Vybojoval pre Manchester United prvý ligový titul aj prvé víťazstvo v pohári FA Cup. Strelil vôbec prvý gól na legendárnom štadióne Old Trafford. A predsa nemá ani vlastný hrob. Ako je to možné v Anglicku, ktoré si potrpí na svojich futbalových hrdinov? Futbalovú kariéru Sandyho Turnbulla a napokon i jeho život zmarila prvá svetová vojna.
Alexander „Sandy“ Turnbull sa narodil 30. júla 1884 v škótskom baníckom mestečku Hurlford. Bol druhým z ôsmich detí Jamesa a Jessie Turnbullovcov. Jeho otec zahynul v auguste 1900 pri výbuchu v bani a Sandy sa ako najstarší syn stal živiteľom rodiny. Tiež pracoval v uhoľnej bani, no zároveň hrával futbal v miestnom tíme Hurlford Thistle, v ktorom zaujal svojim výkonmi. V roku 1902 si ho vyhliadli viaceré kluby, ale najrýchlejšie konal Manchester City, za ktorý do roku 1906 odohral 119 zápasov a strelil 60 gólov.
V poslednom zápase sezóny 1904 – 1905 však prišiel šok. Manchester City prehral na ihrisku Aston Villy 2:3 a stratil tak nádej na zisk titulu – za šampiónom Newcastle United zaostal o 2 body. V závere zápasu sa Sandy Turnbull pobil s kapitánom Aston Villy. Alex Leake po ňom hodil hrsť hliny z ihriska, po čom nasledovali neslušné gestá a Sandy na to reagoval fackou. Po skončení zápasu zatiahli Turnbulla do šatne Aston Villy, kde ho škaredo zbili. Anglická Futbalová asociácia začala incident vyšetrovať a zistila, že kapitán City Billy Meredith sa predtým snažil Leakea neúspešne podplatiť, aby ovplyvnil zápas. Mereditha suspendovali a klub mu prestal vyplácať mzdu, na čo on vyhlásil, že konal na príkaz vedenia. Ukázalo sa, že ilegálne platby sú v City bežnou praxou, čo viedlo k trestom pre celý rad hráčov i funkcionárov a k pokute pre klub.
Meredith, Turnbull a dvaja ďalší futbalisti po tomto škandále prestúpili k mestskému rivalovi Manchester United. Sandy podpísal zmluvu 31. decembra 1906 a hneď na ďalší deň 1. januára 1907 odohral prvý zápas proti starej známej Aston Ville. Červeným diablom pomohol v sezóne 1907 – 1908 vyhrať prvý z ich 20 titulov v najvyššej súťaži. V tom čase sa volala Prvá divízia, od roku 1992 je to Premier League. Mal na tom leví podiel 25 gólmi v 30 zápasoch. V sezóne 1908 – 1909 sa zas postaral o zisk prvého FA Cupu, keď vo finále proti Bristol City strelil jediný gól stretnutia. Manchester United potom pohár vyhral ešte 11-krát.
Do roku 1915 strelil Turnbull za United rovných 101 gólov v 247 zápasoch. Postaral sa aj o prvý gól svojho klubu v otváracom zápase na novučičkom štadióne Old Trafford 19. februára 1910. Zápas však pre United nedopadol dobre. Hostil svojho odvekého rivala Liverpool a prehral s ním 3:4. Títo súperi si v derby zmerali sily už rovných 200-krát – 80 zápasov vyhral United, 65-krát sa tešil Liverpool, v 55 prípadoch sa stretnutie skončilo remízou.
V apríli 1915 Turnbulla spolu s niekoľkými ďalšími hráčmi suspendovali po obvinení, že kvôli tipovaniu ovplyvnili výsledok. V roku 1919 ho rehabilitovali, ale až posmrtne. Sandy narukoval do Middlesexského pluku. Dva z jeho práporov volali futbalové, pretože v nich slúžilo veľké množstvo profesionálnych hráčov – 17. prápor bol 1. futbalový a 23. prápor bol 2. futbalový.
V novembri 1915 vstúpil Turnbull do 23. práporu, ktorý sa práve formoval a prechádzal výcvikom. V máji 1916 jednotku prepravili do Francúzska, kde sa pripravovala na chystanú ofenzívu na rieke Somme. Do bojov sa však spočiatku nezapojila, naopak, veľkú časť mužov prevelili v júli 1916 do 8. práporu pluku z East Surrey, ktorý utrpel veľké straty a potreboval doplniť stav. Medzi prevelenými vojakmi bol aj Turnbull. V novej jednotke ho povýšili na seržanta a v apríli 1917 sa zapojil do bitky o Arras. Osudný deň prišiel 3. mája 1917. O 3.45 ráno vyrazil 8. prápor do útoku na dedinu Chérisy. Tú aj rýchlo obsadil s minimálnymi stratami. Susedným jednotkám sa však postup nedaril a obe krídla práporu ostali odkryté. Keď prišiel nemecký protiútok, prápor musel bojovať sám a hrozilo mu obkľúčenie. Napokon sa musel stiahnuť. Z 500 mužov, ktorí ráno vyrazili zo zákopov, 90 padlo, 175 bolo zranených a vyše 100 zajatých.
Spočiatku sa verilo, že aj Turnbull padol do zajatia. V tomto zmysle vyšla dokonca 16. mája 1917 správa v novinách Kilmarnock Herald. Postupne však prichádzali listy od jeho zajatých spolubojovníkov a Sandyho nikto nevidel. Oficiálne bol vyhlásený za nezvestného a nádej na to, že žije, vyhasla.
Isté je, že už na začiatku útoku bol zranený do nohy. Odmietol však odísť do tyla a ostal s čatou, ktorej velil. Potom sa svedectvá rozchádzajú. Podľa jedného ho zasiahli ešte dvakrát. Najprv ho trafila guľka, keď ostreľoval ľahkým guľometom Lewis pozície nemeckých guľometov. Tretia guľka mu rozbila koleno a nemohol sa vôbec hýbať. Preto ostal pri ústupe vzadu. Podľa iného svedka nevedel pri ústupe prejsť cez otvorený priestor, ktorý ostreľovali Nemci, preto sa vrátil do Chérisy, kde bol relatívne krytý medzi domami. Čo sa s ním stalo potom, ostane navždy záhadou. Jeho telo nikdy neidentifikovali. Možno ho narýchlo pochovali nemeckí vojaci, alebo ostal ležať v ruinách domov či v bahne na bojisku. Jeho meno je uvedené na pamätníku medzi 34 795 vojakmi, ktorí zostali nezvestní v oblasti Arrasu.
V čase smrti mal Turnbull 32 rokov. S manželkou Florence mali 5 detí. Dvaja synovia, Alexander Jr. a Ronald, v auguste 1932 podpísali amatérske zmluvy s Manchester United, ale nepresadili sa a za klub nikdy nehrali.
Prvý černošský dôstojník
Podobne ako v prípade Sandyho Turnbulla, ani telo Waltera Tulla sa nikdy nenašlo. Tiež zahynul v blízkosti Arrasu a podobné bolo aj ich ťažké detstvo, poznačené stratou rodičov. Tull je však spomedzi všetkých futbalistov bojujúcich v prvej svetovej vojne výnimočný. Stal sa vôbec prvým britským dôstojníkom čiernej pleti, ktorý velil bielym vojakom – a to dokonca v čase, keď to predpisy nedovoľovali!
Walter Tull sa narodil 28. apríla 1888 vo Folkestone. Jeho otec Daniel prišiel do Británie z Barbadosu v roku 1876 ako lodný tesár. Oženil sa s Alice Elizabeth Palmerovou z Kentu. Keď mal Walter sedem rokov, jeho mama zomrela na rakovinu. O ďalšie dva roky podľahol chorobe srdca aj jeho otec. Spolu s bratom Edwardom skončil Walter v detskom domove v Londýne. Edwarda si neskôr adoptovala rodina z Glasgowa, kde vyštudoval za dentistu a stal sa vôbec prvým černošským zubárom v Británii.
Waltera v sirotinci viedli k športu, osobitne k futbalu, v ktorom naozaj vynikal. Začal hrávať za amatérsky tím Clapton FC, kde si ho vo veku 21 rokov vyhliadli lovci talentov z Tottenham Hotspur. Hrával na pozícii, ktorá by sa dnes dala označiť ako ofenzívny stredopoliar. Za klub nastúpil v septembri 1909 proti Sunderlandu, čím sa stal iba tretím hráčom černošského pôvodu v anglickej najvyššej súťaži. Prvými dvomi boli brankár Arthur Wharton zo Sheffieldu a krídelník Billy Clarke z Aston Villy. Do roku 1911 však Tull za prvý tím nastúpil iba 10-krát a strelil 2 góly. Väčšinu času strávil na lavičke náhradníkov alebo v „béčku“, pravdepodobne aj pre pokriky, ktorým čelil zo strany fanúšikov súpera. Najhorší bol zápas v Bristole, kde po ňom kričali tak vulgárne, že futbalová príloha denníka Evening Star zverejnila zrejme vôbec prvý článok s titulkom zameraným proti rasizmu v športe. Reportér Tulla pochválil za to, že sa pokrikmi nenechal vyviesť z miery a bristolským chuligánom odkázal, že Tull bol najlepším útočníkom na ihrisku, ukázal futbalové myslenie a všetci bieli hráči by si z neho mohli brať príklad.
V roku 1911 prestúpil do klubu Northampton Town, v ktorom odohral 111 zápasov a na konto si pripísal 9 gólov. Jeho kariéru prerušila prvá svetová vojna. V Middlesexskom pluku prešiel obidvomi futbalovými prápormi, neskôr slúžil aj v 5. prápore. Povýšili ho na seržanta a v lete 1916 bojoval na Somme. Na nejaký čas ho poslali domov, pretože trpel tzv. „šokom z ostreľovania“. Dnes by sme to označili za posttraumatický stres. V máji 1917 sa však vrátil na front ako podporučík. Do dôstojníckej hodnosti ho povýšili aj napriek tomu, že vojenský zákonník z roku 1914 to pre vojakov, ktorí neboli „čisto európskeho pôvodu“, vyslovene zakazoval. Tullovi priami nadriadení si zrejme mysleli niečo iné, ako sa písalo v zákonníku.
Od novembra 1917 do začiatku marca 1918 slúžil na talianskom fronte. Vyznamenal sa, keď v noci viedol výpad 26 mužov na nepriateľské územie. Najprv sa museli preplaviť cez rozvodnenú rieku Piava, potom sa dostali do silnej paľby. Napriek tomu Tull žiadneho muža nestratil, všetci sa v poriadku vrátili do vlastných línií. Za túto akciu ho pochválil veliteľ 41. divízie, generálmajor Sydney Lawford.
Do severného Francúzska sa vrátil 8. marca a už o dva týždne sa mu to stalo osudným. 21. marca spustili Nemci tzv. jarnú ofenzívu. Bol to ich posledný pokus o zvrat vo vojne. Ofenzíva sa začala o 4.40 ráno delostreleckou prípravou. Za päť hodín vypálilo 6600 nemeckých diel 3,5 milióna granátov na britské pozície. Kanonádu bolo počuť až v Londýne. Nemecký útok bol taký masívny, že Briti chvíľu uvažovali o ústupe do prístavov na pobreží Lamanšského prielivu. Nakoniec sa však za cenu obrovských strát podarilo Nemcov zastaviť.
Boli to práve ústupové boje v okolí Arrasu, pri ktorých Tulla zasiahla osudná guľka. Vojak Tom Billingham, bývalý brankár Leicesteru, sa snažil odtiahnuť jeho telo, aby ho mohli pochovať. V silnej paľbe sa mu to však nepodarilo a Tullovo telo museli pri ústupe zanechať za sebou. Nikdy nebolo identifikované a zrejme zostalo v bahne na mieste, kde padol. Jeho meno je tiež uvedené medzi 34 785 nezvestnými na rovnakom pamätníku ako meno Sandyho Turnbulla.
Walter Tull takmer upadol do zabudnutia. V Británii sa však v poslednom období vedie kampaň za jeho pripomenutie. Podľa niektorých z jeho nadriadených dôstojníkov bol ešte počas života navrhnutý na udelenie Vojenského kríža, ale nikdy ho nedostal. Skupina 127 poslancov z takmer všetkých parlamentných strán napísala v marci britskej premiérke Therese Mayovej a žiada, aby mu vyznamenanie bolo udelené.
Futbalové prápory
Futbalisti boli pritom vojnového besnenia spočiatku ušetrení. Britské úrady nechali ligy pokračovať aj po začiatku vojny, aby pozdvihli morálku obyvateľstva. Tá sa však čoskoro obrátila proti nim, keď si verejnosť začala klásť otázku, prečo toľko mladých mužov slúži a umiera na fronte a fyzicky zdatní profesionálni futbalisti majú výnimku. V roku 1915 preto armáda sformovala spomínané futbalové prápory.
Tie vznikli podľa schémy, ktorá umožňovala vojakom z jednej obce alebo pracoviska slúžiť v rovnakej jednotke. Jatky na fronte však ukázali, že to bola chybná koncepcia. Vo veľkých bitkách boli niektoré prápory vyhladené, čo znamenalo stratu väčšiny mužského obyvateľstva viacerých obcí.
Idea futbalových práporov bola taká, že v nich budú slúžiť popri profesionáloch aj funkcionári, rozhodcovia a amatérski hráči. Prihlásiť sa do nich mohli aj fanúšikovia, ktorí tak mohli bojovať bok po boku so svojimi idolmi. Spolu do nich narukovalo minimálne 139 profesionálnych futbalistov a 26 z nich na bojisku padlo.
Najviac hráčov z jedného klubu bolo z tímu Clapton Orient, ktorý dnes hrá piatu ligu pod názvom Leyton Orient. Celý tím sa rozhodol narukovať naraz a v 17. prápore Middlesexského pluku tak slúžilo 41 hráčov a funkcionárov. Na posledný zápas s Leicesterom, ktorý Clapton Orient vyhral 2:0, sa prišlo rozlúčiť 20 000 ľudí.
Traja z hráčov tímu vojnu neprežili. Ako prvý padol 27. júla 1916 miláčik fanúšičiek a všestranný hráč Billy Jonas, ktorý dal v 70 zápasoch 21 gólov, ale nerobilo mu problém ani zaskakovať na brankárskom poste. O necelý mesiac zomrel stredopoliar George Scott, ktorý v tíme odohral osem sezón a v 205 zápasoch dal 33 gólov. V bitke na Somme utrpel zranenia, ktorým 16. augusta 1916 podľahol v zajatí v nemeckej vojenskej nemocnici. Najlepší strelec tímu z rokov 1911 – 1915 Richard McFadden, ktorý mal na konte 137 zápasov a 66 gólov, bol tiež zranený na Somme. Po vyliečení sa vrátil k jednotke, ale 22. októbra 1916 ho vo Flámsku zranili opäť a na druhý deň zomrel. Viacerí ďalší členovia tímu sa po vojne nemohli vrátiť k futbalu pre vážne zranenia, ktoré na fronte utrpeli.
Vojnové zranenie ukončilo aj prvoligovú kariéru Viviana Woodwarda. Ten hrával za Tottenham Hotspur a Chelsea, ale mal za sebou aj 23 vystúpení v národnom drese. V reprezentácii zaznamenal pred vojnou 29 gólov. V armáde to dotiahol na kapitána.
Najvyššiu hodnosť dosiahol Alan Haig-Brown, ktorý však profesionálnu kariéru futbalistu ukončil už v roku 1905 a do vojenskej akadémie nastúpil v roku 1906. Ešte pred začiatkom vojny sa stal kapitánom a od 1. januára 1916 bol v hodnosti majora zástupcom veliteľa 23. práporu. Neskôr ho povýšili na podplukovníka a stal sa veliteľom práporu. Zahynul 25. marca 1918 počas nemeckej jarnej ofenzívy v rovnakej oblasti ako Walter Tull.
Okrem futbalových práporov slúžili ďalší profesionálni hráči aj v iných jednotkách. Väčšinou sa do nich prihlásili zámerne, aby nemuseli slúžiť spolu s niekdajšími súpermi. Celý tím Heart of Midlothian zo Škótskej ligy sa prihlásil 25. novembra 1914 ešte pred vznikom futbalových práporov. Do 16. kráľovského škótskeho práporu narukovalo naraz 16 hráčov s 500 fanúšikmi, a tiež vyše 150 hráčov a fanúšikov iných škótskych tímov. Vojnu neprežilo osem hráčov Hearts.
Internetové odkazy:
- http://www.footballandthefirstworldwar.org/sandy-turnbull/
- http://www.footballandthefirstworldwar.org/sandy-turnbull-manchester-united/
- http://www.bbc.com/sport/football/43504448
- https://www.theguardian.com/world/2018/mar/23/walter-tull-calls-first-black-british-army-officer-honour-medal
- https://www.mirror.co.uk/news/uk-news/the-manchester-united-star-who-died-262292
Obrazova príloha: Tottenham Hotspur, Manchester United, Tull Family Archive
Absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.