V dnešnej dobe tvoria tanky a obrnené vozidlá veľmi dôležitú časť asi každej armády na svete. Koncept tanku v sebe kombinuje mobilitu, odolnosť aj palebnú silu, čo z neho robí veľmi hodnotnú zbraň. Samozrejme, tak ako je v armádach dneška mnoho rôznych typov tankov, existuje aj mnoho spôsobov, ako tanky protivníka vyradiť z boja. No bolo to tak vždy? Kam až siahajú korene dnešných veľmi sofistikovaných protitankových prostriedkov? K odpovediam na tieto otázky sa pokúsim priblížiť v tomto článku.
Prečo vznikli tanky?
Západný front prvej svetovej vojny nebol vždy taký, ako ho poznáme z kníh a z dokumentárnych filmov. Spočiatku mali boje v tomto priestore mobilný charakter, čo sa ale rýchlo zmenilo. Bojisko sa premenilo na nekonečne dlhú spleť zákopov oddelených zemou nikoho, polí z ostnatého drôtu a guľometných hniezd. Obidve strany sa svojich zákopov odmietali vzdať, čo viedlo k dlhým a krvavým bitkám s dovtedy najvyšším počtom obetí vôbec. Bolo rozhodnuté o vývoji stroja, ktorý by pomohol pechote dostať sa k zákopom nepriateľa, podporiť útok. Túto úlohu mal zohrať tank. S jeho vývojom začali ako prví Briti. Prvý tank vôbec, nazvaný „Little Willie“, sa nedočkal použitia v boji. Poslúžil ako vývojové štádium pre ďalšie, úspešnejšie vozidlá.
Prvé bojovo nasadené tanky ale nevyzerali tak ako dnešné. Boli to veľké pomalé stroje kosoštvorcového prierezu, s pásmi vedenými po obvode vozidla pre lepšiu priechodnosť terénom a s výzbrojou nie vo veži, ale v bočných strieľňach. Vývoj vozidla prebiehal v utajení, pričom krycie meno pre nové vozidlo znelo „tank“ (v preklade nádrž). Tento pojem sa odvtedy používal pre všetky podobné stroje až do dnešných čias. Prvý tank spomínanej konštrukcie, Centipede (stonožka, neskôr premenovaný na „Mother“ – Matka), 12. januára 1916 úspešne absolvoval skúšobnú jazdu.
Pre lepšiu predstavu – stroj bol 9,65 m dlhý, 4,2 m široký, 2, 4m vysoký a vážil 31 ton. Poháňal ho motor s výkonom 105 konských síl. Pancier mal maximálnu hrúbku 10 mm a výzbroj tvorili 2 kanóny kalibru 57 mm a guľomety. Rozhodlo sa o výrobe 100 strojov, pričom prvých 13 z nich bolo 13. 8. 1916 tajne dovezených do Francúzska a čoskoro prichádzali ďalšie. Schyľovalo sa k prvému bojovému nasadeniu tankov v histórii.
Desivá premiéra tanku
Z dôvodu možného prezradenia prítomnosti tankov vo Francúzsku (ich prítomnosť bolo čoraz ťažšie utajiť) sa stalo, že 15. 9. 1916 o 5:20 ráno bol tank D1“Daredevil“ pod velením poručíka Mortimora prvým tankom, ktorý zasiahol do boja. Tanky mali rozhodnúť o víťazovi v bitke na Somme. Okrem neho útočili v čate ešte dva stroje, ktoré však vinou porúch a nevhodného terénu čoskoro v útoku nemohli pokračovať. Pre roztrhnutý pás útok nedokončil ani „Daredevil“, ale bol to prvý tank, ktorý kedy vystrelil na nepriateľa. Onedlho sa začal hlavný útok, ktorý viedli ďalšie tanky a za nimi postupovala pechota.
Nemcov nasadenie novej zbrane doslova vydesilo. Niektorí nemeckí vojaci nikdy nevideli ani len auto a teraz sa proti nim pomaly plazili skupiny oceľových príšer strieľajúce z kanónov a guľometov. Vystrašení nemeckí vojaci na ne strieľali z pušiek a guľometov, čo nemalo žiadny efekt. Keď sa tanky dostali priamo nad zákop, guľometčíci v bočných strieľňach začali strieľať a po „vyčistení“ zákopu pokračovali ďalej.
Nemci boli šokovaní a cieľ útoku – dedinka Flers – padla do britských rúk. I keď boli prvé tanky nespoľahlivé, psychologický efekt bol veľký. Nemci pomenovali opísaný stav strachu „Panzerangst“ – strach z tankov. Museli rýchlo nájsť efektívny spôsob, ako novej zbrani čeliť. A skutočne, už onedlho prišli s prvými protitankovými opatreniami.
Prvé opatrenia proti tankom
Zatiaľ čo velenie nemeckej armády hľadalo spôsoby, ako čeliť tankovej hrozbe, vojaci priamo v zákopoch museli improvizovať. Výsledkom tejto improvizácie bol súbor viac či menej efektívnych metód, ktoré mali obyčajným pešiakom v boji pomôcť.
Najjednoduchším prostriedkom proti tankom boli terénne úpravy. Nemci vedeli, že vhodný zákop alebo podobná prekážka môže tankom spôsobiť veľké problémy. Bežné zákopy pre pechotu ale prekážkou v postupe neboli a tak začali Nemci budovať špecializované protitankové priekopy. V princípe to boli obyčajné zákopy, ktoré však boli širšie a hlbšie ako obvyklé. Ak to bolo možné, naplnili ich vodou. Riešenie to bolo v prvej etape účinné, avšak Briti začali svoje tanky predlžovať, čo logicky pomohlo pri prekonávaní širších zákopov. Zároveň tanky vybavili veľkými zväzkami dreva, ktorými vyplnili protitankový zákop a vytvorili akýsi most, cez ktorý mohli tanky prejsť. Ich použitie bolo veľmi jednoduché – tank prišiel k zákopu a posádka doň zvrhla zväzok. Potom prišiel druhý tank a tiež zhodil svoj zväzok. Toto sa opakovalo, pokým nemohli zákop zdolať.
Zákopy neboli jediné terénne úpravy, ktoré Nemci proti tankom využívali. Vo viacerých situáciách sa osvedčili jednoduché pasce, známe už z praveku. V smere predpokladaného útoku tankov vyhĺbili jamy, niekedy napustené vodou. Jamy následne zakryli tenkou vrstvou dreva či plechu a zamaskovali vrstvou zeminy. Pasce umiestňovali predovšetkým tam, kde terén poskytoval len málo možností na prechod tankov (úzke priechody, uličky v dedinách, úzka dolina a podobne). V podobných priechodoch sa často nachádzali aj mínové polia. Prvé protitankové míny boli improvizované – používali sa bežné delostrelecké a mínometné granáty s pripevnenou rozbuškou, zakopané do zeme. Keď tank svojou váhou stlačil rozbušku, granát explodoval.
Od roku 1918 Nemci vyrábali aj špecializované protitankové míny, ktoré sa prakticky v nezmenenej podobe používali až do konca 2. svetovej vojny.
Existovali aj jednoduchšie zábrany – rôzne betónové konštrukcie, koly zatlčené pod určitým uhlom do zeme, ale aj obyčajné veľké kamene. Príprava spomínaných prekážok však potrebovala určitý čas, a tak ich bolo po prekročení Hindenburgovej línie stále menej.
V roku 1917 dostal možnosť bojovať proti tankom každý pešiak – proti tankom totiž vojaci vyvinuli špeciálnu muníciu, ktorá sa dala použiť do každej pušky či guľometu.
Už dávnejšie sa nemeckí vojaci stretli so strelcami, ktorých palebné postavenie kryl hrubý plech. V snahe nájsť proti týmto krytom riešenie, prišli Nemci na geniálne jednoduchú vec.
Stačilo vziať obyčajný náboj do pušky a vytiahnuť z neho strelu. Následne sa do nábojnice nasypalo ešte trochu prachu a strela sa vrátila na pôvodné miesto, ale naopak – špičkou do nábojnice a tupým koncom von. Toto strelivo bolo pomerne účinné aj proti prvej generácii britských a francúzskych tankov, i keď len na veľmi krátku vzdialenosť. Onedlho vznikla aj tzv. K-Patrone, špecializovaná strela s oceľovým jadrom, ktorú tiež mohli používať všetci pešiaci (každý pešiak mal 10 takýchto nábojov). Guľometčíci mali dokonca k dispozícii celé nábojové pásy tohto streliva. K-Patrone sa dala použiť na vzdialenosť do 100 m, potom svoj účinok rýchlo strácala. Briti s Francúzmi ale nezaspali na vavrínoch a svoje tanky stále vyvíjali a zdokonaľovali, čo zahŕňalo i zvyšovanie hrúbky panciera, na čo museli Nemci reagovať.
Prvá protitanková puška na svete
V novembri 1917 dostala firma Mauser objednávku na zbraň, ktorá mala byť dostatočne účinná aj proti novým tankom Mark IV. Skonštruovali pušku, ktorej prototyp predviedli 21. januára 1918 a už v marci dostali frontové jednotky prvé kusy.
Puška sa stala známa ako „T-Gewehr“ (skratka od „Tankgewehr“, tanková puška). Bola to veľká a ťažká zbraň (dĺžka 1, 68 metra a váha skoro 16 kg!), strieľajúca strelivo kalibru 13,2 x 92 mm . Veľmi sa podobala bežnej armádnej puške Mauser 1898, bola však len jednoranová. Okrem váhy a rozmerov mala ešte jednu obrovskú nevýhodu – spätný ráz. Bol taký silný, že strelcovi niekedy zlomil kľúčnu kosť či vykĺbil rameno. Obsluhu tvorili 2 vojaci – jeden strelec a jeden nosič munície. Úlohy si často striedali, vzhľadom na spätný ráz dokázal jeden vojak vystreliť naraz len niekoľko rán.
V každom prípade to ale bola na svoju dobu veľmi účinná puška, ktorá dokázala na 500 m preraziť pancier akéhokoľvek vtedajšieho tanku. Frontové jednotky mali v septembri 1918 k dispozícii 4632 kusov. Ešte v rokoch 2. svetovej vojny mali niektoré armády tieto pušky v skladoch. Puška mala byť v roku 1918 doplnená aj guľometom kalibru 13,2 x 92 mm. K jednotkám sa však pravdepodobne ani jeden kus už nestihol dostať.
Delostrelectvo – najefektívnejšia obrana
Najúčinnejšou protitankovou zbraňou boli mínomety a delostrelectvo. V roku 1918 bol pre ľahké mínomety vyvinutý špeciálny podstavec, ktorý umožňoval nielen streľbu hornou skupinou uhlov (to znamená, že mína v uhle väčšom ako 45° opustila hlaveň a potom voľným pádom zasiahla cieľ), ale aj priamu streľbu proti tankom. S týmto „zlepšovákom“ prišli ženisti zo 192. divízie a ukázalo sa, že úprava bola veľmi efektívna, i keď pre nedostatok munície bolo je použitie obmedzené. Dostrel takto upraveného mínometu bol zhruba 500 metrov, v praxi menej. Nevýhodou bola veľká zraniteľnosť obsluhy. Ku koncu vojny upravené mínomety postupne nahradili špecializovaným 37mm protitankovým kanónom firmy Rheinmetall pod označením TAK (Tankabwehrkanone, protitankový kanón). Týchto sa do konca vojny vyrobilo zhruba 600 kusov.
Na tomto mieste spomeniem ešte statické plameňomety. Išlo v podstate o klasické plameňomety, ale oveľa väčšie ako bežné typy, takže sa nedali prenášať. Pôvodne neboli určené proti tankom, ale osvedčili sa i v tejto úlohe.
Najefektívnejšie si počínalo bežné poľné delostrelectvo. Nemci rýchlo zistili, že priamy zásah delostreleckým granátom nespoľahlivý a slabo pancierovaný tank väčšinou nevydrží. Navyše, zamieriť na pomaly sa pohybujúci, rozmerný cieľ nebol žiadny problém ani cez núdzové mieridlá pre priamu streľbu.
Ako najefektívnejší protitankový kanón sa ukázal nemecký 77 mm kanón model 1916. Obsluhy týchto kanónov sa výborne osvedčili napríklad v bitke pri Cambrai (20. 11. – 7. 12. 1917). Išlo o prvý masový tankový útok v histórii. Briti vyhradili pre útok asi 400 tankov, ktoré mali tvoriť čelo útoku. Nemci boli zvyknutí na útoky malého počtu tankov, ale neprestajne sa valiace rady obrnencov ich vystrašili. Tanky prekonali protitankovú priekopu pomocou spomínaných zväzkov, prerazili nemeckú líniu a postupovali ďalej. Za 10 hodín postúpili o 8 km! Onedlho však narazili na batériu nemeckých 77 mm kanónov. Obsluhy kanónov mali špeciálny výcvik na protitankový boj a tankový útok sa Nemcom podarilo zastaviť.
Nemci prešli 30. 11. 1917 do protiútoku, ktorým získali späť celé územie predtým obsadené Britmi. Ukoristili mnoho materiálu, vrátane tankov. Významnú úlohu tu zohrali tzv. Sturmtruppen, útočné oddiely, ktorých členovia mali aj protitankový výcvik na boj zblízka – zväzkami granátov, plameňometmi a podobne. Išlo o veľmi cenné jednotky po celé obdobie trvania vojny.
Nasadenie tankov v 1. svetovej vojne predstavovalo prológ toho, čo sa malo odohrať o dve desaťročia neskôr, v čase druhej svetovej vojny. Pokým v prvej svetovej vojne hrali tanky „druhé husle“, v druhej svetovej vojne často rozhodovali o osude bitky. Tak ako rástol význam tankov, rástol i význam protitankovej obrany, ktorej počiatky siahajú na zablatený a zničený západný front 1. svetovej vojny. Tu začal vývoj, ktorý pokračuje bez prestania až do dnešných čias.
Použitá literatúra
- https://suite101.com/a/german-antitank-tactics-in-wwi-a72231
- https://suite101.com/a/the-german-77mm-field-gun-wwi-a69795
- http://forum.valka.cz/viewtopic.php/p/128444#128444
- http://hubpages.com/hub/About-World-War-1-German-Bullets-vs-Allied-Tanks
Obrazová príloha: Lukáš Klein, www.wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne pracuje v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Zameriava sa na dejiny vojenstva, zbraní, zbroje a obrnenej techniky. Bližšie sa venuje obdobiu druhej svetovej vojny so špecializáciou na Slovenské národné povstanie, aj na regionálnej úrovni.