Podobne ako solúnski bratia či sv. Alžbeta Durínska ani sv. Patrik nepochádzal z prostredia, ktoré ho nakoniec prijalo za svojho. Ako sa mu to podarilo? Na jeho uctievaní mali nepopierateľnú zásluhu aj neskoršie fenomény ako baroková zbožnosť či moderný nacionalizmus. Pramene, ktoré sú dnes akceptovanými dielami tohto oslavovaného apoštola Írov, nám však umožňujú poodhaliť skromné počiatky zrodu jedného symbolu.
Bradatý muž v zelenom ornáte s trojlístkom v ruke – tak ho dnes vídame bežne. Podľa cirkevných legiend bol preňho trojlístok akási učiteľská pomôcka, pomocou ktorej rád vysvetľoval trojjedinosť kresťanského Boha. V súčasnosti ide o neodmysliteľné symboly Írska a írskej diaspóry po celom svete. Deň sv. Patrika napríklad v USA sprevádzajú bujaré oslavy. Tam sa k írskemu pôvodu hlásilo a hlási veľké percento obyvateľov vrátane afroamerickej jazzovej kráľovnej Elly Fitzgerald a bývalých prezidentov Johna F. Kennedyho a Joea Bidena. Povesti, legendy a typické atribúty prisudzované osobám svätej povesti sú pritom takpovediac prejavmi „druhého života,“ ktorým žije ich meno dlho po ich skone. Už vo vrcholnom stredoveku písal o relikviách spojených so sv. Patrikom aj duchovný otec templárov a spoluzakladateľ cisterciánov Bernard z Clairvaux, zatiaľ čo v časoch Žigmunda Luxemburského pritiahol tzv. Patrikov očistec neďaleko Loch Derg jedného z jeho uhorských rytierov.
Vtedy neďaleko Benavem Tiburnae
Patricius (Patrik) prežil väčšinu svojho života v rímskej Británii 5. storočia, teda v čase a priestore, z ktorého sa nedochovalo veľa spoľahlivých prameňov. Miestni vrátane domobrán tamojších úradov a cirkvi sa mohli čoraz menej spoliehať na centrálne riadenie a cisárske légie z pevniny. Británia totiž nebola perifériou len pre cisárske dvory pri Apeninách a neskôr na Bospore. Najbližšie kultúrno-obchodné aj administratívne zväzky s ňou mala Gália, napokon ich vzťah si všimol už Gaius Iulius Caesar a počas rímskeho pôsobenia sa len prehĺbil.
Cisárske centrá v Gálii, ako napríklad Augusta Trevorum, boli s Britániou previazané. Zmeny podnebia, lokálne epidémie a konkrétnejšie problémy, ako napr. zhoršujúca sa schopnosť vyplatiť inorodých spojencov, spomaľovali schopnosť rímskych orgánov reagovať. Nešlo o lineárny vývoj bez momentov obratu. V konečnom dôsledku však boli legionári a dôležitejší úradníci postupne volaní na pevninu, alebo na ňu odišli sami. Niektoré rímsko-britské rodiny, ktoré si to mohli dovoliť, ich nasledovali.
Gália bola miestom súboja medzi rôznymi mocenskými skupinami s lokálnymi záujmami, nespomenúc útok hunského panovníka Attilu. Kým pre časť britských Rimanov predstavovala útočisko, pre ďalších neistotu. Mnohí v Británii ostali. Nešlo pritom o nutne bezvýchodiskové situácie. Pomery v Británii a v celej Rímskej ríši 3. stor. boli komplikované, obyvatelia impéria čelili výkyvom meny, pokusom o uzurpáciu, epidémiám, deštruktívnym rivalitám na rôznych stupňoch hierarchie, problémom so zásobovaním či udržaním hraníc. Osobnosti zhromaždené okolo cisárov Diokleciána či Konštantína Veľkého vtedy aspoň dočasne štát stabilizovali.
Útržky z bájí a historickej spisby neskoroantickej Británie dokladajú aspoň u časti tamojšej populácie prežívajúce nádeje v návrat rímskej správy. Ak nie po boku légií, tak aspoň na čele s miestnym hrdinom. Neskoršie príbehy o starom severe (Hen Ogledd), odchode Britov do galskej Armoriky (nazvanej podľa nich Bretónskom) či o osudoch rôznych osôb vytvorili pôdu i pre stredoveké mýty o Artušovi, prefíkanej Morgane a rytieroch okrúhleho stola.
Dva dobové zdroje, ktoré väčšia časť odborníkov prijíma ako spoľahlivé, sú uznávané ako Patrikovo autorstvo: Vyznanie a List vojakom Korotika. Z nich sa okrem iného dozvedáme o rodine jedného zo spomínaných lokálnych úradníkov. Bol ním istý Calpornius, malomestský decurion, kresťanský diakon a Patrikov otec. Jeho starý otec Potitus bol tiež kňazom, ale ako sám Patrik neskôr priznal, neprikladal vtedy kresťanskej morálke väčšiu váhu. Zlom preňho nastal vo veku 16 rokov, keď naňho na pobreží, mimo bezpečia vily, narazili útočníci z Írska. Mládenec z vily sa ani nenazdal a už bol tovarom na pirátskej lodi. Piráti ho následne predali na svojom ostrove do otroctva, kde nasledujúcich 6 rokov pásol dobytok.
Z Galie s láskou. Patrikova misia
Dlhšie odlúčenie od domova na Patrika pomaly pôsobilo a začal si osvojovať niektoré prvky írskej kultúry. Neskôr pri písaní svojho diela Vyznanie označil toto obdobie za dobu, keď primkol ku kresťanstvu. Dni v otroctve si vraj krátil rozjímaním a modlitbami. Po 6 rokoch sa mu z ostrova podarilo utiecť a z vďaky Bohu sa rozhodol zasvätiť život kresťanstvu. Ťažko však povedať, či jeho rozhodnutie bolo natoľko priamočiare, ako ho opísal omnoho neskôr. V každom prípade v Británii neostal dlho, ale nastúpil na výučbu vierouky v Gálii. Po zavŕšení príprav odišiel pokresťančovať Írsko, ktorého sa stal biskupom. Nič pritom nenasvedčuje, že by mu bol pridelený zelený ornát. Nielenže vtedy zelená nepatrila medzi galskými kňazmi k rozšíreným farbám, ale aj jeho najstaršie vyobrazenia z 13. stor. odievali Patrika do jednoduchých mníšskych rób tmavomodrej farby.
Patrik zdanlivo nešiel do úplne nekresťanského prostredia. Jeho misia nadviazala na pokus galsko-rímskeho patricija a študenta práva Palladia, ktorého priebeh a záver sa vedcom ťažko rekonštruuje. Podľa súdobého kronikára Prospera vyslal Palladia „ku Škótom veriacim v Krista“ ešte v roku 431 pápež Celestín I. Škótmi boli v tomto prípade primárne gaelské spoločenstvá írskeho pôvodu obývajúce časti Smaragdového ostrova (označenie Írska) a postupne aj územia neskoršieho Škótska. Prosperova formulácia môže naznačovať existenciu kresťanských komunít v Írsku už pred príchodom Palladia či Patrika.
Gália a Británia, administratívne a cirkevné diecézy, mali v 5. a v 6. stor. ešte stále početné obyvateľstvo identifikujúce sa s kresťanstvom a rímskou kultúrou. Obzvlášť citeľné je to pri správach o ich kontakte s prichádzajúcimi polyteistami. Patrik sa počas svojich galských štúdii dopočul o misiách k Frankom, resp. o snahe vykúpiť od nich kresťanské galsko-rímske zajatkyne a zajatcov. Na Smaragdovom ostrove, ak veríme jeho výpovedi, sa mu podarilo presvedčiť na kresťanskú vieru tisícky hospodáriacich i urodzených osôb vrátane niekoľkých vládcov.
Za nebezpečných pohanov označil predovšetkým kmene Piktov a nepokresťančených Škótov. Boli to práve spoločenstvá známe ako Pikti, ktorých kontakt s grécko-latinským svetom chceli v minulosti Rimania kontrolovať skrz Hadriánov val. Z pohľadu Patrika, ktorý vyrástol vo vile úradníka a mal čas navyknúť si na Írov, žili nekresťanské skupiny Piktov a Škótov príliš divoko. V Liste vyjadril svoje pohoršenie z ozbrojencov, ktorí sami seba rovnako ako on považovali za Rimanov a kresťanov, ale zotročovali pokresťančené írske osady. „Im totiž prekáža, že sme Íri.“ Biskup sa takto okrem Rimanov a kresťanov prihlásil aj k Írom. Tých v Liste označil názvom Hibernoaci, ľud ostrova Hibernia (latinský názov pre Írsko). Vo Vyznaní pre nich používa označenie Scotti, čo môže naznačovať, že v Liste mal potrebu jasnejšie rozlíšiť nekresťanských bojovníkov od pokresťančeného írskeho obyvateľstva.
Podľa Patrika boli Korotikovi bojovníci svojím správaním podobní skôr démonom a osobná chamtivosť ich dohnala k spolčovaniu sa s nekresťanmi, radšej než s inými kresťanmi. Odvádzal pritom pozornosť od seba, aby vynikol kontrast medzi ich počínaním a učením apoštolov, evanjeliom a príbehmi o dobročinnosti iných rímskych kresťanov. Neopomenul však zmieniť to, čo uvážil za vlastné sebazaprenie v mene viery, čiže odlúčenie od rodiny a svoju misiu medzi barbarmi. Do istej miery tým vyjadril myšlienku podobnú neskoršiemu „putovaniu pre Kristovu lásku“ (peregrinatio pro Christi amore), ktoré sa malo stať osobitým štýlom „obetavého“ šírenia kresťanstva, vlastným práve íro-škótskym mníchom. Zjednodušene povedané, imperiálna cirkev scelená ekumenickými koncilmi a podoprená cisárskymi zákonmi sa mohla po skončení prenasledovania šíriť z mestských bazilík zhora nadol. V Írsku typické mestá nejestvovali, mníšske komunity sa preto združovali v izolovaných kláštoroch s pevnými múrmi. Vzhľadom na okolnosti, v ktorých sa vzdelávali a pôsobili, vedeli mnohí bojovať. Ich misie boli preto o niečo menej koordinované, smerovali zdola nahor. Neznamená to však, že niektorí írski misionári nepochádzali podobne ako Palladius a Patrik z materiálne lepších pomerov. Sv. Kolumba, ktorý v 6. stor. zakladal kláštory aj medzi Piktami, aj gaelskými Škótmi, bol údajne známy ako potomok jedného z írskych veľkokráľov.
Spolupatričnosť a obvinenia
Pocit zodpovednosti a spolupatričnosti, ktorý spojil Patrika s jeho nerímskym poslucháčstvom, nájdeme v inom období i na opačnom konci impéria. Theofylakt z Ochridu, byzantsko-rímsky arcibiskup pôsobiaci koncom 11. stor., si svoje umiestnenie medzi „barbarskými Bulharmi“ nevybral. Tak ako Patrik aj Theofylakt bol pôvodom malomešťan, svoje vzdelanie však získal v kozmopolitnom Konštantínopole, kde sa vypracoval až na učiteľa spolucisára Konštantína Duka (jeho podobizeň zdobí svätoštefanskú korunu). Nebol preto nadšený s umiestnením v provincii.
Theofylaktových listov sa zachovalo podstatne viac, vďaka čomu vieme, že hanlivými opismi bulharského života zaplnil niekoľko žiadostí o návrat do veľkomesta. Boli preňho barbarmi rovnako, ako nimi boli pre Patrika v Liste Írky a Íri. U Theofylakta mohol byť tento dojem umocnený pocitom vmanipulovania do nechcenej činnosti. Pokiaľ sa to dá posúdiť z dvoch prežívajúcich písomností, Patrik si svoje pôsobisko vybral sám. Tak ako Patrik, aj Theofylakt však priznal, že spolunažívanie s Bulharkami a Bulharmi naňho zapôsobilo. Tvrdil, azda s trochou trpkého humoru, že už nebol len mešťanom Konštantínopola v navoňaných róbach podľa najnovšej módy, ale „akýmsi zázrakom aj kozou kožou napáchnutým Bulharom.“ Opäť požiadal o premiestenie, no tento raz s ironickým zvratom: „inak mi aj ten zápach začne pripadať príjemný.“ Občas nemohol Bulharov vystáť, inokedy ich zas hájil. Tým si ich získal.
Patrikovo Vyznanie aj List sú zdrojmi, v ktorých si uvedomene budoval vlastnú povesť, pričom vyzdvihol svoje sebazaprenie, misiu, skromnosť, ochotu a pravovernosť. Vyznanie predstavovalo v prvom rade jeho obranu proti obvineniam. Podobne ako označil Korotikových bojovníkov za démonických chamtivcov, tak aj o ňom kolovali reči, podľa ktorých zneužíval biskupskú hodnosť na vlastné obohatenie a peňažné podvody. Predostrel preto niekoľko protiargumentov. Za krsty a vysvätenia kňazov vraj neprijal jedinú mincu, naopak, vynaložil vraj nemalé prostriedky na to, aby synom miestnych mocných preplatil, že ho sprevádzali. Kupoval darčeky panovníkom i sudcom. Bohatým ženám, ktoré sa mu hrnuli dať všelijaké dary z vďačnosti, údajne nič také nedovolil.
Dnes sa v niektorých častiach sveta farbia na oslavu sv. Patrika rieky a nápoje na zeleno. Hoci v stredoveku bola s Patrikom spájaná modrá, novovekí írski katolíci ju odmietli na znak odporu voči Britskej monarchii, ktorá „Patrikovu modrú“ používala pre svoje účely. Írski protestanti si zas zvolili oranžovú na počesť kráľa Viliama III. Oranžského, ktorého príchod v r. 1688 utvrdil monarchiu na Britských ostrovoch v jej protestantizme. Tieto farby symbolizujú minoritnejšie protestantstvo a majoritnejší katolicizmus v Írsku dodnes, čoho prejavom je vlajka. Pojem „Patrikova modrá“ sa niekedy používa na súčasnú farbu, ktorú má írsky erbový štít. Táto pestrosť podľa mňa dobre ilustruje nielen spôsoby, akými Patrikovo meno „žilo“ naprieč históriou, ale aj bohatosť jeho vlastnej identity. Cítil sa ako Riman, kresťan aj Ír, ktorý bol počas svojho života minimálne mládencom z vily, otrokom a pastierom, študentom, rešpektovaným biskupom a aj človekom podozrivým z podvodu.
Pramene:
- Sv. Patrik. Confessio Sancti Patricii.
- Sv. Patrik. Epistola ad milites Corotici.
- Theofylakt z Ochridu. Listy.
Literatúra:
- Bury, J. B.: St. Patrick – The Life and World of Ireland’s Saint. London 2010.
- Flechner, R.: Saint Patrick Retold. Oxford 2019.
- Freeman, P.: St. Patrick of Ireland: A Biography. New York 2005.
- Ó Cróinín, D.: Early Medieval Ireland 400–1200. London 2013.
- Watt, J. A.: The Church and the Two Nations in Medieval Ireland. Cambridge 1970.
V súčasnosti študuje odbor história na Univerzite Komenského v Bratislave. Je spoluzakladateľom študentského spolku FONS. Téme Montesquieho reflexie konceptu orientálneho despotizmu sa venoval, okrem iného, aj vo svojej bakalárskej práci. V minulosti bol členom skupiny historického šermu Corvus Arma a v roku 2021 vypomáhal skupine historického šermu TOSTABUR s podujatím na hrade Devín.