S trochou zveličenia sa dá povedať, že rímska légia  patrí medzi najikonickejšie vojenské jednotky staroveku. Pri jej názve si asi každý predstaví kolónu kohort, manipulov a rímskych legionárov vystrojených v plátovom brnení. No tak ako každá jednotka, aj légia sa vyvíjala. Légie z čias neskorého cisárstva už vyzerali úplne inak a oko neskúseného pozorovateľa by už tieto jednotky ani nenazvalo légiami. Kam sa teda podeli légie?

 

Nikto si pravdepodobne neuvedomil, že keď sa v roku 313 n. l. stretli v boji vojská Licinia a Maximina Daia (obaja boli zároveň spolucisármi) v bitke pri Tzirallum (dnes Çorlu, secerozápadné Turecko), išlo o posledný stret legionárov organizovaných do kohort a centúrií. S nutným preháňaním môžeme dokonca dá povedať, že to bolo aj poslednýkrát, keď dve veľké armády zložené z legionárov a stojace proti sebe, používali agresívny (či možno lepšie povedané aktívny) spôsob boja a ich taktika nebola prevažne defenzívna. Armády postupovali proti sebe s centúriami s nosičmi štandárd na čele, až sa napokon zastavili na dostrel luku. Zrazu vyrazilo vojsko Licinia vpred tak razantne, že Maximinovi muži nemali čas hodiť svoje oštepy. A zatiaľ čo sa prvé rady ešte len chopili svojich mečov, boli už pobité. Ďalšie rady začali pod tlakom ustupovať, postup Liciniových legionárov už nešlo zastaviť a Maximinus stratil v bitke polovicu vojska.

V 4. storočí sa taktika rímskych vojsk stala prevažne defenzívnou, úplne sa upustilo od útoku v behu. Tento spôsob boja nahradila hradba zo štítov. No stále sa našli výnimky a keď v čase neskorého cisárstva viedol jednotky generál zo „starej školy“, tie mohli využívať aj „starý“ spôsob boja. Menšie jednotky neskorej antiky boli totiž vhodné na mobilné vedenie vojny, v ktorých bolo nasadených menej vojakov. Ak došlo k väčšiemu stretu, minimálne polovica mužstva bola nastúpená v druhom šíku a dôstojníci, rovnako ako za principátu, riadili boj z pozícií za bojovou líniou. Jednotlivé jednotky bojovali v tesnejšej formácii a boj viedli menej agresívne. Keď pechota vytvorila obrannú líniu, zasypala nepriateľa oštepmi, šípkami alebo šípmi. Výnimkou boli boje proti Peržanom, ktorí disponovali veľmi kvalitnými lukostrelcami. Tu spočívala taktika v čo najrýchlejšom priblížení k nepriateľovi, aj za cenu rozbitia formácie.

Armáda sa mení

Armádne reformy sa začali už za vlády cisára Diokleciána (Zdroj: wikipedia.org/G. Dallorto).

Armádne reformy sa začali už za vlády cisára Diokleciána, ktorý sa rozhodol, že armáda síce musí obraňovať hranice ríše, ale nemala by byť schopná svojvoľne dosadzovať uchádzačov na trón. Ochranu hraníc na severe a západe mala zabezpečovať sústava pevností, na východe zasa hustá sieť ciest (tzv. strata Diocletiana), ktorá umožňovala rýchly presun oddielov.

Samotná armáda bola rozdelená na dve časti: pohraničné oddiely (limitanei), ktoré boli trvalo umiestnené v provinciách, a mobilnú armádu, ktorá bola schopná zasiahnuť, kdekoľvek to bolo potrebné (comitanenses). Založil ich ešte cisár Gallienus (253–268 n. l.), ale zreformovali ich až panovníci Dioklecián a Konštantín Veľký. Zvláštny význam získala jazda, ľahká aj ťažká (katafraktoi), ktorá bola vyzbrojená podľa vzoru perzskej ťažkej jazdy. Celkové množstvo vojakov v armáde bolo 350 000–400 000, ale väčšiu polovicu tvorili menej kvalitné hraničné oddiely. Podľa Notitia Dignitatum (dielo uvádzajúce prehľad vojenských hodností a verejných úradov na konci 4. storočia n. l.) mala spojená západo- a východorímska armáda spolu vyše pol milióna vojakov, pričom na západ pripadalo o niečo menej ako 250 000 mužov. To malo byť viac ako dostačujúce množstvo na obranu hraníc a barbarské armády, ktoré útočili na územie ríše, neboli väčšie ako tie, ktoré sa o to pokúšali v skorších obdobiach (počet Alamanov v 60. rokoch 4. storočia sa odhaduje na 10 000 a Vandali mali k dispozícii 20 000 mužov). Dve tretiny armády však tvorili druhoradé pohraničné jednotky, z ktorých sa však čoraz viac mužov presúvalo do vnútrozemia – na ochranu miest a na dopĺňanie mobilných oddielov. Vnútrozemské jednotky boli veľmi často devastované občianskymi vojnami. Situácia zašla až tak ďaleko, že v skutočnosti bolo potrebné odveliť skoro až dve tretiny pohraničných vojsk, najmä z oblastí severnej Afriky a Galie (mobilné jednotky v severnej Afrike sa navyše fakticky vôbec nemohli pohnúť z miesta, keďže zabezpečovali dodávky obilia pre Rím). Pohanský historik Zosimos uvádza, že Julián Apostata, ktorý tiahol v roku 363 n. l. proti Perzii  a viedol 65 000 mužov, velil asi najväčšej rímske armáde tých čias. Už 15 000 mužov sa v 4. storočí považovalo za vysoké číslo a jednotky idúce na výpravu mali len zriedka o tretinu viac mužstva.

 

Nové oddiely

Zvláštny význam získala ťažká jazda (katafraktoi), ktorá bola vyzbrojená podľa vzoru perzskej ťažkej jazdy (Zdroj: wikipedia.org/J. Tremelling).

V 3. a 4. storočí n. l. sa rímska armáda začala meniť, hoci bez toho, aby sa dokázala vyrovnať s novými okolnosťami. Dôležitejšia začala byť statická obrana opevnených pozícií, keďže dochádzalo k veľkým bitkám v menšej miere. Taktika mobilných armád sa zameriavala na rýchle presuny a prekvapujúce útoky na nepriateľa, keď nebol pripravený. V istom smere však ostala armáda rovnaká ako v období principátu (27 pred n. l.–284 n. l.). Názvy jednotiek a hodnosti dôstojníkov sa síce zmenili, ale ako celok fungovala armáda skoro ako predtým. Ešte stále to bola profesionálna armáda, aj keď jej už nevelili senátori v rámci svojej vojenskej kariéry. Úplne zmizol rozdiel medzi légiami a pomocnými zbormi (auxilia). Oveľa dôležitejšie bolo delenie medzi jednotky poľnej armády (comitatenses) a statické pohraničné zbory (limitanei). Počet limitanei však nikdy nebol natoľko veľký, aby dokázali vlastnými silami zastaviť veľký nájazd či inváziu. Viedli boje v menšom rozsahu, prípadne boli dočasne pripojení k poľnej armáde. Ak toto spojenie ostalo trvalé, pomenovanie týchto jednotiek sa menilo na pseudocomitanenses.

Comitanenses slúžili aj ako mobilná strategická záloha (je však otázne, do akej miery pôsobili poľné armády ako strategické rezervy a v akom rozsahu sa využívali ako odstrašujúca zbraň v ruke panovníka proti prípadným vnútorným vyzývateľom), ktorá bola schopná presunúť sa tam, kde to situácia vyžadovala. Väčšina týchto armád bola umiestnená hlboko v provinciách, čo bola zmena oproti principátu, keď sa armády umiestňovali na hraniciach. Musím však podotknúť, že mobilita poľných armád sa nedá porovnávať s dneškom, keďže sa pohybovali tak rýchlo ako pešiak alebo voz so zásobami. Výhodou bolo, že vojsko nebolo viazané na jeden región alebo provinciu.

Neskororímska slávnostná prilba jazdca (Zdroj: wikipedia.org/ R. Koopman).

Zmenil sa aj počet vojakov v légii, pravdepodobne už nemala viac ako 1 000 mužov, čo nebola ani štvrtina počtu z predchádzajúcich čias. Zároveň je ťažké určiť, kedy došlo k zníženiu počtu mužstva. Rímsky spisovateľ a vojak Vegetius tvrdí, že ešte za Diokleciána mali niektoré légie aspoň 6 000 mužov. Ani dôvod zníženia počtu vojakov nie je jasný. V 4. storočí mala légia v poľnej armáde určite 1 000 až 1 200 mužov. Auxilia palatina (jednotka vojska, ktorá bola pravdepodobne vytvorená Konštantínom Veľkým v rámci jeho reformy armády) bola trocha menšia, tu sa počet pohyboval od 500 do 600 mužov. Počet jazdcov oproti minulosti nerástol (vexillationes mali 600 a scholae, oddiely cisárskej stráže, podľa údajov zo 6. storočia 500 jazdcov). Sú to však iba odhady ideálneho stavu a skromné dôkazy z tej doby nám ukazujú, že v realite bol početný stav mužstva asi o dve tretiny vyšší oproti spomínaným číslam. Informácie o početnej sile v jednotkách limitanei nám dokonca úplne chýbajú.

Hoci armáda v 4. storočí prekonávala viacero zmien, pretrvala tu väčšia kontinuita, než sa navonok zdá. Každodenná rutina a zvyklosti ostali veľmi podobné, alebo tie isté ako za principátu. V armádnej stratégii stále prevládali trestné výpravy ofenzívneho charakteru. Taktika sa, samozrejme, čiastočne zmenila, aj keď rímska armáda stála dokazovala taktickú prevahu nad nepriateľom. Podľa historika A. Goldswortyho Rimania stále vyhrávali väčšiu časť bitiek, aj keď už neboli takí pohotoví ako v minulosti. No a napríklad základná taktika obliehania sa nezmenila vôbec, aj keď v 4. storočí už boli Rimania viac obliehaní než naopak. Na veliteľských postoch sa začali presadzovať velitelia jazdy. Od 3. storočia sa títo dôstojníci stávajú veliteľmi légií namiesto doterajších legátov a časom im bolo zverené aj velenie nad armádami a správa provincií. Väčšinu z nich tvorili profesionálmi dôstojníci, ktorí trávili pri vojsku oveľa viac času ako senátori. Cisári ich preferovali, keďže nemali (väčšinou) politické kontakty a boli aj skúsenejší.

Noví dôstojníci

Neskororímska armáda sa delila na jednotky poľnej armády (comitatenses) a statické pohraničné zbory (limitanei) (Zdroj: Osprey/I. Pzis).

Tradičné hodnosti sa v 3. a 4. storočí úplne zmenili. Poľnej armáde velil vyšší veliteľ, prípadne cisár (ak sa odvážil opustiť niektorú zo svojich rezidencií ). Limitanei velil dux, ktorý spravoval danú oblasť. Velitelia jednotiek získali celý nový rad titulov, ale tie sa nedali vždy jednoznačne priradiť k nejakej štruktúre. Napríklad hodnosť praepositus znamenala predtým dočasne preradeného dôstojníka, veliaceho inej jednotke. Po novom sa z nej stala stála hodnosť. Aj niektorým tribúnom a prefektom, ktorí velili jednotkám, sa hovorilo preapositi. Na nižšej úrovni stál primicerius a nižší senátor. Ešte nižšie stáli dunacerii, ktorí podľa Vegetia velili 200 mužom a potom centanarii, ktorí velili stotine, ktorá pravdepodobne nahradila staršiu centúriu.

Okrem légií, kohort a auxiliárnych ál existoval aj celý rad podporných jednotiek. Boli to napríklad vexillationies, kde sa združovali jazdecké oddiely poľných armád. Medzi limitanei sa nachádzali ešte rozmanitejšie jednotky. Patrili medzi ne pomocné kohorty a aly, jazdecké jednotky vexillationies a cunei, a iné jednotky s menej špecifickými názvami, vrátane tzv. numeri (čo bol okrem foederati termín používaný aj pre cudzie jednotky). Keď to bolo potrebné, zahŕňali comitanenses i limitanei aj námorné eskadry. A prvýkrát v dejinách rímskej armády vznikla aj špecializovaná artiléria, aj keď je pravdepodobné, že aj veľa „klasických“ jednotiek používalo katapulty, hlavne pri obrane miest a pevností.


Nové zbrane

Typická výbava rímskeho vojaka v 3. storočí (Zdroj: wikipedia.org/Légia XV z Pram).

Taktikou väčšiny jednotiek pechoty bolo bojovať v tesnom šíku a zdá sa, že v tomto období neexistoval veľký rozdiel v taktike a výbave legionárov a pomocných oddielov. Ako zbroj sa používali krúžkové alebo šupinové panciere, prilby a dlhé oválne štíty. Meč gladius nahradila dlhšia spatha. Oštep pilum bol nahradený v menšej miere zbraňou spiculum, ale vo väčšej miere ho nahrádzali ďalšie typy oštepov a kopijí. Vojaci si nosili aj viacero menších oštepov, prípadne hádzacích šípok so závažím (plumbatae či mattiobarbuli). Niektoré jazdné jednotky boli vybavené lepšie než pechota. Napríklad v jednotkách označovaných ako cataphracti a clibanarii (rozlíšenie medzi týmito dvoma názvami nie je jasné) mali pancier nielen vojaci, ale aj ich kone. Tieto jednotky oveľa častejšie slúžili na východe, kde museli čeliť podobne obrnenej perzskej jazde. Ostatné jazdecké jednotky, či išlo o scutarii, promoti alebo stablesiani, boli prepadové oddiely, podobne ako alae v období principátu, a preto boli vystrojené ľahšie. Medzi ľahkú jazdu patrili aj lukostrelecké jednotky, ako Mauri alebo Dalmatae. Mýtom je, že v období neskorého cisárstva sa kládol väčší dôraz na jazdu. Tento nesprávny predpoklad vychádzal z dôrazu na mobilitu armád a v nepochopení významu a prestíže jazdy alae za principátu. Aj naďalej platilo pravidlo o vyváženom zložení armád.

Veľmi veľa pozornosti bolo v neskorej antike venované stavbe pevností a opevnení. Už jestvujúce stavby sa spevňovali a mnohé nové sa postavili. Hlavným dôvodom vzniku stavieb bola samozrejme obrana území ríše. Hradby boli vyššie a pevnejšie, mnohé navyše obsahovali plošinu pre artilériu. Veže stáli vysunuté pred samotné hradby, tak aby bolo možné ostreľovať nepriateľov zo všetkých strán. Zmenou prešli aj brány a priekopy, pričom brány boli  záujme lepšej obranyschopnosti užšie a priekopy mali v priereze namiesto tvaru písmena V ploché dno a boli širšie. Priame útoky na pevnosti sa odohrávali čoraz častejšie a čoraz menej bolo pravdepodobné, že sa armády stretnú na bojom boli. Keď nebolo možné zastaviť nepriateľa hneď na hraniciach, stiahla sa rímska armáda do opevnených táborov. Barbarské kmene nemali veľa skúseností s obliehaním takýchto pozícií a uchyľovali sa k metóde vyhladovania. To však často nebolo možné dotiahnuť do úspešného konca, keďže ďalšia poľná armáda už pochodovala k miestu obliehania.

Klesala kvalita vojakov?

Rímsky jazdec s mečom spatha (Zdroj: wikipedia.org/ D. Friel).

Poniektorí vojaci boli ešte stále profesionálmi, ale čoraz častejšie mali byť zdrojom mužstva odvody – každá oblasť bola povinná poslať do vojska určité množstvo mužov, toto nariadenia sa ale často obchádzalo. Ďalší zdroj mužstva zabezpečoval zákon, ktorý povinne zapisoval do armády synov vojakov bez rozdielu, či sa narodili počas alebo po službe. Veľký počet regrútov sa verboval z hraničných provincií, kde boli usadené barbarské kmene, ktoré za udelenie pôdy museli odviesť isté množstvo mužov. Vidina žoldu lákala do armády aj mnoho barbarov spoza hraníc. Z tohto a aj iných dôvodov sa rímska armáda postupne barbarizovala, asi štvrtina vojakov armády sa nenarodila v ríši. Títo muži nemali okrem žoldu veľa dôvodov byť verní cisárstvu, aj keď najnovšie výskumy ukazujú, že lojalita nebola až takým problémom, ako tvrdilo predchádzajúce bádanie. Počet barbarov v armáde sa stupňoval zvyšovaním počtu jednotiek typu foederati, kde barbarskí vojaci slúžili častejšie pod velením svojich kmeňových náčelníkov než pod rímskymi dôstojníkmi. Adrian Goldsworthy však na margo „barbarských“ dôstojníkov uvádza, že väčšina z nich kultúrne úplne splynula s rímskou vojenskou aristokraciou a tak názor, že „barbarizácia“ prispela k pádu Ríma, nepôsobí podľa neho príliš vierohodne.

Medzi príčiny poklesu kvality mužstva patrí aj fakt, že sa nevykonávali pravidelné odvody, keďže pribúdali kategórie, ktoré boli od brannej povinnosti oslobodené. Tlak odvodov tak spočíval na pleciach drobných statkárov a roľníkov, keďže veľkostatkári proti nim úspešne bojovali a v mestách bolo priveľa ľudí oslobodených od vojenskej povinnosti (dokonca aj kuchári a pekári). Navyše centrum ríše, samotná Itália, čoraz menej prispievala k odvodom a podľa zákonov z rokov 440 a 443 n. l. bol dokonca v západnej časti ríše odvod regrútov viazaný len na stav núdze. Aby sa stav zlepšil, senátori nakoniec v druhej polovici 4. storočia podporili návrh, aby sa mohlo namiesto odvodov platiť 25 aureov za každého chýbajúceho regrúta. Z povinnosti sa mohli vykúpiť aj jednotlivci. Za tieto zdroje sa najímali prevažne germánski žoldnieri, čo však viedlo k tomu, že ich počet postupne narastal, ale nedalo sa povedať, žeby Germáni v armáde prevažovali. Prispelo k tomu aj rozhodnutie z roku 382 n. l., keď Theodosius I. nariadil, že do armády môžu vstúpiť celé kmene namiesto dovtedy prijímaných jednotlivcov a skupín. Na ich čele stáli ich vlastní náčelníci a ako žold dostávali naturálie a peniaze na celý rok. Tento trend nakoniec vyústil do situácie, že úplne posledná armáda v rímskych službách (či skôr armáda zložená z foederatov nachádzajúca sa na území Itálie), ktorá pod velením Odoakara v roku 476 zosadila Romula Augusta, už pozostávala výlučne z Germánov. Dá sa teda povedať, že nie barbarizácia, ale neschopnosť udržať si vlastnú armádu bola jedným z dôvodov rozpadu a zániku ríše.

 

 

Použitá literatúra

Obrazová príloha: G. Dallorto, D. Friel R. Koopman, Légia XV z Pram, J. Tremelling, Osprey/I. Pzis, Total War, wikipedia.org

Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a Francúzsku v druhej svetovej vojne.