Vybrať najlepšie či najzaujímavejšie filmy venované téme holokaustu nie je jednoduché. Táto neslávna časť európskych dejín pútala i púta pozornosť filmových tvorcov prakticky neustále. HistoryWeb.sk sa preto opýtal popredných slovenských a svetových odborníkov, ktorí sa problematike holokaustu venujú. Tu je ich výber…
Ján Hlavinka pracuje na Historickom ústav SAV, kde sa odborne zaoberá problematikou holokaustu na Slovensku. Napísal viacero monografií, napr. Židovská komunita v okrese Medzilaborce v rokoch 1938–1945 (Bratislava 2007), The Holocaust in Slovakia : The Story of the Jews of Medzilaborce District (Budmerice 2011) či „Dôjsť silou-mocou na Slovensko a informovať …“ : Dionýz Lénard a jeho útek z koncentračného tábora Majdanek (Bratislava 2015), je spoluautorom viacerých kníh,napr. Pracovný a koncentračný tábor v Seredi 1941 – 1945 (Bratislava 2009), Dejiny židovskej komunity v Humennom (Humenné 2014) či Slovenský štát 1939-1945 : Predstavy a realita (Bratislava 2014), a mnohých ďalších. Je autorom viacerých štúdií, odborných a popularizačných článkov a pravidelne sa zúčastňuje verejných diskusií v médiách.
Saulov syn (Maďarsko 2015)
Podľa môjho názoru ide o jednu z najsilnejších umeleckých výpovedí o holokauste, ktoré doteraz vznikli. Od prvých minút, v ktorých sa z diváka stáva svedok vraždy (ďalšej) skupiny obetí v plynovej komore tábora Auschwitz, až po posledné zábery je tento film dynamickou a silnou výpoveďou o genocíde, ktorú dnes označujeme pojmom holokaust. Nie sú tu žiadne dlhé dejové línie a divák nesleduje množstvo postáv: ide o pohľad na niekoľko hodín „života“ konkrétneho väzňa, ktorý sa pokúša dôstojne pochovať svojho syna na mieste, kde sa telá tisícov zavraždených pália.
Pianista (Veľká Británia/Francúzsko/Nemecko/Poľsko 2002)
Film Romana Polanskeho považujem za veľmi kvalitné a pôsobivé stvárnenie osudu konkrétneho človeka počas holokaustu. Spolu s príbehom gradujúcej perzekúcie poľských Židov sa pred divákom odvíja osobný príbeh klavírneho virtuóza Wladislawa Szpilmana (vo filme stvárneného Adrienom Brodym). Nadaný, citlivý a slušný W. Szpilman sa ocitá spolu s tisíckami ďalších Židov vo varšavskom gete a následne zápasí o vlastné prežitie. Polanski podľa môjho názoru v tomto filme bravúrne stvárnil stupňujúcu sa perzekúciu a utrpenie skupiny aj individuálnu tragédiu. Navyše pri tom otvoril množstvo ďalších tém.
Obchod na korze (Československo 1965)
Keby bolo v školách popri tzv. povinnom čítaní zavedené aj povinné sledovanie filmov, film Obchod na korze by som zaradil do prvej trojky ich zoznamu. Stvárňuje príbeh jednoduchého „človeka milión“, ktorý sa zúčastní štátom organizovaného rabovania židovského majetku. Kolaborantský ľudácky režim, ktorý vládne na Slovensku, pridelí v rámci arizácie stolárovi Tónovi Brtkovi nevýnosný obchod starej židovskej obchodníčky Rozálie Lautmannovej. Príbeh arizátora, bravúrne stvárneného Jozefom Kronerom, z ktorého sa stáva nový majiteľ, a Rozálie Lautmannovej v podaní poľskej herečky Idy Kamińskej, je vlastne pokusom o mikrokresbu jedného arizačného prípadu. V arizácii pripravil režim Hlinkovej slovenskej ľudovej strany desaťtisíce Židov o živobytie, a potom sa ich zbavoval deportovaním do nacistických koncentračných táborov.
Yoni Berrous sa narodil vo Francúzsku, do Izraela sa presťahoval v roku 1992. Študoval medzinárodné vzťahy a politickú ekonómiu na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme (The Hebrew University of Jerusalem). V Yad Vashem pôsobil ako sprievodca vojakov IDF a v súčasnosti je riaditeľom Francúzskeho a Európskeho oddelenia na Medzinárodnej škole pre štúdium holokaustu (International School for Holocaust Studies/ISHS) pri Yad Vashem. Riadi a koordinuje semináre pre židovských aj nežidovských pedagógov zameriavajúcich sa na výučbu holokaustu v Izraeli a a v Európe.
Dovidenia, chlapci (Francúzsko/Nemecko/Taliansko 1987)
Francúzsky koprodukčný film Au revoir les enfants sa v širšom slova zmysle snaží vyrozprávať príbeh kňaza a židovských detí, ktoré vo svojej škole ukrýval počas nacistickej okupácie. Film je však hlavne o fenoméne pamäti. Rozpráva príbeh z pohľadu dieťaťa, nežidovského francúzskeho dieťaťa, ktoré si zapamätalo veci a udalosti, ktoré sa okolo neho odohrávali. Film je veľmi reprezentatívny, čo sa týka situácie vo Francúzsku v tom čase. Z pedagogického uhla pohľadu síce film hovorí o holokauste – o bezcitnom sústreďovaní židovských detí, o ľuďoch, ktorí sa ich snažili zachrániť a o krutých osudoch v koncentračných táboroch – ale bez toho, aby ukázal horor holokaustu. Je to veľmi chúlostivý a citlivý film. Hovorí o genocíde, ale nie šokovou terapiou.
Vlak života (Belgicko/Francúzsko/Izrael/Holandsko/Rumunsko 1998)
Film z produkcie hlavne Belgicka, Francúzska a Rumunska od režiséra Radua Mihaileanua nie je historickým filmom. Je to fiktívny príbeh obyvateľov židovského štetla, ktorí sa snažia ujsť pred nacistami napodobením vlastného židovského transportu do koncentračného tábora. Film je komédiou plnou vtipov, situačných gagov, židovského humoru a čierneho humoru, ale na konci divák zistí, že predstavuje aj smutnú drámu. Film viac než históriu vykresľuje odolnosť ducha a použitie humoru ako duševnej rezistencie voči desivým udalostiam tohto obdobia. Tento aspekt chýba mnohým iným filmom o holokauste, aj keď človek potrebuje najprv vedieť kontext, ktorý v tomto filme chýba, než ho začne sledovať, aby si ho nevyložil nesprávne. Vyžaduje zasväteného diváka.
Všetko je osvetlené (USA 2005)
Tento americký film je natočený podľa známeho románu Jonathana Safrana Foera. Film je komédiou aj drámou. Odohráva sa desaťročia po holokauste, keď americký židovský mládenec cestuje na Ukrajinu, aby vypátral minulosť svojej rodiny. Jediná vec, ktorá mu má v pátraní pomôcť, je fotografia a dvaja Ukrajinci, ktorí si zarábajú ako „turistickí sprievodcovia“, keďže mladý Američan nie je prvým ani posledným, ktorý na Ukrajine pátra po svojich koreňoch. Mám rád tento film, lebo nehovorí len o holokauste, ale aj o spomienkach na holokaust a o vzťahu medzi druhou či treťou generáciou preživších holokaust. Zároveň je dôležitý z hľadiska vzťahu Ukrajiny a holokaustu a jej lokálnej populácie – židovskej aj nežidovskej – k tejto epizóde ukrajinských dejín.
Michala Lônčíková je doktorandka na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa prevažne protižidovskej propagande v čase 2. svetovej vojny, dejinám holokaustu, ako aj jeho dôsledkom v povojnovom období. Okrem toho rada číta, pozerá sa na plátno i na javisko, no najmä žije. Je pritom autorkou viacerých odborných i popularizačných textov, ktoré vyšli doma i v zahraničí.
Obchod na korze (Československo 1965)
Nielen preto, že je prvým československým oscarovým filmom, a nielen kvôli hereckému koncertu Idy Kamińskej a Jozefa Kronera. Mnohí z jeho tvorcov si prešli ťažkými osobnými skúsenosťami na strane prenasledovaných, no aj napriek tomu dokázali natočiť film, ktorý nesúdi, ale citlivo i s dávkou neobyčajne ľudského humoru ukazuje, ako protižidovská politika slovenského štátu zasahovala do každodenného života obyvateľov malého mesta. Hlavný hrdina sa možno pod tlakom svojej ctižiadostivej a chamtivej manželky, možno aj svojou ľahostajnosťou stal spolupáchateľom štátom organizovanej lúpeže židovského majetku. Veta, ktorú oznámil starej a nahluchlej pani Lautmanovej – „Ja som Váš arizátor“ –, vo svojej jednoduchosti a jasnosti vypovedá o danom procese snáď viac ako vedecké štúdie na túto tému. Daň za získaný obchod s gombíkmi a za neľudskosť politiky antisemitizmu, ako i svoj podiel na nej, si však hlavný hrdina stihol uvedomiť až príliš neskoro – relatívne pokojnú hru na pomocníka starej panej definitívne ukončila príprava transportov z mesta.
Predčítač (USA/Nemecko 2008)
Výborná knižná predloha Bernarda Schlinka a silný príbeh boli ideálnym predpokladom pre vznik nemenej strhujúceho filmového príbehu. Opäť sa môže vynoriť starý osvedčený spor kniha vs. film, ale v tomto prípade podľa môjho názoru film neťahá až za taký kratší koniec, ako to obyčajne býva. Milostný príbeh dospievajúceho muža a výrazne staršej ženy neostal len spomienkou na vášnivé leto z mladosti. Ako mladý študent práva sa ocitol v súdnej sieni počas frankfurtského procesu s bývalými dozorkyňami z koncentračných táborov, kde po rokoch opäť stretol aj svoju niekdajšiu lásku, o ktorej „kariére“ dovtedy vôbec netušil. Na prvý pohľad možno schematicky vyzerajúci rozpor medzi citom a rozumom či subjektívnym a objektívnym je vyrozprávaný s neuveriteľnou hĺbkou, nevydiera, nehyperbolizuje, no núti zamýšľať sa. Najmä nad tým, že dejiny ani ich aktéri nikdy nie sú čierno-bieli, a nie všetky otázky musia mať za každú cenu jednoznačnú odpoveď.
Ida (Poľsko/Dánsko/Francúzsko/Veľká Británia 2013)
Najnovší spomedzi vybraných filmov, svojou poetikou a estetikou odkazujúci na slávnu a fenomenálnu éru poľskej kinematografie. Scéna samovraždy jednej z hlavných protagonistiek svojou intimitou, no zároveň dômyselne vyskladanou gradáciou – divák prakticky celý čas tuší, k čomu sa schyľuje, ale stále verí v opak až po zámerne dlhý záber na už prázdne okno, sprevádzaný doznievajúcou skladbou z gramofónu – sa podľa môjho laického názoru už stihol stať súčasťou dejín filmu. Odhodlanie mladej novicky, stojacej pred rozhodnutím vstúpiť do rehole, spoznať históriu svojej rodiny, ju postupne priviedlo až k jej židovským koreňom aj k pravde o prokurátorskej kariére jej tety v 50. rokoch 20. storočia už za komunistického režimu. Film však otvára najmä otázku poľsko-židovských vzťahov v období 2. svetovej vojny a naráža na dodnes kontroverzný a vášne vzbudzujúci podiel spoluzodpovednosti poľskej majoritnej spoločnosti na prenasledovaní Židov. Príbeh Idinej rodiny jasne poukazuje na fakt, že zisk majetku či „zmiznutie“ židovských susedov sa neodohrávali vždy len z vôle či tlaku nacistov, hoci i na priamo okupovaných územiach.
Denisa Nešťáková je interná doktorandka na Filozofickej Fakulte UK v Bratislave, kde sa venuje predovšetkým politickým a sociálnym dejinám Izraela a Palestíny od konca 19. do konca 20. storočia. Zároveň sa zaoberá dejinami holokaustu so zameraním na rodovo podmienenú skúsenosť židovských a nežidovských väzňov koncentračných a pracovných táborov. Po rozsiahlom výskume v izraelských archívoch sa pripravuje na záverečný výskum k dizertačnej práci na Goetheho univerzite vo Frankfurte nad Mohanom.
Klub vyvolených (Izrael 2015)
Izraelská čierna komédia/detektívka. Telo 80-ročného muža nájdu s tromi bodnými ranami na hrudi a s číslom vytetovaným na predlaktí. To je jedinou stopou, ktorá privedie detektíva k najstrašnejšiemu klubu na svete – tých, ktorí prežili holokaust. Aj v tomto klube však človek potrebuje členstvo. Film vyvolal rozporuplné reakcie. Pri jeho premiére sa časť publika nahlas smiala, kým iná časť nevedela, ako reagovať. Klub vyvolených nie je umelecky najlepším filmom, no rozhodne podáva odlišný príbeh, než na aký sme v Európe či vo svete zvyknutí. Žartovať na tému preživších holokaustu so štýlom si zatiaľ dovolí málokto, no židovský humor v kombinácii s izraelskou „chutzpou“ sa postarali o vskutku zaujímavé desivo-zábavné dielo.
Nočný vrátnik (Taliansko 1974)
Talianska psychologicko-erotická dráma zobrazujúca prvotne násilný vzťah v koncentračnom tábore medzi SS dôstojníkom Maxom a židovskou väzenkyňou Luciou, ktorý prerástol v lásku. Príbeh sa začína v roku 1957, keď sa opäť stretávajú. Ona je manželkou slávneho amerického dirigenta, s ktorým nocuje v hoteli vo Viedni, kde on pracuje ako nočný vrátnik. Film od svojho počiatku vzbudzoval kontroverzné diskusie nielen o sexuálnej, násilníckej posadnutosti medzi strážcom v koncentračnom tábore a židovskou väzenkyňou, ale aj o samotnej umeleckej hodnote filmu. Pozornosť si zaslúži pre svoje nadčasové zobrazenie tabuizovanej témy sexuálneho života a násilia v koncentračných táboroch – dokonca aj striktne zakázaného pomeru medzi „árijcami“ a Židmi. Kým film sa „škandalóznej“ téme venoval už v 70. rokoch 20. storočia, historikom (najmä historičkám) sa to podarilo až o desaťročia neskôr.
Es war einmal Deutschland (Nemecko/Luxembursko/Belgicko 2017)
Nemecká filmová dráma nakrútená podľa románov Michela Bergmanna Die Teilacher a Machloikes, ktorý zároveň spolupracoval na scenári filmu. Film sa odohráva vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1946. Židovský obchodník David Bermann a jeho priatelia, ktorí rovnako ako on prežili holokaust, sa všemožne snažia získať peniaze, aby čo najskôr emigrovali do Spojených štátov s vidinou lepšej budúcnosti. Kým David a jeho kamaráti putujú po nemeckých domácnostiach ako podomoví predajcovia s najlepšou bielizňou, musí sa hlavný hrdina zároveň vyrovnávať so svojou nedávnou minulosťou. Davida vyšetruje zvláštna agentka Sarah Simonová. Dôvodom je vlastníctvo dvoch cestovných pasov, prežitie holokaustu vďaka jeho komediálnemu talentu, vystupovanie v nacistickej zábavnej revue, a nevšedná návšteva u Adolfa Hitlera v Obersalzbergu. Kým v slovenskej kinematografii sa kladie dôraz predovšetkým na obdobie druhej svetovej vojny a holokaustu, v tomto nemeckom filme je vzácne prezentované obdobie krátko po vojne. Film získal v Nemecku nejednoznačné divácke a odborné hodnotenia. Napriek tomu je zaujímavým svedectvom historickej reality povojnového Nemecka a preživších holokaustu s vtipnými okamihmi popri konštantne prítomnej povojnovej ťažobe.
Frederek Musall je profesorom na Vysokej škole pre židovské štúdiá (Hochschule für Jüdische Studien) v Heidelbergu a zároveň zástupcom rektora tejto univerzity. Vo svojej výskumnej činnosti sa venuje židovskej filozofii a intelektuálnej histórii (intellectual history), špeciálne dejinám židovských mysliteľov v islamskom svete a súčasnej židovskej popkultúre. Študoval na Hochschule für Jüdische Studien v Heidelbergu, Ruprecht-Karls-Universität v Heidelbergu, ako aj na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme (The Hebrew University of Jerusalem). Je členom predstavenstva Inštitútu islamských štúdií a interkultúrnej spolupráce (Institut für Islamische Studien und Interkulturelle Zusammenarbeit/IFIS & IZ) v Mannheime a autorom niekoľkých monografií a vedeckých štúdií.
Prímerie (Taliansko/Francúzsko/Nemecko/Švajčiarsko 1997)
Film natočený podľa memoárov Prima Leviho hovorí o skúsenostiach ich autora po oslobodení Auschwitzu. Sleduje jeho návrat do rodného Turína – dlhú a kľukatú cestu, ktorá ho vedie cez vojnou zničené krajiny, ako Poľsko, Rusko, Rumunsko, Maďarsko, Rakúsko a Nemecko. Skutočným zámerom filmu je však ukázať vnútornú púť Prima Leviho – jeho osobný prerod na základe spomienok, znovuobjavenie a zažívanie základných ľudských pocitov a potrieb, ktoré v Auschwitzi zmizli do zabudnutia. Tých pocitov, ktoré z nás robia ľudí. Je to mĺkvy, smutný film, ale zároveň emočne silný príbeh človeka, ktorý naráža na realitu okolitého sveta v hľadaní samého seba.
Všetko je osvetlené (USA 2005)
V roku 2002 debutoval so svojou rovnomennou knihou Jonathan Safran Foer. Film sleduje hlavného hrdinu, nazvaného podľa autora románu, v pátraní po ukrajinskej žene, ktorá zachránila život jeho starému otcovi. Cesta, ako sa ukáže, nie je jednoduchá, keďže rodisko starého otca – dedinka Trachimbrod, bola nacistami zničená a vymazaná z mapy. Na svojej ceste však nie je sám, sprevádzajú ho Alex – jeho miestny tlmočník, Alexov slepý dedo, ktorý šoféruje auto(!) a jeho pes menom Sammy Davis Jr. Film samotný bol kritizovaný za neprofesionálny prístup k historickým faktom, avšak svojím spôsobom predstavuje až magický realizmus. Veľmi citlivo zachytáva zmysel a význam holokaustu pre mladého muža súčasnosti a jeho vzťah k rodinnej histórii.
Šedá zóna (USA 2001)
Film dostal názov podľa jednej kapitoly z knihy Prima Leviho, v slovenčine Potopení a zachránení – Štyridsať rokov po Osvienčime. Hovorí o príbehu židovského Sonderkommanda XII v Osvienčime, ktoré malo za úlohu likvidovať telá iných väzňov ich pálením v krematóriu. Príbeh je zasadený do októbra roku 1944, keď sa muži Sonderkommanda XII v stupňujúcej sa beznádeji pokúsili o odpor. Zničením krematória chceli vyvolať vzburu väzňov, ktorá by spomalila smrteľnú mašinériu tábora natoľko, aby tábor stihla oslobodiť sovietska Červená armáda. Aj keď sa im podarilo zničiť jedno krematórium, vzbura bola potlačená príslušníkmi SS a všetci členovia Sonderkommanda boli popravení. Sila filmu spočíva v krutom až zúrivom, bezcitnom a brutálnom vyobrazení historických faktov, na základe ktorých je film natočený.
Pripravili Jozef Hyrja a Jakub Drábik