„Milovaná Nadia, drahá rodina. Píšem vám posledné slová. Dúfam, že navždy zostanete spolu. Prosím svoju ženu, aby mi odpustila, opatrovala sa a poskytla deťom dobré vzdelanie… Najdrahšia Nadia, opäť sa vydaj, aby naše deti mali otca… Žiadam ťa, aby si nesmútila pre minulosť, ale myslela na budúcnosť. Posielam ti posledné bozky. Modli sa, prosím, za moju dušu. Tvoj Eli.“ (Cit. podľa M. Bar Zohara a N. Mišala.)

Toto sú posledné slová, ktoré adresoval Eli Kohen svojej manželke v liste napísanom pár minút pred svojou popravou v Damasku. Eli Kohen bol špiónom tajnej služby Mosad a v Izraeli je oslavovaný ako národný hrdina. O jeho fascinujúcom životnom príbehu bolo napísaných niekoľko kníh, desiatky článkov a v roku 1987 nakrútený film Neuveriteľný špión. Izraelský režisér Gideon Raff, autor seriálu Chatufim, ktorým bola inšpirovaná americká verzia Homeland, natočil v roku 2019 šesťdielnu minisériu Špión. Eliho Kohena stvárnil v hlavnej úlohe famózny Sacha Baron Cohen a seriál je od septembra dostupný aj na slovenskom Netflixe. Kto bol v skutočnosti Eli Kohen a ako vznikla jeho legenda?

Mladosť strávená v Egypte

Eli Kohen, izraelský špión
Eli Kohen, izraelský špión

Eli Kohen sa narodil v roku 1924 v egyptskej Alexandrii ako Elijahu Ben Ša’ul Kohen. Jeho rodina pochádzala zo sýrskej židovskej rodiny z Aleppa. Eli na vlastnej koži pocítil antisemitské útoky Moslimského bratstva, keď študoval elektrotechniku na univerzite v Káhire. Od mladosti patril medzi zanietených sionistov a zúčastňoval sa mnohých akcií sionistických organizácií pôsobiacich v krajine. V roku 1947 sa prihlásil do egyptskej armády, ale ako Žid bol vyradený pre „pochybnú lojalitu“. Spoločenská situácia v Egypte sa rok čo rok vyostrovala. K zmierneniu napätia neprispelo ani plánované stiahnutie britských jednotiek a odovzdanie kontroly nad Suezským prieplavom egyptskej vláde. Aby zvrátili priebeh týchto udalostí, izraelské tajné služby spustili na egyptskom území operáciu, ktorá mala narušiť dôveru medzi západnými mocnosťami a Egyptom. V pripravovanej britsko-egyptskej zmluve totiž figurovala klauzula, podľa ktorej sa britské vojenské jednotky mali vrátiť na svoje pôvodné základne, ak v krajine nastane „vážna kríza“.

Izraelská spravodajská služba Aman naverbovala v lete roku 1954 miestnych Židov, ktorí mali nastražiť malé bombové nálože na britské a americké ciele, prevažne kiná, pošty, banky či kultúrne centrá. Vina za tieto akcie mala byť pripísaná Moslimskému bratstvu a egyptským nacionalistom. Miestni sionisti však nemali potrebný výcvik a keď jednému z účastníkov operácie Philipovi Natansonovi nálož predčasne vybuchla vo vrecku pred kinom Rio v Alexandrii, egyptská polícia pochytala takmer všetkých účastníkov akcie.

Dvoch obvinených odsúdili na trest smrti a popravili. Podľa niektorých správ mal byť do tejto operácie zapojený aj Eli Kohen. Bol zatknutý, vypočúvaný, ale egyptské úrady nevedeli dokázať jeho vinu a museli ho prepustiť. Tento škandál vošiel do dejín ako Lavonova aféra, nazvaná podľa izraelského ministra zahraničných vecí Pinchasa Lavona. Ten popieral, že by o operácii vedel, nakoniec však musel predsa len odstúpiť.

Agent Mosadu

Eli a Nadia na manželskej fotografii
Eli a Nadia na manželskej fotografii

Po nevydarených sabotážach a v priebehu postupného prevzatia moci v Egypte Džamálom Abd an-Násirom (1953 vrchný veliteľ ozbrojených síl, 1954 predseda vlády a 1956 prezident Egyptskej republiky) sa perzekúcia egyptských Židov vyostrovala. V roku 1954 začala ich masová emigrácia do Izraela, Európy a USA. Po suezskej kríze v roku 1956 boli všetci Židia označení egyptskou vládou za „sionistov a nepriateľov štátu“. Eli Kohen nemal veľmi na výber a koncom roka 1956 emigroval do Izraela. Presťahoval sa na predmestie Tel Avivu, kde chvíľu pracoval ako úradník. O rok neskôr vstúpil do Izraelských ozbrojených síl (IDF), kde ho na základe vynikajúcej znalosti niekoľkých cudzích jazykov zaradili na pozíciu analytika v oddelení kontrašpionáže. Práca ho však nebavila. Ešte v tom roku sa prihlásil do izraelskej tajnej služby Mosad, ktorá ho však na základe psychologického profilu neprijala.

Opustil IDF a zamestnal sa v poisťovni. V roku 1959 sa oženil s Nadiou Madžaldovou, Židovkou pôvodom z Iraku. V tom istom roku ho Mosad predsa len oslovil a Eli sa dostal k vytúženej práci. Šéf operácií Mosadu Me’ir Amit v tom čase hľadal človeka, ktorý by bol schopný infiltrovať vládne kruhy v sýrskom Damasku. Eli podstúpil polročný intenzívny výcvik, v ktorom sa naučil ovládať zbrane, šifrovacie a sledovacie techniky, topografiu a zdokonalil svoj egyptský a sýrsky akcent arabčiny. Na konci výcviku dostal novú identitu – z Eliho Kohena sa stal sýrsky imigrant a podnikateľ Kámal Amín Thábet.

Z Buenos Aires do Damasku

V práci agenta je nesmierne dôležitý nepriestrelný príbeh. Agent si ho musí osvojiť natoľko, že sa stane jeho druhou identitou, ktorej aj sám uverí. Amín Thábet mal byť pôvodom Sýrčan, ktorého rodina emigrovala cez Alexandriu do Buenos Aires. Jeho otec v Argentíne zbankrotoval a v roku 1956 zomrel. Matka ho prežila len o rok. Amín pracoval v cestovnej kancelárii u svojho strýka a neskôr založil vlastný úspešný biznis s textilom. Eli priletel do Buenos Aires v roku 1961 a prvé mesiace sa venoval intenzívnemu štúdiu španielčiny. Ako renomovaný podnikateľ sa dokázal veľmi rýchlo uviesť medzi sýrsku smotánku. Jeho šarm, sebadôvera a hlavne peniaze mu otvárali dvere do salónov, na večierky a recepcie. Ako bohatý biznismen investoval do komunitných projektov, prispieval na charitu a čoskoro sa dostal aj na zoznam hostí sýrskeho veľvyslanectva.

Sacha Baron Cohen v hlavnej úlohe nového seriálu Špión
Sacha Baron Cohen v hlavnej úlohe nového seriálu Špión

Do okruhu jeho blízkych priateľov začali pribúdať diplomati a vplyvní sýrski politici. Eli, teda Amín Thábet, ako správny vlastenec vyhlasoval, že sa do Sýrie chce vrátiť a pomôcť s budovaním štátu. To sa mu podarilo začiatkom roka 1962, keď dostal obchodné ponuky v Sýrii a možnosť investícií do sýrskej ekonomiky. Prijal sýrske občianstvo, usadil sa v centre Damasku v luxusnej štvrti Abú Rumána a venoval sa dovozu a vývozu luxusného nábytku.

Vo svojej vile usporadúval divoké párty spojené s alkoholom a prostitúciou, na ktorých sa zúčastňovali vysokopostavení vládni aj armádni úradníci. V opojení alkoholu mu mnohí porozprávali zákulisné klebety z prostredia vlády aj rôznych ministerstiev. Podľa istých zdrojov bol jedným z ľudí, ktorí jeho dom navštevovali, aj sám Amín al-Háfiz, ktorý v rokoch 1963 a 1966 slúžil ako sýrsky prezident. Ten tieto domnienky celý život popieral. O Thábetovi sa dokonca malo uvažovať ako o námestníkovi ministra obrany v budúcej vláde.

„Náš človek v Damasku“

Sýria sa od konca druhej svetovej vojny zmietala v začarovanom kruhu politických škandálov, pokusov o puče a revolúcie. Od roku 1946 fungovala ako Sýrska republika, ktorú poznačila chudoba a nepriateľské vzťahy s Tureckom aj s Izraelom. V roku 1958 vstúpila do federatívneho zväzku s Egyptom, čím vznikla Zjednotená arabská republika. Trvanie tohto umelého spojenectva však bolo krátke. V roku 1961 po masívnych protestoch v uliciach sýrskych miest Sýria tento pakt opustila. Nepokoje a vojenské puče však neustávali až do roku 1963, keď moc v krajine prevzali prívrženci strany Baas – Arabskej socialistickej strany obrody.

Eli Kohen (v strede) na Golanských výšinách
Eli Kohen (v strede) na Golanských výšinách

Vysokopostavení členovia strany Baas boli v tom čase už pravidelnými hosťami Eliho Kohena, resp. Amína Thábeta na jeho legendárnych večierkoch. Mnohí boli Amínovi zaviazaní, lebo im požičiaval peniaze. Eli Kohen posúval svojim nadriadeným do Izraela stovky cenných informácií z pozadia najvyššej sýrskej politiky, vojenského plánovania alebo podkladov k projektu odklonenia horného toku rieky Jordán, ktorý je izraelskou zásobárňou pitnej vody. Izraelský špión so spriatelenými (sýrskymi) vojenskými špičkami niekoľkokrát navštívili Golanské výšiny. Mal možnosť obzrieť si sýrske opevnenia, bunkre a guľometné hniezda. Práve k nim sa viaže v Izraeli veľmi známa historka, ktorá je súčasťou národného mýtu o Elim Kohenovi.

Keď Eli videl sýrskych vojakov pražiacich sa na slnku, navrhol okolo ich palebných pozícií vysadiť vyššie stromy, ktoré by tvorili prirodzený tieň. Sýrski generáli mali uznanlivo podporiť jeho súcitný postoj a začať s výsadbou. Počas šesťdňovej vojny v roku 1967 tak malo izraelské letectvo vďaka týmto stromom presne označené sýrske pozície. Isser Harel, bývalý šéf Mosadu, však vo svojej knihe namieta, že polohu sýrskej armády by bolo oveľa jednoduchšie získať leteckým prieskumom, ako pozorovaním stromov zo vzduchu pri útoku.

Ďalšou z takýchto cenných akvizícií Izraela mali byť mená sýrskych pilotov a informácie o ich rodinách. Keď malo v šesťdňovej vojne sýrske letectvo bombardovať Tel Aviv, Mosad nadviazal spojenie s pilotmi lietadiel, spojovatelia ich oslovovali menami a vyhrážali sa odvetnými útokmi proti ich rodinám. Sýrski piloti tak dobrovoľne zhadzovali bomby do mora. Táto informácia však patrí skôr do sféry propagandy. Kým nebudú sprístupnené všetky archívne materiály týkajúce sa práce tajných služieb, mnohé informácie zo života špiónov bude ťažké overiť.

Odhalený

Existujú dve verzie, ktoré sa snažia vysvetliť dôvody Eliho odhalenia. Prvá chce obviniť Mosad z bezohľadného využívania svojho špióna, ktorého takto vystavila neprimeranému nebezpečenstvu. Eli Kohen cez európske letiská často cestoval domov za manželkou Nadiou, ktorá o jeho práci netušila. Pre ňu Eli pracoval v zahraničnej spoločnosti a musel často cestovať mimo Izraela.

Pre Sýrčanov zasa z krajiny odchádzal z pochopiteľných dôvodov – ako bohatý biznismen venujúci sa exportu. Faktom je, že už v roku 1964 požiadal Eli nadriadených o ukončenie misie z dôvodu meniacej sa atmosféry v Sýrii. Napriek tomu sa do Sýrie ešte vrátil. To sa mu stalo osudným.

Eli Kohen popravený na Námestí martýrov v Damasku
Eli Kohen popravený na Námestí martýrov v Damasku

Druhá verzia  vychádza z toho, ako Eli Kohen pracoval. Bol prehnane sebavedomý a často nedodržiaval postupy, ktoré ako agent Mosadu mal. Z Izraela mu neustále pripomínali, že vysielačku, ktorú mal vo svojej vile, používa často a jeho vysielania sú dlhé. Eli podával správy každé ráno okolo ôsmej hodiny a jeho vysielania trvali 7 až 9 minút. Spoliehal sa na štít, ktorý mu poskytovala rádiová stanica v neďalekej budove sýrskeho generálneho štábu.

Jeho vysielania nebolo možné odlíšiť od tisícok iných kódovaných správ odchádzajúcich z tej istej oblasti. V tom čase však už sýrska tajná služba Muchábarát vedela, že sa v krajine nachádza zahraničný agent a bola mu na stope. V januári 1965 bol tak počas rádiového ticha spôsobeného inštaláciou nového sovietskeho komunikačného zariadenia v éteri zaznamenaný len jeden slabý signál. Vychádzal z domu podnikateľa Kámala Amína Thábeta.

Vydajte nám Eliho telo

Sýrske vládne kruhy zachvátila panika. Policajné zložky zatkli okolo stovky osôb, aby odhalili špionážnu sieť. Čoskoro zistili, že Amín Thábet, izraelský špión Eli Kohen, pracoval sám. Eliho vypočúvali a mučili niekoľko mesiacov. Izrael vyvinul obrovské úsilie, aby Elimu zachránil život. Golda Meirová, vtedajšia izraelská ministerka zahraničných vecí, údajne ponúkla za Eliho Kohena vydanie všetkých sýrskych väzňov zadržaných v Izraeli. Do Sýrie prichádzali žiadosti o milosť z celého sveta, medzi nimi od Červeného kríža, britskej kráľovnej Alžbety, britského filozofa Bertranda Russella aj od pápeža Pavla VI. a mnohých iných politikov a diplomatov. Sýrčania však boli neoblomní.

Náramkové hodinky Eliho Kohena sa ako jediné vrátili zo Sýrie
Náramkové hodinky Eliho Kohena sa ako jediné vrátili zo Sýrie

18. mája 1965 v ranných hodinách vyviedli Eliho Kohena na Námestie martýrov v centre Damasku a popravili ho obesením. Odhaduje sa, že popravu si prišlo pozrieť takmer 10-tisíc ľudí. Jeho telo po niekoľkých hodinách zvesili a pochovali na neznámom mieste. Rodina Eliho Kohena sa dodnes snaží primäť sýrsku vládu, aby vydala jeho ostatky k riadnemu pohrebu v Izraeli. Posledná negatívna odpoveď prišla v roku 2012. Odvtedy sa objavilo niekoľko správ o nájdení jeho ostatkov, od sýrskych revolučných skupín až po správu, že ich so sebou odviezla ruská delegácia. Jediná vec, ktorá sa rodine vrátila domov, boli Eliho náramkové hodinky.

Použitá literatúra:

  • Thomas, G.: Gideon’s Spies: The Secret History of the Mossad. New York 2009.
  • Aldouby, Z./Ballinger, J.: The Shattered Silence. New York 1971.
  • Black, I./Morris, B.: Mossad: Izraeslké tajné války. Dějiny izraelské tajné služby. Brno 2008.
  • Bar Zohar, S./Mišal, N.: MOSAD. Nejslavnejší operace izraelské tajné služby. Praha 2013.
  • Ben Hanan. E.: Our Man in Damascus: Eli Cohen. Tel Aviv 1969.

Internetové zdroje:

Obrazová príloha: wikipedia.org

Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, ďalej študoval na European Institute for Jewish Studies in Sweden (Európsky inštitút pre židovské štúdiá vo Švédsku) aj na International School for Holocaust Studies (Medzinárodná škola pre výskum holokaustu) pri Jad Vašem v Jeruzaleme. V roku 2019 obhájil titul M.A. na Hochschule für Jüdische Studien (Vysoká škola pre židovské štúdiá) v nemeckom Heidelbergu. Doktorát obhájil na Historickom ústave SAV, kde sa zameral na Československo-Izraelské vzťahy po druhej svetovej vojne.