Kto by nepoznal básnickú skladbu Slávy dcera. Cez povinné čítanie si zrejme každý spomenie na verše monumentálneho Predspevu či na letmé pohladenie zneliek ľúbostného charakteru. Snáď si vybaví i meno Mína. Literárny obraz, ktorý mal svoju predlohu v realite. Pravda, mýtus a realita sa často rôznia.
Lásky Jána Kollára mali rôzny charakter. K jednému typu by sme mohli rátať rôzne záľuby: hru na fortepiano, kreslenie a maľovanie, lásku k vtáctvu a kvetom, ku klasickej antickej literatúre či k filozofii. Sama osebe stojí deklarovaná láska k národu.
V užšom slova zmysle sa Kollár po prvý raz zaľúbil do spolužiačky Karolíny M., ktorú spoznal počas štúdia v Kremnici v roku 1808. Karolína mala asi 12 či 13 a Kollár okolo 15 rokov. Pomáhal jej s úlohami a doučoval ju matematiku. Na oplátku sa „za krátky čas v takej ľúbej spoločnosti a z takých štebotných úst“ naučil po nemecky. Vzťah však vonkoncom nebol zrelý. „Jediné znamenie našej nevedomej lásky bolo, že pri stole, pri obede alebo pri práci naše nohy sa našli, dotýkali a zľahka pritískali…“ Inak to ani nemohlo byť, pretože sa Kollár vyznal: „Vo veciach lásky a pohlavia bol som … taký nevedomý a neskúsený, že som hádam ani nevedel, ako sa človek rodí, a šieste prikázanie vzťahoval som na všetkých ľudí nielen na slobodných, no aj na manželov.“
Pravá láska
Skutočná láska na neho čakala až v nemeckej Jene, kam sa v roku 1817 vydal na univerzitu. Nemožno sa čudovať – keďže sa vyhýbal všetkým „výstrednostiam“, spolužiaci v Prešporku ho volali „mních“ a navyše bol zaneprázdnený vychovávateľskými úlohami a samoštúdiom.
Prvé stretnutie s tou osudovou – ak niečo také existuje – sa udialo náhodou. V apríli roku 1818 sa vydal so spolužiakmi na hody do dediny Winzerla, čo po rokoch zachytil takto: „V záhrade na kopci stáli dve dievčiny v bielom sviatočnom odeve a prizerali sa. Jedna z nich bola dcéra … pastora v Gospede, druhú nik z nás nepoznal.“ Kollár sa ponáhľal na kázanie obľúbeného kazateľa, ale sledoval i dianie v chráme: „onedlho vstúpili do chrámu aj spomenuté dve dievčiny a sadli si do prvej lavice medzi ženy.“ Je príznačné, že ho zaujímala skôr kázeň, pretože si jej obsah podrobne zapamätal. Až následne, pri návšteve pastora Schmidta v Lobede, sa mal Kollár dozvedieť, o koho išlo – „do izby [vstúpila] deva v najplnšom kvete panenského veku – bola to ona neznáma účastníčka …, najstaršia domáca dcéra, Vilma Fridriška…“ (teda celým menom Friederika Wilhelmína Schmidtová). I toto stretnutie bolo akýmsi prelúdiom, keďže posedeli pri káve a koláčoch, a potom Kollár odišiel.
Takto prezentovaný príbeh sa však celkom nezhoduje so skutočnosťou – je možné, že Kollár chcel zvýrazniť tajomnosť prvého stretnutia, alebo ho iba sklamala pamäť – podľa spomienkového listu Friederike sa s ňou zoznámil na fare a až následne ju – už ako známu osobu – sledoval vo Winzerle.
Na iskru bolo nutné počkať a kulisy nemohli byť romantickejšie: „Bola krásna jar, utešený kvitnúci máj.“ Pred náhlym dažďom sa ukryl pod lipu. „Sotva som dobehol k stromu, zazriem pri ňom devu. Zapýrila sa nad svojou osamelosťou a sťa plachá lanka chystala sa utekať do dediny. Mala letný slamený klobúk, v košíku kvety a knižku.“ O niekoľko týždňov pastor Schmidt zomrel a Kollára vyzvali, aby zatiaľ vo farnosti kázal a odbavoval bohoslužby. Neskôr doučoval v rodine i dve mladšie sestry, Karolínu a Amáliu. Tak mohol i naďalej navštevovať Lobedu i Friederiku. Stretávali sa takto necelý rok. V tom čase jej Kollár napísal do pamätníčka: „Život nadobúda krásu a ozajstnú hodnotu len vtedy, keď sa stane poetickým prostredníctvom ideálov lásky a priateľstva. Tomuto poslednému venuje aj túto pamiatku Váš priateľ Ján Kollár z Uhorska.“ Jedine pri tomto zápise je priložený aj prstienok z vlasov.
Svokra a rozchod
Podanie Kollára tradične zvýrazňuje neprajnosť Friederikinej matky Johanny Sophie – obávala sa vraj pustiť svoju dcéru do divočiny Uhorska. „Uhorský ľud si predstavovala ako surový, divý, …, že namiesto šiat nosia zamastené kožušiny, mastia si vlasy sadlom, jedávajú slaninu, bývajú v podzemných dierach a pelechoch, často zbojníčia.“ Kollár tieto predstavy nedokázal vyvrátiť – šlo o stereotypy, no niektoré črty boli realitou. Matka potrebovala oporu niekoho v blízkosti a chcela, aby si Kollár našiel zamestnanie v Nemecku. On ale jednu takú ponuku odmietol s odôvodnením – „…svoje slabé sily a život chcem obetovať svojmu zanedbanému a ešte nevzdelanému národu.“ Zlým vzorom bolo i jedno nevydarené podobné manželstvo. Kollár teda dostal košom a vrátil sa do Uhorska.
Vo vlasti popustil uzdu fantázii a sklamaný láskou vydal svoje ľúbostné znelky ako Básne (1821) a Slávy dceru v troch (1824) a následne v piatich spevoch (1832). V poémach všetko vyznievalo idylicky a z Friederiky sa stala „Mína“ (od Wilhelmína). Kollár ju mimo básní takto nikdy nevolal a aj v rodine jej hovorili Rickchen (od Friederika). Stretnutia s Mínou sú mystické, iskrivé a ľahko erotické, pretože Mína mladého básnika skutočne milovala: „…totiž takto líbal jsem svou družku:/ Ode čela dolů ku brádce,/ potom křížem ode ucha k ušku;/ na té cestě dvakráte se přijde/ k onné růžoplotné zahrádce/ rtíků, kde vstříc duše duši vyjde.“
Popísal ju v priam anjelskej forme: „Nejen onna růžokvětná líčka,/ rtové k políbení spiknutí,/ i vaz pyšný, herdlo labutí,/ šťastná zlatých vlásků po něm hříčka;// čelo slunné, klidný oblouk víčka,/ očí přísných vábné kynutí,/ lkavý ousměch, tajná vzdychnutí,/ i slov němá sladkých polovička:“ Pôvod tejto krásy mal byť slovanský, lebo predkovia pastora Schmidta boli Lužickí Srbi.:„..jako Lada, jde-li před bohyně,/ všechněch krásy sama polyká,/ tak tu předčí tato veliká/ Slávy dcera krásou nad Němkyně:“
Bola však i prototypom ženy v domácnosti: „Všecky práce umí tak a dělá/ jako čarodějná věštice,/ hned se kvítí a hned jehlice,/ hned zas péro v ruce Její bělá;…// Maluje-li, tu se nadnebeská/ vděka Anjeliky namane,/ kucháří-li, každý host Jí tleská;“ „…zná se do knih, než i do kuchyně,/ hlídá hudbu, než i zahradu,/ a jest obraz pravé vzdělankyně.“ Takto verejnosť spoznala Mínu a niektoré detaily vzťahu.
Skutočnosť bola trochu iná – v prvom rade bola Friederika kučeravá tmavovláska, nie žiarivá modrooká blondínka. Bola veselšej povahy a k pomerne vážnemu Kollárovi sa preto zrejme príliš nehodila. Čo sa týka vzťahu, prekážkou zrejme nebola matka, ale samotná Friederika, ktorej sa do Uhorska nechcelo. Mohla to byť ale iba zámienka, schádzala sa a neskôr bola i zasnúbená s istým „svetáckym“ medikom. Láska z Kollárovej strany bola silnejšia, no zdá sa, že nie celkom opätovaná. Ako vyplýva z korešpondencie, Friederikina matka dokonca o tejto rovine vzťahu asi ani netušila. Kollár napokon z Jeny akoby ušiel a cestou domov si horúčkovito dopisoval s Friederikou.
Je zrejmé, že niektoré postoje získal až po „rozchode“ a odchode z Jeny. Listy boli, ako to býva v týchto prípadoch, drsné a jemné súčasne. O vzťahu vypovedajú veľa: napr. prechod od tykania k vykaniu či fráza, ktorú Kollár opakuje z Friederikinho listu – „Zostaňme len priateľmi…“ Keď Kollár prosil o portrét, Friederika odmietla a poslala mu späť i dukát, ktorý k listu priložil. Naopak, on odmietol znovu navštíviť Jenu – „…ako by sme si my dvaja mohli pozrieť do očí? Myslím, že by som takú scénu sotva vydržal.“
Frekvencia korešpondencie slabla a po správe, že je Friederika vážne chorá, ustala úplne. Kollár predpokladal, že zomrela. Keďže nepísal, aj ona si myslela, že je mŕtvy. Hoci sa od roku 1819 až do roku 1835 nevideli, písali si (i keď sporadicky) až do roku 1828. Kontakt bol prerušený asi na šesť rokov. Zachovali sa len listy Kollára a žiadny od Friederiky či od jej matky Kollárovi, hoci vieme, že ich opatroval ako cennú pamiatku. Je možné, že ich Friederika po smrti Kollára zničila, lebo by naštrbili už etablovanú „oficiálnu“ verziu vzťahu.
Nečakané rozuzlenie
Rok 1834 priniesol nečakané rozuzlenie – istý Ľudovít Blázy v Jene zistil, že Friederika žije (pôvodne mal nájsť jej hrob) a oznámil túto skutočnosť Kollárovi do Pešti. Ten napriek všetkej romantike najprv napísal list svojmu profesorovi v Jene, aby sa ubezpečil, že Friederika žije počestne. Po uistení, že je „ozdobená najvzácnejšími ženskými cnosťami“ už neváhal: „Zabudnime na všetko minulé…“ Neváhala ani Friederika – mala 40 rokov (on 42) a dávne pochybnosti odvial čas. Možno ju dojala i Kollárova vernosť („…moja žena sa volá Rezi-gná-cia“). Jeho nové listy boli nesmierne praktické a týkali sa okolností organizovania sobáša. Mal sa konať vo Viedni, ale nakoniec Kollár vycestoval do Weimaru. Tam sa 22. septembra 1835 konala svadba. V tichosti, lebo Kollár sa obával zvedavých „obsmŕdačov“. Nevesta priniesla manželovi pomerne vysoké veno – 1950 zlatých (asi 4 jeho ročné platy). Spiatočná cesta do Pešti bola súčasne cestou svadobnou. „Môj manžel je voči mne vo všetkom naozajstný anjel…“ Cestovali cez Chemnitz, Coburg, Bamberg, Norimberg, Rezno a Viedeň. Friederiku zaujala najmä mučiareň v Rezne s mnohými krvavými nástrojmi a monumentalita Viedne – „..bláznivo som si pripadala ako sedliak, čo príde prvý raz do mesta…“
Po návrate z Nemecka čakala novomanželov oslava v Pešti. V ten večer sa spievalo, tancovalo a recitovali sa básne. Dostali zborník básní, bažanta a radostník, teda obrovitý svadobný koláč. Nevesta bola ozdobená venčekom z lipových a dubových halúzok. Neskôr sa však stávalo, že Kollárovi vyčítali, že si zobral „Nemkyňu“. Chodili aj mnohí zvedavci.
Friederika si len pomaly zvykala na život v Uhorsku. Mnohé veci sa jej nepáčili. Bola veľmi šetrná a v rodine ovládala všetky financie. Sťažovala sa na drahé potraviny (okrem vína): „…tu život stojí dvakrát viac než v Sasku,“ chýbala jej saská strava a poriadne maslo. Nikdy sa nenaučila poriadne po slovensky a komunikovala v nemčine, to jej však nebránilo byť náležite hrdou na postavenie manžela v slovenskom národnom hnutí.
V roku 1837 sa páru narodila jediná dcéra Ľudmila. Hoci sa usilovne cvičila v slovenčine, aj o nej sa tradovalo, že tento jazyk poriadne neovládla. Väčšinu času sa ale pohybovala v nemeckom jazykovom prostredí.
V revolučnom vrení na jar roku 1848 bol Kollár prenasledovaný a rodina trpela. Manželia napriek tomu zostali v Pešti, len dcéru poslali do bezpečia na vidiek. Na jar roku 1849 do Viedne ušiel najprv Kollár a za ním sa so zvyškom majetku vydala i Friederika. Nežil už dlho – Friederika sa stala vdovou 24. januára 1852.
Zostala vo Viedni, ďalej vychovávala dcéru, koordinovala vydávanie manželových posledných prác, viedla jeho štipendijnú nadáciu a finančne pomáhala slovenským školám. Angažovala sa i pri úvahách o prenesení hrobu Kollára z Viedne. K Slovensku pritom zvláštne puto nemala, ale akoby ho zdedila po Kollárovi. Zlý vzťah k zaťovi vysvetľovala jeho odtláčaním dcéry od slovanstva (teda i od otcovej pamiatky). Ľudmila sa totiž vydala za prof. Ernsta V. Schellenberga a od roku 1863 žila vo Weimare. K vnúčatám sa sem nakoniec presťahovala i Friederika. Zomrela po záchvate mŕtvice 13. októbra 1871. Nápis na hrobe ju však napriek veľkej vzdialenosti spája s manželom.
Použitá literatúra
- Ambruš, J.: Listy Jána Kollára I. Martin 1991.
- Jakubec, J.: Vzpomínka na Kollára v Durinkách. In: Pastrnek, F. (ed.): Jan Kollár, 1793 – 1852. Sborník statí o životě, působení a literární činnosti pěvce „Slávy dcery“ na oslavu jeho stoletých narozenin. Viedeň 1893, 88 – 94.
- Kollár, J.: Pamäti z mladších rokov života. Ed. a prel. K. Rosenbaum a K.Goláň. Bratislava 1972, 9 −214.
- Kraus, C.: Legenda o veľkom Slovanovi. Martin 1974.
- Podolan, P.: Cestopisné črty, české, moravské a nemecké reálie v Kollárových Pamätiach z mladších rokov života. In: Štúdie k slovenským dejinám. Historia nova II/2, 2011. Bratislava 2012, 126 – 154. Dostupné na internete: http://www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/ksd/HinoII-2011-2.pdf http://zlatyfond.sme.sk/dielo/142/Kollar_Slavy-dcera/1
Obrazová príloha: www.wikipedia.org.
Pôsobí na Katedre slovenských dejín FiF UK. Zaoberá sa obdobím prvej polovice 19. storočia s dôrazom na problematiku formovania moderných národov a na historiografiu.