Príbehy o ľuďoch vychovaných v divočine pozná asi každý z nás. Či už to boli Romulus a Remus, ktorých podľa legendy vychovala vlčica, alebo fiktívne postavy, ako Tarzan či Maugli, ktoré sú základom veľmi obľúbených kníh a rozprávok. História však pozná aj skutočné príbehy s podobným pozadím a tematikou. Toto je jeden z nich.

Chlapca pomenovali Peter, ale známou zostala jeho prezývka divoký chlapec z Hamelnu.

Všetko sa začalo v lete roku 1725 v severonemeckom lese Hertswold neďaleko mesta Hameln. Miestnym obyvateľom sa podarilo objaviť zvláštne sa správajúceho chlapca. Údajne bol nahý, pohyboval sa po štyroch nohách, nedokázal rozprávať a živil sa len tým, čo sa mu podarilo nájsť v prírode. Keď sa ho ľudia snažili chytiť, ukrýval sa na stromoch, po ktorých sa vraj pohyboval s ľahkosťou veveričky. Keď sa im ho podarilo dolapiť, nevedeli, čo s ním robiť ďalej, keďže s ním vôbec nedokázali komunikovať. Odovzdali ho preto do miestnej nápravnej inštitúcie (slúžila aj ako väzenie). Tak sa začali do okolia šíriť fámy o divokom chlapcovi z Hamelnu. Tieto historky sa postupne dostali až ku kráľovi Veľkej Británie a vtedajšiemu vojvodovi (Brunšvicko-Lüneburska) z Hannoveru  Jurajovi I. a bola to práve jeho zvedavosť, ktorá zamiešala karty v osude tohto podivného chlapca.

Divoký chlapec

Kráľa Juraja tieto správy zastihli v jeho letnom sídle Herrenhausen v rodnom Hannoveri. Rečiam o divokom chlapcovi okamžite podľahol a prikázal priviesť ho k nemu na audienciu. Všetci už boli zvedaví na tohto odhadom dvanásťročného mládenca, ktorý vyrastal mimo civilizácie. Po jeho príchode sa k nemu správali ako k ctenému hosťovi, obliekli ho do reprezentatívnych šiat a posadili za stôl ku kráľovi a k nobilite. Tu sa však rýchlo ukázalo, že ich hosť zatiaľ nedokáže fungovať v spoločnosti ľudí a, pochopiteľne, nepozná ich spoločenské návyky. Chlapec jedol rukami a robil pri tom veľký hluk, odmietal chlieb a napchával sa iba zeleninou, ovocím a mäsom, pričom chmátal rukami po celom stole. Onedlho ho z miestnosti odviedli, no kráľov záujem oňho naďalej pretrvával. Po tejto krátkej návšteve sa chlapcovi podarilo znovu ujsť do lesov, ale netrvalo dlho a opäť ho vypátrali ukrytého v korunách stromu. Ten museli nakoniec spíliť, aby sa k nemu vôbec dostali. Chlapca pomenovali Peter, ale známou zostala jeho prezývka divoký chlapec z Hamelnu (príp. divoký chlapec z Hannoveru).

Cesta do Británie

Peter vzbudil na kráľovskom dvore na začiatku veľký záujem.

Na jar roku 1726 sa kráľ Juraj rozhodol zobrať Petra so sebou do Británie. Stalo sa tak na žiadosť princeznej Karolíny z Ansbachu, a táto udalosť navždy zmenila neistú budúcnosť tohto záhadného chlapca z hertswoldských lesov.

Po príchode do paláca Kensington v Londýne vzbudil Peter na kráľovskom dvore veľký záujem a dalo by sa povedať, že rozvíril vody inak stereotypného života miestnej nobility. Boli z neho vo vytržení a správy o jeho príchode zanedlho prenikli cez brány paláca aj medzi bežných obyvateľov Londýna. Medzi inteligenciou a spisovateľmi sa čoskoro začalo debatovať o otázkach ako: Má niekto ako on dušu? Môže byť niekto ako on skutočne človekom, alebo iba zvieraťom? Slávny spisovateľ Daniel Defoe napríklad poznamenal, že by to bola hrozná obžaloba dnešnej doby, ak by si chlapec dobrovoľne vybral svoj predchádzajúci život v divočine a opustil ľudskú spoločnosť. Príležitosti sa chopili aj satiristi a formou pamfletov ho využívali na výsmech kráľovského dvora, dvoranov, ale aj celej ľudskej rasy. Popularitu chlapca potvrdzoval aj fakt, že bol vyhotovený jeho portrét, ktorý zdobil veľké schodisko Kensingtonského paláca (obraz sa tam nachádza dodnes), a takisto jeho vosková podobizeň v Londýne.

Medzitým vyvolával Peter v kráľovskom paláci svojím správaním podobný rozruch ako v Hannoveri. Prispôsobovanie sa novým podmienkam preňho rozhodne nebolo jednoduché. Keď napríklad prvýkrát uvidel, ako si niekto vyzlieka pančuchy, spanikáril, lebo si myslel, že dotyčný zvlieka vlastnú kožu z nôh. Okrem obliekania mal problém naučiť sa spávať v posteli. Namiesto toho sa radšej schúlil do rohu miestnosti a spal na holej zemi. Postupne sa však adaptoval a časť problémov sa vyriešilo, keď si časom navykol na dobové šatstvo. To mu totiž nedávalo takú slobodu v pohybe, na akú bol z divočiny zvyknutý. Vtedajšie oblečenie bolo veľmi obtiahnuté a nedovoľovalo mu pohybovať sa po štyroch, plaziť sa a liezť na stromy.

Juraj I. (Maľba: G. Kneller).

Starostlivosťou o Petra bol poverený doktor John Arbuthnot. Jeho hlavnou snahou bolo naučiť chlapca rozprávať, písať, čítať a spoločensky sa správať. Ako sa ukázalo, nebola to jednoduchá úloha. John ako jeho tútor ho nechal úspešne pokrstiť, ale ostatné úlohy zvládal len veľmi ťažko. Chlapcovi dával denné lekcie, ale ten sa učil veľmi pomaly, nehovoriac o tom, že často radšej volil únik. K jeho záľubám patrilo aj vyberanie predmetov z vreciek okoloidúcich, pravdepodobne s cieľom nájsť niečo zaujímavé pod zub. Táto nevinná zábavka mu však nebola tolerovaná a neraz si za ňu vyslúžil fyzický trest vo forme úderov koženým opaskom po nohách.

Žiadna sláva však netrvá večne a počiatočné zanietenie a záujem ľudí o divokého Petra sa začal postupne vytrácať. Navyše jeho schopnosti učiť sa boli veľmi chabé a jediné, čo sa naučil povedať, bolo svoje meno a meno kráľa Juraja. Tútor John ho nakoniec v roku 1728 označil za beznádejný prípad a pozície učiteľa sa vzdal. Po smrti Juraja I. a rezignácii doktora Johna Arbuthnota sa mu kráľovná Karolína snažila nájsť náhradnú opateru. Nebolo to však jednoduché, keďže chlapec vôbec nejavil záujem o štúdium a nedokázal v učení napredovať. Padlo teda rozhodnutie umiestniť ho do pokojnejšej lokality a nechať ho žiť si svoj život. Začala sa tak ďalšia etapa v jeho neobyčajnom živote.

Život na vidieku

Fascinujúci príbeh o divokom Petrovi v londýnskej spoločnosti naďalej upadal do zabudnutia. Kráľovský dvor však chlapca neodpísal úplne. Presunul ho pod opateru Jamesa Fenna, správcu farmy v blízkosti Berkhamstedu v Hertfordshire, pričom mu vyplácal doživotnú rentu spojenú s nákladmi na živobytie (tá sa pohybovala okolo 30 £ ročne). Po Jamesovej smrti sa o Petra staral jeho brat Thomas Fenn.

Peter nerozprával ľudským jazykom do konca života, aj keď mu pravdepodobne rozumel.

V novom domove na vidieku prežil Peter celý zvyšok svojho života. Teda až na pár výnimiek. Okolitá, človekom nedotknutá príroda v ňom pravdepodobne vyvolávala pocit slobody a spomienky na jeho predchádzajúci život, pretože často vandroval po okolitých lesoch a niekedy aj prespával pod holým nebom. Jeho opatrovateľovi to starosti nerobilo, pretože sa vždy po pár dňoch vrátil. To sa však zmenilo v lete roku 1751. Peter sa vyparil ako obvykle, ale tentoraz čakal Thomas Fenn zbytočne. Ťažko povedať, či ušiel úmyselne, alebo sa proste dostal príliš ďaleko a nevedel trafiť naspäť. Pán Fenn rozširoval do okolia správy, pamflety a inzeráty o jeho zmiznutí a ponúkal odmenu za jeho nájdenie.

Medzitým na jeseň v roku 1751 zatkli v meste Norwich stredne vysokého muža s tmavými kučeravými vlasmi a hustou bradou. Vek mu odhadli na štyridsať rokov. Obvinený bol z tuláctva. Pri vypočúvaní z neho lokálni strážcovia poriadku nedokázali dostať ani slovo, namiesto toho údajne vydával podivné zvuky, ktoré sa vôbec nepodobali na ľudskú reč. Nevediac čo s ním majú robiť, zavreli ho do väzenia, azda s pocitom, že krátky pobyt za mrežami mu rozviaže ústa. No ubehli takmer dva mesiace a nič sa nezmenilo. Až 22. októbra 1751 došlo neďaleko väznice k požiaru miestneho skladu a plamene sa rýchlo šírili smerom k nej. Keď väzňom začala hroziť smrť, strážcovia boli nútení pootvárať cely. Každý utekal s cieľom zachrániť si život, ale našiel sa jeden, čo zostal vnútri. Bol to práve onen záhadný muž. Našťastie sa našli ľudia, ktorí boli ochotní vrátiť sa do väznice pre čudáka. Keď ho vnútri horiaceho väzenia konečne uvideli, bol stále vo svojej otvorenej cele a hľadel do plameňov. Údajne nemal vôbec strach, naopak, vyzeral očarený tým, čo sa deje. Keďže nereagoval na volanie, jeden z dobrovoľníkov k nemu pribehol a vytiahol ho von. Jeho život tak bol zachránený, ale jeho osud stále otázny. Po uhasení požiaru zostalo väzenie zničené a väzňov tak museli presunúť inam. O incidente a podivnom tulákovi sa začalo v meste špekulovať a ktovie, ako by to s ním bolo dopadlo, keby niekto v novinách neobjavil Fennov inzerát. Všetky veci konečne zapadli do seba a záhada okolo nemého čudáka bola vyriešená. Nebol to nikto iný, ako bývalá kráľova celebrita, divoký Peter.

Obojok s Petrovými údajmi.

Keď Petra doviedli spať „domov“, nechcel preňho už Thomas Fenn riskovať žiadne podobné nebezpečné dobrodružstvo (treba podotknúť, že výlet to bol skutočne obdivuhodný, keďže Norwich je od Berkhamstedu vzdialený viac ako 150 km). Nechal mu teda vyhotoviť obojok, na ktorom sa nachádzalo jeho meno a adresa. Peter nakoniec prežil aj Thomasa a jeho novým opatrovníkom sa stal dedič farmy, pán Brill. Ten už podobný útek našťastie nezažil a Petrovo zvedavé navštevovanie vzdialených miest sa skončilo. Naopak, boli to zvedavci, ktorí navštevovali jeho. Išlo najmä o rôznych spisovateľov a bádateľov. Jedným z nich bol aj škótsky sudca, filozof a lingvista James Burnett. Stretol sa s ním v júni 1782 a okrem iného o ňom spomenul, že aj napriek pokročilému veku (okolo 70 rokov) vyzeral vitálne, zdravo a nato, že sa považoval za divocha, mal podozrivo vnímavý a bystrý pohľad. Ďalej po rozhovore s opatrovateľom a jeho ženou zistil, že aj napriek tomu, že sa nenaučil rozprávať, rozumel väčšine slov, ktoré mu hovorili. Často pomáhal pri prácach okolo domu a nikdy nebol na svojich opatrovateľov ani miestnych ľudí agresívny. Napriek tomu, že za tie roky sa stal úplne krotkým, zachoval si aj svoje pôvodné inštinkty. Napríklad vraj vedel dopredu vycítiť príchod zlého počasia, čo dával najavo zavýjaním a schovávaním sa ešte ďaleko pred príchodom búrky. Obľúbil si gin a pivo, mal veľmi rád hudbu a v noci zvykol spokojne pozorovať nočnú oblohu.

Necelé tri roky po Burnettovej návšteve, Peter definitívne opustil tento svet. Stalo sa tak krátko potom, ako zomrel jeho opatrovateľ, pán Brill, na ktorého bol veľmi naviazaný. Dožil sa pekného veku (odhadovaným na 73 rokov) a prežil nevídane dobrodružný život. Nikdy sa mu nepodarilo plnohodnotne zapadnúť do vtedajšej civilizovanej spoločnosti, dalo by sa však povedať, že jeho životný scenár preňho dopadol dobre. Na vidieku žil v spoločnosti ľudí a obkolesovala ho voľná príroda, s ktorou bol spätý. Pochovaný bol na pôde Kostola svätej Márie v Northchurchi. Jeho hrob s pomníkom sa tam nachádza dodnes a je na ňom vyrytý jednoduchý nápis Peter – Divoký chlapec a rok úmrtia 1785. Ani v týchto dňoch nie je raritou nájsť pri mieste jeho odpočinku čerstvé kvety, ktoré odzrkadľujú, že jeho príbeh je stále živý.

Snahy o vedecké vysvetlenie Petrovho správania

V dobe, v ktorej Peter žil, si jeho správanie každý vysvetľoval dospievaním v divočine. Aj keď sa diskutovalo o jeho bytí z náboženského a filozofického hľadiska, z medicínskeho pohľadu sa na jeho život ľudia nepozerali. Akoby aj mohli? V medicíne ešte v tom čase nedosiahlo ľudstvo požadovaný pokrok, aby mohlo podobné správanie vysvetliť. Špekulácie v tejto sfére sa tak mohli začať až o dve storočia po jeho smrti.

Divoký chlapec sa dožil vysokého veku.

Prvé snahy o diagnózu smerovali k autizmu, ale bola to len teória, ktorá sa nemala reálne o čo oprieť. Neskôr sa však objavila nová hypotéza, ktorá spojila Petra so vzácnou genetickou poruchou zvanou Pittov-Hopkinsov syndróm. Typickými znakmi tohto ochorenia sú mentálna retardácia, vážne problémy s učením a aj neschopnosť rozvíjať reč. Keďže Peter mal veľké problémy s učením a za celý život sa nenaučil rozprávať, táto domnienka by mohla dávať zmysel. Samo osebe by to však pravdepodobne nestačilo. Túto teóriu radia k najpravdepodobnejším najmä charakteristické fyzické rysy zapríčinené touto poruchou. Tie následne možno porovnať s Petrovým zovňajškom, o ktorom sa dozvedáme z pera dobových spisovateľov, ale aj z vierohodného portrétu, ktorý sa nám zachoval. Ľahko tu možno nájsť paralely, napríklad visiace očné viečka, výrazne husté kučeravé vlasy a ostro vykrojené pery. Maľba však dobre nezachytáva ďalšie charakteristiky, ako jeho nízky vzrast a údajne niekoľko spolu zrastených prstov na rukách. To všetko sú atribúty, ktoré sa spájajú s prejavmi tejto choroby.

Pittov-Hopkinsov syndróm by tak mohol byť čiastočným vysvetlením Petrovho podivného správania počas celého jeho života, aj keď s určitosťou sa to už asi nikdy nedozvieme. Tak či onak predstavoval divoký Peter unikátnu osobnosť, ktorej príbeh si získal nejedného človeka. Rovnako ako vtedy, tak aj dnes.

Použitá literatúra

  • Defoe, D.: Mere nature delineated: or, A body without a soul. London 1726.
  • Goodrich, S. G.: Curiosities of Human Nature. Boston 1843.
  • Swift, J.: It cannot rain but it pours. In: The works of the Rev. Jonathan Swift. London 1801.
  • Wilson, G. H.: The Eccentric Mirror. London 1804.

 

Internetové odkazy:

Obrazová príloha: G. Kneller, www.publicdomainreview.org, www.wikipedia.org., www.bbc.com

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Venoval sa dejinám vrcholného stredoveku so zreteľom na udalosti križiackych výprav. V súčasnosti sa ponorí do toho, čo ho momentálne zaujme.