William Tell – legendárny čarostrelec

William Tell je legendárna historická postava zo švajčiarskych dejín. Jeho existencia nie je priamo doložená, spomína sa až v neskorších písomných správach z obdobia po jeho údajnej  životnej púti. Keďže je zo Švajčiarska, jeho meno má niekoľko podôb – nemecky Wilhelm Tell, francúzsky Guillame Tell, taliansky Gugliemo Tell, réto-románsky Gugliem Tell a najznámejšia anglická verzia mena znie William Tell.

Doba jeho pôsobenia spadá do vzniku Švajčiarskej konfederácie na začiatku 14. storočia. Podľa legendy William Tell zabil Gesslera, tyranského starostu v dedine Altdorf v kantóne Uri. Švajčiarsko bolo (a stále je) rozdelené na kantóny (správne oblasti, provincie) a bolo pod kontrolou Habsburgovcov.

William Tell je ústrednou postavou švajčiarskeho patriotizmu, jeho kult vzrástol po znovunastolení Švajčiarskej konfederácie po napoleonských vojnách. Francúzske vojská pod vedením Napoleona Bonaparteho dobyli konfederáciu v roku 1798 a pokúsil sa tu zaviesť myšlienky Francúzskej revolúcie. Po vyhnaní armády malého Korzičana sa Švajčiari vrátili k pôvodnému štátnemu zriadeniu.

Historické súvislosti

Príbeh Williama Tella súvisí s niekoľkými udalosťami z 13. a 14. storočia. Tou prvou je prísaha na lúke Rüthli (Rütli) v roku 1291. Na tejto lúke sa zaviazali prísahou predstavitelia tzv. troch lesných kantónov – Uri, Schwyz a Unterwalden –, a tým spečatili vznik konfederácie. Tento odvážny prejav odporu voči Rakúšanom mal iba malý vplyv na vzťahy hrdých vrchárov a ich vzdialených pánov. Okrem drobných protestných akcií a občasných útokov na habsburské hrady sa žiadna vzbura nekonala. Rakúšania dávali najavo ľahostajnosť. To sa zmenilo, keď povstalci z kantónu Schwyz prepadli opátstvo v Einsiedelne, cirkevný majetok pod habsburskou ochranou. Rakúsky vojvoda Fridrich (aj nemecký kráľ) vyslal svojho brata Leopolda, aby buričov potrestal. Pre Fridricha to bola zhodou okolností príležitosť, aby si uplatnil nárok na cisársky trón pred Ľudovítom IV. Bavorským, ktorý mal podporu práve švajčiarskych kantónov. Ráno 15. novembra 1315 Rakúšania v počte asi 2000 mužov sebavedome vpochodovali do Morgartenského priesmyku. Priesmyk bol taký úzky, že museli postupovať husím pochodom. Hore v úkrytoch čakali vrchári na príležitosť. Počkali, kým nepriateľ príde na vhodné miesto, a uvoľnili kamennú lavínu, ktorá drvila mužov aj kone bez rozdielu. Potom ich dorazili kopijami a bitku vyhrali. Švajčiari museli bojovať aj v ďalších bitkách za samostatnosť proti Rakúšanom, ale toto prvé víťazstvo ukázalo bojové a strategické kvality horalov. V tejto bitke údajne bojoval aj William Tell (pozri nižšie).

Po tomto víťazstve sa od habsburského impéria odtrhli aj ďalšie provincie a pridávali sa k trom lesným kantónom. V roku 1353 mala konfederácia už osem členov vrátane miest Luzern, Zürich a Bern. Výhodu pre vzbúrencov predstavovala znalosť ťažkého hornatého terénu, ostatne táto výhoda vždy hrala do kariet vzbúrencom, či už škótskym rebelom v časoch Williama Wallacea, alebo aj počas nášho Slovenského národného povstania, a z dejín, aj novodobých, poznáme takýchto príkladov hnutí odporu formou partizánskeho boja viacero. Habsburgovci sa snažili znemožniť snahu o švajčiarsku nezávislosť aj neskôr, ale v rozhodujúcich bitkách prehrali.

Žaluďový horník

William Tell patrí do skupiny tzv. bojovníkov za slobodu. Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj škótskeho nižšieho šľachtica Williama Wallacea. Sú to hrdinovia, ktorí sa dostali do povedomia bežných ľudí vďaka svojmu osobnému pričineniu a príkladnej odvahe  na rozdiel od známych zbojníkov-lúpežníkov.

Tým, že osobne zabil predstaviteľa nenávidených Habsburgovcov, prispel William Tell k slobode vlastného národa. Sú to vzletné slová, ale vo Švajčiarsku je známy ako hrdina bez bázne a hany.

William Tell sa vo svojej domovine spomína ako najlepší strelec z kuše. Kuša je jeho atribút, rovnako ako je dlhý luk symbolom Robina Hooda. Spojenie kuša a William Tell je veľmi vžité v kultúrnych dejinách Európy. V sedmových kartách býva karta žaludný horník pomenovaná William (Wilhelm) Tell.

Legenda o Williamovi Tellovi existuje v množstve verzií. Najstarší záznam spomína zostrelenie jablka, Tellov útek a rozpútanie revolúcie. Zavraždenie sa nespomína v Tellenlied, ale je zaznamenané v Bielej knihe Sammenu.

Zrodenie legendy

Legenda podľa E. Tschudiho (cca 1570) znie asi takto: William Tell pochádzajúci z Bürglenu bol známy ako silný muž, dobrý horolezec a skvelý strelec z kuše.

V tých časoch sa Habsburgovci snažili ovládať kanton Uri. Albrecht (alebo Herrmann) Gessler, novovymenovaný rakúsky starosta obce Altdorf, vztýčil v strede námestia stĺp. Na jeho vrchol umiestnil svoj klobúk a vyžadoval, aby sa klobúku každý okoloidúci poklonil. 18. novembra roku 1307 navštívil Altdorf William Tell so svojím synom a ako prechádzali okolo stĺpa s Gesslerovým klobúkom, odmietli sa verejne pokloniť. Starosta ich dal zatknúť a vymyslel krutý trest. Gesslera totiž zaujali zvesti o Tellovom majstrovstve s kušou, preto sa rozhodol, že ho nepotrestá popravou, ak zostrelí z hlavy svojho syna Waltera jablko. Skúška bola o to krutejšia, že mal iba jeden pokus. William Tell však dostál svojej povesti a jablko rozpolil šípom na prvý pokus. Malý Walter údajne tak dôveroval svojmu otcovi, že si odmietol pred Božím súdom zaviazať oči.

Gessler si však všimol, že strelec vytiahol z tulca až dva šípy namiesto jedného. Pred prepustením sa Tella spýtal, prečo tak učinil, a ten mu odpovedal, že ak by netrafil jablko, druhým šípom by zabil Gesslera. Starosta sa rozzúril a dal „drzáňa“ zviazať. Tell mal byť prevezený člnom na hrad Küssnacht, kde si mal odpykať trest v temnici. No nad Luzernským jazerom sa strhla prudká búrka. Prítomní vojaci sa obávali o svoj život a rozviazali Tella, oplývajúceho ohromnou silou, aby bezpečne kormidloval plavidlo na pevninu. Tell využil príležitosť na únik a vyskočil na breh, ktorý sa dnes nazýva Tellsplatte (Tellov schod?) a na ňom stojí Tellskapelle (Tellova kaplnka).

William utekal ku Küssnachtu, kde dlhou, dobre mierenou strelou z priesmyku zabil Gesslera druhým vytiahnutým šípom. Toto miesto sa teraz volá Hohegasse. Tento čin vraj začal revolúciu, v ktorej hral Tell vedúcu úlohu, údajne bojoval aj v spomínanej bitke proti Rakúšanom pri Morgartene. Tschudi uvádza aj rok Tellovej smrti –  1354 – , keď zahynul pri záchrane topiaceho sa dieťaťa v rieke Schachenbach v kantóne Uri.

Prvá písomná zmienka sa objavila v Bielej knihe zo Sammenu. Túto knihu napísal v roku 1475 miestny občan Hans Schreiber. Spomína prísahu na lúke Rüthli v roku 1291 a hrdinské činy Williama Tella.

Z rovnakého obdobia pochádza aj pieseň o hrdinských činoch Williama Tella, nazvaná Tellenlied. Pieseň sa začína legendou, ktorá prezentuje hrdinu ako zakladateľa Švajčiarskej konfederácie, označuje ho ako „prvého konfederáta“. Rozprávač hovorí o zostrelení jablka, o druhom šípe v prípade synovej smrti, o úteku a o zabití Gesslera. Text ďalej vymenováva švajčiarske kantóny a je rozšírený o „súčasné“ udalosti – o vojnu s Burgundskom. Končí sa smrťou burgundského vojvodu Karola Smelého v roku 1477.

Najstaršou tlačenou zmienkou o Williamovi Tellovi je Kronika Švajčiarskej konfederácie (Kronika von der loblichen Eydtgenosschenschaft), ktorú napísal Petermann Etterlin v roku 1507.

Inšpiráciou pre neskoršie obdobie je verzia legendy o Williamovi Tellovi v monumentálnom diele Chronicon Helvetorum, ktorého autorom je spomínaný Aegidius Tschudi (1570). Ten je, žiaľ, smutne známy manipuláciou dokumentov a jeho dielo môže byť len kompilátom. Tak či onak, táto kronika bola inšpiráciou pre Históriu Švajčiarskej konfederácie (Geschichte Schweizerischer Eidgenossenschaft) od Johannesa von Müller (1780). Leví podiel na rozšírení hrdinských skutkov „čarostrelca“ má aj známy romantický básnik Friedrich Schiller.

Prejavy úcty

William Tell sa teší mimoriadnej úcte Švajčiarov už od 16. storočia. Existujú pamätné miesta, kde údajne vykonal hrdinské skutky. Na mieste Tellovho úteku z člna sa začiatkom 16. storočia spomína kaplnka (Tellskapelle).

Tschudi spomína svätú chatu (Heilige Huslin) na mieste zavraždenia nenávideného Gesslera.

Kostol v Bürglene má zvon z roku 1581, ktorý je venovaný Williamovi Tellovi, a neďaleká kaplnka je ozdobená freskou z roku 1582, ktorá zobrazuje jeho smrť v rieke.

William je aj hlavnou postavou rovnomennej hry (Tellspiel), ktorá sa hrala prvý raz v zime 1512 alebo 1513 v obci Altdorf. Najstaršia verzia hry je známa ako Urner Tellspiel (Hra o Tellovi z Uri).

Počas sedliackych nepokojov sa zrodil mýtus Traja Tellovia (Die Drei Tellen). Tento mýtus vyjadroval nádej ľudovej populácie na zopakovanie úspechu vzbury proti Habsburgovcom začiatkom 14. storočia.

Od 18. storočia sa Traja Tellovia premenili na legendu o spiacom hrdinovi, ktorý sa vráti v časoch núdze. Tento prvok sa objavil aj v Tellenlied v roku 1653. Prvok spiaceho hrdinu sa objavil aj v diele bratov Grimmovcov a v iných svetových legendách.

V priebehu 19. storočia (1789 ─ 1914) a až do druhej svetovej vojny bol William Tell vnímaný ako symbol vzbury proti tyranii ako vo Švajčiarsku, tak v Európe.

V roku 1766 napísal Antoine-Marin Lemierre divadelnú hru inšpirovanú Williamom Tellom. Na úspechu tohto diela sa podpísala rovnako povesť Williama Tella ako bojovníka proti tyranii, ako aj história Francúzskej revolúcie.

Revolučná fascinácia týmto hrdinom sa odrazila vo Švajčiarsku po založení Helvétskej republiky. Tell sa stal „maskotom“ tejto krátko trvajúcej republiky, jeho podobizeň bola aj na štátnom znaku.

Francúzske námorníctvo malo tiež loď triedy Tonnant (mohutná plachetnica s 80 delami na palube) menom Guillame Tell.

William Tell sa stal aj inšpiráciou pre umelecké diela. Fridrich Schiller napísal divadelnú hru William Tell na podnet svojho priateľa Johanna Wolfganga Goetheho. Schillerova hra je inšpirovaná udalosťami v 18. storočí, najmä americkým bojom za nezávislosť a Francúzskou revolúciou. Prvý raz sa hrala v roku 1804 v meste Weimar. Hra bola mimoriadne úspešná. Na základe tejto hry skomponoval Giacomo Rossini svoju operu William Tell. Predohra tejto opery je jednou z najreprodukovanejších skladieb všetkých čias v populárnych dielach, napr. vo westernových filmoch.  

John Wilkes Booth, vrah Abrahama Lincolna, sa takisto inšpiroval Tellom. Sťažujúc sa na negatívnu reakciu na svoj skutok, Booth si 21. apríla 1865 zapísal do denníka: „…s každou mužskou rukou proti mne, som tu v zúfalstve. Ale prečo? Preto, čo bolo cťou pre Bruta a čo z Tella urobilo hrdinu. A ešte pre zničenie veľkého tyrana, akého kedykoľvek poznali, som považovaný za obyčajného hrdloreza.“

Na základe výhry v národnej súťaži postavil v roku 1895 Richard Kissling monument pre Williama Tella v Altdorfe. Kissling ho stvárnil ako sedliaka a muža z hôr, siláka. Jeho mocné ruky s láskou objímajú malého Waltera, ale bez jablka. Toto stvárnenie sa výrazne odlišuje od symboliky Helvétskej republiky, ktorá zobrazovala Williama Tella ako vojaka s mečom na opasku a s opereným klobúkom typickým pre landsknechtov (nemecká sedliacka pechota z 1. pol. 16. stor.), ako dvíha svojho syna držiaceho jablko.

V 20. storočí sa natočili filmy, seriály a vznikli aj iné umelecké diela inšpirované švajčiarskym hrdinom (napr. maľby od Salvadora Dalího – William Tell a Gradiva a i.).

Pochybnosti

Zásadným problémom je však dokázať reálnu existenciu Williama Tella. Všetky zápisy o ňom pochádzajú z mladšieho obdobia. William Tell sa totiž stal tak významnou legendou národného povedomia Švajčiarov, že keď sa historik J. E. Kopp odvážil spochybniť jeho existenciu, spôsobil vlnu protestov a verejného rozhorčenia. Podrobne prehľadal archívy všetkých troch kantónov a dospel k záveru, že strelec z kuše nikdy neexistoval.

Prvý raz sa existencia Williama Tella spochybnila už za Rudolfa II. Diskusie pokračovali aj v 19. aj 20.storočí. Na strane opačnej sa historik Karl Meyer v roku 1941 pokúsil spojiť miesta v legende s konkrétnymi miestami. Legenda spomína pevnosti, ktoré boli zapojené do povstania. Archeológia však dokázala, že miesta boli opustené dávno predtým, než údajné povstanie prebehlo (1307 ─ 1308).

Moderní historici predpokladajú, že príbeh je vymyslený. William Tell sa stal postavou, s ktorou sa identifikoval aj politický režim, stal sa jeho symbolom. V takom prípade sú diskusie, ktoré by išli proti „oficiálnej línii“, nežiaduce.

Možný dôkaz o existencii Williama Tella podal historik A. Schärer v roku 1986. Identifikoval Wilhelma Gorkeita z Tellikonu (moderný Dällikon v kantóne Zürich) ako reálneho Williama Tella. Meno Gorkeit identifikoval ako verziu priezviska Armbruster (výrobca kuší). Ostatní historici nie sú presvedčení o správnosti teórie.

Iný aspekt legendy možno pochádza z európskeho kultúrneho okruhu. William Tell je čarostrelec, jeho umenie je legendárne, podobné postavy sú známe z celej Európy.

Dobrí strelci sú obdivovaní aj v dnešnej dobe. Či už olympionici alebo vojenskí ostreľovači. Rovnako to bolo aj v minulosti. Aj v stredoveku sa organizovali strelecké súťaže. Dobrí strelci sa isto stávali známi vo svojom okolí a časom sa pridali aj nejaké tie historky o nich. Robin Hood bol taktiež vynikajúci strelec.

Čarostrelci sa vyskytujú aj v rozprávkach. Aj prvok zostreleného jablka je pomerne častý. Pozoruhodne podobný príbeh zaznamenal nemecký kronikár Saxo Grammaticus v diele Gesta Danorum (Skutky Dánov) z 12. storočia. Jeden z hrdinov menom Toko či Tiki sa pri popíjaní vystatuje svojím lukostreleckým umením. Krutý kráľ Harald Modrozubý ho za to podrobí skúške, pri ktorej má zostreliť jablko z hlavy svojho syna. Rovnako ako „Švajčiar“ si Toko necháva v zálohe jeden šíp. Krátko potom vypukne vzbura a lukostrelec zabije kráľa v lese. Možno obdobný príbeh poslúžil ako inšpirácia pre vznik legendy o Williamovi Tellovi. Rovnako je však pravdepodobné, že sa pravdu o Williamovi Tellovi nikdy nedozvieme a zostane iba príbeh.

Každý národ, Švajčiarov nevynímajúc, potrebuje hrdinov. Či už legendárnych, alebo historických a William Tell a jeho kuša sú už so Švajčiarskom naveky spojené.

Použitá literatúra

• Veľké tajomstvá minulosti. Bratislava 1999.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org