Lin Ce-Sü a jeho urputný boj proti ópiu v Číne (II. časť) 

V predchádzajúcej časti článku sme načrtli problém čínskeho technologického zaostávania na začiatku 19. storočia, britského pašovania ópia do Číny a zmienili sme sa aj o odvetných opatreniach, ktoré z poverenia cisárskeho dvora realizoval vládny komisár a miestokráľ Lin Ce-Sü (1785 – 1850). 

Po príchode do Kantonu v roku 1839 sa Lin ako osvietený ušľachtilý konfuciánsky učenec nesnažil pôsobiť len represívne. Ale naopak, páchateľov zlých skutkov, ktorí boli podľa jeho svetonázoru v zásade nevedomí, sa snažil prevychovať a ponúknuť im iné alternatívy obživy. Zahraničným obchodníkom s ópiom sa napríklad usiloval zabezpečiť zvýšené dodávky čaju. Snažil sa im tiež vysvetliť škodlivosť celého tohto nemravného „kšeftu s ópiom.“ A taktiež sa pokúšal komunikovať so západnou verejnosťou, čo v čínskej politickej tradícii bol úplne priekopnícky krok. 

List kráľovnej Viktórii

V rámci svojho úsilia sa dokonca priamo obrátil na britskú kráľovnú Viktóriu s niekoľkostranovým listom, v ktorom jej vysvetľoval škody spôsobené ópiom na čínskej populácii a apeloval na jej svedomie, aby zakázala svojim poddaným obchodovať s ópiom a inými jedmi. Bol natoľko predvídavý, že text listu nechať zverejniť v anglojazyčných lokálnych kantonských novinách európskych a amerických obchodníkov – tým však jeho schopnosť ovplyvniť britskú verejnú mienku skončila. Neskôr ho síce prevzali aj londýnske The Times, ale zrejme oneskorene a skôr ako kuriozitu. 

Text listu poodhaľuje veľa z myslenia vtedajšieho vzdelaného konfuciánskeho úradníka a učenca. K západným štátom pristupoval zjavne z pozície morálnej nadradenosti. V jadre listu upozorňuje, že: „Po dlhom období obchodných stykov, sa v zástupe barbarov (myslené západní obchodníci) objavili dobrí aj zlí ľudia. V dôsledku toho niektorí pašujú ópium s cieľom zviesť čínsky národ a následne šíriť jed do všetkých provincií. Takéto osoby starajúce sa len o vlastný zisk a ignorujúce škody, ktoré spôsobujú druhým, nie sú tolerované zákonmi Nebies a sú jednoznačne nenávidené ľudskými bytosťami. Jeho veličenstvo cisár dopočujúc sa o tejto záležitosti, sa mimoriadne rozhneval. Vyslal ma preto… aby som urovnal túto záležitosť.“

Celkovo sa ale Lin nevyhráža, snaží sa skôr apelovať na svedomie kráľovnej Viktórie a vysvetľuje škodlivosť ópia pre čínske obyvateľstvo a dokonca ponúka nejaké náhradné riešenia alebo poskytuje obchodníkom s ópiom dostatočne dlhú lehotu:

„Ak aj barbari nám nechcú škodiť cielene, v úsilí dosiahnuť najvyšší zisk bezohľadne poškodzujú ostatných. Preto sa pýtam, kde je Vaše svedomie? Dopočul som sa, že fajčenie ópia  je v Anglicku veľmi prísne zakázané (nebola to pravda), lebo jeho škodlivosť je známa. Takže, ak nie je ópiu dovolené škodiť vo vašej krajine, o to viac by mu malo byť zakázané škodiť v ostatných… Zo všetkých vecí, ktoré Čína vyváža, nie je ani jedna, ktorá by nebolo prospešná… Napríklad čaj alebo rebarbora – zahraničné krajiny bez nich nemôžu prežiť ani jeden deň. Ak by Čína bezcitne zastavila ich vývoz k trpiacim, ako by sa vôbec barbari dokázali udržať pri živote? (Lin preceňuje terapeutický účinok rebarbory, a ako typický predstaviteľ „morálne vyspelého impéria“ sa domnieva, že týmto konaním sa Čína vlastne obetúva blahu celého ľudstva – v tom sa ale nelíšil napr. od Rusov alebo Angličanov)…

Čo sa týka poživatín  počnúc cukrom, zázvorom, škoricou atď. a spotrebných tovarov ako hodváb, satén, porcelán a podobne – veci, ktoré potrebujú cudzie krajiny, sú nesčíselné. Na druhej strane, tovary, ktoré prichádzajú do Číny, môžu byť použité len ako hračky (to je zjavne prejav negatívneho postoja humanistického intelektuála k dobovým technologickým výdobytkom). My ich môžeme použiť, ale vieme žiť aj bez nich. Keďže nie sú pre Čínu potrebné, čo by sa nám stalo, keby sme uzavreli hranice a zastavili obchodovanie?… (Lin sa zrejme vyhráža zastavením obchodu so Západom, pričom sa domnieva, že takáto ekonomická vojna nemá Čínu ako poškodiť.)

Na niekoľkých miestach v Indii pod Vašou kontrolou… bolo ópium vysadené… Odporný zápach z nich stúpa, dráždi Nebesá a desí duchov. Veru, vladárka, Vy dokážete vykoreniť tieto ópiové plantáže, zorať ich a zasiať tam obilniny. Každý, kto by sa opäť pokúsil zasadiť a vyrábať ópium, by mal byť prísne potrestaný. To bude skutočne správna a ušľachtilá politika, ktorá zvýši spoločné blaho a potlačí zlo…

Teraz sme prijali predpisy upravujúce život čínskeho ľudu. Ten, kto predáva ópium, bude potrestaný smrťou. Kto ho fajčí, tiež. Zvážte ale: ak by barbari ópium nedovážali, ako by ho Číňania mohli predávať ďalej a fajčiť? Takže títo zákerní barbari vlastne lákajú Číňanov do smrteľnej pasce. Preto v nových smerniciach bol trest smrti sťatím alebo zaškrtením stanovený aj pre barbarov dovážajúcich ópium… Všetci tí, kto v období jedného roku (z Anglicka) alebo šiestich mesiacov (z Indie) dovezú ópium do Číny omylom nepoznajúc nové nariadenie, budú oslobodený od trestu, ak sa priznajú a ópium dobrovoľne vydajú. (Lin v zásade ponúka isté zmierenie v snahe vyhnúť sa vyostreniu konfliktu.) Po tomto čase tí, čo dovezú ópium… budú popravení v súlade s právom bez akejkoľvek milosti a zhovievavosti…

Naša Nebeská ríša riadi a usmerňuje množstvo štátov a vyznačuje sa nesmiernou duchovnou dôstojnosťou. Cisár nemôže nechať popraviť ľudí bez toho, aby sa ich nepokúsil predtým napraviť cestou usmernenia… Barbarskí obchodníci z vašej krajiny, ak chcú obchodovať dlhodobo, musia dodržiavať naše predpisy a prestať byť zdrojom ópia. Zbytočne sa budú presviedčať o efektivite nášho práva stratou vlastných životov. 

Preveruj svojich ľudí, kráľovná, či nie sú zákerní a skazení, predtým, ako prídu do Číny! Tak sa zachová mier pre váš národ!“ 

List sa však zrejme do rúk kráľovnej Viktórie nedostal a aj britská verejnosť sa s jeho obsahom oboznámila až s odstupom času.  

Represívne opatrenia

Lin následne pristúpil k represívnym opatreniam. 18. marca 1839 si zavolal 12 čínskych obchodníkov z kantonských gíld poverených obchodom s Európanmi a informoval ich o novom cisárskom edikte. Dostali tri dni na to, aby presvedčili svojich západných partnerov vydať zásoby ópia. Inak budú dvaja z nich popravení a ich majetok zabavený. Západní obchodníci nakoniec vydali časť svojich zásob a Lin ich na revanš pozval do svojej rezidencie údajne na „výchovný pohovor“. Tí však v obavách o svoj život zaktivizovali britského komisára a konzula Charlesa Elliota (1801 – 1875), ktorý vyhlásil, že všetci cudzí obchodníci sú pod britskou ochranou a odvolal všetky britské lode z Kantonu k pobrežným vodám ostrovčeka Hongkong. Čínski vojaci následne zablokovali cudzineckú faktóriu v Kantone.

Elliot nakoniec súhlasil s čínskou požiadavkou a zahraniční obchodníci vydali asi 1 200 ton ópia v hodnote 2 000 000 vtedajších libier (v prepočte medzi vtedajšou priemernou britskou a dnešnou slovenskou mzdou by to bolo asi jedna miliarda eur). Aby zabránil krviprelievaniu, obchodníkom prisľúbil kompenzáciu zo strany britskej vlády. Žiada sa súčasne dodať, že Elliot bol odporcom obchodu s ópiom a svoje znechutenie vyjadroval aj vo svojich hláseniach britskej vláde.

Uvedené množstvo ópia bolo také, že na jeho likvidácii muselo 500 robotníkov pracovať 23 dní (3. – 26. júna 1839) miešajúc ho na brehu Perlovej rieky pri meste Humen so soľou a vápnom. Proces trval tak dlho preto, lebo Lin mal obavy zo znečistenia vôd a dokonca zložil báseň, ktorou sa ospravedlňoval morským bohom za takéto poškvrnenie ich ríše. Robotníka, ktorý si chcel tajne trocha ópia privlastniť, nechal popraviť. Práve posledný deň tohto ničenia zhabaných zásob ópia sa stal v 20. storočí podkladom na ustanovenie Medzinárodného dňa proti zneužívaniu drog a nezákonnému obchodovaniu s nimi.

V nasledujúcich mesiacoch Lin zatváral ópiové salóny, zatkol asi 1 700 čínskych priekupníkov, zabavil asi 70 000 fajok na fajčenie ópia a nútil čínskych priekupníkov, aby mu vydali svoje zásoby tejto drogy. Zahraničným obchodníkom sa snažil v rámci presviedčania ponúknuť ako náhradu za obchod s ópiom väčšie dodávky čaju a iných čínskych tovarov. Snažil sa spočiatku vyhýbať priamym zásahom proti príslušníkom západných národov. Aj keď nebolo možné úplne zabrániť pašovaniu, predsa sa zdalo, že zásah čínskej vlády bol úspešný. V januári 1840 bol Lin menovaný za generálneho guvernéra celého kľúčového regiónu Liang-kuang, ktorý zahŕňal provincie Kuang-tung, Kuang-si a Chaj-nan a v ktorom sa nachádzalo aj mesto Kanton. 

Prvá ópiová vojna

Britská vláda však považovala uvedené čínske kroky za urážku. Elliota obvinila zo zbytočnej ústupčivosti a najmä sa jej nepozdával sľub vyplatiť náhradu za zhabané ópium. Vraj ju mala uhradiť čínska vláda. Poškodení obchodníci navyše spustili účinnú kampaň na podporu vojenského zásahu proti Číne. Konkrétne finančné záujmy prevážili nad morálnym rozhorčením. 

V marci 1840 po zúrivej debate v dolnej snemovni, britský parlament tesnou väčšinou 271 hlasov k 262 rozhodol o vyslaní expedičných síl proti Číne. O niekoľko týždňov neskôr sa z Indie na východ vypravila eskadra zložená zo 16 vojenských a 31 transportných a zásobovacích lodí. Prvá ópiová vojna sa začala. 

Keď si Li uvedomil možnosť britskej vojenskej intervencie, v rámci svojich možností sa snažil posilniť obranu zverených provincií. Zastavil obchod s Britániou, vypudil britských obchodníkov z Kantonu a vojenským tlakom prinútil úrady v portugalskom Macau, aby im odmietli poskytnúť pomoc. Briti sa tak zhromaždili v zálive neďalekého ostrovčeka Hongkong. 

Po príchode britskej eskadry ku Kantonu, Lin prvé britské pokusy o vylodenie odrazil. Lin sa totiž na boj starostlivo pripravil a tak aj napriek technologickému zaostávaniu a vyšším čínskym stratám zabránil Britom vo vylodení. Zo spätného pohľadu možno povedať, že úspešne uplatnil asymetrickú taktiku. Briti sa preto zamerali na severnejšie provincie Ťiang-su a Če-ťiang, ktorých guvernéri nezareagovali dostatočne účinne na Linové varovania. Nasledujúce dva roky britské lode a výsadky systematicky prepadali čínske pobrežie. 

Vojna, ktorej priebeh by si zaslúži samostatný opis, skončila pre Čínu nakoniec potupnou porážkou. Pritom Čína vlastne bojovala len proti expedičnému zboru, ktorý nemal viac než 19 000 mužov (a to sú zrátaní námorníci a pozemné vojsko dohromady) a 37 plavidiel rôzneho typu – technologická a organizačná prevaha však bola rozhodujúca. V Nankingskom mieri uzatvorenom 29. augusta 1842 musela čchingská vláda uznať rovnoprávny status Británie, otvoriť sa viac zahraničnému obchodu, zaplatiť reparácie vo výške 21 miliónov strieborných dolárov a prenechať Británii ostrov Hongkong. Zmluva v čínskej historickej pamäti zostala ako prvá zo série tzv. nerovnoprávnych zmlúv, ktoré Čínu v nasledujúcich dekádach prinútili podpísať západné mocnosti.

Čo je zaujímavé, zmluva z roku 1842 neupravila obchodovanie s ópiom a de iure zostal platiť čínsky zákaz. Podobná zmluva s USA z roku 1844 obchod s ópiom vyslovene zakazovala. Lenže obe zmluvy poskytli americkým a britským obchodníkom rôzne výsady exteritoriality a ich trestnoprávny postih mali zabezpečovať britskí a americkí konzuli, ktorí však boli s obchodníkmi jedna ruka. No a čínske úrady sa proti pašovaniu ópia už nemali odvahu postaviť. Až Zmluva z Tchien-ťin v roku 1858 po tzv. druhej ópiovej vojne obchodovanie s ópiom bezohľadne legalizovala. 

Do roku 1880 narástol dovoz ópia na 6 500 ton a možno povedať, že s problémom si ako-tak dokázala poradiť až Čínska ľudová republika po roku 1949, a to kombináciou tvrdých represívnych a prevýchovných opatrení. 

Ďalšie osudy Lin Ce-Süa 

V dôsledku neúspešného priebehu vojny čínska vláda potrebovala nájsť obetného baránka. Lin bol preto v októbri 1840 odvolaný zo svojej pozície. Pritom, paradoxne, práve na jeho obrannom úseku boli Briti najmenej úspešní. Lin bol vyslaný do faktického exilu do okrajového západného regiónu Sin-ťiang. Ani tu však nezaprel svojho zvedavého a bádateľského ducha. Stal sa prvým čínskym učencom, ktorý študoval a opísal život miestnych moslimov (Ujgurov a Kazachov). Zaznamenal dokonca aj viaceré ich miestne legendy. 

Čínska vláda ale v skutočnosti nemala Linovi čo vyčítať – podnikal na cisársky príkaz účinné opatrenia v mene ušľachtilej veci a za porážku Číny v ópiovej vojne nemohol. To si uvedomili zrejme aj na cisárskom dvore a fakticky ho rehabilitovali udelením postu generálneho guvernéra regiónu Šen-kan (provincie Šen-si a Kan-su) a v roku 1847 ho menovali generálnym guvernérom oblasti Jün.kuej (Jün-nan a Kuej-čou). Všetko to boli ale pozície vo vnútrozemí a menej prestížne než v regióne Liang-kuang. Zomrel v roku 1850 na ceste do Kuang-si, kde mal bojovať proti povstaniu tchaj-pchingov. Je zaujímavé, že jeho vnuk Lin Taj Ceng sa stal námorným dôstojníkom moderne vybudovaného čínskeho loďstva a v čase prvej čínsko-japonskej vojny v roku 1895 radšej uprednostnil samovraždu pomocou veľkej dávky ópia, než aby sa vzdal Japoncom. 

Prečo Lin neuspel

Ríša Čhing nedokázala pre svoj zápas proti ópiu získať žiadnych medzinárodných spojencov a dokonca ani ovplyvniť verejnú mienku v európskych krajinách. Doplatila na svoju cielenú izolovanosť, potláčanie pokroku  a malý záujem o zahraničný vývoj. Pritom samotný Lin patril k predvídavejším čínskym byrokratom a uvedomoval si potrebu sledovať vývoj v zahraničí a nechať sa ním aspoň v rámci možností inšpirovať. Ale Čína jednoducho dlhodobo ignorovala krajiny „morských západných barbarov“ a v kritickom momente preto nemala ako ovplyvniť ich domácu politiku alebo verejnú mienku. Nemala žiadnych diplomatov, lobistov, ani doma vychovaných odborníkov na teoretické „západné štúdiá“ (na rozdiel od Japonska v 18. – 19. storočí). Jej vedenie si dostatočne neuvedomovalo mocenský a vojenský dosah priemyselnej revolúcie ani odhodlanie britskej vlády chrániť záujmy obchodníkov, ktorí v čínskom vnímaní sveta predsa patrili do kategórie morálne inferiórnych ľudí. 

Pritom v skutočnosti domáca britská podpora vojny nebola v skutočnosti vysoká (ako ukázal aj tesný výsledok spomenutého hlasovania v parlamente), ba práve naopak, bola silne kritizovaná, a to aj z morálnych dôvodov. Ríši Čhing by tak stačila len trocha aktívnejšia mediálna a verejná kampaň na to, aby sa pre britskú vládu stalo morálne a politicky neobhájiteľne viesť vojnu za záujmy drogového biznisu.. V Británii proti obchodu s ópiom a proti podpore Východoindickej spoločnosti aktívne vystupovali chartisti aj  v danom čase opozičný liberálny politik (a neskorší ministerský predseda) William Ewart Gladstone (1809 – 1898), poučený smutným osudom svojej sestry Helen, ktorá prepadla ópiovej závislosti.

Vo svojich parlamentných rečiach varoval, že Anglicko sa za tento obchod vystavuje hrozbe božieho trestu a tvrdil, že vojna, ktorú Británia vedie proti Číne, je „… od začiatku nespravodlivá a pokryje našu krajinu večnou hanbou!“ A mal pravdu, ópiová vojna vedená za záujmy v podstate „narkokartelu“ je dodnes jedným z najviac kontroverzných príbehov britského kolonializmu. Možno ešte horším než obchod s otrokmi – v jeho prípade možno tvrdiť, že išlo o starobylú, po dávnych civilizáciách zdedenú inštitúciu, ktorú sa práve moderná, osvietená Británia v prvej polovici 19. storočia už snažila odstrániť. Zatiaľ čo vojna na podporu pašovania ópia bola vedomým rozhodnutím práve tejto modernej progresívnej Británie. 

Linov príbeh je taktiež ukážkou toho, že mať dobré a ušľachtilé úmysly nestačí. Aby sa mohli presadiť, vyžadujú aj zodpovedajúci pomer síl. A ten treba v ich prospech nakláňať starostlivou prípravou a dlhodobým úsilím – ktoré sa musia začať nezriedka desiatky rokov pred skutočným vyostrením situácie a rozhodným činom. 

Spätne možno povedať, že aby Čína mohla uspieť v tzv. prvej ópiovej vojne v roku 1839 – 1842, príslušné a efektívne kroky na ceste k modernizácii by museli byť urobené asi okolo roku 1800, čo sa nestalo. Z dôvodu technologickej a ekonomickej zaostalosti, nepružnosti a archaickosti politického systému sa Čína po roku 1839 zacyklila v sérii vojenských porážok, vnútorných konfliktov, represívnych režimov, málo úspešných pokusov o reformy,  a ekonomických, demografických a humánnych katastrof, z ktorých sa Čína dostala až na konci 20. storočia. Opísaný čínsky príbeh je taktiež dostatočnou pripomienkou, že ani najväčšia a najvyspelejšia krajina sa nesmie uzavrieť do izolácie a nesmie ani na chvíľu poľaviť v úsilí sa modernizovať a zavádzať stále nové a nové progresívne inovácie vo všetkých oblastiach. A to ani vtedy, keď takéto reformné úsilie v mnohých vrstvách spoločnosti vyvoláva pocit ohrozenia, stres alebo narúša ich pohodlie a predstavu o ideálnej spoločnosti. 

Použitá literatúra

• Fairbank, John F.: Dějiny Číny. Praha: Nakladatelství Lidové noviny 2004.
• Chang, Hsin-pao: Commissioner Lin and the Opium War. Cambridge: Harvard University Press, 1964. 
• Liu, Lydia He: The Clash of Empires: the invention of China in modern world making. Cambride: Harvard University Press 2009. 
• Lovell, Julia: The Opium War: Drugs, Dreams and the Making of Modern China. London: Picador 2011. 
• Madancy, Joyce A.: The Troublesome Legacy of Commissioner Lin: The Opium Trade and Opium Suppression in Fujian Province, 1820s to 1920s. Harvard University Asia Center  2003. 

Obrazová príloha: Wikimedia Commons