Nad územím nikoho sa objavil zelenožltý mrak. Držal sa tesne nad zemou, pomaly sa plazil na západ. O niekoľko minút zasiahol francúzske pozície a vojaci v zákopoch sa začali dusiť. Tí, ktorí nestihli ujsť, zomreli na mieste. Nemci na nich vyskúšali svoju novú zbraň – bojový plyn. Jeho prvým nasadením pri belgickom meste Ypres rozpútali nový druh vojny.

Chemické zbrane sa použili už počas Krymskej vojny.

Nasadenie bojových plynov v boji pritom nebolo žiadnou novinkou. Kde-tu sa v priebehu histórie objavujú záznamy o tom, že došlo k ich použitiu v ozbrojených konfliktoch. Napríklad počas peloponézskej vojny zapaľovali Sparťania pod hradbami Platají ohne tvorené drevom, smolou a sírou. Štipľavý dym mal oslabiť vôľu obrancov brániť sa pri nasledujúcom útoku.

Taktiež Leonardo da Vinci sa pohrával s myšlienkou, ako vytvoriť zmes arzénového prachu so sírou, ktorá sa mala plniť do delových gulí. Tie mali byť následne vystreľované proti nepriateľským lodiam. Pri dopade by sa gule rozpadli, čím by sa jedovatá zmes dostala do vzduchu. Každý, kto by ju vdýchol, udusil by sa.

Technologický pokrok?

O niekoľko storočí neskôr prišiel istý škótsky profesor chémie s nápadom plniť delostrelecké granáty špeciálnou zmesou tvorenou fosforom a kyanidom. Takto upravená munícia mala byť použitá v práve prebiehajúcej krymskej vojne. Nápad sa napokon nezrealizoval. No technologický pokrok v 19. storočí jasne naznačoval, že by k použitiu podobných chemických zbraní v budúcnosti predsa len mohlo dôjsť. Bolo však zrejmé, že nasadenie bojových plynov by mohlo mať omnoho katastrofickejší dopad než kedykoľvek predtým.

Zrejme aj to bol dôvod, prečo si veľmoci v roku 1899 spolu sadli za rokovací stôl v Haagu. Okrem iného sa dohodli a spoločne podpísali konvenciu o zákaze nasadenia dusivých alebo škodlivých plynov v delostreleckých granátoch. Ani táto dohoda však nezabránila ich použitiu v nasledujúcej veľkej vojne.

Hľadanie únikovej cesty zo zákopov

Počas prvej svetovej vojny použili chemické zbrane obe strany konfliktu.

Na použitie bojových plynov v prvej svetovej vojne nebolo treba čakať dlho. Už v prvých augustových dňoch 1914 použili Francúzi proti nemeckým jednotkám puškové granáty so slzotvorným plynom. Išlo však o látku, ktorá v danej koncentrácii nemohla byť smrteľná. Niektorí autori už i tento akt považujú za porušenie haagskej konvencie a za začiatok chemickej vojny.

Nemci sa s myšlienke použitia bojového plynu začali aktívnejšie venovať v septembri 1914. V priebehu nasledujúcich mesiacov hľadali a na cvičisku otestovali viacero chemických látok. Zaujal ich xylylbromid. Opäť šlo o substanciu, ktorá pri štandardnej koncentrácii pôsobila slzotvorne, a nie smrteľne. Skvapalnili ho a naplnili do špeciálnych delostreleckých granátov.

K jeho bojovej premiére došlo 31. januára 1915 pri poľskom meste Bolimov. V dôsledku nízkej teploty sa však xylylbromid iba problematicky odparoval a Rusi tak utrpeli len minimálne straty. Nemci opätovne nasadili tento plyn v marci 1915. Tentoraz na západnom fronte proti Britom pri meste Nieuport. Výsledok nebol oveľa lepší.

Z neúspešných pokusov vyšli dva závery. Použitím špeciálnych delostreleckých granátov nebola nemecká armáda schopná dosiahnuť dostatočnú koncentráciu bojového plynu v cieľovom priestore. Zároveň sa xylylbromid ukázal ako neefektívny. Bolo teda potrebné zmeniť spôsob nasadenia aj samotný bojový plyn.

Prípravy plynového útoku

Britské zákopy po útoku chemických zbraní.

V novej ofenzíve, ktorá dostala pomenovanie operácia Dezinfekcia, mal byť bojový plyn vypustený z tlakových nádob. O ostatné sa mal postarať vietor. Ten mal doviať koncentrovaný toxický mrak priamo do protivníkových línií. Po dlhých úvahách sa nemecké velenie rozhodlo použiť chlór. Mal celý rad výhod. Bol lacný, ľahko dostupný, zraňujúci a po použití nezostával dlho na bojisku.

Pôvodne sa prvým nasadením bojového plynu v dejinách mala „presláviť“ dedinka Gheluvelt. V jej blízkosti boli 10. marca 1915 ukončené práce spojené s inštaláciou tlakových nádob. Na útok bolo všetko pripravené. Pretrvávalo tu však nepriaznivé prúdenie vzduchu zo západu, ktoré znemožňovalo použiť tajnú zbraň. Asi po dvoch týždňoch čakania padlo rozhodnutie spustiť operáciu Dezinfekcia na inom úseku frontu.

Tentoraz padla voľba práve na oblasť severne od mesta Ypres. Od 4. do 11. apríla umiestnil nemecký špeciálny oddiel ženistov v predných zákopoch 5730 tlakových nádob naplnených 168 tonami chlóru. Pre nepriaznivé poveternostné podmienky však musel byť útok aj tu niekoľkokrát odvolaný.

Dlhé prípravy nasadenia tajnej zbrane zvyšovali riziko prezradenia. Hoci celá operácia podliehala prísnym bezpečnostným opatreniam, predsa len sa nemeckému veleniu nepodarilo plánovaný útok utajiť. V priebehu marca a apríla padlo dohodovým spojencom do rúk niekoľko nemeckých vojakov, ktorí vedeli o nadchádzajúcej operácii. Tí prezradili, že sa cisárske vojsko chystá použiť bojový plyn.

Britská bomba s plynom.

Spojenci však vzniknutú situáciu podcenili. Niektorí dôstojníci totiž neboli schopní uveriť skutočnosti, že sa Nemci uchýlia k takému zákernému spôsobu vedenia vojny. Boli aj takí, ktorí sa pokúsili vykonať isté protiopatrenia. Nemali však buď dostatok času, alebo kompetencie na to, aby mohli vykonať všetko, čím by sa na útok pripravili.

Nech Boh strestá Anglicko!

V noci z 21. na 22. apríla 1915 priniesli meteorológovia nemeckému štábu nové informácie o počasí. V priebehu nasledujúceho dňa mal viať priaznivý vietor. Dlho plánovaná operácia tak mohla konečne začať. Dôstojníci preto vydali všetky potrebné rozkazy k spusteniu ofenzívy, sprevádzané kódom „nech Boh strestá Anglicko“, hoci paradoxne útok smeroval na Francúzov. Veci sa dali do pohybu.

Britskí vojaci s plynovými maskami.

Vojaci si pripravili svoje jednoduché ochranné prostriedky. Vatové vankúšiky napustené roztokom tiosíranu sodného. Ten eliminoval škodlivé účinky chlóru. Špeciálny ženijný tým sa medzičasom pustil do príprav nádob s toxickým obsahom: „Tri hodiny po polnoci dostali plynoví ženisti rozkaz pripraviť batérie k vypusteniu plynu. Každú batériu obsluhovali dvaja muži. Odstránili z kovových nádob ochranné vaky s pieskom a priskrutkovali olovené rúrky. Tie boli ohnuté tak, aby smerovali nad okraj zákopu. Konce rúrok boli zaťažené vakmi s pieskom, ktoré ich maskovali a nepriateľ ich tak nemohol vidieť“ (Pitschmann 2012,  40)

Útok sa mal začať ráno 6:45. Tri červené svetlice vystrelené z pozorovacieho balóna, ktoré mali všetko odštartovať, sa však na oblohe neobjavili. Na niekoľko hodín všetko opäť pokazil premenlivý vietor. Poobede sa však ustálil  a o 17:24 sa nad nemeckými líniami vzniesli tri svetlice.

Nemecké delostrelectvo spustilo desivú paľbu. Ženisti otvorili tlakové nádoby a tie boli za necelých desať minút prázdne. 168 ton chlóru sa začalo ako dva zelenožlté mraky pomaly plaziť k francúzskym pozíciám. Onedlho sa mraky spojili a vytvorili modrobielu hmlu. Francúzi si tento úkaz vysvetľovali ako dymovú clonu, ktorá mala kryť nemecký útok. Začali sa preto pripravovať na boj.

Čo sa presne dialo vo francúzskych zákopoch, keď ich zasiahol chlórový mrak, si vieme len ťažko predstaviť. Už prvé vdýchnutie toxického plynu muselo vojakov ochromiť. Tridsať dielov chlóru na milión dielov vzduchu pôsobí veľmi dráždivo. Pri nemeckom útoku bola koncentrácia tisíc dielov chlóru na milión dielov vzduchu.

„To, čo sme videli, bola totálna smrť. Nič nezostalo nažive… Keď sme prišli do francúzskych zákopov, boli prázdne. Ale o pol kilometra ďalej sme nachádzali telá francúzskych vojakov…

Austrálski vojaci v zákopoch s plynovými maskami.

Mohol si vidieť mužov s rozškrabanými tvárami a hrdlami v snahe chytiť dych. Niektorí sa radšej sami zastrelili,“ opísal svoje zážitky z útoku na francúzske pozície po nasadení chlóru nemecký vojak Wili Siebert v liste domov.

Tí, ktorí prežili, sa začali narýchlo sťahovať do tyla. Cestou uviedli do zmätku aj jednotky v záložných zákopoch. Nemcom sa tak otvorila zhruba 7 kilometrov široká medzera v pozíciách dohodových vojsk. Stačilo ju využiť. Nemecké velenie však s podobným úspechom nepočítalo. Nepripravilo preto na ofenzívu dostatok záloh. Keď prišiel večer, postup Nemcov sa zastavil.

Premárnená príležitosť a začiatok nového druhu vojny

Dohodovým silám sa následne narýchlo podarilo zaplátať dieru v obrane. Opätovné nemecké útoky v priebehu nasledujúcich dní sa zmenili na krvavé zrážky bez väčšieho úspechu. Ak by však boli cisárske vojská naplno využili príležitosť, ktorú im ponúkla ich tajná zbraň, mohli sa dostať až ku kanálu La Manche. Týmto ťahom by sa im zrejme bolo podarilo rozhodnúť svetovú vojnu vo svoj prospech a ukončiť ju.

Dodnes sa nepodarilo určiť presné množstvo strát spôsobených plynovým útokom pri Ypres. Odhady sa líšia. Kým niektorí udávajú straty dohodových vojsk až 40-tisíc mužov, iní hovoria o 1400 mŕtvych a zhruba 3000 ranených vojakoch.

Nemci svojou tajnou zbraňou otvorili Pandorinu skrinku. Použitím smrtiaceho chlóru zbúrali morálne zábrany, ktoré dovtedy bránili obom stranám vyvíjať a používať v boji toxické plyny. Vzniklo tak nové bojisko. Ďaleko od frontu a hrmotu zbraní sa v chemických laboratóriách začal odohrávať nový súboj. Súboj, kto vyvinie lepší a účinnejší bojový plyn.

Literatúra

  • Coleman, K.: A History of Chemical Warfare. London 2005.
  • Freemantle, M.: Gas Gas Quick, Boys  How Chemistry Changed the First World War.  Cheltenham 2014.
  • Christie, M.: Gas Attack! Nepean 1998.
  • Pitschmann, V.: Chemici v laboratoři a na bitevním poli. Praha 2012.

Internetové odkazy

Obrazová príloha: wikipedia.org, F. Roubaud, O. Brix, H. Rex, Imperial War Museum, F. Hurley

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.