie. Praha 2008.

Jowett, P.: Armies of the Balkan Wars 1912-13 : The priming charge for the Great War. London 2012.

Kabrda, J./Kolejka, J./Pražák, R.: Dějiny národů střední a jihovýchodní Evropy : V období od Velké francouzské revoluce do roku 1918. Část 1, 1790-1878. Praha 1963.

Kolejka, J.: Balkánská otázka 1908-1914 : Mezinárodní socialistické hnutí o mladoturecké revoluci a o balkánských válkách. Brno 1979.

Lilić, B. Oslobođenje stare Srbije i Makedonije – Piroćanci u Prvom balkanskom ratu 1912. godine. Baština 2001, 149 – 163.

Lyon, J. M. B.: „A Peasant Mob“: The Serbian Army on the Eve of the Great War. The Journal of Military History 61/3, July 1997, 481 – 502.

Malcolm, N.: Kosovo. A Short History. London1998.

Melichárek, M.: Kosovo v osmanských rukách – počiatky konca srbskej provincie? Nový Orient 66/4, 25 – 31.

Pelikán, J. a kol.: Dějiny Srbska. Praha 2013.

Rastović, A.: Dva britanska pogleda na Srbiju u Prvom balkanskom ratu. In: Zbornik Matice srpske za istoriju Novi Sad 2008, 101 – 112.

Ristanović, P.: Administrativne promene na prostoru Stare Srbije 1912-1941.Baština 2012, 171 – 194.

Rychlík, J. a kol.: Mezi Vídní a Cařihradem 1.Utváření balkánských národů. Praha 2009.

Simijanović, J.: Nekiprimeri humanitarne delatnosti društva ‚Kolo srpskih sestra‘ u toku Prvog balkanskog rata. Baština 2009, 211 – 223.

Štěpánek, V.: Jugoslávie – Srbsko – Kosovo. Kosovská otázka ve 20. století. Brno 2011.

Trotsky, L.: The Balkan wars: 1912-13 : the war correspondence of Leon Trotsky. New York 1980.

Vickers, M.: The Albanians : A Modern History. London1999.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Mgr. Maroš Melichárek, PhD.

Je absolventom doktorandského štúdia v odbore všeobecné dejiny na Katedre novovekých a najnovších všeobecných dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej Univerzity v Prešove. Zaoberá sa európskymi dejinami 19. a 20. storočia a problematikou nacionalizmu na Balkáne so zreteľom na Juhosláviu (1918 – 1991), Srbsko a Kosovo. Je autorom mnohých odborných štúdií, recenzií i popularizačných článkov. Zúčastnil sa viacerých prestížnych zahraničných konferencií a je členom International Napoleonic Society (INS) a Royal Historical Society. Momentálne pôsobí na Katedre histórie FF UPJŠ v Košiciach. Pre viac informácií pozri jeho profil na academia.edu alebo researchgate.net.