V roku 1684 uverejnil francúzsky cestovateľ, lekár a filozof François Bernier prvý európsky pokus o rasovú klasifikáciu ľudí. Jeho esej ukazuje, že idea rasy mohla mať úplne iné dejiny a nemusela sa zmeniť na rasovú ideológiu, pomocou ktorej vyvraždili nacisti milióny ľudí.

1684

V roku 1684 zasiahli Anglicko také silné mrazy, že rieka Temža zamrzla do polmetrovej hĺbky a udržala koč ťahaný šiestimi koňmi. Francúzske námorníctvo desaťdňovým bombardovaním novou technológiou výbušných bômb premení mesto Janov na kopu dymiacich trosiek. Pred bránami Viedne prebehne najdôležitejšia bitka 17. storočia a po neočakávanej výhre ukončia poľsko-rakúsko-nemecké sily nadvládu Osmanskej ríše v juhovýchodnej Európe. Atlantický oceán križujú preplnené lode s tisíckami otrokov. Astronóm Giovanni Domenico Cassini zverejňuje svoj objav ďalších dvoch mesiacov planéty Saturn a filozof Gottfried Wilhelm Leibniz publikuje prácu o diferenciálnom počte.

A práve v tomto roku uverejnil vo francúzskom časopise Journal des sçavans anonymný autor – ktorý sa sebavedome prehlásil za un fameux Voyageur (slávneho cestovateľa) – esej, ktorá vstúpi do dejín ako prvá klasifikácia ľudí v Európe, využívajúca fyzický výzor na zadeľovanie rôznych populácií do rás. Dnes vieme, že autorom eseje bol francúzsky cestovateľ, lekár a filozof François Bernier.

Francois Bernier sa označoval za slávneho cestovateľa.

Hoci sa po skúsenostiach s nacizmom považuje rasa za „nebezpečný koncept“, esej Françoisa Berniera odhaľuje, že idea rasy mohla mať úplne iné dejiny a nemusela sa transformovať do politického nástroja umožňujúceho mobilizovať štáty, aby po miliónoch zabíjali deti, ženy, starých ľudí, chorých a na pomoc odkázaných ľudí, susedov, (bývalých) priateľov, politických oponentov či ľudí v susediacich štátoch.

Un fameux Voyageur

François Bernier sa narodil v roku 1620 do chudobnej roľníckej rodiny v Anjou. Študoval u významného filozofa Pierra Gassendiho a neskôr získal doktorát z medicíny na univerzite v Montpellier. Podľa jeho zachovaných kníh a listov vieme, že sa živo zaujímal o anatómiu a fyziológiu človeka. Bernier bol obhajca priameho osobného pozorovania, sprevádzaného skeptickým a empirickým postojom.

Ako mladý talentovaný študent sa stretáva s poprednými osobnosťami svojej doby, napríklad s Cyranom de Bergeracom a Molièrom. Bernier cestuje do Poľska, Nemecka, Ríma, Benátok, Egypta, Palestíny, Perzie a Turecka. Najdôležitejším bol ale jeho pobyt v Dillí, kde strávil dvanásť rokov ako lekár cisárskej rodiny za vlády Veľkých Mugalov. Po návrate do Francúzska zverejňuje svoje spomienky, takpovediac za noc sa stáva slávnym a vítaným hosťom v prestížnych francúzskych salónoch. 

Jeho cestovateľské zápisky ovplyvnili Johna Locka, s ktorým sa osobne poznal. Do perzštiny preložil Descartove a Gassendiho spisy. Niektorými námetmi inšpiroval témy La Fontaineho bájok. Do svojej smrti publikoval okolo dvadsať kníh. Nedochoval sa žiadny jeho portrét. Jeden popis ho stručne nazval „joli philosophe“ (pekným filozofom). Bernier umiera v roku 1688 v Paríži.  

Z jeho literárneho diela mal najväčší vplyv na históriu – hoci ešte nie na jeho súčasníkov – list, ktorý 24. apríla 1684 predčítali na pôde Francúzskej akadémie vied. Bernier ho následne publikuje s názvom Nouvelle division de la terre par les différentes espèces ou races d’hommes qui l’habitent (Nové členenie zeme na základe odlišných ľudských druhov alebo rás, ktoré ju obývajú). V eseji navrhol, aby sa na základe jeho cestovateľských skúseností zadeľovali ľudia podľa ich vonkajšieho fyzického výzoru do štyroch alebo piatich ľudských rás. Jeho návrh nevyvolal takmer žiadnu odozvu. My dnes ale vieme, že 24. apríla 1684 vstupuje do dejín mimoriadne komplikovaný príbeh, ktorý odborníci na rasu nazvú „moderným“ rasovým myslením.

Nouvelle division de la terre par les différentes espèces ou races d’hommes qui l’habitent

Rasa v 17. storočí

Len máloktoré slovo v dejinách európskeho myslenia sprevádza také množstvo rozdielnych významov ako rasu. Etymologická nejasnosť slova rasa viedla k tomu, že týmto slovom bolo (a je) možné označiť mimoriadne veľké množstvo rozdielnych „vecí“: fyzický výzor, farbu pleti, (urodzený) pôvod, spoločného predka, dedičnosť, krv, kultúru, jazyk, náboženstvo, etnicitu, či národnosť.

Tento „chaos“ vôkol rasy vysvetľuje, prečo rasa získala naprieč dejinami toľko protikladných definícií: skupina ľudí spojená spoločnými fyzickými znakmi; skupina ľudí spojená spoločným predkom (alebo „krvou“ alebo „génmi“); skupina ľudí, ktorí zdieľajú spoločné kultúrne, geografické, jazykové alebo náboženské zázemie; rodokmeň, trieda, kasta; akt plodenia („rozmnožovania“) či chovu; rýchlostná súťaž.

François Bernier ale slovo rasa nevymyslel. Pre pochopenie významu slova rasa, ktoré dominovalo 17. storočiu, sa musíme vrátiť v čase a zabudnúť na súčasné, relatívne bežné (a zavádzajúce) chápanie rasy ako „biologickej“ skupiny ľudí s niektorými spoločnými viditeľnými telesnými znakmi. V Bernierovom čase totiž malo slovo rasa význam pôvodu (genealógie) a fyzický výzor nezohrával pri rozlišovaní ľudí takmer žiadnu rolu.

Z dôvodu, že jeden z pôvodných významov slova rasy odkazoval na „kvalitný chov“, sa na konci 15. storočia presadilo slovo rasa na popis starých šľachtických rodov,  

aby ním vyjadrili svoju „ušľachtilosť pôvodu“ (noblesse de race). Práve rasa ako synonymum „dobrého pôvodu“ umožnila vystavať ostrú sociálnu deliacu líniu medzi rodmi s „dobrým pôvodom“ a ľuďmi bez takéhoto pôvodu.

Počas 16. a 17. storočia už králi, vládcovia či bohaté rodiny neúnavne zostavujú dlhé rodokmene, s túžbou preukázať svoj vynikajúci a ušľachtilý pôvod. Byť súčasťou „kvalitnej rasy“ nevyžadovalo mať „dobrý výzor“, ale „vznešený pôvod“, „modrú krv“, a teda „kvalitný rodokmeň“. V tomto období nemalo slovo rasa „biologický“ význam“, ale význam línie, pôvodu, rodokmeňu či potomstva. Dokonca ešte aj v polovici 18. storočia uvádzala Diderotova L’Encyclopédie, že rasa znamená „spoločný pôvod“ (race humaine, race dʼAbraham) alebo kráľovský pôvod (race des Capétiens).

Nové rozdelenie zeme

Možno aj preto, že bol syn roľníka nepodľahol vábeniu aristokratických genealógií a vo svojom „novom rozdelení zeme“ nevyužil rasu ako synonymum „ušľachtilého“ a „kvalitného“ pôvodu. Bernier pri svojej rasovej klasifikácii zobral do úvahy výhradne vonkajšie, viditeľné fyzické znaky ľudí a uviedol, že existuje štyri alebo päť druhov (alebo rás), medzi ktorými je taký nápadný rozdiel, že ho môžeme vhodne použiť ako základ nového rozdelenia zeme.

Do prvého druhu alebo rasy zaradil Francúzsko, Španielsko, Anglicko, Dánsko, Švédsko, Nemecko, Poľsko a všeobecne celú Európu (s výnimkou východnej časti Moskovskej ríše), severnú Afrika, Arábiu, Perziu, ríšu Mugalov, Maldivy, juhovýchodnú Áziu po Sumatru a Borneo a amerických indiánov. Druhý druh alebo rasu tvorila celá „čierna“ Afrika. Tretia rasa sa týkala populácií severných častí juhovýchodnej Ázie, Thajska, Filipín, Japonska, Číny, Indočíny, severnej a strednej Ázie a východnej časti moskovskej ríše. Poslednou rasou boli Laponci (Saamovia).

Bernier bol presvedčený, že jediné použiteľné kritérium zaradenia ľudí do rás sú fyzické črty tváre. Medzi prvú „bielu“ rasu začlenil preto aj populácie, ktoré by dnešní rasisti medzi „biele rasy“ rozhodne nezaradili. Jediným predsudkom bolo odsúdenie rasy Laponcov ako „nechutných stvorení“, pretože sa mu nepáčil ich fyzický výzor a zvyk piť rybí tuk.

Berniera ovplyvnil pobyt v Mughalskej ríši. Tá fascinovala aj jeho súčastníkov.

Z hľadiska našich poznatkov o rôznych rasových „teóriách“ prekvapuje, že Bernier nevyužil farbu pleti ako kritérium pre zaradenie ľudí do rás. Bernier bol ale bystrý pozorovateľ. Pri sfarbení kožného pigmentu postrehol, že sa dedí z rodičov na deti a hovoril o prítomnosti akéhosi „zárodku“ (semence), skrze ktorý tento proces prebieha. Vypozoroval, že odtieňov sfarbenia kožného pigmentu je také veľké množstvo, že neumožňuje, aby sme ním zaraďovali ľudí do rasových skupín.

Tento skvelý postreh ale niektorí neskorší rasoví „teoretici“ nevzali do úvahy. Keď o viac než dvesto rokov na podnet Imigračnej komisie spočítaval antropológ Daniel Folkmar „rasy“ prichádzajúce do USA, práve s pomocou kritéria sfarbenia kožného pigmentu, napočítal vyše štyridsaťpäť rás. Zúfalý Folkmar nedokázal zaradiť širokú škálu odtieňov sfarbenia kožného pigmentu do žiadnej presnej a jednoduchej schémy a v roku 1911 rezignovane navrhol Americkej antropologickej asociácii, že jediné presnejšie kritérium je zaraďovať ľudí do skupín podľa ich materinského jazyka.   

Intelektuálny experiment

Hoci Bernier písal v čase rozvíjajúceho sa obchodu s otrokmi – a sám na vlastné oči videl turecké a arabské trhy s otrokmi – nepovažoval Afričanov za „nižšiu rasu“. Bernier nevyužil svoju rasovú schému na vytváranie „kvalitatívnych“ (civilizačných) hierarchií medzi ním chápanými rasami. Jeho cestovateľské skúsenosti ho naučili, že i keď sa ľudské populácie líšia fyzickým výzorom, „kvalitu“ civilizácie ovplyvňujú úplne iné faktory.

Mapa zobrazujúca obchod s africkými otrokmi.

Bernier zistil, že rozdiely v civilizáciách neovplyvňuje fyzický výzor a sfarbenie kožného pigmentu, ale podnebie, geografia a typ politického zriadenia. V Liste Colbertovi upozornil na negatívny vplyv nadmernej kumulácie moci v rukách kráľa alebo pár jednotlivcov, zastrešenej náboženskými doktrínami, na súkromné vlastníctvo a absenciu ochrany práv obyčajných ľudí. Takéto „kráľovstvá“ sa stávajú chudobnými, strácajú slobodu, a tým aj kreatívny potenciál „podriadených“. To bol aj dôvod, prečo Bernier považoval európsku civilizáciu za nadradenú iným. Jej „nadradenosť“ nespočívala v rase, ale v tom, že kládla dôraz na iné politicko-ekonomické modely, uprednostňujúce empirickú vedu, občianske slobody, vzdelanie a právnu ochranu majetku.

Bernierova esej bola výsledkom empirického pozorovania, a preto sa neuchýlil k tomu, aby cez fyzický výzor posudzoval aj mentálne, charakterové alebo kultúrne schopnosti ľudí. Ale Bernierove chápanie rás, keďže neobsahovalo žiadnu „hierarchiu rás“, odsúdenie, či dehumanizáciu „odlišných rás“, odignorovali koloniálni obhajcovia otrokárstva.

Osoba Berniera vyvracia častý argument, že autori rôznych rasových klasifikácií boli (a sú) len ľuďmi svojej doby. Bernier dokázal s pomocou precízneho pozorovania a skepticizmu odolať tieňom svojho času. Bolo by však omylom prehlásiť jeho rasovú klasifikáciu za „neutrálnu“ či „objektívnu“. Zaraďovanie veľkej rozmanitosti ľudských tvárí a tiel do nejakých fixných kategórií nemôže byť nikdy neutrálne a objektívne. Tieto kategórie sa vždy vytvárali (a vytvárajú) z nejakých subjektívnych pohnútok a za nejakým účelom. Čím je Bernier dodnes zaujímavý, nebola práve „neutralita“ a „objektivita“ jeho rasovej schémy, ale to, že ju nezaťažil predsudkami svojej doby.  

Čas monštier

Bernierova esej je dôkazom, že rasové klasifikácie nemusia vždy skončiť pri rasizme. Objektom Bernierovho rozdelenia totiž neboli ľudia, ale zem. Rasy zmutujú do rasovej ideológie až po novovekom spochybnení biblického chápania dejín a človeka, ktoré uvedie Európanov do hlbokého zneistenia v otázke pôvodu, významu a smerovania ľudstva. Nové vysvetlenie človeka a dejín preberie „príroda“. Musí preto prejsť ďalších sto rokov, kým sa v Európe presadia noví rasoví „teoretici“, ktorí fatálne prepoja technologický, ekonomický a kultúrny rozvoj Európy s „bielym rasovým telom“.

Rasy, pôvodne vo význame „ušľachtilého pôvodu“, neskôr ako súhrn niektorých spoločných fyzických znakov ľudských skupín, sa postupne menia na frankensteinovské monštrum poskladané z rozmanitých častí. Ľudové povesti, folklór, umenie, mýty o veľkolepej minulosti, starých predkoch, hrdinoch a slávnych bitkách kostrbato a účelovo prišitých jednofarebnou niťou k archeológii, histórii a fyzickej antropológii do výslednej „jednoty“ jazyka, „rovnakej krvi“ a „biológie“, „rovnakej farby pleti“, spoločného charakteru, myslenia, kultúry, morálky a náboženstva.

Monštruózne rasy, ktoré následne metamorfujú do národov až civilizácií, a stanú sa rasovou ideológiou, čakajúcou iba na vhodný historický okamih, kým jej po moci bažiaci populisti nedodajú silný politický impulz a nevypustia ju do ulíc európskych miest.

Rasová ideológia ponúkne príťažlivé a zavádzajúce „biologizujúce“ metafory oživenia a revitalizácie spoločnosti. Spoločnosť môže prekonať svoju (údajnú) stagnáciu a pozdvihnúť sa k novému rastu, zdraviu, blahobytu a pokroku, len ak začne vytvárať politiky a zákony na základe „vrodených“, „biologických“ vlastností ľudských tiel. Bez prísľubu obhajcov rasovej ideológie, že s pomocou eugeniky, sterilizácií, vylučovania až zabíjania „biologicky slabých článkov spoločnosti“, dokáže pozdvihnúť národy do kultúrnej veľkoleposti a sociálnej efektivity a zabezpečí príchod stabilnej, bohatej a bezpečnej budúcnosti, by zostali rasové klasifikácie iba okrajovou vetvou novovekého skúmania prírody a človeka. 

Sociálny darwinista Georges Vacher de Lapouge si všimol prieniky rasovej kvalifikácie do národných politík.

Na konci 19. storočia si sociálny darwinista Georges Vacher de Lapouge všimol, ako rasové klasifikácie prenikajú do národných politík v podobne utopickej, mesianisticej a revitalizačnej „biológie“. A omnoho skôr ako ktokoľvek iný pochopil, kam to môže viesť. V roku 1877 preto vyslovil svoje temné proroctvo: „Konflikt rás práve začína v národoch a medzi národmi (…) Som presvedčený, že v budúcom storočí sa budú ľudia podrezávať po miliónoch pre jeden alebo dva stupne lebečného indexu. Tento znak, ktorý nahradí biblický šibolet a jazykovú príbuznosť, bude slúžiť na identifikáciu národnosti (…) a poslední sentimentalisti budú svedkami masového vraždenia ľudí.“

Použitá literatúra

  • Bernier, F.: Nouvelle division de la terre par les différentes espèces ou races d’homme qui l’habitent. In: Le Journal des sçavans, 12, 1684, 133 – 140.
  • Budil. I. T.: Úsvit rasismu. Praha 2013.
  • Diderot, D./DʼAlembert J.: Encyclopédie, ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers, 3ème édition. Genève, Neufchâtel 1779.
  • Doron, C-O.: L’homme altéré. Champ Vallon 2016.
  • Hrabovský, M.: Kone, psy a ľudia. Bratislava 2022 (kniha obsahuje prvý slovenský preklad Bernierovej eseje).
  • Munck, T.: Seventeenth-Century Europe. Houndmills 2005.
  • Rubiés, J-P.: Race, Climate and Civilization in the Works of François Bernier. In: Purusārtha, 31, 2013, 53 – 78.
  • Sand, S.: The Invention of the Jewish People. London, New York 2009.
  • Stuurman, S.: François Bernier and the Invention of Racial Classification. In: History Workshop Journal, 50, 2000, 1 – 21.
  • Vacher de Lapouge, G. : L’Anthropologie et la science politique. In: Revue d’anthropologie, 16, 1887, 136 – 518.

Mgr. Milan Hrabovský, PhD.  v Ružomberku absolvoval Stredné odborné učilište Papierenské a Strednú Zdravotnú školu Márie Terézie Schererovej. V roku 2010 získal na Katedre filozofie a dejín filozofie Univerzity J. A. Komenského v Bratislave titul PhD. Bol štipendistom nadácie Ryoichi Sasakawa Young Leaders Fellowship Fund (2003) a štipendijného programu Gisely Fleischmann (2007). Absolvoval študijný pobyt ako ISGAP Scholar-In-Residence na St. John's College - Oxford University (2019). Je autorom kníh Rasová mytológia (2011), Anticiganizmus a antisemitizmus (2012), Rasa: rasová klasifikácia ľudí (2018), Kone, psy a ľudia: o slove rasa, rasových klasifikáciách a rasizme (2020). S profesorom Nižňanským je spoluautorom učebnice Rasizmus, antisemitizmus, holokaust (anticiganizmus) (2013). Viac ako 15 rokov sa zaoberá komparatívnym výskumom rasových klasifikácií a rasizmom.