Po nástupe Wilhelma II. v roku 1888 a po odvolaní Bismarcka z postu nemeckého kancelára v roku 1890 sa čoskoro zabudlo na triezvu politiku „železného kancelára“. Bismarckovi nasledovníci začali postupne porušovať dovtedajšiu rovnováhu síl v Európe. Nemecko podľa nich malo byť vedúcou mocnosťou na kontinente, pričom v zámorí plánovalo vystriedať dlhoročnú koloniálnu nadvládu Veľkej Británie.

Nemci nechcú vojnu, chcú len výsledky víťazstva.

Jules Cambon

Nemecko hľadá miesto na slnku

Nový zahraničnopolitický kurz Wilhelma II., spočiatku opatrný, sondujúci, ale vedený so snahou získať pre Nemecko postavenie svetovej veľmoci, sprevádzala i príslušná nová ideológia. Nie náhodou vznikol práve v 90. rokoch 19. storočia v Nemecku celý rad organizácií, ktorých cieľom bolo propagovať agresiu, šovinizmus a rasizmus, aby sa tak mohli zdôvodniť dobyvačné ciele mladého agresívneho štátu. Nemecko, cítiac svoju prevahu v ekonomickej a vojenskej oblasti, začalo pre seba požadovať „svoje miesto na slnku“ – pochopiteľne, na úkor ostatných. Európske mocnosti si však koloniálne územia v zámorí už rozdelili, Nemecko prišlo neskoro. Napriek tomu však nemecká diplomacia mohla ešte mnoho zachrániť, pretože jej protivníci, ktorých postupne nemecká agresívna politika spojila, boli bývalí rivali.

V súvislosti s napätými vzťahmi s Francúzskom a s Ruskom sa Veľká Británia snažila hneď po nástupe Wilhelma II. udržovať s Nemeckom vrelé priateľské styky. V roku 1890 odstúpila Nemecku za niektoré koloniálne územia v Afrike strategicky dôležitý ostrov Helgoland. Dobré britsko-nemecké vzťahy boli i pre Nemecko veľmi dôležité, pretože sa podstatne zhoršili jeho vzťahy s Ruskom v dôsledku toho, že v roku 1890 Wilhelm II. neobnovil zaisťovaciu zmluvu z roku 1887.

Izolované Rusko sa následne začalo zbližovať s izolovaným Francúzskom, čoho dôkazom bolo uzavretie vzájomnej zmluvy v roku 1891, ktorej ostrie bolo namierené proti Trojspolku, no nemenej tiež proti Veľkej Británii. Medzi Ruskom a Francúzskom dochádzalo i k čoraz tesnejšej hospodárskej spolupráci. Počas francúzsko-ruského zbližovania však Wilhelm II. začal s opatreniami, ktoré sa nedajú nazvať inak ako vedomé a úmyselné zhoršovanie vzťahov s Veľkou Britániou.

Proti Británii chcel Wilhelm II. postaviť mocensko-politický blok Nemecka, Francúzska a Ruska. Na čele tohto bloku malo stáť práve Nemecko. Bola to však nerealizovateľná idea, z ktorej nakoniec nič nebolo.

Kolónie

V novembri 1898 sa Wilhelm II. pri svojom putovaní do Svätej zeme zastavil cestou z Jeruzalema v tureckom Damasku, kde sa prehlásil za „priateľa sultána i všetkých moslimov na večné časy“. Už v decembri 1899 bola podpísaná zmluva o stavbe bagdadskej železnice s dĺžkou 2 450 km, ktorá mala spojiť Berlín s Bagdadom a zaistiť tak nemecký vplyv v Perzskom zálive.

Zmluva bola jedným z najväčších zahraničnopolitických úspechov Wilhelma II. a obsahovala i niekoľko vojenských dodatkov, ktorými si Nemecko zabezpečilo rozhodujúce pozície v tureckej armáde. Zatiaľ čo Rusko a Francúzsko akceptovali daný stav, Veľká Británia sa s ním nehodlala zmieriť, pretože v tom videla priame ohrozenie svojich záujmov v Indii.

Ohrozenie zo strany Nemecka sa však najmarkantnejšie prejavilo počas búrskej vojny v Afrike. Pri vytváraní súvislého pásma kolónií od Kapského Mesta po Káhiru stáli v ceste britskej rozpínavosti okrem Nemeckej východnej Afriky aj dve malé juhoafrické republiky Búrov (pôvodných holandských prisťahovalcov) – Oranžsko a Transvaal. Prvý britský útok proti Transvaalu v roku 1895 bol Búrmi úspešne odrazený. To vzbudilo na nemeckej strane, ktorá so žiarlivosťou sledovala britské pokusy o ďalšie koloniálne výboje, nadšenie. V januári 1896 zaslal dokonca Wilhelm II. búrskemu prezidentovi Krugerovi blahoprajný telegram, v ktorom nepriamo ponúkal nemeckú pomoc proti Veľkej Británii.

Ďalší britský útok proti Transvaalu sa začal v októbri 1899, ale teraz sa už Nemecko spolu s Francúzskom a Ruskom postavili rozhodne proti, pričom pohrozili aj ozbrojenou intervenciou. Až vtedy si kabinet lorda Salisburyho uvedomil veľkosť konkurencie, na ktorej čele stál Wilhelm II. Obratom dal Nemecku návrh na uzavretie obojstrannej vzájomnej zmluvy o spojenectve. Nemecký minister zahraničia Holstein spolu s kancelárom Bülowom a cisárom však návrh odmietli, čo sa neskôr ukázalo ako základná chyba zahraničnej politiky.

Medzi rokmi 1895 – 1900 ponúkla Veľká Británia Nemecku niekoľko spojeneckých zmlúv, v roku 1895 návrh zblíženia na základe rozdelenia Turecka, v roku 1898 návrh na spoluprácu pri delení portugalských kolónií a v roku 1900 niekoľko návrhov vo veci spoločného postupu v Číne, ale Nemecko zaujalo k všetkým anglickým ponukám odmietavé stanovisko, pretože Wilhelm II. odmietal myšlienku, že by sa mal stať len nástrojom britskej politiky v britsko-ruských vzťahoch. Pri prípadných územných ziskoch sa s nikým nechcel deliť o korisť. Po roku 1900 tak vzťahy Veľkej Británie a Nemecka značne ochladli.

Porážka Búrov

V roku 1902 Veľká Británia napriek odporu európskych mocností obe búrske republiky porazila a uzavrela s nimi značne umiernenú mierovú zmluvu, ktorou im poskytla rozsiahlu autonómiu a zároveň plné práva občanov svetovej britskej ríše. V Londýne však zo situácie počas búrskej vojny vyvodili mnoho ponaučení. Predovšetkým sa zistilo, že Británia nemá vo svete spojencov. Bolo to zapríčinené dovtedajšou britskou politikou „splendid isolation“ (nádherná izolácia), preto sa Británia na začiatku storočia snažila nájsť spojencov i za cenu istých ústupkov.

Prvým hmatateľným výsledkom nového britského kurzu bola britsko-talianska a britsko-japonská zmluva z roku 1902, pričom hlavné úsilie smerovalo k Francúzsku. Bolo to úsilie značne trpké, pretože znamenalo vytvoriť z bývalých nepriateľov priateľov, čo sa, samozrejme, nemohlo obísť bez značných ústupkov a obetí. Francúzsko v osobe ministra zahraničia Delcassého vychádzalo britským snahám v ústrety, pretože chcelo odčiniť porážku po prusko-francúzskej vojne, stratu Alsaska-Lotrinska, no bola tu i  snaha dostať III. republiku z izolácie. Už v júli 1903 sa začali vzájomné rozhovory Eduarda VII. s vládou v Paríži, ktoré vyvrcholili 8. apríla 1904 podpísaním anglicko-francúzskej zmluvy, ktorá mala formu dohody o rozdelení kolónií a čoskoro sa označila termínom „entente cordiale“ (srdečná dohoda). Francúzsko prenechávalo Británii Egypt výmenou za Senegal, Niger a Maroko. Súčasťou zmluvy bola tiež dohoda o rozdelení sfér vplyvu oboch štátov v Siame. O Nemecku nebola síce v zmluve ani zmienka, ale vo svojich dôsledkoch bola nepriamo namierená proti nemu.

V Nemecku z toho usúdili, že „skúška síl“ sa stáva čoraz nevyhnutnejšou. Začali sa preteky v zbrojení, ktorých symbolom sa stalo hlavne budovanie vojnového loďstva. Nemecký námorný program predznamenal začiatok mohutného zbrojenia všetkých veľmocí.

V tomto čase bolo z európskej politiky akoby vyradené Rusko. V roku 1903 len uzavrelo dohodu s Rakúsko-Uhorskom o zachovaní status quo na Balkáne. Za nepriameho prispenia nemeckého cisára sa už o rok neskôr ocitlo vo vojnovom stave s Japonskom. Prístav Port Arthur na Ďalekom východe sa nakoniec udržať nepodarilo a v roku 1905 po odstúpení Južného Sachalinu a Mandžuska stratilo Rusko svetovú prestíž.

O Rusku sa čoskoro začalo hovoriť ako o „obrovi na hlinených nohách“. Na druhej strane však neúspech na východe znamenal prenesenie ruských veľmocenských záujmov z Ázie do Európy, čo prinieslo „oteplenie“ britsko-ruských vzťahov v tomto priestore – v protinemeckom zameraní.

Marocká kríza

Už koncom roka 1904 Francúzsko zintenzívnilo prenikanie do Maroka. Na základe „srdečnej dohody“ mal vzniknúť súvislý pás francúzskych kolónií od Tuniska po Atlantický oceán a od Stredozemného mora až po strednú Afriku. Reformy vnútené francúzskou stranou miestnemu sultánovi naznačovali, že z Maroka sa má čoskoro stať francúzsky protektorát.

Po Tunisku sa teda Francúzsko zameralo na ďalšiu africkú krajinu. Nemecká diplomacia sa však odhodlala k činu, 31. marca 1905 sa Wilhelm II. objavil v marockom prístave Tangeri a snažil sa nakloniť si miestneho sultána, ktorému sľuboval ochranu pred nadvládou cudzej mocnosti s prísľubom ozbrojenej pomoci.

Tým ohrozil francúzske plány v tejto oblasti, čo nieslo Francúzsko veľmi ťažko. Nemecká diplomacia navyše odmietla rokovať s francúzskym ministrom zahraničia Declassém, pretože v Berlíne považovali jeho politiku za nepriateľskú voči ríši. Na nemeckom ministerstve vojny šli ešte ďalej – militaristi zoskupení okolo náčelníka generálneho štábu von Schlieffena navrhovali preventívnu vojnu proti Francúzsku. Za obzvlášť priaznivú situáciu považovali fakt, že vnútropolitickou scénou Francúzska zmietali socialistické protesty s protivojnovou agitáciou. Medzinárodný konflikt doslova visel vo vzduchu.

Na nemeckú provokáciu v Maroku odpovedalo Francúzsko a Británia jednotným postupom. Pre Maroko bola následne zorganizovaná medzinárodná konferencia v španielskom Algecirase, na ktorej dosiahlo úspech Francúzsko. Jednoznačne získalo podporu nielen od Veľkej Británie, ale aj od cárskeho Ruska, Spojených štátov amerických a dokonca i od Talianska. Formálne síce bola na konferencii uznaná rovnosť hospodárskych záujmov všetkých veľmocí, no práve Francúzsku, v rámci udržania vnútorného poriadku, bola zverená kontrola nad marockou políciou, čo neskoršie uľahčilo obsadenie tejto krajiny.

Neúspech nemeckej diplomacie z algecirasskej konferencie spôsobil, že Nemecko už napotom nesúhlasilo so žiadnou konferenciou ako s prostriedkom na urovnanie medzinárodných sporov. Prvá marocká kríza bola pre Nemecko ešte umocnená neúspešným rokovaním Wilhelma II. s ruským cárom Mikulášom II. z leta 1905 na ostrove Björkö ohľadne „tajnej“ rusko-nemeckej spojeneckej zmluvy, ktorá však nikdy nevstúpila do platnosti v dôsledku jej prezradenia. Wilhelmova politika tak začala byť hlavne militaristickými kruhmi kritizovaná ako slabošská.

Izolácia Nemecka sa pomaly prehlbovala. Aj prípadná pozícia prostredníka v rusko-britských vzťahoch sa dostávala do slepej uličky potom, čo Rusko obrátilo svoju pozornosť od východnej Ázie smerom k Európe. Tým došlo k zostreniu vzťahov s Rakúsko-Uhorskom, nemeckým spojencom, ale zároveň sa vytvorili podmienky pre dorozumenie s Britániou. Rusko chcelo s anglickou pomocou zamedziť nemeckým ašpiráciám v Baltskom mori a zároveň ovládnuť čiernomorské úžiny, anglická strana zas hľadala spojenca proti nemeckému prenikaniu cez Balkán do Perzie a posilu proti silnému vojnovému loďstvu Nemecka.

Po dlhých rokovaniach bola nakoniec 31. augusta 1907 uzavretá anglicko-ruská zmluva, podľa ktorej pripadol celý Afganistan Veľkej Británii, Perziu rozdelili na tri pásma (severné ruské, južné anglické, stredné neutrálne) a Tibet sa ponechal pod správou Číny.

Táto anglicko-ruská zmluva položila základ tzv. Trojdohody – trojstrannej dohody Veľkej Británie, Francúzska a Ruska, ktorá bola namierená proti druhej skupine v Európe – Trojspolku. Po roku 1907 tak začalo postupné upevňovanie vojenských blokov, pričom hlavne Nemecko videlo v sérii uzavretých dohôd cielenú britskú „obkľučovaciu politiku“, na ktorú reagovalo zvýšeným zbrojením. Nemecko sa po roku 1907 pokúsilo o posilnenie svojej veľmocenskej pozície zblížením s Francúzskom.

Ministri zahraničia týchto krajín prerokovali predovšetkým hospodárske záujmy v Maroku, kam prúdil i nemecký kapitál. Výsledkom rokovaní bola dohoda uzavretá vo februári 1909, ktorá zabezpečovala Nemecku „rovné práva“ v hospodárskom podnikaní na území Maroka.

Podobné pokusy nemeckej strany z jari 1909 smerom k Veľkej Británii o zníženie námorného zbrojenia a uzavretie zmluvy o neutralite však skončili úplným neúspechom. Británia nehodlala znižovať svoj zbrojný arzenál, a taktiež odmietala i neutralitu, pretože by to prinieslo len jednostranné výhody Nemecku.

Nemecká strana sondovala možnosti zblíženia aj na ruskej strane. Práve v roku 1909 kulminoval pod vplyvom prvej ruskej revolúcie oslobodzovací boj v Perzii, ktorý vzájomne potláčali Rusko aj Británia, ale keďže anglická strana rozširovala pôsobenie svojej Angloperzskej naftovej spoločnosti do neutrálneho pásma, spôsobilo to zhoršenie britsko-ruských vzťahov. Nemecku sa nakoniec podarilo s Ruskom uzavrieť dohodu až v auguste 1911, ktorou docielilo súhlas so stavbou bagdadskej železnice v oblasti Balkánu, ale narušiť pevnosť Trojdohody sa tým nepodarilo. Prestíž Nemecka však stúpla.

Keď na jar 1911 povstalo obyvateľstvo Maroka proti francúzskej nadvláde, obsadila francúzska armáda hlavné mesto Fez. Pre nemeckého ministra zahraničia Kiderlen-Wächtera sa to stalo vítanou zámienkou na uplatnenie nemeckých nárokov v tejto oblasti, a taktiež i v strednej Afrike. Potom čo neboli vyslyšané nemecké nároky na rozdelenie Maroka na dve časti, prípadne na odškodnenie patričnou kompenzáciou v inej časti sveta, sa však 1. júna 1911 v marockom prístave Agadir nečakane objavil nemecký delový čln „Panther“ a vzápätí za ním ľahký krížnik „Berlin“.

Rovnalo sa to priamej vojenskej hrozbe. Pri následných rokovaniach s francúzskym ministrom zahraničia Cambonom vzniesla nemecká strana požiadavku na odovzdanie celého Francúzskeho Konga, čo malo vyvažovať vzdanie sa záujmu o Maroko. Zdalo sa, že francúzska vláda na čele s nevýrazným Armandom Fallièresom na nemecké požiadavky pristúpi, v tej chvíli však zasiahla Veľká Británia. Ubezpečila francúzsku vládu, že v prípade konfliktu nebude stáť nečinne stranou, pričom uviedla svoje vojnové loďstvo do stavu bojovej pohotovosti. Vzájomné rokovania francúzsko-anglických generálnych štábov o spolupráci v prípade nemeckého pozemného útoku proti Francúzsku, ako aj vlažný postoj nemeckého spojenca – Rakúsko-Uhorska – donútili cisára Wilhelma II. k ústupu. Po dlhých rozhovoroch uzavreli nakoniec Nemecko a Francúzsko v novembri 1911 dohodu, podľa ktorej uznalo Nemecko francúzsky protektorát nad Marokom výmenou za dva neveľké a neúrodné pruhy územia Francúzskeho Konga.

Aj keď bola druhá marocká kríza zažehnaná, spôsobila opäť vzrast zbrojenia a vojnových príprav. Cisára Wilhelma II. navyše obviňovali zo slabosti a z nerozhodnosti. Vzostup šovinistických nálad a horúčkovitého zbrojenia zapríčinil, že v Európe vznikol stav, keď sa každý cítil byť ohrozený. Nebola už dôležitá otázka, či vojna vypukne, ale kde a kedy vypukne. Nepokojných miest, z ktorých mohol vzplanúť „svetový požiar“, neustále pribúdalo – stačilo si len vybrať.

Použitá literatúra

  • Denikin, A. I.: Ruská otázka. Praha 1935.
  • Denis, E.: Válka: Příčiny přímé a vzdálené. Praha 1919.
  • Ferguson, N.: Nešťastná válka. Praha 2004.
  • Ferguson, N.: Válka světa: Dějiny věku nenávisti. Praha 2008.
  • Galántai, J.:  Az első világháború. Budapest 1980.
  • Gilbert, M.: Dějiny dvacátého století (Zv. I): 1900 – 1933. Praha 2005.
  • Gilbert, M.: První světová válka: Úplná historie. Praha 2005.
  • Hart, B. L.: Historie první světové války. Brno 2001.
  • Heřtová, Y.: Zákopová válka. Praha 1983.
  • Honzík, M./Honzíková, H.: 1914/1918: Léta zkázy a naděje. Praha 1984.
  • Charvát, J. et al.: Dejiny novověku III. Praha 1973.
  • Jindra, Z.: První světová válka. Praha 1984.
  • Křížek, J. et al.: První světová válka. Praha 1968.
  • Pacner, K.: Velké špionážní operace: První a druhá světová válka. Praha 2003.
  • Pekař, J.: Světová válka: Stati o jejím vzniku a osudech. Praha 1921.
  • Rostunov, I. I. et al.: Istorija pervoj mirovoj vojny 1914 – 1918 (Zv. I). Moskva 1975.
  • Utkin, A.: Pervaja mirovaja vojna. Moskva 2001.
  • Warner, P.: První světová válka. Ostrava 1997.
  • Weithmann, M.: Balkán: 2000 let medzi Východem a Západem. Praha 1996.
  • Žipek, A.: Válka národů 1914 – 1918 a účast českého národa v boji za svobodu (Zv. I): Přípravy k válce, úsilí o zachování míru a první boje až do konce roku 1914. Praha 1921.
  • Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Vyštudoval odbornú históriu a učiteľstvo dejepisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zameriava sa na vojenské dejiny Rakúsko-Uhorska so špecializáciou na prvú svetovú vojnu, a taktiež na lokálne dejiny mesta Považskej Bystrice. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Katedre všeobecných dejín UK v Bratislave.