Ruská územná expanzia na Ďalekom východe v rokoch 1849–1860 je u nás takmer neznámou kapitolou dejín. A to napriek tomu, že výrazne formovala územnú podobu ruského štátu a jej výsledkom je existencia takých veľkých miest ako Chabarovsk alebo Vladivostok. Smelo ju môžeme porovnať so súdobou západoeurópskou kolonizáciou Afriky či iných oblastí a jej hlavného strojcu – generálneho gubernátora Nikolaja Nikolajeviča Muravjova (1809–1881) s takými veľkými imperialistami, ako boli Cecil Rhodes alebo belgický panovník Leopold II.
V prvej polovici 19. storočia susedilo Rusko na východe s Čínou spravovanou mandžuskou dynastiou Čching a hranicu medzi nimi určila Nerčinská zmluva z roku 1689 v pohorí Stanový chrbát. Povodie rieky Amur aj dnešné Prímorie tak boli súčasťou Čínskej ríše. Z dobového pohľadu jej patril aj Sachalin, keďže prevládala mylná domnienka, že nie je ostrovom v oceáne (a zmluva by sa ho tak netýkala), ale len polostrovom ázijskej pevniny. Uvedené územné usporiadanie bolo stabilné po niekoľko generácií. Obe ríše považovali tieto periférne oblasti za „neužitočné“ a nevideli dôvod pre ne riskovať vojnu.
Od 18. storočia malo Rusko na svojom tichomorskom pobreží dva prístavy (Ochotsk a Petropavlovsk), z ktorých „obsluhovalo“ aj svoje dŕžavy na Aljaške, hoci v skutočnosti išlo o veľké dediny, a nie o mestá v pravom slova zmysle. V prvej polovici 19. storočia mal Ochotsk asi 2000 obyvateľov a Petropavlovsk na Kamčatke asi 900. Celkový počet ruského a domorodého obyvateľstva na východ od Uralu zrejme nepresiahol pol milióna a vzdialené pobrežie Ochotského mora bolo takmer bez ruského osídlenia. Aj predaj Aljašky v roku 1867 sa hneď ukáže v inom svetle, ak si uvedomíme, že tam žilo len 700 osôb ruského pôvodu… Podobne to vyzeralo aj na čínskej strane hranice. Zvrchovanosť pekinskej vlády nad územiami severne od Amuru, v Prímorí a na Sachaline bola formálna a obmedzovala sa v lepšom prípade na vysielanie výbercov daní raz do roka alebo na zriaďovanie dočasných obchodných staníc.
Generálny gubernátor Muravjov a jeho ambície
Od začiatku 19. storočia ruskí lovci a kupci spontánne prenikali zo Zabajkalska do čínskeho Poamuria, ale čchinská vláda rokovania o možnom posune hraníc odmietala a Rusko sa ešte neodhodlalo riskovať vojnu. To sa malo zmeniť príchodom nového miestodržiteľa Východnej Sibíri grófa Muravjova, ktorý sa stal hlavným „motorom“ ruskej expanzie v Poamurí.
Príbeh jeho aktivít počas niekoľkých rokov gubernátorstva vo Východnej Sibíri je ukážkou toho, aké veľké stopy v histórii môže zanechať pripravený človek, ktorý vie dobre využiť náhodné, no priaznivé okolnosti. V mladosti sa zúčastnil rusko-tureckej vojny (1828–1829), potláčania poľského povstania (1831) a bojov proti kaukazským národom. V roku 1844 bol povýšený na generálmajora, ale zo zdravotných dôvodov musel vojenskú službu opustiť. Po liečení vo Francúzsku, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Élisabeth Bourgeois de Richemont bol v roku 1846 menovaný tulským gubernátorom. Keďže z titulu tejto pozície sa odvážil cárovi Mikulášovi I. predložiť návrh na zrušenie nevoľníctva, vyslúžil si povesť nebezpečného „liberála a demokrata“ a následne bol povýšený, ale fakticky odsunutý, do funkcie generálneho gubernátora Východnej Sibíri.
Na svoje nové pôsobenie sa Muravjov dôkladne pripravil a nadviazal kontakt aj s kapitánom Genadijom Ivanovičom Neveľským (1813–1876), ktorému prisľúbil pomoc pri jeho zámere podniknúť objaviteľskú plavbu práve v oblasti Ochotského a Japonského mora. Sám Muravjov zrejme už vtedy začal plánovať obsadenie povodia Amuru, ale Mikuláš I. jeho prvé návrhy zamietol. Okrem spomenutej obavy rozpútať na vzdialenej hranici konflikt s najľudnatejšou ríšou na svete bola ďalším dôvodom aj záťaž, ktorú v daný moment predstavovala tzv. kaukazská vojna (1817–1864) a úsilie ovládnuť dnešný Kazachstan (1820–1860).
Náš gróf sa však svojich plánov nevzdal. Vedel, že v odľahlom Irkutsku bude mať aj tak fakticky voľnú ruku. Pritom nešlo len o územie, zdôrazňoval sa zámer využiť Amur ako dopravnú trasu spájajúcu Zabajkalsko s Tichým oceánom. Dovtedajšie spojenie po rieke Lena a potom cez hory k prístavu Ochotsk bolo veľmi náročné. No a spojenie po Amure malo napomôcť aj vyslaniu posíl na Kamčatku, prípadne na Aljašku.
Kapitán Neveľskoj
Zaujímavejším rozprávaním než opis koloniálnych plánov bude azda objaviteľská expedícia (1849–1855) pod vedením kapitána Neveľského, ktorá systematicky preskúmala Sachalin a dnešné ruské pacifické pobrežie. Neveľskoj bol skúseným námorným dôstojníkom a faktickým tútorom syna Mikuláša I., veľkokniežaťa Konštantína Nikolajeviča, ktorý bol predurčený na námornú dráhu a ako deväťročný sa stal admirálom.
Neveľskoj sa už dlhšie zaujímal o nepreskúmané pacifické pobrežie, a preto, keď admiralita v roku 1847 pripravovala vyslanie dvojsťažníka Bajkal s nákladom pre prístav Petropavlovsk, využil príležitosť a požiadal o vymenovanie za jeho veliteľa. Po vyložení nákladu zamýšľal pokračovať v plavbe k predpokladanému ústiu Amuru a preskúmať ho. Bajkal pod Neveľského velením opustil Kronštadt 21. augusta 1848 a po plavbe cez Atlantický a Tichý oceán zakotvil 12. mája 1849 v Petropavlovsku. Neveľského tam však nečakal, ako dúfal, súhlas Mikuláša I. s preniknutím do „čínskej záujmovej sféry“, ale len inštrukcie od Muravjova s úlohou preskúmať málo prebádané časti pobrežia Ochotského mora vrátane Sachalinu. Neváhal príliš dlho a už 17. júna 1849 dosiahol severné pobrežia Sachalinu, odkiaľ sa vydal na západ a 11. júla objavil amurské ústie. Na člnoch s časťou posádky ešte zdolal niekoľko desiatok kilometrov hore prúdom Amuru, aby nemohli byť pochybnosti, či sú v úzkom zálive alebo v ústí mohutného toku. V nasledujúcich týždňoch ešte dokázal, že Sachalin je skutočne ostrovom oddeleným od pevniny Tatárskym prielivom. Oboma objavmi sa zaradil medzi najvýznamnejších moreplavcov 19. storočia.
Svoju úspešnú výpravu zakončil 1. septembra v prístavisku Ajan, kde bol zhodou okolností na inšpekcii aj generálny gubernátor Muravjov, ktorému Neveľskoj referoval o svojich objavoch. Počas zimy vykonal cestu do Petrohradu a nazad v nádeji na odobrenie kolonizačných plánov cárskym dvorom. Tie však boli z ohľadu na Čínu odmietnuté a Neveľskoj mal len založiť osadu v zálive Ščastie na sever od ústia Amuru.
V lete 1850 sa z Ajanu skutočne vypravil na novú expedíciu a na prikázanom mieste zriadil dočasnú stanicu. Po splnení tejto úlohy však Neveľskoj porušil cársky príkaz a zrejme s tichým súhlasom Muravjova opätovne prenikol do ústia Amuru a založil tam osadu, z ktorej neskôr vyrástlo mesto Nikolajevsk na Amure. Súčasne vyhlásil celé pacifické pobrežie od kórejskej hranice na sever a ostrov Sachalin za ruské vlastníctvo. V obidvoch založených osadách zanechal niekoľko námorníkov a cez Sibír sa vrátil do Petrohradu, kde referoval o svojich úspechoch. Napriek porušeniu pôvodných inštrukcií cár Mikuláš I. rozhodol, že ak sa už niekde vztýčila ruská vlajka, „…nesmie sa už znova spustiť“. A kapitánovi Neveľskému udelil Rád sv. Vladimíra. Cár si zrejme uvedomil aj zmenu situácie, ktorá sa stala priaznivou pre pokus expandovať na úkor Číny. Porážka v prvej ópiovej vojne (1839–1842) odhalila čínsku slabosť a zaostávanie. No a správy o rozhárajúcom sa povstaní tchaj-pchingov (1850–1870) naznačovali, že vláda v Pekingu bude mať úplne iné starosti než brániť okrajové provincie kdesi na zabudnutom severe. Pravda, je vcelku možné, že už aj pôvodný príkaz rešpektovať čínsku územnú integritu bol vydaný len naoko, aby v prípade ostrej čínskej reakcie bolo možné incident zvaliť na mladícku nerozvážnosť jedného dobrodružného kapitána.
Amurská expedícia
Od toho momentu sa Neveľského aktivity stávajú oficiálnymi krokmi ruského štátu. Jeho výprava dostala označenie „Amurská expedícia“, bolo mu poskytnutých niekoľko desiatok mužov a prísľub financovania zo zdrojov Rusko-americkej spoločnosti (tej mali byť výdavky preplatené erárom). Medzi rokmi 1851–1855 Neveľskoj so svojimi mužmi preskúmal pobrežie okolo ústia Amuru, Sachalin i vnútrozemie formálne ešte stále patriace Číne. Zistili, že Stanový chrbát sa tiahne nie na severovýchod (ako sa predpokladalo) ale na juhozápad, čo sa stalo aj oficiálnym dôvodom na nové rokovania o rusko-čínskej hranici. Expedícia formálne ustanovovala v oblasti ruskú vládu a obracala domorodcov na kresťanstvo. Je účastníci založili aj niekoľko osád na pobreží Sachalinu a dnešného Prímorského kraja. Neveľskoj bol v priebehu expedície povýšený na kontraadmirála a získal právomoci gubernátora.
Súčasne s Neveľského kolonizačno-objaviteľskými aktivitami generálny gubernátor Muravjov v roku 1854 po cárskom súhlase osobne viedol z horného toku Amuru výpravu asi 70 plavidiel vrátane dvoch novopostavených parníkov, ktoré potvrdili splavnosť rieky a na jej brehoch založil ďalšie ruské osady. Z niektorých z nich vyrástli veľké mestá, ako napríklad Blagoveščensk a Chabarovsk, a v každom z nich má Muravjov dnes pamätník ako otec zakladateľ. Podobnú kolonizačnú výpravu dole Amurom s 3 000 vojakmi a osadníkmi zorganizoval Muravjov aj v nasledujúcom roku. Na konci roku 1855 sa len v samotnom Nikolajevsku nachádzalo asi 5 000 ruských vojakov a presídlencov. Miestne domorodé obyvateľstvo bolo veľmi riedke a čínska vláda v oblasti bola viac-menej nominálna. Čínskej vláde zmietanej vnútornými nepokojmi bolo len oznámené, že tieto výpravy majú za cieľ priviesť posily na čerstvo zabraný Sachalin (ktorý ako ostrov z ruského pohľadu už nebol čínskym územím). A zrejme len vtedy sa vláda v Pekingu dozvedela o ruských osadách pri ústí Amuru.
Čínska vláda na uvedené aktivity adekvátna nereagovala, čo len povzbudilo ďalšie ruské kroky. V roku 1858 Muravjov zriadil na Amure nové kozácke vojsko, do ktorého previedol kozákov zo Zabajkalska ako vojenských kolonistov. Okolo roku 1858–1859 žilo severne od Amuru asi 24 000 obyvateľov, z toho len asi 2 400 Číňanov, ale až 6 500 Rusov.
Rusko-japonské rokovania a krymská vojna
Azda je vhodné spomenúť, že v regióne súčasne s opísanými udalosťami prebiehala aj ďalšia ruská expedícia, a to diplomatická misia admirála Jefima Vasiljeviča Puťjatina (1803–1883), ktorej cieľom bolo nadviazať vzťahy s Japonskom. Jej výsledkom bol tzv. Šimodský dohovor podpísaný 7. februára 1855, ktorý rozdelil Kurily medzi Japonsko a Rusko a Sachalin potvrdil ako spoločné vlastníctvo oboch štátov. V tomto období už boli obyvatelia minimálne severných Kuríl christianizovaní, a dokonca sčasti aj jazykovo rusifikovaní. Dohovor taktiež otvoril vybrané japonské prístavy ruským lodiam a Japonsko ruskému obchodu. Ako to už býva, dohovor bol na oboch stranách neskôr posudzovaný značne kriticky. V Rusku napríklad preto, že ruská delegácia sa zriekla „hmatateľných“ územných ziskov v prospech obchodných výhod, ktoré však pomerne archaická ruská ekonomika nedokázala využiť. Do úvahy musíme vziať aj to, že ruská pozícia bola oslabená práve prebiehajúcou krymskou vojnou (1853–1856).
Táto vojna spomalila ruské kolonizačné aktivity, pretože na tichooceánskom bojisku museli Rusi čeliť spojenej britsko-francúzskej eskadre, ktorá bola síce v roku 1854 odrazená od Petropavlovska na Kamčatke, ale nasledujúci rok priplávala s ešte väčšou silou. Ruská posádka Petropavlovska aj väčšina plavidiel sa presunula do ústia Amuru. Francúzi a Briti následne bez veľkého efektu zaútočili aj na niektoré osady len krátko predtým založené Neveľským a Muravjovom. Hlavný ruský prístav Nikolajevsk sa im nepodarilo vypátrať, pretože nevedeli o možnosti dosiahnuť ústie Amuru z Japonského mora cez Tatársky prieliv, lebo o Neveľského objavoch nevedeli a stále sa domnievali, že Sachalin je polostrovom . Počas bojových akcií však dočasne ovládli nominálne ruský ostrov Urup v Kurilskom súostroví, ktorý sa stal ich predsunutou základňou. Spojenecká eskadra primäla aj japonskú vládu, aby jej umožnila využívať japonské prístavy, čo vyvolalo napätie v rusko-japonských vzťahoch.
Integrácia Poamuria a Prímoria do ruského štátu
Nový ruský cár Alexander II. (1855–1881) nástojil na pokračovaní ruskej expanzie v Ázii a Muravjovovi prikázal začať rokovania s čínskou vládou o novom vymedzení spoločnej hranice. Objaviteľská fáza ruskej expanzie prešla do kolonizačnej a kontraadmirál Neveľskoj sa v roku 1856 mohol vrátiť do Petrohradu, kde ho čakala celkom úspešná byrokratická, pedagogická aj publicistická kariéra. V sovietskej historiografii sa občas uvádzalo, že cárska vláda nevedela dostatočne oceniť Neveľského zásluhy a odsunula ho na vedľajšiu koľaj, ale je to zjavný blud.
Muravjov pokračoval vo svojom úsilí osídliť novozískané kraje a včleniť ich do ruského štátu. V roku 1856 navrhol výstavbu železnice z centrálneho Ruska po rieku Amur, ale Alexander II. jeho projekt z finančných dôvodov zavrhol. Usiloval sa získať podporu aj pre pokračovanie ruskej expanzie na úkor Číny (Mongolsko, Mandžusko, Východný Turkestan), ale neuspel. Napokon, osídlenie a civilizovanie hoci len dovtedy získaných území predstavovalo veľkú výzvu, pričom železnica spájajúca Sibír s centrálnym Ruskom sa začala budovať až v roku 1891. Aj Muravjov, prirodzene, získal za svoje zásluhy množstvo rôznych ocenení, vrátane titulu grófa Amurského, ale v roku 1861 rezignoval na svoju funkciu generálneho gubernátora a napriek menovaniu za člena Štátnej rady (niečo ako Hornej snemovne), odišiel do Paríža, kde žil až do svojej smrti.
Predtým však dokázal ruské územné zisky potvrdiť aj medzinárodno-právne. Rokovania s čínskou stranou boli veľmi zdĺhavé, no ich výsledkom bol v roku 1858 Ajgunský dohovor a v roku 1860 Pekinský dohovor, v ktorých sa Čína zriekla území na severnom (ľavom) brehu Amuru a východnom (pravom) brehu Ujssuri v prospech Ruska.
Ako prvý predostrel otázku formálneho odstúpenia obsadených území gróf Puťjatin, ktorý bol v roku 1857 poverený diplomatickou misou v Číne a na rokovaniach v Tiencine o ukončení druhej ópiovej vojny medzi Čínou, Britániou a Francúzskom sa prezentoval ako sprostredkovateľ. To mu nebránilo predložiť čínskej vláde požiadavku na zrieknutie sa už fakticky zabraných oblastí severného Poamuria a Prímoria.
Vzápätí však generálny gubernátor Muravjov informoval cisára Sien-fenga (1850–1861), že je poverený rokovať o novej zmluve a Puťjatin v Tiencine len sprostredkúva rokovania medzi Čínou a západnými mocnosťami. Muravjov sa v Ajgune zišiel s čchinským dvoranom a úradníkom I-šanom (1790–1878), ktorý bol v tom čase guvernérom provincie Chej-lung-ťiang, do ktorej nominálne patrilo povodie Amuru. Muravjov počas rokovania súčasne hrozil aj sľuboval. Demonštroval účinok ruského delostrelectva a predkladal I-šanovi víziu ruskej pomoci proti západným mocnostiam. I-šan určite vedel, že čchinská Čína nemôže proti Rusku účinne zasiahnuť, preto súhlasil s dohodou, ktorá bola podpísaná 28. mája 1858, a to v ruskom, mandžuskom a mongolskom jazyku. Rusko v nej získalo územie severne od Amuru (asi 600-tisíc km2). Prímorie, oblasť medzi Ujssuri a Japonskám morom (asi 400-tisíc km2) sa stalo kondomíniom oboch impérií (s podmienkou dočasnosti, do presnejšieho určenia hranice v presne nedefinovanej budúcnosti). Zmluva umožňovala pohraničný obchod, ako aj plavbu po riekach Amur, Ujssuri a Sungari pre obe strany. Dovoľovala čínskym poddaným zostať aj na odstúpených územiach a naďalej si zachovať pôvodnú štátnu príslušnosť.
Cisár Sien-feng najskôr dohovor, ktorý v čínskej historickej pamäti zostal ako ukážkový príklad tzv. nerovnoprávnych zmlúv, odmietal, ale potom sa zmieril s nevyhnutným a snažil sa využiť Puťjatina a jeho misiu na zmiernenie tlaku zo strany Francúzska a Británie. Na rokovanie o ratifikácii Ajgunskej zmluvy a o jej spresnení vyslalo Rusko do Tiencinu a Pekingu ďalších vyjednávačov – grófa Nikolaja Pavloviča Ignaťjeva a štátneho radcu Petra Perovského. Obom ruským diplomatom sa podarilo šikovne hrať úlohu sprostredkovateľov a súčasne presvedčiť čínsku stranu, že západné štáty podporujú ruské požiadavky. 14. novembra 1860 Ignaťjev podpísal s čchinským kniežaťom Kungom novú doplnkovú rusko-čínsku dohodu, ktorá sa stala súčasťou tzv. Pekinskej zmluvy medzi Čínou, Ruskom, Britániou a Francúzskom. Z ruského pohľadu nielenže potvrdila územné zisky obsiahnuté v Ajgunskej zmluve, ale Čína sa v nej navyše zriekla všetkých nárokov na Prímorie v ruský prospech (otázku určenia hranice na spoločne spravovanom území vyriešila tak, že ho celé prisúdila Rusku). V zásade stanovila hranicu, ktorá platí doteraz. Obsahovala aj ustanovenia o pohraničnom obchode a o spolupráci orgánov oboch strán, a to nielen na Ďalekom vchode, ale aj v Strednej Ázii. V roku 1861 bola hranica medzi Ruskom a Čínou podrobnejšie určená v novej dodatočnej zmluve. Nie však tak, ako býva na pohraničných riekach zvykom – v hlavnej plavebnej dráhe alebo v strede rieky – no po čínskom brehu, čo bolo predmetom sporov a zatrpknutosti až do konca 20. storočia.
Pre Britov, Francúzov a Američanov bolo dôležité, že Pekinská zmluva potvrdzovala Tiencinskú zmluvu z roku 1858, ktorá otvárala Čínu západným obchodníkom a misionárom, pričom im poskytovala ochranu v podobe exteritoriality.
V roku 1860 bol založený Vladivostok, ktorý v roku 1871 prevzal od Nikolajevska úlohu hlavného ruského prístavu na Tichom oceáne, ale až do 90. rokov 19. storočia rástol počet obyvateľstva pripojených krajov len pomaly. Ešte v roku 1878 žilo v spomenutom Vladivostoku len asi 4 500 obyvateľov. O dvadsať rokov neskôr len 29 000. Až v súvislosti s výstavbou Transsibírskej železnice tento počet do roku 1907 prudko stúpol na 90 000.
Ruská anexia území patriacich ríši Čching bola nepopierateľne koloniálnou expanziou na úkor štátu, ktorý dočasne zaostal oproti Európe vo svojej modernizácii. V Číne sú Poamurie a Prímorie nezriedka označované ako „územia odtrhnuté imperializmom“ so zjavným revizionistickým podtónom. V záujme objektivity však treba priznať, že nikdy neboli súčasťou čínskeho etnického teritória, ale veľkej ríše dynastie Čhing s vládnucou elitou mandžuského pôvodu, ktorú Číňania vnímajú ako utláčateľskú a jej zvrhnutie v roku 1912 ako oslobodenie. Pre Rusov je opísaná udalosť hrdinským zakladateľským počinom. Rozširovanie vlastného štátu o cudzie územia tradične vnímali ako svoje samozrejmé právo…
Pramene
- Айгунский договор 1858 г. Dostupné na internete: http://nik2nik.ru/node/64.
- Пекинский договор 1860 г. Dostupné na internete: http://www.hrono.ru/dokum/1800dok/1860pekin.php.
Literatúra:
- Алексеев А. И.: Освоение русскими людьми Дальнего Востока и Русской Америки: До конца XIX века. Москва 1982.
- Bassin, M.: Imperial visions: nationalist imagination and geographical expansion in the Russian Far East, 1840–1865. Cambridge 1999.
- Болгурцев Б. Н.: Русский флот на Дальнем Востоке (1860–1861 гг.). Владивосток, 1996.
- Fletcher, J.: Sino-Russian relations, 1800-62. In: J. K. Fairbank: The Cambridge History of China. Volume 10: Late Ch‘ing, 1800-1911, Part I. Cambridge 1978.
- Широкорад, А. Б.: Россия и Китай. Конфликты и сотрудничество. Москва 2004.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 sa habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti, a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013), Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018).
