Do Východného Pruska postupovali dve cárske armády. Úspech ich vojenského ťaženia bol takmer istý. Nemecký štáb nerátal s možnosťou, že by sa ruský parný valec tak skoro rozbehol. Na východnom fronte preto ponechali len zanedbateľné sily. Neubehol však ani mesiac a jedna ruská armáda bola rozprášená a druhá narýchlo ustupovala. Mohla za to bitka pri Tannenbergu.

Nemecko vstúpilo do prvej svetovej vojny v neľahkej strategickej situácii. V dôsledku politického vývoja pred rokom 1914 muselo bojovať na dvoch frontoch. Takýto stav predstavuje nočnú moru pre každého stratéga. Nemecký generálny štáb vnímal strategickú situáciu krajiny veľmi intenzívne a snažil sa nájsť adekvátne východisko.

Jedno z riešení priniesol Alfred von Schlieffen. Nemecký náčelník generálneho štábu v rokoch 1891–1906 predstavil pomerne jednoduchý koncept, ktorý dostal pomenovanie von Schlieffenov plán. Vychádzal zo schopností a daností svojich protivníkov. Napríklad Francúzsko ako pomerne moderná krajina pretkaná hustou železničnou sieťou bola schopná veľmi rýchlo zmobilizovať. Naopak Rusko bolo rozľahlé a malo pomerne zlú infraštruktúru. Preto nemecký štáb predpokladal, že Rusom potrvá aspoň šesť týždňov, kým dajú dokopy dostatočne veľkú silu, aby mohli udrieť. Tento mesiac a pol mal byť rozhodujúci.

Nemecko sa rozhodlo vsadiť v prípade konfliktu všetko na jednu kartu. Plnou silou malo udrieť na Francúzsko, pričom na východnom fronte mala zostať len slabá vojenská sila, ktorá by spomaľovala prípadný ruský postup. Po vyradení Francúzov z vojny sa mali nemeckí vojaci urýchlene presunúť na východ a poradiť si s inváziou cárskych armád. Keď však vypukla vojna, veci sa diali inak, než si nemecký generálny štáb prial.

Recept na katastrofu

Len čo sa ukázalo, že Nemci plne sústredili svoju pozornosť na Francúzsko, začala krajina galského kohúta vyvíjať tlak na Rusko, aby čo najskôr začali s vojenskými akciami voči Nemecku. Rusi chceli dodržať svoje diplomatické záväzky a tak urýchlene pripravili dve armády, ktoré mali vpadnúť do Východného Pruska.

Ich operačný plán pre nadchádzajúcu útočnú operáciu bol pomerne jednoduchý. 1. armáda pod vedením generála Rennenkampfa mala začať útočiť smerom na Königsberg (dnešný Kaliningrad). Rusi predpokladali, že Nemci nenechajú svoje historické, kultúrne a hospodárske centrum len tak padnúť a budú ho brániť. Preto očakávali, že všetky nemecké sily sa presunú na pomoc ohrozenému mestu.

V tom momente sa mala k slovu dostať 2. armáda generála Samsonova. Tá mala svoj postup začať o niekoľko dní neskôr a zhruba 50 km západne od Rennenkampfových vojsk. Postup 2. armády smerom na sever mal teda odrezať nemecké vojská pri Königsbergu. Po ich zničení by bola cesta na Berlín voľná. No aj tu sa mala realita na bojisku výrazne líšiť od predstáv dôstojníkov.

Podobná ofenzíva si vyžadovala veľmi úzku koordináciu medzi oboma armádami. Pokiaľ by tieto jednotky nespolupracovali, mohol by ich protivník jednu po druhej zničiť. A práve to bol v prípade obidvoch cárskych armád kameň úrazu. Koordinovať postup vojsk mal veliteľ severozápadného frontu Žilinský, no jeho spojenie s podriadenými armádami bolo nespoľahlivé. Podobne aj komunikácia medzi oboma armádami bola problematická.

Navyše, aby toho nebolo dosť, vládla medzi Rennenkapfom a Samsonovom osobná nevraživosť. Ešte počas rusko-japonskej vojny došlo k osobnému stretu medzi týmito generálmi, keď Samsonov musel ustúpiť z uhoľných baní v Jen-tchaj, pretože Rennenkampf aj napriek rozkazom neprišiel svojmu kolegovi na pomoc. Keď sa po tejto udalosti osobne stretli na železničnej tanici v Mukdene, Samsonov zrazil Rennenkampfa päsťou k zemi.

Keď cárske armády začínali svoj postup do Východného Pruska, neboli plne zmobilizované. Ako sa neskôr ukázalo, najviac chýbali zásobovacie oddiely. Existoval predpoklad, že sa armády pri svojom postupe budú živiť tým, čo ukoristia. 2. armáda však postupovala spustnutou neobhospodarovanou krajinou s množstvom lesov a močiarov. Ak sa aj črtala nejaká možnosť obživy, Nemci ju zničili skôr, než sa k nej Rusi stihli dostať.

Keď sa všetky problémy spojili dokopy, vytvorili dokonalý recept na katastrofu.

Ruský parný valec sa rozbieha

Vzdorovať cárskym vojskám mala 8. nemecká armáda. Velil jej generálporučík Maximilian von Prittwitz, ktorý si vďaka priazni na cisárskom dvore zabezpečil rýchly kariérny postup. Podľa viacerých nemeckých dôstojníkov bol von Pritwitz neschopný veliteľ. No vďaka svojim stykom a známostiam mal neotrasiteľné postavenie.

Nemecká armáda síce dostala za úlohu brániť Východné Prusko, ale nemala sa nechať zničiť v generálnej bitke, alebo padnúť do obkľúčenia v Königsbergu. V prípade, že by sa bola ocitla pod veľkým tlakom, mala ustúpiť za rieku Vislu.

Prvý ťah spravili Rusi. Rennenkampf prekročil 17. augusta 1914 so svojou armádou počítajúcou zhruba 200-tisíc mužov hranice Východného Pruska. V priebehu niekoľkých dní došlo k viacerým bojovým stretom, ktoré však nemali výraznejší dopad na ruskú armádu. Naopak, postarali sa o podlomenie nemeckého sebavedomia.

Po bitke pri Gumbinnene stratil von Pritwittwitz hlavu a napriek tomu, že si to situácia nevyžadovala, prikázal ustúpiť za rieku Vislu. Dôstojníci v štábe síce protestovali, ale nepomohlo to. Veliteľ 8. armády zavolal na generálny štáb nemeckej armády v Koblenzi a oznámil svoj zámer ustúpiť. Von Prittwitz si pod sebou podpílil konár.

Hindenburg a Ludendorff prichádzajú na scénu

Ostatní dôstojníci v generálnom štábe rovnako ako v štábe 8. armády nevideli situáciu tak dramaticky ako von Prittwitz. Cárska 1. armáda nejavila snahu výraznejšie tlačiť na svojho protivníka. To dávalo Nemcom príležitosť odpútať sa, narýchlo sa presunúť na západ a plnou silou udrieť na ruskú 2. armádu, ktorá medzičasom prekročila východopruské hranice. Nato však bolo treba nového rozhodného veliteľa.

Generálny štáb nemeckej armády preto odvolal von Prittwitza a namiesto neho vybral nové velenie. Hlavou armády mal byť vyslúžilý generál Paul von Hindenburg, ktorý sa v tom čase tešil zaslúženému dôchodku. Stačil však jeden telefonát z Koblenzu a budúci prezident Weimarskej republiky bol pripravený chopiť sa velenia.

Jeho pravou rukou sa mal stať generál Erich Ludendorff. Ten si vydobyl svoje meno v prvých dňoch svetového konfliktu počas bojov v Belgicku. 23. augusta dorazili obaja spoločným vlakom do Východného Pruska. Cestou sa oboznámili so situáciou a vydali sériu prvých rozkazov. Ústup k Visle bol zmietnutý zo stola.

Ubehli dva dni. Medzičasom Rennenkampf postupoval veľmi pomaly na sever v domnienke, že má celú nemeckú armádu stále pred sebou. Do boja sa mu tak veľmi nechcelo. Rovnako tak Samsonov, hnaný príkazmi od Žilinského, postupoval vpred, čeliac problémom so zásobovaním a celkovej únave svojich mužov.

Nové nemecké velenie stálo pred ťažkým rozhodnutím. Na ktorú z cárskych armád udrieť ako prvú? Rozťať gordický uzol sa podarilo vďaka moderným technológiám. Nemeckým spojárom sa podarilo zachytiť dve rádiové depeše. Prvú odoslal Rennenkampf a Nemcom prezradila, kam sa počas dňa chystá postúpiť. Druhý telegram bol ešte podstatnejší. Samsonov v ňom presne popisoval časy a smer postupu jeho vojsk v priebehu nasledujúceho dňa.

Hindenburg, Ludendorff a ďalší nemeckí dôstojníci dali hlavy dokopy a rozhodli sa konať. Pomalý postup Rennenkampfa a rozvinutá železničná sieť vo Východnom Prusku im umožňovali narýchlo presunúť všetky sily na Samsonova. Ten slepo postupoval so svojou armádou ďalej do vnútrozemia Východného Pruska a takpovediac si sám omotal slučku okolo krku. Nemcom stačilo správne manévrovať a cársku armádu zničiť.

Katastrofa pri Tannenbergu

Ráno 26. augusta 1914 postupovala Samsonovova 2. armáda hnaná rozkazmi ďalej vpred s vidinou definitívnej porážky protivníka. Ruskí vojaci, vyčerpaní dlhými pochodmi a sužovaní hladom, ledva kráčali. Zásobovanie potravinami viazlo a keď aj náhodou Rusi narazili na nejakú roľnícku usadlosť, bola vždy opustená, bez možnosti doplniť si zásoby.

V to ráno Samsonov na základe prieskumu zistil desivé fakty. Jeho vojaci už nečelia hŕstke protivníkových mužov, ale celej jednej nemeckej armáde. Snažil sa na to upozorniť svojich nadriadených, no nenašiel u nich pochopenie. Od Žilinského dostal ostrý rozkaz postupovať vpred.

Hoci bitka pri Tannenbergu trvala oficiálne štyri dni, mala relatívne rýchly priebeh a bola rozhodnutá prakticky skôr, než začala. Už počas prvého dňa bitky 26. augusta 1914 došlo k zrúteniu pravého krídla 2. armády. Samsonov však chcel stále viazať na seba sily protivníka v domnienke, že ďalší sa deň objaví von Rennenkampf a zasadí nemeckej armáde rozhodujúci úder.

Nasledujúci deň sa však ruský generál neukázal. K slovu sa tak dostala nemecká armáda, ktorá udrela tentokrát na ľavé krídlo Samsonovovej armády. To sa už prebral aj Žilinského štáb, ktorý začal von Rennenkampfa urgovať, nech sa presunie na pomoc ťažko skúšanej 2. armáde. Bolo však neskoro. Ľavé krídlo sa pod ťažkou delostreleckou paľbou zlomilo a Nemcom tak už nič nestálo v ceste za dokončením obkľúčenia cárskej armády.

Zvyšné tri dni bitky sa premenili na zúfalý boj o prežitie zvyšku cárskej armády. Obkľúčené skupiny vojakov boli postupne decimované alebo padli do zajatia. Vidiac, aká je situácia, odoslal generál Samsonov posledný telegram Žilinskému s tým, že odchádza na front. V noci z 29. na 30. augusta sa v lese necelých 15 kilometrov od ruských hraníc zastrelil.

Nemecké víťazstvo pri Tannenbergu bolo veľkolepé. Do zajatia padlo 92 000 ruských vojakov a zhruba 500 diel. Odhady mŕtvych sa pohybujú od 30 000 do 78 000. Nemci za toto víťazstvo zaplatili cenou zhruba 13 000 mŕtvych vojakov.

Ich víťazstvo však malo oveľa väčšiu cenu. Svojím úspechom na bojisku sa Hindenbrugovi a Ludendorffovi podarilo odvrátiť hrozbu ruskej invázie do Východného Pruska. A navyše sa stačilo už len vyrovnať s Rennenkampfom a invázii do Ruska nič nestálo v ceste.

Táto udalosť však získala aj svoj propagandistický rozmer. Samotná bitka sa Tannenbergu dotkla len okrajovo a nosné boje sa viedli východne od neho. Aj napriek tomu ju Nemci začali označovať termínom bitka pri Tannenbergu ako odvetu za porážku Rádu nemeckých rytierov poľsko-litovským vojskom v roku 1410.

Použitá literatúra:

  • Hastings, M.: Katastrofa 1914. Voznice 2014.
  • Heřtová, Y.: Zákopová válka. Praha 1983.
  • Hindenburg, P.: Velká Válka. Praha 2014.
  • Showalter. D.: Tannenberg: Clash of Empires 1914. Lincoln 2004.
  • Sweetman, J.: Tannenberg 1914. Londýn 2004.
  • Tuchmanová, B. W.: Srpnové výstřely. Praha 2000.

Obrazova príloha: about-history.com, Bundesarchive, H. von François, N. Perscheid/Staatsbibliothek zu Berlin, Wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.