„Teórie“ Vachera de Lapouge, obhajcu eugeniky a sterilizácie „podradných rás“, odhaľujú, že existujú aj také podoby rasizmu, ktoré sa nemusia odvolávať alebo vychádzať priamo z nacistického rasizmu.
Prorok z Poitiers
V roku 1933 navštívil starnúceho grófa Georgesa Vachera de Lapouge novinár Guy Laborde z novín Le Temps. Na tmavé, nočné, mrazivé ulice univerzitného mesta Poitiers ticho padal hustý sneh a Laborde mal pocit, že sa preniesol v čase do dôb dávnych dolichocefálnych Árijcov. „Teórie“ Vachera de Lapouge vyvolali vo Francúzsku pobúrenie. Medzi francúzskymi mysliteľmi sa vynoril vedec, a navyše socialista, ktorý svojím „učením“ radikálne spochybnil rovnostárske idey osvietenstva. Podľa Vachera de Lapouge Francúzska revolúcia zlyhala, pretože v nej nešlo o súboj ideí, ale „súboj rás“. Ideály bratstva, rovnosti a humanity sú proti zákonom prírody. Skutočným zákonom dejín je konflikt rás.
Vacher de Lapouge ale už počas života získal vplyvných stúpencov a obhajcov. Ocenili ho spisovatelia Édouard Drumont, Georges Sorel, George Bernard Shaw, Louis-Ferdinand Céline, ekonóm Thorstein Veblen, či sociológ Pitirim Sorokin. Písal si s nacistickým rasovým „teoretikom“ Hansom F. K. Güntherom. Za svojho žiaka považoval Wilhelma Fricka, neskoršieho ríšskeho ministra vnútra a posledného ríšskeho protektora Čiech a Moravy. Do francúzštiny preložil knihu svojho priateľa a eugenika Madisona Granta Miznutie veľkej rasy (The Passing of the Great Race, 1916). Počas Druhého medzinárodného eugenického kongresu v New Yorku (1921) ho prijal v Bielom dome prezident Warren G. Harding.
Bolo teda logické, že Laborde položil Vacherovi de Lapouge otázku, čo si myslí o tom, ako Adolf Hitler zavádza do života jeho myšlienky. Po krátkom zamyslení odpovedal: „Pokiaľ ide o árijskú rasu, deformoval ju osobitým spôsobom. Neurobil ostatne nič iné, než že nadviazal na tradíciu nemeckých učencov, ktorí prekrútili Gobineaua a mňa samotného. (…) Nikdy som ale nenapísal, že Nemci sú čistá árijská rasa. Deformátorom je Houston Stewart Chamberlain. Pod jeho vplyvom sa pangermanizmus zmenil na rasizmus (…) Na základe presných antropologických údajov Chamberlain a ďalší politickí spisovatelia vytvorili svoje nepresné teórie. Tieto teórie sa stali základom najagresívnejšieho germánskeho imperializmu, aký dosiaľ existoval.“
Rok pred rozhovorom s Labordem napísal svojmu žiakovi Emmanuelovi Assiremu: „Hitlerov sociálny program bol trpezlivo vystavaný z údajov z mojich selekcionistických publikácií z posledných rokov. Lenže toto mlieko skyslo a čo zostalo v panvici, je len kuchyňa bosoráka“. A niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, vyjadril v liste žiakovi Du Pontovi pochybnosti o Hitlerovi: „Budúcnosť povie, či strašidelná politika tohto veľkého človeka nepovedie iba k príšernému zabíjaniu a ku koncu najlepších.“
Práve tento vehementný zástanca eugeniky, sterilizácií a kastrácií „nepoužiteľných“, „dedične chorých“, „degenerovaných“, „nerestných“, „neschopných“, „neprispôsobivých“, „slabých“ a „chudobných jedincov“, už okolo roku 1933 predvídal zrútenie sa nacistických rasových „teórií“ do masového vraždenia. Vacher de Lapouge pozoroval, ako nacisti podľa neho „deformujú“ jeho rasové učenie na nesúrodo pozliepanú zmes a zavádzajúco stotožnili nadradenú nordickú árijskú rasu s germánskym národom. A takáto nacionalizácia rás mohla viesť k jedinému dôsledku: k volaniu po „očiste“ danej „národnej rasy“ od jej „rasových škodcov“.
Koniec 19. storočia
Myšlienky Vachera de Lapouge sa nezrodili vo vákuu. Rýchla industrializácia západných spoločností počas fin-de-siècle priniesla rozsiahle sociálne problémy. Západnými spoločnosťami prenikli obavy z rozšírenia chorôb, chudoby a nezamestnanosti. V taviacej sa peci sociálnych nerovností vznikli rôzne doktríny nového národného znovuzrodenia s ich „návodmi“, ako uchrániť spoločnosť pred údajným sociálnym „rozkladom“ a „degeneráciou“. Západné spoločnosti nesené osvietenským ideálom rovnosti a novým marxistickým učením predpokladali, že reformou kapitalizmu a správnym nastavením verejných politík dôjde k zmene vo verejnom zdraví, v odstraňovaní chudoby a nezamestnanosti.
Týmto osvietenským a ľavicovým ideálom sa ale postavilo nové politické hnutie, ktoré v nadväznosti na Darwinove učenie a objav zákonov dedičnosti, získalo pomenovanie sociálny darvinizmus. Vedci náhle objavili nové vedecké metódy ̶ považované za objektívne a nezaujaté ̶ , ktoré mohli byť „objektívne“ a „nezaujate“ použité aj na spoločnosť. Nie ideály humanizmu, rovnosti, solidarity a sociálnej pomoci, ale „prírodný výber“, „dedičnosť“ a „biológia“ boli povolané za „lekárov spoločností“, čeliacich sociálnym problémom.
Obhajcovia sociálneho darvinizmu rýchlo pochopili, aké rôznorodé výklady ponúka Darwinove učenie. A bolo len otázkou času, keď sociálni darvinisti zapoja do svojich úvah rasu. Predchnutí elitárskymi myšlienkami o ekonomickom, sociálnom, kultúrnom a „civilizačnom“ význame „bohatých“ a „silných“, zmenili rasu na sociálnu triedu. Zaostávanie „neproduktívnych“, „chudobných“, „delikventných“ a „slabých“ už nebola otázka neadekvátne nastavených politík, ale otázka „podradných dedičných“ rasových vlastností. Eugenika sa mala stať novým typom sociálnej reformy, v ktorej bolo „sociálne zaostávanie“ zavádzajúco preformulované na „dedičný defekt“.
Sociálni darvinisti, zastrešení „objektívnou vedou“, už nepovažovali za nemorálne hlásať eugeniku a sterilizácie chudobných, chorých, hendikepovaných alebo bezvládnych. Práve naopak. Riešenie sociálnych problémov „objektívnymi vedeckými metódami“ malo zabráni ďalšej „degenerácii“ spoločnosti. Iba zbavením sa „dedične podradných tried“ a s podporou „dedične nadradených tried“ môže vzniknúť spoločnosť vitálna, spravodlivá a prosperujúca.
Georges Vacher de Lapouge
Vacher de Lapouge sa narodil v roku 1854 do starobylej aristokratickej rodiny v Neuville-de-Poitou. Nenastúpil na základnú školu a čítania, písania a vzdelávania sa ujala jeho matka. Neskôr absolvoval jezuitskú collège a fakultu práva a medicíny v Poitiers. Postupne objavil knihy Arthura Gobineaua, Charlesa Darwina, Francisa Galtona, Ernesta Haeckela a Paula Broca. Ako dvadsaťtriročný získal Zlatú medailu za právnické pojednanie. O dva roky neskôr sa už ako doktor práv stal zástupcom prokurátora v Niorte a prokurátorom v Le Blanc a v Chambone.
V roku 1883 z týchto prestížnych pozícií rezignoval, aby sa mohol venovať prírodným vedám a jazykom. Vacher de Lapouge bol jeden z posledných rasových „teoretikov“, ktorí získali elitné vzdelanie. Na École des Hautes Études v Paríži študoval asýrčinu, egyptológiu a hebrejčinu. Na École du Luvre sa venoval egyptológii. Absolvoval École d’Anthropologie a na École des Langues Orientales sa zaoberal čínštinou a japončinou. Medzi jeho žiakov patril aj mladý básnik Paul Valéry, s ktorým v roku 1891 zhromaždil šesťsto lebiek z cintorína v Castelnau-le-Lez. V roku 1890 ako horlivý marxista a ateista založil v Montpellier Parti ouvrier, pobočku prvej marxistickej politickej strany vo Francúzsku. V roku 1886 zaviedol do francúzštiny termín eugénique ako preklad anglického slova eugenics, ktoré tri roky predtým navrhol Francis Galton.
V roku 1886 prijal pozíciu pomocného knihovníka na univerzite v Montpellier, na ktorej bezplatne prednášal kurz antropológie, spojený s úvahami o „sociálnej selekcii“ a „antroposociológii“. Práve „antroposociológiu“, pri ktorej sa považoval za jej zakladateľa, chápal ako vedu prinášajúcu poznatky biológie a dedičnosti do sociálnych vied. Po kritike univerzitných autorít jeho miesto zrušili a preložili ho do univerzitnej knižnice v Rennes. V roku 1900 bol obvinený z obťažovania piatich mladých dievčat (neskôr oslobodený), ktoré pózovali ako antropologické subjekty. Po verejnom škandále sa utiahol do knižnice v Poitiers, kde nakoniec úplne ignorovaný francúzskymi intelektuálnymi kruhmi v roku 1936 umiera.
Boj dvoch rás
Rovnako ako iní rasoví „teoretici“ vychádzajúci z Gobineaua, považoval rasové vlastnosti za vrodené a dedičné. Odmietal „rasové kríženie“, pretože iba čistá rasa vytvára dejiny a civilizácie. Vacher de Lapouge ale odmietol pochopenie európskych dejín ako rasového stretu Árijcov a Židov. Motorom dejín je bezohľadný „darvinistický“ zápas dvoch rasových tried, ktoré sa vyznačujú odlišným tvarom lebky. Tvar lebky – ku ktorému pridával výšku, farbu očí a vlasov – vybral preto, lebo celé ľudské konanie podľa neho ovplyvňuje dedičná štruktúra mozgu. Tvar lebky ukazuje, aké sú dedičné psychologické, intelektuálne a morálne vlastnosti danej rasy. Na ľudské konanie nemá vplyv výchova, vzdelanie, alebo sociálne opatrenia. Jednotlivec je výhradne produkt svojej rasy a jej „dedičnej genetiky“.
Európske dejiny sú tak „bojom o existenciu“ medzi dvoma rasovo-lebečnými triedami. Nadradenej rasovej triedy s dlhou a úzkou lebkou (dolichocefálna rasa) s nadpriemernými dedičnými schopnosťami a podradných rasových tried so širokou a krátkou lebkou (brachycefálne rasy). Nadradenú dolichocefálnu rasu nazval Homo Europaeus. Rasa nordická, árijská, biela, vysoká a modrooká, tvorivá, bojovná, podnikavá, intelektuálna, umelecká a nábožensky prevažne protestantská. Podradné dolichocefálne rasy pomenoval Homo Alpinus (a jej stredomorský variant Homo Contractus). Rasa vzniknutá miešaním rás, bledohnedá, zavalitá, netvorivá, pasívna, chudobná, sebecká, chamtivá, náchylná ku korupcii, pracujúca v najťažších manuálnych profesiách a nábožensky prevažne katolícka. Medzi neeurópske farebné rasy radil Homo Asiaticus (rasy žlté) a Homo Afer (rasy čierne).
Keď v roku 1735 mladý švédsky botanik Carl Linné zaviedol v knihe Systema Naturae rozdelenie ľudského druhu do štyroch „prírodných podtypov“, nemohol tušiť, akú hviezdnu kariéru urobí v neskorších rasových klasifikáciách jeho vymedzenie Človeka európskeho (Homo Europaeus). Medzi rokmi 1735 – 1758 sa v ďalších vydaniach Systema Naturae rodí kultúrny konštrukt typu, ktorý sa postupne zmení na „bieleho európskeho muža“. Linné definoval Človeka európskeho ako bieleho, modrookého, svalnatého, múdreho a vynaliezavého.
V roku 1775 pridáva antropológ Johann Friedrich Blumenbach, že ide o „bielu kaukazskú skupinu“ s príslušným tvarom lebky. V roku 1802 už filozof Immanuel Kant hovorí, že najdokonalejšia forma ľudstva je v „bielej rase“. V roku 1853 sa „biela“, „dokonalá“ rasa mení v diele Arthura Gobineaua na Árijca, ktorý jediný dokáže vytvárať veľkolepé civilizácie. Od tohto okamihu nasledujú dlhé dejiny rôznych interpretácií „bieleho európskeho muža“, ktoré sa rozpadnú do nacionalistických sporov, ktorý národ „najlepšie“ fyzicky a morálne reprezentuje „dokonalého“, „nadradeného“, „bieleho“ „árijského muža“.
Lenže Vacher de Lapouge nebol nacionalistickým rasistom. Odmietal, aby sa všetci Európania odvolávali na árijský pôvod. Nadradená dolichocefálna árijská rasa sa zrodila iba v nížinách Severného a Baltického mora. Rasa nesúvisela s národnosťou alebo etnicitou, ale týkala sa výhradne rás s dolichocefálnym tvarom lebky a árijským pôvodom. Oponoval, že z hľadiska vedy nie je možné hovoriť o rase latinskej, rase francúzskej, rase germánskej, rase slovanskej, alebo rase židovskej.
Z hľadiska našich poznatkov o nacistickom rasizme prekvapuje, že Vacher de Lapouge prehlásil jednu skupinu Európanov s brachycefálnou lebkou za „podradné“ rasové typy. Brachycefálne rasy s ich „podradnou“ psychológiou, s ich vysokou pôrodnosťou a sklonom sa „rasovo miešať“, bránia, aby sa v spoločnosti presadili dolichocefálne árijské rasy, ktoré vytvorili zo západnej civilizácie mocnú, bohatú a vitálnu civilizáciu. Navrhol, že na oddialenie rozkladu a úpadku európskej civilizácie by stačil malý počet fyzicky dokonalých dolichocefálných árijcov, ktorí by oplodňovali všetky blonďavé dolichocefálne árijské ženy.
Aristokrat a marxista
Vacher de Lapouge tvrdil, že Marx „nedotiahol svoje učenie“ k pochopeniu sociálnych tried ako rás a rovnako sa domnieval, že ani Darwinove myšlienky neboli správne pochopené. Darwinov náhodný „prírodný výber“ umožňuje, aby sa v spoločnosti, vďaka ich vysokej pôrodnosti, presadili podradné brachycefálne rasy. Preto je potrebné pristúpiť k plánovanej eugenickej „sociálnej selekcii“ týchto rás. A jediné hnutie, ktoré túži revolučne zmeniť spoločnosť, je socializmus. Túto myšlienku ale socialisti jeho čias opustili a stali sa uhranutí ekonomickými teóriami, pochlebovačmi politických strán a obhajcami národnej myšlienky.
Socializmus je potrebné „opraviť“ Darwinovým učením a zákonmi dedičnosti na hnutie sociálno-eugenickej selekcie v prospech dolichocefálnych árijcov. Ekonomický, sociálny, kultúrny a mravný pokrok spoločnosti sa nedá dosiahnuť zmenou ekonomických vzťahov, ale iba podporou pôrodnosti rasovo nadradeného bieleho dolichocefáleho Homo Europaeus. Len takto sa znovu „spustí“ produkcia talentovaných, kreatívnych a cnostných členov spoločnosti, čím dôjde k novému pokroku, rastu a blahobytu.
V osobe Vachera de Lapouge tak vidíme paradoxné spojenie aristokrata, marxistu a rasistu. Jeho „teórie“ ukazujú, že i „ľavicové myslenie“ sa môže zrútiť do selekčného (eugenického) rasizmu, a to v okamihu, keď sa intelektuálne neubráni pokušeniu pripísať sociálne nerovnosti ľudskej „biológii“. Zraniteľné sociálne skupiny sa môžu stať ľahkým terčom eugenických politík, ak sa v kontexte ochranného a silného sociálneho štátu presadí myšlienka, že existujú skupiny, ktoré „neprispievajú“ kolektívnemu blahobytu spoločnosti, ale iba na ňom „parazitujú“. Vacher de Lapouge videl chudobné, brachycefálne rasové triedy ako „neproduktívne“, ktoré ale nezávidia nadradeným rasovým triedam ich vlohy a nadania, ale ich ekonomické benefity a politickú moc. Je preto nevyhnutné tieto „neproduktívne“ triedy „prakticky selektovať“ v prospech nadradených dolichocefálnych árijských rás.
Vacher de Lapouge bol, v porovnaní s inými rasistami, netypickým antisemitom. Hoci Židia nepatrili medzi Árijcov, mali podľa neho nadradený dolichocefálny tvar lebky. To zo Židov urobilo najnebezpečnejších nepriateľov a konkurentov rovnako dolichocefálnych Árijcov v snahe dobývať svet. Pre Vachera de Lapouge boli Židia obdarení „pozoruhodnou inteligenciou“ a „vitálnym duchom rasy“, teda vlastnosťami, ktoré z nich urobili „prefíkaných a úspešných podvodníkov“ a špekulantov.
Vacher de Lapouge odmietol politický a katolícky antisemitizmus jeho čias a tvrdil, že antisemitizmus si osvojili podradné, biele a chudobné katolícke brachycefálne rasy, aby cez antisemitizmus získali politickú a ekonomickú moc, keďže nemali dostatočné „biologické kvality“, aby sa dostali k moci vlastným vzdelaním a inteligenciou. Podľa neho sa dolichocefálny Árijec nemusí obávať konkurencie Židov, ale skôr si vyčká na to, že sa Židia zničia sami.
„Záchranca civilizácie“
Vacher de Lapouge kritizoval liberalizmus, demokraciu a kresťanstvo, že ich presadzovanie ľudských práv, rovnosti a humanizmu viedlo len k vláde „priemerných“, „netalentovaných“, „sebeckých“ brachycefálnych rás. Dôsledky boli podľa neho jasne pozorovateľné. „Podradné“ brachycefálne rasy získali politickú moc a výsledkom bol všadeprítomný rozklad morálky, alkoholizmus, egoizmus, korupcia, klientelizmus a úpadok vzdelanosti.
Jeho „sociálny (eugenický) selekcionizmus“ bol pre neho jedinou cestou, ako zabrániť celkovému rozkladu spoločnosti. Iba rozsiahla eugenika, sterilizácie a kastrácie „podradných“ brachycefálnych rás umožní návrat „morálnejšej“, „kvalitnejšej“ a „bohatšej“ budúcnosti. Ale Lapouge, na rozdiel od Hitlera, nevyzýval na masové vraždenie „menejcenných“ rás a Židov a nikdy nespájal „nadradenú“ dolichocefálnu árijskú rasu s konkrétnym národom. Vacher de Lapouge varoval, že európske národy by sa nemali báť Židov, ale „podradných“ brachycefálnych rasových tried vo vlastných radoch. Rovnako odsúdil aj nacionalizmus, ktorý podľa neho zavadzajúco stotožnil rasu s národom, čo iba umožnilo, aby sa cez hlásanie „národných ideí“ dostali k moci „podradné“ brachycefálne rasy.
Vacher de Lapouge vystrašil všetkých. Kresťanov, ateistov, nacionalistov, socialistov, revolucionárov, internacionalistov, ako aj iných rasových „teoretikov“. No kým Nemecko, ktoré podľahlo „revitalizačným“ pangermánskym a nacionalistickým mýtom a jeho myšlienky „nacifikovalo“, vo Francúzsku sa podarilo jeho „teórie“ neutralizovať. K spochybneniu jeho lebečných „teórií“, paradoxne, napomohol jeho učiteľ Paul Broca. Broca – toto enfant prodige, ktorý naraz získal bakalárske tituly z literatúry, matematiky a fyziky, promoval ako sedemnásťročný a neskôr objavil rečové centrum v mozgu – mal totiž podľa Vachera de Lapouge „podradnú“ brachycefálnu lebku.
Razantne proti nemu vystúpili katolícke a ľavicové kruhy. Na jeho „teórie“ podnikla zničujúci útok parížska škola antropológie, ktorá vyvrátila jeho nepresné a zavádzajúce meranie lebiek. Definitívne jeho „teórie“ diskvalifikovala durkhaimovská škola sociológie. Kritizovala jeho „biologizáciu sociológie“, ktorá nebrala do úvahy vplyvy sociálneho prostredia na človeka, čím uchránila francúzske spoločenské vedy pred ideologickou infiltráciou rasizmom.
Záujem o jeho „teórie“ sa na krátky čas oživil počas nacistickej okupácie Francúzska, keď sa jeho syn Claude stal v roku 1942 riaditeľom Antroposociologického inštitútu vo Vichy. Dnes osobu Vachera de Lapouge poznajú azda len odborníci na rasizmus, ale vplyv jeho myšlienok, síce výrazne ohlodaných, môžeme nájsť medzi niektorými súčasnými rasistami hlásajúcimi, že eugenikou a sterilizáciou „podradných“, „delikventných“ a „neproduktívnych jedincov“ sa údajne zlepší zdravotný, mravný, inteligenčný a ekonomický „profil“ spoločnosti.
Použitá literatúra
- Béjin, A.: Le sang, le sens et le travail : Georges Vacher de Lapouge darwiniste social fondateur de l’anthroposociologie. In: Cahiers Internationaux de Sociologie, (73), 1982, 323 – 343.
- Budil, I. T.: Clémence-Auguste Royerová a vznik sociálního darwinismu. In: Anthropologia Integra, 8 (1), 2017, 13 – 20.
- Budil, I. T.: Triumf rasismu. Praha 2015.
- Hrabovský, M.: Rasa. Bratislava 2018.
- Laborde, G.: Un maître français de Hitler : Vacher de Lapouge. In: Le Temps, 1933, 8.
- Quinlan, S.: The racial imagery of degeneration and depopulation: Georges Vacher de Lapouge and ‚anthroposociology‘ in fin-de-siècle France. In: History of European Ideas, 24 (6), 1998, 393 – 413.
- Taguieff, P-A.: La Couleur et le sang. Paris 1998.
- Taguieff, P-A.: Racisme aryaniste, socialisme et eugénisme chez Georges Vacher de Lapouge (1854 – 1936). In: Revue d’histoire de la Shoah, (2), 183, 2005, 69 – 134.
- Taguieff, P-A.: Sélectionnisme et socialisme dans une perspective aryaniste : théories, visions et prévisions de Georges Vacher de Lapouge (1854 – 1936). In: Mil neuf cent, (18), 2000, 7 – 51.
- Vacher de Lapouge, G.: L’Aryen : Son Rôle – Social. Paris 1899.
- Vacher de Lapouge, G.: L’Anthropologie et la science politique. In: Revue d’anthropologie, 16, 1887, 136 – 518.
- Vacher de Lapouge, G.: Les Sélections sociales. Paris 1896.
- Vacher de Lapouge, G.: Race et milieu social. Paris 1909.
Zdroje obrázkov: Wikimedia Commons, archív autora
Mgr. Milan Hrabovský, PhD. v Ružomberku absolvoval Stredné odborné učilište Papierenské a Strednú Zdravotnú školu Márie Terézie Schererovej. V roku 2010 získal na Katedre filozofie a dejín filozofie Univerzity J. A. Komenského v Bratislave titul PhD. Bol štipendistom nadácie Ryoichi Sasakawa Young Leaders Fellowship Fund (2003) a štipendijného programu Gisely Fleischmann (2007). Absolvoval študijný pobyt ako ISGAP Scholar-In-Residence na St. John's College - Oxford University (2019). Je autorom kníh Rasová mytológia (2011), Anticiganizmus a antisemitizmus (2012), Rasa: rasová klasifikácia ľudí (2018), Kone, psy a ľudia: o slove rasa, rasových klasifikáciách a rasizme (2020). S profesorom Nižňanským je spoluautorom učebnice Rasizmus, antisemitizmus, holokaust (anticiganizmus) (2013). Viac ako 15 rokov sa zaoberá komparatívnym výskumom rasových klasifikácií a rasizmom.
